Môj pohľad

Orákulum pre frflošov

V antike bolo Orákulum priestorom, kde sa udeľovali veštby, ale tiež temnou hádankovitou vetou, ktorú dôvtipní kňazi predkladali pýtajúcemu sa zásadne ako výrok všemúdrej veštkyne Pýthie. To tak prišiel do svätyne v Delfách bohatý aténsky kupec a chcel vedieť, či sa mu oplatí plaviť s nákladom amfor plných vína do Alexandrie. „Nebude búrka na mori, zaplatia mi, nepredbehne ma konkurencia..?“, zneli jeho otázky. Nahonobil si bohatstvo a bál sa, aby riskantným podnikom neprišiel o všetko. Odpoveďou mu bolo, aby sa spoľahol na vôľu bohov. Ak žil a obchodoval počestne, nemusí sa ničoho báť. Fakt, orákulum ako hrom! Boháči zväčša trpia aj pýchou, ktorá im nedovolí pozerať sa na seba triezvejšie. Jasné že som spravodlivý, keď som bohatý a úspešný, no nie? Veď som miláčikom bohov… Keď potom špekulant stroskotal kdesi v Stredozemnom mori, bol to v podstate len trest za jeho namyslenosť. Do Delf chodili aj politici, ich rafinované otázky si žiadali ešte rafinovanejšie orákulum, ktoré sa podsúvalo tak, aby to vyzeralo, že na odpoveď prišli v podstate oni sami, inšpirovaní Pýthiou. Povedzme taký senátor, zatúžil vedieť, či je ešte v priazni svojho ľudu. „Ak mu slúžiš verne a obetavo, zostaneš v jeho obľube,“ znela odpoveď. Keďže aj antickí politici trpeli márnivosťou, náš senátor bol presvedčený, že svojmu ľudu slúži viac, ako si zaslúži, odchádzal s presvedčením, že jeho popularita je obrovská. Ak ho potom zvrhli, prípadne zabili, bola to len odplata za povýšenosť, ktorú v styku s plebsom nedokázal zakryť. Veľmi rád si čítam aj v Príručnom orákulume, ktorý zostavil stredoveký španielsky moralista, jezuita Baltazar Gracián. Je to veľmi citlivo napísaný súbor rád a poučení, ktoré vôbec nevyzerajú ako poučenia, skôr ako neurčité myšlienky venované každému, kto celkom nezanevrel na múdrosť a skúsenosť. Na každom kroku dnes stretávame ľudí postihnutých depresiou. V rôznom štádiu, samozrejme, nie vždy ide o psychickú poruchu, o chorobu. Niekedy je to len taká ufrflaná hypochondria nenapraviteľných hundrošov, neschopných a neochotných pripustiť, že niekto okrem nich sa môže mať ešte horšie. Že niekto môže byť ešte viac nedocenený, vyťažený, unavený, znechutený, oklamaný, urazený, ponížený, nezaplatený… Taký frfloš sa vám prilepí na päty, ani ho nenapadne, že by ste práve mohli prežívať nejaký svoj veľký problém, pretože jeho problémy sú beznádejne najväčšie na svete a hučí do vás, dožaduje sa pochopenia, súcitu, občas aj pomoci. Tento rozšírený neduh, v rámci ktorého sa človek robí nešťastnejším ako je, ukrivdeným a nepochopeným, aby si v konečnom dôsledku vydobyl uznanie, ktorého sa mu podľa jeho názoru nedostáva v miere tak hojnej ako by si zaslúžil, psychológovia a psychiatri liečia zväčša neúspešne. Je to také reťazenie sťažností, kde každá rada býva márna.

Určite sa takýto jedinci vyskytovali aj v časoch jezuitu Graciána, ktorý už v stredoveku vedel, že ich nešťastie vyplýva z nenaplnených priveľkých očakávaní a z preceňovania vlastných schopností. Poradil im takto: Nikdy sa nesťažujte. Sťažnosť vždycky umenšuje dobrú povesť, skôr povzbudí trúfalosť bezcitného človeka, ako útechu súcitu. Otvára cestu tomu, kto jej práve preto načúva, takže správa ukrivdeného býva druhému ospravedlnením. Niektorí, svojimi nárekmi nad príkorím minulým, privolávajú príkoria budúce. Ako sa usilujú o pomoc, či zľutovanie, vzbudzujú len škodoradosť, dokonca opovrženie… Márna je snaha sťažujúcich sa frflošov presvedčiť iných o svojich problémoch. Baltazár Gracián ponúka iný recept: lepšou politikou je velebiť vlohy a dôstojnosť jedných, aby sa k ním upäli snahy druhých a pripomínaním priazne neprítomných sa jej dožadovať od prítomných. „Takto sa dobrá povesť jedných odovzdáva druhým,“ konštatuje moralista lakonicky. Toto orákulum pre všetkých frflošov je na nezaplatenie. Ak sa dokážu vymaniť zo zaujatia sebou samým, otvoria sa im oči a uvidia, čo ešte nevideli: iné živé bytosti, ktoré majú ešte väčšie starosti ako oni, ibaže o nich nehovoria. Stačí potom len oceniť túto ich skromnosť a vziať si z nej príklad. Vôbec to nebolí a nič to nestojí. Len trošičku úsilia cez poznanie iných vidieť viac do seba. Keby sme tu mali slovenskú Pýthiu, nuž čo lepšie by mohla našim frflošom poradiť?