Remember Old Košice

"...Kedykoľvek som prišiel do Košíc, len čo som vystúpil z vlaku, ovládol ma ten očarujúci pocit istoty, že iba tu sa mi nič nemôže stať..."

"Valahányszor Kassára mentem, a pillanatban, mikor leszáltam a vonatról, megejtett az a varázslatos biztonságérzés, hogy csak itt nem torténhet velem semmi."

Sándor Márai, Košické bomby, 1941
Márai Sándor, Kassai bombák, 1941

Košické figúrky

Keby mestá nemali svoje talizmany, asi by vymreli. Asi by sa na nich história vykašľala. Italo Calvino, taliansky spisovateľ, mal rád neviditeľné mestá, ľudí ktorí cestujú a ešte nepoznajú mesto, ktoré ich čaká na ceste, iba sa pýtajú, aký bude kostol, palác, mlyn, divadlo, bazár, trhovisko, školy, aké budú kasárne... Človek, ktorý podľa neho dlho jazdí na koni divokou krajinou, náhle zatúži po meste, ktoré sa mu zdá byť celkom na dosah, kde sa žiadna túžba nestratí. Napríklad také mesto Zemrude vraj mení podobu podľa nálady toho, kto sa naň díva. „Keď pôjdeš mestom, budeš si hvízdať a s nosom dohora sledovať vznášajúci sa spev vtákov... Ak pôjdeš s bradou sklonenou na prsia, s nechtami zarytými do dlaní, tvoj pohľad sa zapletie tesne pri zemi do kanálov, žúmp, zbytkov rýb a odhodených papierov...“
Košice majú so Zebrude veľa spoločného, aj tu je podstatné, v akej nálade sa mestom práve poberáte. Možno vychádzate z rybej reštaurácie Caravela a vtedy sa vám môžu Košice zdať ako rybársky prístav aj keď poriadnu rieku z mesta komunisti už dávno vyhnali a jej koryto premenili na hradskú. Ryby by sa mohli nachytať pred takými tridsiatimi rokmi ešte aj v blízkom Hornáde, dnes len ich mŕtvolky, dačo možno uloviť v nádrži Bukovec, nad mestom, inak len ak na Ružíne, priehrade ktorá je predsa len už trochu vzdialená od mesta. Do Caravely, vtedy jedinej vegetariánskej reštaurácii v Košiciach však chodieval svojho času Marcel, presvedčený a nekompromisný vegetarián a zvykol sa s personálom rozprávať o rybách, ktoré sa práve ponúkali na jedálnom lístku. Dal si smažene olivy plnené štipľavými papričkami, k tomu jeden opečený zemiak a zanietene rozprával o rybách... „Viete, my sme tu kedysi mávali super rybníky a v nich krásne ryby, zlaté, červené, strieborné, len tak na okrasu, iba si šantili a zabávali Košičanov, to boli zlaté časy mesta,“ vysvetľoval Marcel napichujúc si na vidličku neposlušné olivy. Čašníci, servírky, aj vrchný ho zvykli počúvať bez reptania, len pokyvovali hlavami, že veru, mohlo to byť pekné, ale oni sú mladí, na nič také nepamätajú... Hostia počúvali v nemom úžase, bez dychu, čo je to zač, filozof, odkiaľ prišiel..? Prosto, Marcel bol figúrka, ktorú si vyklonovalo samotné mesto na prahu slobody ako svoju akútnu potrebu. Alebo taký Košičan Jožo, prezývaný Seifert. Po celý život túžil získať Nobelovu cenu a rozhodol sa, že to skúsi cez kostolnú vežu. Dominantná severná veža impozantného košického Dómu je totiž nedostavaná, údajne sa v 16. storočí mecenáši nedohodli na podmienkach financovania tohto gotického chrámu a zostal nedostavaný. Jožko, literárne prezývaný Seifert dokonca raz dávno zverejnil v lokálnej tlači svoj architektonicky návrh, ako by sa veža mala dobudovať, ibaže nenavrhol odkiaľ vziať peniaze na projekt. A tak ho iba ukazoval, presnú štúdiu, po krčmách a občas mu za tu námahu niekto zaplatil pivo, či dva deci košického vínka Cassovia.
Kto by však nepoznal nebohého uja Imra, môj mestský talizman, obľúbeného žobráka, ktorý býval boháčom, ale všetko čo sa dalo prehral v kartách, v kasíne hotela Slovan a čo zvýšilo nehanebne prepil. Samozrejme s kumpánmi, takými povaľačmi, ktorí o sebe zvykli tvrdiť, že sú zo šľachtického rodu, ale boli to iba agenti eštébe, udavači, fízli a grázli. Komunisti ho volali síce ironicky „Gróf“, no občas mu s obľubou vystrojili nejaké prieky. Žena ho nechala, deti opustili a on sa iba tak pretĺkal medzi Dvanástimi apoštolmi a Jaltou, tu pivko, tam rumík, občas nejaké to umelecké číslo na Hlavnej ulici: „Dámy a páni, dnes vám zaspievam áriu z Aidy!“ Imro spieval bez hanby no strašne, hoci veril, že raz získa angažmán v milánskej La Scale. Získal však iba trvalé miesto na záchytke a raz, keď mal veľmi dobrú náladu a spievajúci kráčal nočným mestom, ktosi ho ovalil po hlave, zobral mu tri koruny z vrecka a nechal ho tak, ležať na ulici. Záchranka, ktorú k nemu ráno zavolali konštatovala iba: smrť. Ktovie, možno že práve tadiaľto viedla jeho cesta do vysnívanej milánskej Opery. Na pohrebe v Barci sa mu vraj zišla sama nóbl spoločnosť, vrátane vtedajšieho predsedu okresného výboru strany, aj šéfa jednotného národného výboru. Neviem naisto, či je to pravda, ale údajne sa spoločne s bývalými kulakmi, udavačmi, protištátnymi živlami a fízlami potom všetci spili na kare u Dvanástich apoštolov, ešte pred rekonštrukciou, keď sa v tej bohumilej krčme pľúvalo rovno na dechtom natretú doštenú podlahu. Ale ujovi Imrovi to už mohlo byť jedno.
Spomínam si na deda Deža, vždy ohodeného, kravata, sako, zvykol si pýtať absint v starom Salkáze, keď absint nemali, popíjal fernet a veľmi smútil. „Toto je koniec dobrých starých časov,“ upozorňoval ma pri kávičke, ktorú sme spoločne tak radi popíjali kedysi u Meinla. V parku si zapálil smradľavú fajočku, napchal tarasbuľbom, ja som si dal vytrasenú Detvu a on spomínal. Bol to taký živý kôš spomienok, rád som ho počúval, vyznal sa v Židoch a remeselných cechoch. „Taký Újházy, jó ember, mal obuvníctvo, ale vyznal sa vo všetkom, stolárčil, rámarčil, garbiarčil, z dobrej poctivej rodiny bol, potom ich všetkých, celú jeho rodinu zviezli na hlavné námestie, nákladniakmi pozvážali do dobytčiakov a nimi do koncentrákov, rovno do plynu. Jakub Újházy sa kdesi zaplietol cestou na korbu nákladniaku a už nikdy svoju rodinu nevidel. Prežil, ale smútil...“ Ujo Dežo bol ako živá kronika, vedel všetko a o každom. Zomrel v chudobinci a vraj si pýtal namiesto farára poriadny silný sivar. Doniesli mu lacnú vyvetranú ruskú cigaru, nejakú machorku, potiahol si z nej a zahodil ju: „Svinstvo, chcem Havanu, doneste mi Kubánsku!“ Keďže sa rozčúlil, kamaráti ho chlácholili, aby sa na staré kolená uskromnil, Havana je drahá a aj tak ju nedostať, niekto mu vtlačil medzi zmodrané pery populárnu cigaretu Bystricu – „Len si poriadne potiahnite Dežibáči, aby vám zostalo aj na cestu do neba...“
A on ťahal, poťahoval koľko vládal, z uší sa mu zadymilo, až dušu vypustil...

Každé mesto má svoje rázovité figúrky a keď je to mesto neveľké, provinčné, iba sa rozpínajúce, akým boli Košice ešte pred štyridsiatimi rokmi, jeho charakteristické postavičky sa nedajú zabudnúť. Bolo ich veľa, pamätám len niektore. Nikto ich nezaznamenal do novín, kroník ani do honosných dokumentov zdobiacich archívy a predsa žijú svojim životom, bez ohľadu na to, čo sa rokmi prihodilo a časom pominulo. Slovom, také malebné košické figúrky.

.

Dvadsať rokov na ceste k duchovnej slobode

Prológ: Sub ratione boni

Pred dvadsiatimi rokmi sme sa vymanili z totalitného zakliatia jedinej povolenej a režimom nanútenej – komunistickej ideológie. Ideológie, ktorá bytie človeka zredukovala len na materiálnu úroveň, ideológie, ktorá umenie ako vzopätie ľudského ducha degradovala len na socialistický realizmus. Po dlhých rokoch temna sme konečne mohli prežívať slobodu v jej pravej podstate – duchovnú slobodu, ktorá je nevyhnutným predpokladom pokračovania a rozvoja civilizácie Sub ratione boni – so zreteľom k dobru. Pretože mieru slobody určuje jej uskutočňovanie v pravde a dobre. Jej základným prejavom je kultúra, ktorá vychádza z krásy a demonštruje sa v umeleckých dielach. Ako tvorivé vzopätie umelca, inšpirovaného krásou a neutíchajúcou túžbou po dokonalosti. Po oslave Boha, stvoriteľa neba i zeme. Povznášajúci pocit novonadobudnutej duchovnej slobody stál tiež na prahu vzniku Festivalu sakrálneho umenia (FSU) a Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností, ktoré viedli a vedú mesto Košice k duchovnej obnove. Devastácia duše si žiadala liek, ktorým sa pred dvadsiatimi rokmi v Košiciach stala kultúra a umenie ako jej vrcholný prejav. Kultúra ako miera humanistických ideálov, umenie ako univerzálna dokonalosť.

Ľudia, ktorí prebúdzali duchovný život v meste Košice, akoby tušili, že práve v umení pretrvávajú bez zmeny sloboda a inšpirácia. Umenie, ktoré po celé stáročia sprevádzalo kresťanskú civilizáciu nádhernými dielami majstrov, vykročilo pred dvadsiatimi rokmi z kostolov, kaplniek a modlitební k dušiam prahnúcim po kráse. Vďaka FSU, ojedinelému a jedinečnému doslova v celoeurópskom kontexte, sa zmysel slobody a kultúry opäť naplnil: kresťanské umenie sprítomňuje božie zjavenie, teší a povznáša každého vnímavého človeka. Hudba, spev, výtvarné umenie, či literatúra sa v rámci Festivalu sakrálneho umenia stávajú neodmysliteľnou súčasťou každej košickej jesene a do palety jej farieb prinášajú ako prameň živej vody vysmädnutému mestu bohaté dúšky krásy a novej nádeje. Svojím univerzálnym jazykom sa prihovárajú každému srdcu túžiacemu po radosti a vznešenosti.

„Do ľudskej kultúry je od začiatku veľmi hlboko vpísaný prvok krásy. Krása vesmíru sa akoby odrážala v Božích očiach, o ktorých bolo povedané: „A Boh videl všetko čo urobil a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31). Základ kultúry sa prejavuje v umeleckých dielach, či už sú to výtvarné diela, sochy, architektúra, hudobné diela, alebo iné výsledky tvorivej predstavivosti a myslenia. Každý národ žije v dielach svojej kultúry. Je nutné dbať o správny pomer medzi ekonomikou a kultúrou, aby nedošlo k zničeniu dobra, ktoré je väčšie a ľudskejšie, ako civilizácia peňazí, diktatúra jednostranného ekonomizmu.“
Pápež Ján Pavol II.: Pamäť a identita, Miláno, 2005

Festival sakrálneho umenia

„Oblasť sakrálnosti v umení je najvznešenejším prejavom človeka, je spevom, básňou i materiálnym monumentom krásy a nádhery sveta a človeka.“ThDr. Michal Hospodár, predseda Spolku sv. Cyrila a Metoda

Najprv bola pieseň, najprirodzenejší z prejavov ľudského ducha bažiaceho po kráse. Prvý ročník (8. – 9. septembra 1990) mal názov Festival náboženskej a folkovej piesne. Pri jeho zrode stála malá skupina nadšencov a v éteri ešte doznievali prísľuby veľkých spoločenských zmien, nádeje a očakávania. Ľudia si ešte pamätali revolučnú pieseň slobody: Sľúbili sme si lásku!
O rok na to sa zrodil Festival sakrálnej piesne. Odtiaľto bol už len krôčik k názvu, pod akým podujatie žije od roku 1992 podnes: Festival sakrálneho umenia. Zmenil sa aj hlavný organizátor – Národný výbor mesta Košice vystriedal Magistrát mesta Košice. Pridala sa Kresťanská demokratická mládež Slovenska a kultúrne inštitúcie mesta Košice. Pribúdali súbory, scénické predstavenia. Sakrálny spev ako obeta Bohu vstupuje na koncertné pódiá, duchovná hudba, zborový chorál, moderná hudba v liturgii, vzorové bohoslužby, to všetko prináša duchovný a umelecký zážitok aj za múry košických kostolov. V roku 1993 sa k festivalu pridáva a jeho program obohacuje opera a balet Štátneho divadla v Košiciach, košické Konzervatórium, prezentujú sa bohoslovci zo Spišskej Kapituly aj z Prešova, v Galérii J. Jakobyho sa otvára vernisáž výstavy diel Vincenta Hložníka. Nechýba ani slovo v autorskom čítaní z duchovnej tvorby východoslovenskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov. V roku 1995 sa v rámci bohatého programu FSU prezentujú napríklad Biblické témy na grafických listoch 16. - 17. storočia, o rok neskôr sa v programe medzi koncertnými vystúpeniami objavuje výstava fotografií pod názvom Cesty, o púti vozíčkarov a ich priateľov z Varšavy do Czenstochovej. Záujem umelcov a umeleckých kolektívov o účasť na FSU v Košiciach rastie každým rokom. Pribúdajú mladí ľudia, budúci uznávaní umelci z konzervatórií v Bratislave, Banskej Bystrici, speváci z bohosloveckých fakúlt, prednášatelia z radov pedagógov, kňazov, spisovateľov, virtuózni interpreti...Jubilejný 10. ročník FSU sa koná v rámci Roku kresťanskej kultúry na Slovensku, s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR a do programu prináša žánrovú novinku: divadlo jedného herca v priestoroch Dominikánskeho kostola. Miroslav Částek z Brna hrá v Citadele, na motívy Saint-Exupéryho. V programe sa objavujú filmy, recitály, ekumenické koncerty, latinské sväté omše v hudobnej úprave. Rok 2000 je majestátny, čo podčiarkuje koncert na počesť Johana Sebastiana Bacha. Zbor Schola Cantorum zo Spišskej Kapituly spieva hymnický žalm v spracovaní Agostina Agazzariho: Jasaj Bohu celá zem, hrajte a spievajte na slávu jeho mena, vzdávajte mu slávu. Nech sa ti klania celá zem, nech ospevuje tvoje meno!“
V roku 1992 vznikajú spevácke zbory bohoslovcov pri Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte a Pravoslávnej bohosloveckej fakulte UPJŠ v Prešove – ako reakcia na pozvanie od organizátorov festivalu v Košiciach. Nad 18. ročníkom FSU (2007) prevzal záštitu Ján Figeľ, v tom čase člen EK, zodpovedný za vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mládež. Konal sa v jubilejnom roku 800. Výročia narodenia sv. Alžbety Uhorskej – Durínskej, patrónky Dómu sv. Alžbety i mesta Košice. Festival otvorilo predstavenie Legenda o ruži, fragmenty zo života sv. Alžbety v podaní študentov košického Konzervatória.

Ekumenické hnutie

„Všetky cirkvi chcú pretvárať a poľudšťovať svet.
Preto sa nemôžu vzdať krásy, ktorá je tak mocne spätá s láskou, preto sa nesmú uspokojiť s málom, preto sa každá cirkev chce stať domovom krásy a pravdy.“
Anton Konečný, predseda organizačného výboru FSU, 1992

História cirkvi hovorí aj o chybách a omyloch, hovorí o nenávisti i násilí, hovorí o rozdelení aj odcudzení, ktoré malo často dramatickú podobu. Podľa pápeža Jána Pavla II. dráma sveta a ľudstva začína v srdci a vo svedomí človeka, preto aj terapia musí začať ozdravením ľudského srdca a svedomia. Prvým vážnym krokom v rozdelenom kresťanskom svete musí byť zmierenie, vzájomné uznanie a odpustenie všetkých krívd, ktoré si v minulosti kresťania navzájom spôsobili. A potom môže nastať dialóg...
V tomto smere vznik a pôsobenie ekumenického hnutia v Košiciach natrvalo zostáva dôstojnou súčasťou slovenských i európskych cirkevných dejín. Prvé zárodky ekumenického hnutia v Košiciach sú spojené so vznikom FSU. Už v jeho počiatkoch sa v programe objavujú interpreti umenia rôznych cirkví a v roku 1991 sa uskutočňuje prvé spoločenské stretnutie predstaviteľov rôznych konfesií, samosprávy mesta, spoločenského života, kultúrnych osobností a duchovenstva, ktorých spája túžba po duchovnej obrode v nových slobodných podmienkach života.
Tretí ročník festivalu, už pod terajším názvom FSU je manifestáciou zmierania v duchu ekumeny. V programe festivalu sa striedajú a prezentujú predstavitelia Rímskokatolíckej, Gréckokatolíckej, Pravoslávnej, Evanjelickej cirkvi a. v., evanjelikálnych cirkví, Reformovanej kresťanskej cirkvi aj ŽNO a tento charakter je udržiavaný podnes. Okrem spoločného loga a zvučky ich zjednocuje predovšetkým snaha o zvestovanie radostného posolstva Boha a evanjelií, vychádzajúceho z nádeje v spásu ľudstva. Spočiatku spontánna spoločná účasť na kultúrnych a umeleckých podujatiach napokon vyvrcholila v oficiálny vznik Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností na území mesta Košice. Prvá ekumenická bohoslužba sa uskutočnila v roku 1994 na popud košickej organizácie Matice slovenskej.
V roku 1995, vyhlásenom za rok zmierenia a tolerancie, sa ekumenická bohoslužba uskutočnila v Dome umenia. V jubilejnom 10. ročníku v roku 1999 sa ku košickému ekumenickému spoločenstvu symbolicky pripája aj ŽNO, s ktorou si po prvý krát predstavitelia rôznych cirkvi pripomínajú násilné deportácie Židov v Košiciach. Košická ekumena, ktorej pozitívny ohlas už dávno prekročil hranice mesta, Slovenska i stredoeurópskeho regiónu, dnes združuje Apoštolskú cirkev, Bratskú jednotu baptistov, Cirkev bratskú, Cirkev českoslovenkú husitskú, Evanjelickú cirkev a. v., Gréckokatolícku cirkev, Reformovanú kresťanskú cirkev, Pravoslávnu cirkev a Rímskokatolícku cirkev. 20. júna 2000 sa v Košiciach uskutočnila ustanovujúca schôdza ES Košice, ktorá prijala Štatút spoločenstva. Aj formálne sa tak zavŕšilo desaťročné pôsobenie ekumenického hnutia v Košiciach.
Zo Štatútu Ekumenického spoločenstva: „Ekumenické spoločenstvo na území mesta Košice sa usiluje žiť Božie slovo a nabáda občanov mesta Košice k pokojnému nažívaniu v meste, k dialógu a tolerancii.“
„Ekumenizmus je dielo Ducha Svätého a tých, ktorí sa ním dajú viesť. Som rád, že i v mojej katedrále sa konajú ekumentické bohoslužby.“
Mons. Alojz Tkáč, košický arcibiskup – metropolita (In: Ekumena, Košice 2001)

Nové sakrálne stavby

„Severná veža košického Dómu, puritánsky prostá a vážna, zdobená jedine ušľachtilou patinou svojich starobylých kameňov, vznešene sa vypína nad mestom a nad obnoveným Dómom. Poskytuje nielen krásny rozhľad po širokom okolí, lež ako svedkyňa veľkých časov, aj vo vzdialenej budúcnosti bude hlásať zbožnosť, horlivosť, obetavosť a vysokú kultúru niekdajších obyvateľov mesta.“
Dr. Vojtech Wick: Dóm svätej Alžbety v Košiciach, Mesto Košice 1936
Nové chrámové stavby, ktoré sa v Košiciach postavili po roku 1989, svojím významom i staviteľským charakterom akoby symbolicky nadväzovali na odkaz a majstrovstvo budovateľov košického Dómu sv. Alžbety, architektonickej perly, ktorá natrvalo určuje príslušnosť nášho mesta k vyspelému západnému civilizačnému okruhu kresťanskej kultúry. Stali sa výrazom duchovnej vitality Košičanov, ktorí po roku 1989, svoju vieru i radostný pocit zo slobody vyjadrujú aj budovaním nových kostolov.

Duchovná obnova

„Sloboda je slobodou do takej miery, do akej sa uskutočňuje v pravde a dobre.“ Pápež Ján Pavol II.

Svätý Otec, pápež Ján Pavol II. uskutočnil vyše 100 apoštolských ciest po celom svete. Vážili si ho nielen kresťania, ale aj ľudia iných náboženstiev či neveriaci. Mal veľmi dobrý vzťah k Slovensku, ktoré navštívil trikrát - v rokoch 1990, 1995 a 2003. V pamäti obyvateľov Slovenska zostávajú natrvalo zapísané jeho pamätné slová, ktorými akoby naznačil novú cestu našej duchovnej obnovy: “Nebojte sa!” Bolo to tiež sugestívne vyjadrenie a dodanie odvahy občanom Slovenska, ktorí sa vydávajú na cestu slobodného národa v spoločenstve iných, slobodných európskych národov. Išlo tiež o kľúčové slová pre pochopenie jeho pôsobenia na čele cirkvi, ktoré Ján Pavol II. vyslovil na začiatku svojho pontifikátu - 22. októbra 1976: "Nebojte sa! Nemajte strach. Otvorte dvere Kristovi, otvorte mu ich dokorán. Otvorte jeho vykupujúcej moci hranice štátov, hospodárske a politické systémy, rozsiahle oblasti kultúry, civilizácie, pokroku. Kristus vie, čo je v človeku. Len on to vie."

Epilóg: Per fidem

Per fidem, skrze vieru človek prekročí svoje prirodzené obmedzenia a prekoná sám seba. Skrze vieru získa nádej a oslobodí sa z pozemských pút, aby sa priblížil k Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Skrze vieru, lásku a krásu vedie cesta k spáse. Sakrálne umenie, ekumenizmus a duchovná obnova sa v uplynulých dvadsiatich rokoch jedinečným spôsobom zapísali do novodobých dejín nášho mesta Košice, ako žiarivá hviezda prebúdzajúcej sa strednej Európy, na seba prevzali úlohu vlastnú mestám už v stredoveku: byť jasným svetlom slobody, ktoré postupne ožiari celú krajinu. Ambícia pozdvihnúť ducha z temnôt neslobody k Bohu našla svoj výraz v umení a zmierení, opierajúc sa o krásu, dvíhajúcu myseľ nahor, v snahe o osobné, až intímne spojenie s Bohom. V odhodlaní šíriť posolstvo evanjelia a presadzovať jeho princípy v každodennom živote človeka. V duchu kresťanského vnímania kultúry, ako ju definoval pápež Ján Pavol II.: „Kultúra je o ľuďoch. Je mierou humanistických ideálov.“

(Moje sprievodné slovo k výstave
20 rokov na ceste k duchovnej slobode,
otvorenej v Košiciach, átrium Teologickej fakulty KU, 19. 11. 2010.)

Balkón preťažený revolúciou

Na balkóne Košickej vedeckej knižnice stál vedno s miestnymi revolucionármi v decembri 1989 spisovateľ a disident Václav Havel. Krátko potom prezident ČSFR. Nenápadný plachý muž, v zelenej bunde, zosobnenie nežnej revolúcie, s cigaretou. Niekto z prítomných mu zabehol do neďalekého Zlatého dukátu po fľašku Prazdroja. Už o pár dní mal byť novým prezidentom. V ten večer oslavoval spoločne s tisíckami Košičanov najúžasnejšiu novinu: skončila vedúca úloha KSČ v spoločnosti, zmenila sa ústava. „Občianske fórum je mostom od totality k skutočnej demokracii a pluralite, ktorú v dohľadnom čase zabezpečia slobodné voľby!," znelo jeho posolstvo„Nech žije Havel!", zaburácal stotisícový dav. Na balkóne nechýbal ani revolučný moderátor tých búrlivých dní Peter Rašev, bol tam aj neskorší federálny minister Jožo Bakšay, aj Slavomír Stračár, Marián Čalfa, Martin Hvozdík, Ivan Ľupták, určite bol v dohľade fotograf Gabriel Kládek, výtvarník Zbyňo Prokop, básnik Erik Groch… a mnohí iní Košičania. Slovom, revolucionármi preťažený balkón. A kdesi z neznáma sa už pomaly vynárali nové a nové postavy, ktoré postupne, s profesionálnou istotou preberali víťazné žezlo nesmelej soft-revolúcie. Na cestu im spieval bratislavský hosť, Ivan Hoffman, nástojčivo: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň…"
Tibor Ičo

Kastelán košickej revolúcie

Mohutná brána do priestorov Slovenského fondu výtvarných umení na rohu dnešnej Hlavnej a Alžbetinej ulice sa koncom novembra 1989 na šťastie nezavrela pred autorom týchto riadkov. Asi vďaka Ľubovi Badiarovi, ktorý bol nielen akýmsi "kastelánom" budovy, ale i živým srdcom komunity, ktorá si predsavzala už v zárodku podchytiť cestu k slobode. A pripojiť sa. Živé srdce napájalo zdravou krvou duchovných tvorcov udalostí, ktorých viedol jediný reálny košický disident, jediný známy, konkrétny, všeobecne akceptovaný nepriateľ komunistického režimu v Košiciach, Marcel Strýko. Chcel som s ním hovoriť. „Marcel je unavený," povedal mi vtedy Ľubo pokojným, no rozhodným tónom. Na poschodí práve zasadol koordinačný výbor VPN. Alebo, to bolo OF..? V tých pamätných dňoch nám totiž do Košíc priviezli špeciálnym vlakom bratislavských revolucionárov, známych aj menej známych osobností, s heslom: „Východniari prebuďte sa!", no a boli to rôzni herci a umelci, nasmerovaní do Košíc, aby tam naštartovali revolúciu. Lenže, tá tu bola v plnom prúde, čo mnohých z pasažierov vlaku zaskočilo. A tak nám namiesto pražského Občianskeho fóra nanútili patriotickejšie VPN. Darmo je, každá revolúcia si asi musí najprv poriešiť svoje národné záležitosti. Ľubo Badiar bol určite jediným praktickým človekom v tom chaose, plnom rôznych intelektuálov. Nastavil počítač, vymenil náplň do tlačiarne, opravil zásuvku, spustil fax, vyrobil plagát, vymenil zámok na dverách… No a ja som vtedy tými pootvorenými dverami kastelána Badiara prekĺzol dovnútra. „Boli to veľmi dôležité roky v mojom živote, najvýznamnejšie, bol som a chcel som byť pri tom, keď padali okovy a rodila sa sloboda," spomína Ľubo, „slobodná spoločnosť, v ktorej sa môžem naplno venovať duchovným veciam. Vďaka novembru 1989 môžem svoj život realizovať tak, ako som túžil. Na poli duchovnej obrody, ako diakon evanjelickej cirkvi, pomáhať rodinám v núdzi, aj tým, ktorí hľadajú cestu k Bohu."

Chodec "Nežnej" revolúcie

Keby nebolo Danyho, ešte stále by som si, zrejme aj po dvadsiatich rokoch myslel, že sme vo vesmíre úplne samé, opustené, bezmocné, slabé, ako zrnko prachu bezvýznamné bytosti, podriadené neúprosnej dialektike, definitívne smrteľné, hmotne hrubozrné, prázdne, zbytočné, bohom zabudnuté, beznádejné… Dany Liška vlieval energiu tam, kde sa strácala, objavil sa vždy v tej pravej chvíli na tom najpotrebnejšom mieste a jeho láskavý hlas všetku tu revolučnú hystériu vypätej chvíle zmierňoval, chlácholil, posväcoval. Keď potom Dany po nástupe V. Mečiara k moci odišiel z Košíc do Tibetu, bolo to v tej vrave trochu zakríknuté gesto súcitného človeka, nekonečne túžiaceho po slobode a láske a jednote všetkého so všetkým, Danyho vízia, to bola taká humanoidná homeostáza, ešte aj v politike skúšal krížiť možné s nemožným, plný viery, že raz sa to zmení a príde čas radosti. Kamene sa premenia na ľudí, zvieratá na mysliace bytosti, zlí ľudia na démonov, dobrí na anjelov no a potom príde osvietenie, aj vďaka viere v jeho obľúbenú tibetskú mántru: Óm mani padme húm! Košická VPN sa v tých časoch sťahovala z Alžbetinej na Hlavnú, trúfalo - rovno do Domu Košického vládneho programu, dnes Východoslovenskej galérie J. Jakobyho. Bola to paródia osudu - antikomunistickí revolucionári usídlení v pyšnej budove symbolizujúcej istý čas (veď pred tým to bol Župný dom) totalitný systém. Neudržateľná vec. Ulice v tom čase už boli prázdne, študenti sedeli v učebniach, všetko to nepokojné sa umravnilo, len pár idealistických revolucionárov ešte skúšalo postaviť hrádzu „prirodzeným" pohybom. Tie ale nechceli neprofesionálnych, aj keď čestných „nežných" amatérov. No a to bol už definitívny koniec nežných košických revolucionárov. „Aj tak to boli skvelé roky," hovorí Dany, básnik, cestovateľ, horolezec, priateľ, ktorý sám seba najradšej označuje za chodca, z básnického druhu Henryho Davida Thoreaua...: …" „Spoznal som vynikajúcich ľudí, som šťastný, že som bol pri tom. Zmena je tu, aj bez nás by bola prišla, ale my sme jej pomohli na svet. A boli sme mladší, oveľa krajší ako dnes, idealisti, bez šedín a plešiniek
Tibor Ičo

Lietal som nad Slovenským Krasom, letel som nad Silickou Planinou, nad svojou milovanou Silickou Jablonicou, letel som v malom lietadle, ktoré pilotoval môj priateľ Eugen, letel a videl tam dolu svet, aký sa nevidí... vďaka, drahý Eugen!

Dialóg so "strateným" košickým rodákom

Motto: "Títo občania, predkovia mojich predkov, bránili svoje mesto nielen proti nepriateľským nájazdom koristnických družín dobyvateľských vládcov, ale bránili a ubránili ho aj pred nebezpečnejším nepriateľom, ubránili ho pred vnútorným nepriateľom ľudstva, zlými maniermi, lenivosťou a nezodovedným darebáctvom. Toto mesto s uzavretou priestorovou skladbou, nízkymi a vyskokými ostrými vežami, štítovými strechami, jednotným, pevným a sebavedmým spoločenstvom, povstalo zakaždým veľmi tvrdo proti všetkým, čo kedykoľvek zaútočili na jeho vnútornú harmóniu."
Sándor Márai, Košická pochôdzka, 1940

Sedíme oproti sebe, na malom námestíčku, kde sa križujú tri staré košické ulice. Pozeráme si do očí. Dialóg prebieha nebadane, v inej časopriestorovej dimenzii, ale my sa počujeme dobre. Sadol som si do prázdneho kresla bez dlhšieho váhania, veď tak akosi to chcel autor tohto súsošia, slovenský Maďar Péter Gáspar. Svoje dielo nazval Dialóg a súsošie poňal ako trojrozmernú pozvánku k debate v mestskom exteriéri, okrem plastiky spisovateľa ponúkli aj prázdnu stoličku pre náhodných okoloidúcich. Chce to len počúvať za mlčaním, nebáť sa strnulého bronzového ticha a zmobilizovať predstavivosť. Humanista, básnik, spisovateľ, publicista, esejista, filozof, citlivý pozorovateľ zániku usporiadaného meštianstva a nástupu novej doby nových hodnôt v boľavom svete kríz a vojen, o čom vydal bohaté umelecké svedectvo. Európan zmietaný poryvmi času, tragickými pádmi a bolesťami stredoeurópskeho priestoru. Ľudského, kultúrneho, politického. Jeho dielo, počítajúce takmer päťdesiatku kníh, básnických zbierok, románov a štúdií, divadelných hier, množstvo beletrizovaných spomienok, cestopisov, fejtónov, prekladov, po polstoročí svet opätovne objavuje a žasne. Každé nové vydanie niektorej z jeho kníh sa stáva okamžite literárnou senzáciou v Európe aj mimo nej. Na Slovensku zatiaľ nie, ale už sa blýska na lepšie časy. Košická kultúrna verejnosť stále citlivejšie vníma skutočnosť, že jedným z najväčších a v súčasnosti hádam najprekladanejších svetových spisovateľov je Sándor Márai, košický rodák, ktorý si svoje milované mesto po celý život starostlivo uchovával v srdci a dával mu väčší či menší priestor v každom svojom diele. Ambícia Košíc stať sa v roku 2013 Európskym hlavným mestom kultúry je vynikajúcou príležitosťou pripomenúť nášmu svetu, že jeden z jeho literárnych géniov pochádza z prekrásneho a historicky vznešeného mesta Košice.

Návrat s piskotom

Keď v decembri roku 2004 v Košiciach slávnostne odhalili sochu slávneho rodáka Sándora Máraiho, dôstojnosť tohto aktu narušil piskot a protesty časti zhromaždených. Neprišli sa pokloniť majstrovi, ale pokričať si na Katalin Sziliovú, predsedníčku maďarského parlamentu, ktorú na slávnosť sprevádzal podpredseda vlády Pál Csáky. Využili príležitosť, aby významnej predstaviteľke Maďarskej republiky dali najavo, čo si myslia o neúspešnej vládnej kampani Budapešti, vo veci referenda o dvojitom občianstve pre zahraničných Maďarov. Hoci Sándor Márai vo svojom pohnutom živote zniesol veľmi veľa, asi by ho pohľad na rozčúlený dav nepotešil. Možno to ani nemuseli byť košickí Maďari, ale opozičníci zo Zväzu mladých demokratov – Fidesz, ktorí si vyliali zlosť na pani Sziliovej. Hoci pískali, na pietnej dôstojnosti aktu odhalenia súsošia to nič neubralo. „Márai bol prísny nielen iným, ale aj sám k sebe,“ povedala šéfka budapeštianskeho parlamentu, „nikdy v živote neohol chrbát, radšej sa vzdialil, aj keď mu odlúčenie spôsobilo obrovskú bolesť. Preto mám radosť, že sa dnes mohol vrátiť nielen domov, do svojich rodných Košíc, ale tiež do našich sŕdc a duší.“ Ani P. Csáky nebral neželanú demonštráciu na vedomie: „Bolo už neudržateľné, že všade na svete Sándora Máraiho uctievali a odhaľovali mu pamätné tabule, ale v rodnom meste nemal žiadnu sochu!“

Umelec aj kritik

Iniciátorom myšlienky postaviť Máraimu pamätník bol okrem skupiny Košičanov, sústredených okolo Košického občianskeho kruhu (KOK) najmä bývalý maďarský generálny konzul v Košiciach Gyorgy Varga. Na jeho popud vyhlásil košický Maďarský spoločenský dom (resp. KOK) verejnú zbierku, ktorá zhromaždila od rôznych darcov (prispela maďarská i slovenská vláda) takmer milión korún. Vďaka tomu majú dnes Košičania na rohu Mäsiarskej ulice originálny pamätník, ktorého sa môžu stať, ak s vierou a angažovane vstúpia do dialógu, živou súčasťou. Možnosť sadnúť si v tichosti s Máraim a porozmýšľať o jeho tvorbe a živote stojí za to. Najmä ak dlhé polstoročie totalitného režimu naň ako nezmieriteľného demokrata, liberála a humanistu uvalilo prísnu kliatbu a väčšina stredoeurópskych krajín jeho meno vyškrtla z učebníc aj encyklopédií. Napriek tomu, že západná časť tohto sveta mala jeho dielo vo veľkej úcte. Maďarsky píšuci Košičan sa stal neúprosným kritikom totalitných režimov, ktoré uvrhli jeho rodnú krajinu do izolácie. Hoci Košice opustil a vydal sa do sveta už v mladom veku, rodnému mestu venoval veľa zmienok vo svojich knihách, ba dá sa povedať, že spomienky na mladosť strávenú v rodnom meste, v ktorom sledoval zánik tradičného meštianstva a hodnôt s ním spojených, prestupujú celým jeho pozoruhodným dielom. Zo vzťahu k mestu sa vyznáva v beletrizovaných memoároch Vyznanie mešťana, Košice sú prítomné aj v historickej dráme Košický mešťania, v úvahe Košická hliadka, i v románe Žiarlivci. Máraiho tvorbu však nemožno lokálne zužovať, je spätá s celou Európou, ktorej sa cítil zosobnením. Vo svojich najznámejších knihách Sviece horia do tla, Zem, zem, či Odkaz Ester sa prejavuje ako vynikajúci pozorovateľ, brilantný štylista, majster bravúrneho jazyka, drobnokresby a detailu, schopný s pozoruhodnou eleganciou zachytiť aj najnepatrnejšie pohnutia ľudskej mysle. Spôsob akým zmapoval tragickú pred a povojnovú európsku epochu 20. storočia zostáva veľkou inšpiráciou pre tvorcov z mnohých umeleckých oblastí. Patrí k ním aj dvoma oskarmi ocenený režisér Miloš Forman, ktorý si jeho knihu Sviečky horia do tla vybral ako predlohu pre natočenie filmu.

Tragický životný príbeh

Sándor Máriai, vlastným menom Alexander Grosschmidt sa narodil sa narodil 11. apríla 1900 v Košiciach, študoval v Budapešti, od roku 1923 žil striedavo vo Francúzsku a v Nemecku., Pracoval ako dopisovateľ niekoľkých maďarských novín a pražského listu Prager Tagblatt, ako publicista dôsledne mapoval pohyby a zmeny na európskej scéne a na tomto rušnom pozadí koncipoval aj svoje literárne diela. V tom čase už pracoval na prvých prekladoch diela Franza Kafku, s ktorým ho často porovnávali. Po roku 1928 žil v Maďarsku, odkiaľ v roku 1948 emigroval do Švajčiarska, neskôr Talianska a v roku 1952 odišiel do USA, kde v New Yorku pracoval v redakcii vysielača Slobodná Európa. Nasledovalo ešte niekoľko pobytov v Taliansku, od roku 1979 sa však natrvalo usadil v Spojených štátoch. Po náhlej smrti svojej manželky a neskôr i adoptívneho syna upadol do hlbokých depresií a 21. februára 1989 v San Diegu spáchal samovraždu.


Príloha:
http://www.kosice.sk/article.asp?id=1303

Málo bolo Havla

Košické udalosti spred tridsiatich rokov nemožno odtrhnúť od pražského Občianského fóra (OF) a jeho čelného predstaviteľa Václava Havla. Duch nežnerevolučných Košíc bol veľmi silne spriaznený s atmosférou vtedajšieho hlavného mesta Česko-Slovenska, kde často smerovali kroky nezabudnuteľného Košičana Marcela Strýka. Tak sa v Košiciach až po čase podarilo bratislavským nežnorevolučným lídrom presvedčiť tamojšie OF o nevyhnutnosti zmeny názvu na VPN. Václav Havel, ako prvý prezident demokratickej ČSFR, bol skutočným duchovným otcom košického demokratického hnutia, mal v našom meste veľa obdivovateľov aj priateľov a vždy ho vítali plné úlice a námestia. Pamätná bola jeho návšteva v decembri roku 1989, kedy sa z balkóna vedeckej knižnice prihovoril zhromaždenému davu ako posol OF z Prahy. Do Košíc pricestoval aj v júni 1990, krátko pred parlamentnými voľbami, kde sa mu dostalo ovácii od zhromaždených Košičanov. Spolu s ním sa mítingu zúčastnili M. Čalfa, F. Gál, Vl. Mečiar a Slavomír Stračár. Krátko na to, v lete toho istého roku prišiel V. Havel opäť do Košíc, aby sa zúčastnil smútočného obradu v krematóriu, pri poslednej rozlúčke so Sl. Stračárom, jedným z lídrov košickej VPN a vtedajším federálnym ministrom vlády ČSFR. V novembri roku 1991, bol V. Havel opäť v Košiciach, stretol sa s vtedajším primátorom, starostami mestských častí aj s občanmi a navštívil aj Dóm sv. Alžbety. Túto návštevu som už organizoval ja ako pracovník košickej pobočky kancelárie prezidenta ČSFR. Z našich rozhovorov bolo zrejmé, že V. Havel sa považuje ak už nie rovno za symbolického Košičana, tak za veľkého priateľa obyvateľov nášho mesta, predovšetkým ľudí, spriaznených so zmenami po 17. novembri 1989. K sedemdesiatinám bývalého prezidenta ČSFR vyšla v Bratislave publikácia pod názvom Málo bolo Havla. Spoločne s mnohými priateľmi som v nej publikoval nasledujúcu spomienku.

ROK A POL DLHÝ AKO ŽIVOT

„Nechci se změnit, ale chci být lépe sám sebou“, napísal Václav Havel v jednom zo svojich listov Oľge. Občas si v nich listujem a rozmýšľam o dávnom roku a pol ktorý som strávil v „blízkosti“ prvého ponovembrového prezidenta ČSFR. V blízkosti viac symbolickej ako skutočnej, pritom však skutočne reálnej a profesionálnej.

Keď mi môj (dnes už nebohý) priateľ a hlavný protagonista „nežnej revolúcie“ v Košiciach Marcel Strýko pred pätnástimi rokmi stručne povedal: „Pôjdeš robiť k Havlovi,“ bral som to nielen ako smelú výzvu, ale aj ako svoju karmu. Bolo by fajn byť viac a lepšie sám sebou! Desaťročia spolužitia s totalitným režimom v človeku môjho typu burcujú túžbu po zmene vlastnej osobnosti a povahy, čo je nemožné. Nepatril som nikdy medzi ľudí príliš váhavých a najrozvážnejších, preto som po novembri roku 1989 v Košiciach doslova vhupol do víru udalostí, ktorých chaotická povaha ma napodiv vôbec neznepokojovala. Naopak, z nie celkom jasných príčin som sa cítil v tých turbulentných časoch ako ryba vo vode. Viac ako na seba, na manželku, či na svojich troch dorastajúcich synov, som myslel na budúci bezpochyby nezvratný a nadovšetko skvelý dopad spoločenských zmien, ktoré nastali. Samozrejme, boli aj pochybnosti, vyplývajúce z bežných ľudských slabostí, (ako je napríklad celkom prostý strach z budúcnosti), nebol však čas ich rozoberať. A tak som šiel „robiť k Havlovi,“ lebo tak rozhodol osud, Marcel Strýko a napokon aj Miloš Žiak, môj vtedajší kolega vo vysunutej Bratislavskej kancelárii prezidenta.

Spomínam si na košické námestie pred Vedeckou knižnicou, necelý týždeň po 17. novembri, keď som (s vtedajšími svojimi novými revolučnými priateľmi, ktorí sa vynorili akoby spod zeme), skandoval s masami: „Nech žije Havel!“ Václav Havel v tom čase rečnil v Prahe z Melantrichu a do Bratislavy poslal účastníkom demonštrácie na námestí SNP pozdrav, ktorého odkaz k spolužitiu Čechov a Slovákov dorazil aj do „ďalekých“ Košíc: „Pred dvadsiatimi rokmi sme dosiahli federatívne usporiadanie. Bol by som veľmi rád a pevne verím a dúfam, že federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu, že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, ktoré budú spolunažívať v duchu svojich tradícií a ktorých priateľstvo bude skutočne autentické.“ Ešte aj dnes cítim mrazenie z týchto slov a trpkú príchuť konca roku 1992, keď všetko dopadlo inakšie. Kladiem si otázku, či aj ja, v tom čase drobný košický úradníček prezidentskej kancelárie na Pražskom hrade, mám nejakú vinu na tom, že to spolužitie v rámci spoločného štátu skrachovalo?

Fedor Gál v rozhovoroch s Janou Klusákovou, ktoré vyšli v knihe „Nadoraz“ tvrdí, že Václav Havel dostával v tých pohnutých týždňoch pred pádom republiky od svojho najbližšieho tímu poradcov nekvalitné a nepresné „filtrované informácie.“ Nemyslím si, že to bolo tak. Jeho nezvolenie za československého prezidenta (z vôle slovenskej časti vtedajšieho parlamentu) síce v roku 1992 nastúpilo proces rozdelenia štátu, ale bol to nevyhnutný dôsledok veľmi hlbokej polarizácie názorov na ďalšie spolužitie Čechov a Slovákov v jednom štáte. S odstupom času už som si nie celkom istý, či by referendum na túto tému niečo zachránilo. V politických aj občianskych kruhoch nebolo až tak veľa vôle zachraňovať republiku, ktorú sa „Mečiar s Klausom“ spoločne s mlčiacim davom, chystali rozdeliť. Myslím si, že prezident Havel to všetko veľmi dobre vedel, že vôbec nedoplácal na nepresnú informovanosť o stave spoločnosti. „Mám pocit, že Václav Havel žil v prostredí, kde bolo vedomie bezperspektívnosti spolužitia Čechov a Slovákov veľmi silné,“ povedal Fedor Gál v spomínaných rozhovoroch. Ono vedomie „bezperspektívnosti“ však vôbec nemuselo byť produktom údajne „nekvalitných“ informácií, ktoré prezidentov tím predkladal svojmu šéfovi. V krajine bola jednoducho všeobecne „blbá nálada“, ktorá nahrávala skeptikom a nacionalistom. Cítiť ju bolo aj na jednej z posledných porád prezidentskej kancelárie, ktorých som sa na Hrade zúčastnil. Michael Žantovský nám tichým a veľmi vážnym hlasom vysvetľoval, že veci zachádzajú príliš ďaleko a nie je isté, ako to všetko dopadne... Stále vidím ten jeho neprítomný pohľad, ktorým svoje slová sprevádzal. A pocítil som čosi ako smútok, ktorý sa ešte len predieral zo škrupinky poznania. Naozaj, vtedy nič nebolo isté a všetko celkom možné. Ktovie, možno stačil jasne vyhranený, nekompromisný, dôrazný, „prísnejší“ prejav prezidenta a veci mohli kráčať iným smerom. V deštruktívnej atmosfére zdevastovaného spoločného parlamentu, to však dosť dobre nebolo možné. Krajinu ovládla apatia. Ktosi nám rozdeľoval štát a nikomu a nechcelo hovoriť o vlastizrade. Načo referendum, keď už je všetko nezadržateľne rozbehnuté a rozhodnuté a spískané a dohodnuté, doparoma! Tá „blbá nálada“ mala v Košiciach silnejšie dozvuky ako v Bratislave.

Keď som napokon v októbri roku 1992 dostal z Kancelárie prezidenta ČSFR výpoveď z dôvodov zániku republiky, bolo mi jasné, že ma čakajú chmúrne roky. Čakal som viac úcty k dlhoročnému spoločnému dielu dvoch národov žijúcich v celku fungujúcom štáte, budovanom Tomášom G. Masarykom. Veril som, spoločne s ním, že humanitná a národnostná otázka je vecou svedomia každého jednotlivca, ktorý ak získa možnosť žiť slobodne v demokracii, bude sa správne rozhodovať. Preto som sa na Václava Havla nijako nemohol hnevať, že neurobil všetko pre udržanie spoločného štátu. Ak je otázka cti národa, otázkou každého jednotlivca, nemôže zlyhať a niesť vinu jediný, hoci aj výnimočný človek!

Môj ďalší život po roku a pol v „osviežujúcej a inšpirujúcej“ blízkosti Václava Havla, poznačilo časté rozmýšľanie nad jeho úvahami. Pomáham si Maxom Weberom a jeho Politikou ako povolanie, Erichom Frommom a jeho Strachom zo Slobody, ale aj Johnom Stuartom Millom, ktorý v knihe Úvahy o ústavnej vláde píše aj toto: „Človek, ktorý sa stará o iných ľudí, o svoju vlasť alebo o ľudstvo je spravidla šťastnejší ako ten, ktorý sa oň nestará, avšak čo prospeje hlásať toto tvrdenie človeku, ktorý sa nestará o nič iné než o svoje pohodlie, alebo o svoju kapsu? Nemohol by sa starať o iných ľudí, aj keby chcel.“ Dospel som k poznaniu, že každý má možnosť počúvať, učiť sa a zlepšovať, kto ju však odmieta je to jeho výsostné právo a slobodné rozhodnutie. Ak sa Václav Havel rozhodol pre osobnú zodpovednosť k sebe i celému ľudstvu, zvolil si cestu, ktorá je príkladom a nie príkazom. Ak je pre mňa vzorom Václav Havel a nie Vladimír Mečiar, to vôbec neznamená, že pre niekoho nemôže byť Vladimír Mečiar žiarivým príkladom. Bolo mojim osobným rozhodnutím žiť po roku 1992 na Slovensku, kde som doma. Nič na tom nemení fakt, že som sa cítil rovnako doma aj v Prahe.

Ak sa mám na záver zamyslieť nad tým, čím je pre mňa politik, umelec, mysliteľ, človek a občan Václav Havel najinšpiratívnejším, musím konštatovať, že statočnou poctivosťou. Cez ňu sa možno dopracovať k zodpovednosti, odvahe, aj múdrosti. Rinčanie zbraní nemusí byť najlepším bojiskom, ak je v hre ľudská dôstojnosť. A keďže národnosť je vec citu práve tak ako rozumu, štátna príslušnosť nemôže rozhodovať o kvalitách človeka. Václavovi Havlovi vďačím najmä za to, že cez jeho úvahy som sa naučil vnímať svoj život ako poslanie a svoj domov ako Slovensko, Európu a svet, na ktorom je i moje síce skromné, no zvrchované miesto, bez toho, aby som oň musel niekoho prosiť. Tak sa mi stal ten rok a pol v prezidentskej kancelárii dlhým ako celý môj doterajší život. Trvá a čas v ňom nehrá žiadnu rolu.

Tibor Ičo,
bývalý pracovník Kancelárie prezidenta ČSFR, 1991 - 1992

Košické vetrisko

Košice sú mestom vetrov a víchric. Od detstva si pamätám, keď som z kopcov dnešnej Terasy často púšťal šarkany, že tu duli neprestajne, skoro každý deň, v rôznej intenzite, zväčša z jedného smeru, len s nepatrnými variáciami. Niekedy oblúkom z Ukrajiny ponad Slanské hory, občas fúknu od západu, z Volovských vrchov, ale najčastejšie dujú vetry od severu, z oblúku Karpát, riečišťom Hornádu, cez Košickú kotlinu dolu k južným hraniciam, kde ich nakoniec pohlcuje unudená pusta. Tak sa Maďarsko stáva trvalým pasívnym príjemcom slovenského vplyvu, v tomto prípade vetrov. Ide o dar mimoriadneho charakteru, pretože je stabilný, neopakovateľný a nevratný. „Persze!“, tak je to, trvá na svojom aj Žoli, ktorého do tohto mesta kedysi dávno z jeho rodnej dediny pravdepodobne doviala nejaká veterná reverzia, anomália, ktorá ako základný dejinný faktor, vždy priniesla čosi nové. Dva rumy U Legionárov Žolimu osviežili pamäť a starý bojovník si spomenul aj na vetry, na ktorých sa ako chlapec vozil, brali ho vychudnutého mládenca letkom dole úzkou, aerodynamicky tvarovanou Hlavnou ulicou až k Dómu, ktorý sa jediný, podoprený váhou svojho gotického majestátu, odhodlal postaviť vetriskám do cesty. Žoliho obvykle počas jázd na divých vetroch sprevádzalo niekoľko slabšie lietajúcich kamarátov, vetry duli, pánom zrážali klobúky, slečnám dvíhali sukne a dámam brali slnečníky a občas vyvrátili nejaký ten strom...

Bývali to také veselé, divoké veterné jazdy v dobrej nálade, len mamám sa to veľmi nepozdávalo. „Hát počkaj fickó, teremtete, dovtedy budeš lietala vonka, až teba víter nekade bude zobrať a viacej ťa už, te jeden gazember, nebude!“, hrešila Žoliho babička s mimoriadne nekonvenčným slovníkom. Ale chlapec sa nebál, vyhrážka mu bola lichôtkou, ba tajne dúfal, že sa splní, že v jeden taký veterný deň po ceste zo školy zľahka povyskočí, vietor ho schmatne a „Viszont látasra, fijacskám...!“, teda dovidenia všetci. „Najdôležitejšie je vystihnúť správny okamih výskoku a to sa mi doteraz, kissfijam moja milovaná, nepodarilo,“ zveril sa mi raz Žoli a smutne sa obrátil k svojmu malému Budvaru. U Legionárov ho čapovali odjakživa a na znamenie toho, že nikto nevie, kde sa tu vzal, zavesil krčmár na steny obrazy legionárov, ktorí tiež väčšinou netušili, odkiaľ ich vzali a kam ich pošlú: Rimanov do Škótska, Francúzov do severnej Afriky. Košičanov do Ruska... Celé to však akosi zapadá do seba a vytvára znepokojujúco logický, tak trochu kabalistický, symbol nestálosti. „Vietor veje kam chce. Počuješ jeho hlas, ale nevieš odkiaľ prichádza ani kam ide. Tak je to s každým, kto pochádza z ducha,“ prízvukoval od nepamäti Lacibáči slová evanjelií a zaradil sa tak k tým, ktorí za vetrom vidia viac než len masu plynu rozhýbanú podľa termodynamických zákonov. „Vietor je beťár ukecaný “ upozorňoval Lacibáči, až kým sa načisto nepomiatol a nezamrzol na Bankove, pred tým však stihol prezradiť: „Stále nám čosi hovorí a najlepšie sa počúva v konároch stromov.“

Dosť intenzívne sa vraj k obyvateľom Košickej kotliny prihováral aj skrze stromy, ktoré po oboch stranách lemovali Hlavnú. Tie však už dávno v plnej kráse nestoja. Pár mesiacov pred príchodom Červenej armády obesili maďarskí fašisti na každý z nich jedného Košičana. V ten deň ale bolo bezvetrie...
V zime sa vetry menia na fujavice, ktoré zvyknú na niekoľko dní pochovať mesto pod snehom. Žiaci sa tešia, lebo sa nemôžu dostať do školy, vchody do panelákov obchádzajú dôležití mestskí policajti, zisťujú, kto má na starosti poriadok a vypočúvajú: „Ako to, že ste neodpratali sneh?“ „Jój neskoro som vstal, nevládzem, starý som, nebirujem, reuma ma ničí, nehnevajú sa prosím pekne páni policajti, šak ja sa polepším, len čo trochu zosilniem, včera som bol hore dlho do noci..!“
Ak sneh zamrzne a opäť sa spustí vietor, neradno vychádzať z domu. Na klzkom ľade nie je možné pohybovať sa inak, než v súlade so smerom prúdenia vzdušných más. V podstate stojí mesto na prahu epochálneho vynálezu veterných saní v týchto zemepisných šírkach, chce to len doladiť pár technických detailov a onedlho bude možno súčasťou povinnej výchovy Košičana kurz windsurfingu na zmrznutom snehu. Základné znalosti z meteorológie však, tak či onak, už má každý. Nie je možné nevšimnúť si, že zrazené vetvy stromov padajú vždy jedným smerom. Len budovatelia sídlisk neprejavili dostatok pochopenia k prírodným zákonom a tak na kopcoch v okolí mesta postavili mohutné obytné vetrolamy – paneláky. Keď prídu divé vetry, je v takom vetrolame vždy veselo. Gigantická vzdušná masa sa zaprie do jednej strany betónového vetrolamu, ktorý v základoch nenápadne zapraská. Každý jeden byt sa stane veterným tunelom. Všetky dvere sa na povel s treskom pribuchnú, nedostatočne privreté okná padajú na zem, sklo sa triešti, deti výskajú, babičky sa modlia. Nápor vetru nakoniec prejde a nastane ticho. Hrobové, až zlovestné...

Už niekoľko rokov sa obyvateľom sídlisk odporúča nechávať okná zavreté. V lete je potom dusno, nešťastník si povie, čert to ber, nadýchnem sa, okno otvorím a už tu máme vetrisko, beťára jedného, čupiaceho za Jahodnou a číhajúceho na svoju príležitosť! Občas to však ten nezbedný darebák preženie a privanie spoza kopcov aj to, o čo veľa ľudí v meste nestojí. Od Tatárov, cez Omodejovcov, Maďarov, Matúšov Čákov a Rákocziovcov po trenčianskych Turkov. Tí sa potom mestom preháňajú v mene všetkých revolučných vetrov.

Raz dávno sa stalo, že bolo v Košiciach veľmi dlho bezvetrie. Ľudia v meste posedávali v záhradných reštauráciách a udivene sa pozerali na nehybné slnečníky. Ako to, že ich nekmáše vietor? Prečo dolu ulicou neletia igelitky, papieriky a čapice? Zmätené vtáky (Košice sú najmä od októbra plné vrán) nenachádzali chuť lietať. Na okamih všetko stmavlo a stíchlo. V diaľke sa rozplakalo dieťa. A keď to už bolo na nevydržanie, zazvonil zvonček električky a vetriská zmizli a vrátili sa v podobe ľahkého vánku. Obloha sa vyjasnila a opäť zaznela ľudská reč. Z úst nebohého Lacibáčiho v takých chvíľach zaznievala ďakovná modlitba: „Boha jeho už budem dobrý!“ Lebo košické mestské vetry majú výrazný katarzný charakter. Na jednej strane priháňajú do kotliny čistý vzduch, na druhej ničomu a nikomu nedovolia zdržať sa dlhšie a všetko ženú preč. Sú symbolom neustálej zmeny a pohybu, princípu každého bytia. No povedzte, čím by boli Košice bez vetrov?


.

Cesta do hlbín parku

Kedysi sa mu hovorilo Park generála Petrova. Slávny sovietsky osloboditeľ s tým miestom nemal veľa spoločného, preto si ho Košičania pomenovali jednoducho „Veľký park.“ Rád som tam chodieval ešte v časoch, keď touto časťou mesta tieklo jedno z ramien Hornádu, nazývané Mlynský potok. To bola paráda! Sadol som si na breh, ponoril nohy do vody a pozeral sa na labute. Plávali až k Jakabovmu palácu, honosnému sídlu staviteľa Arpáda Jakaba, v ktorom v máji roku 1945 dočasne sídlil aj československý prezident Eduard Beneš. Odraz tejto magickej budovy postavenej v pseudogotickom slohu a obrastenej brečtanom, na hladine pokojnej rieky, bol tým najkrajším pohľadom, aký mesto poskytovalo mojím dychtivým chlapčenským očiam. Tam si pán prezident, ešte nevediac ako to celé dopadne, rozložil svoj hlavný stan, kým oslobodenie nedorazilo na ruských tankoch až do Prahy. „Slováci a Česi budú budovať svoju novú štátnu jednotu ako rovnocenní a rovnoprávni činitelia,“ sníval Beneš. Ale, to mu už šliapal na päty netrpezlivý Klement Gottwald, s neskrývanými vyhrážkami: „Národ, ktorý prekonal také ťažké skúsenosti nestrpí návrat predošlých politických pomerov ani len v zamaskovanej forme, nestrpí najmä, aby sa na vedúce miesta ku kormidlu štátu dostali tie sociálne zložky a ich politickí predstavitelia, ktorí tak hanebne zlyhali a zradili!“

„Nešťastný Edo,“ rozmýšľal som v tých zriedkavých chvíľach historickej nostalgie, pozerajúc na naše maličké a dočasné Hradčany, „už sa na teba chystal Klemo a ty si o tom možno ani nevedel!“ Potom udreli zlé časy. Komunistická elita mesta rozhodla, že Košice zbaví rieky, labutí, divých kačíc, pstruhov, rybárov aj člnkárov. Mlynský potok, toto najmalebnejšie mestské zákutie, osvietení nomenklatúrni aparátčikovia nemilosrdne zlikvidovali. Východoslovenské Hradčany tak prišli o svoju Vltavu, a mesto o podstatnú časť duše. Potok odviedli ako votrelca za košické humná a nahradili ho betónovou cestou, pomenovanou po prvom robotníckom prezidentovi ČSR. Vonkajší objazd starým mestom nesúci Gottwaldovo meno sa stal na dlhé roky smutným pomníkom provinčných kazisvetov, pre ktorých génius loci – duch miesta, nemal žiadneho významu. To bol koniec aj Petrovmu sadu, tak ako ho poznali starí Košičania a môjmu potulovaniu sa v ňom. Z vyhľadávanej oddychovej zóny sa stalo územie nikoho, útočisko pre nepríčetných, tulákov, feťákov, kaukliarov, bludárov, bezdomovcov, zlodejov a kadejaké iné podozrivé živly.

Vždy, keď som neskôr zablúdil do týchto končín, cítil som sa ako vydedenec vo vyhnanstve. Veľký park bol studený aj za najhorúcejšieho leta a tie čudné tváre sa z neho vynárali ako prízraky. Tak sa tam raz vynoril môj starý kamarát, kedysi skvelý výtvarník, vtedy žobrák, ktorého žena vyhodila na ulicu. Dostala ho pijatyka, alkohol mu vyryl do tváre ten plachý a zároveň tupý pohľad ošarpaných tulákov spred pražského Hlavního nádraží. „Daj nejakú korunu,“ oslovil ma milo, otrčiac špinavú dlaň. Býval to fešák, ale jeho zarastená tvár sa dnes ponášala skôr na kôru stromu ako na zrkadlo ľudskej duše. Rozmýšľal som, či ma spoznal, voľakedy sme dosť často vysedávali v lacných krčmách a preberali Picassové tvorivé obdobia. Najradšej sme mali samozrejme belasé, pretože náš životný pocit mal akúsi podobnú tragickú príchuť ako géniove figúry spred „rúžového obdobia.“ Prekliatie aj irónia, súcit i sarkazmus, pohyb a smrť, to boli veci ktoré Paliho vtedy najviac vzrušovali. Keď som ho vtedy v parku uvidel, došlo mi že svoj osud si načrtol už dávno pred tým, ako sa ocitol na ulici. Prepadnúť sa za živa do pekla, od toho naozaj delí človeka vždy len krôčik... Chcel som mu povedať čosi príjemné, láskavé a dôležité, ale akosi som nenašiel žiadne správne slová a tak to skončilo iba hrsťou drobných, ktoré som mu nasypal do dlaní. Kráčal som priamo k Jakabovmu palácu, ktorý sa mal stať opäť sídlom hlavy „nežného“ štátu, presnejšie vysunutou kanceláriou prezidenta Česko – Slovenska. Z temných hlbín desivého parku som sa presunul do zodratých neogotických múrov. Mesto si pre tento atraktívny účel vytypovalo jednu zo schátralých miestností, plnú holubieho trusu, zrejme v snahe nenarušiť Benešovskú tragickú tradíciu. Samozrejme, nič z toho nebolo a celý ten neslávny periférny projekt skončil do roka a do dňa. Aj keď si jeden primátor na čas urobil z Jakabovho paláca svoje reprezentačné stanovište, tomuto objektu sa nikdy nepodarilo uniknúť z dosahu studeného parku, ktorý ho vstrebal do svojich chladných a rozľahlých útrob.

Keď občas pretínam túto pochmúrnu zónu mesta od železničnej stanice do centra, najradšej nepozerám do strán, aby som si nepríjemnými spomienkami nenarušil rytmus dňa. Veď, čo ak bude príjemný a harmonický? Náhodné stretnutie s Palim by mohlo túto nádejnú vyhliadku skomplikovať. Myslím si, že bojovný duch generála Petrova vysal z tohto prekliateho územia všetku pozitívnu energiu a nasadil tam zvláštne asymetrické geomorfologické rezonancie, ktoré nepríjemne vibrujú v srdci každej citlivejšej povahy. Jednoducho, nehoda, dokumentujúca zraniteľnosť každého mesta. Ale sú v Košiciach „týpci“, ktorí veľký Mestský park navštevujú so zanovitou obľubou a prináša im vraj neskutočné potešenia, najlepšie v noci, potešenia tajomné a príťažlivé asi tak ako atmosféra Célineho románu Voyage au bout de la nuit (Cesta do hlbín noci). Kolujú legendy, že v tomto teritóriu už pár ľudí aj zablúdilo, zmizlo, niektorí boli zabití, alebo prizabití a ich priškrtené duše sa údajne v parku zúfalo zmietajú, prekliate a uväznené akoby v akváriu, z ktorého niet úniku – ani do neba, ani do pekla.

.

Osudy nenahraditeľných

V šere súčasnej spoločenskej všednosti a všeobecného úpadku životného štýlu orientovaného takmer výlučne na hedonizmus a spotrebu hmotných statkov sa občas vynorí otázka naliehavej potreby charizmatickej osobnosti. Najmä pred voľbami... Takmer márna túžba. Akoby padala kométa skrytá vo vesmírnej temnote do čiernej diery a tesne pred zánikom sa zajagala. Na okamih. Ako pripomienka uložená v mobilnom telefóne... Raz som si po takom pripomenutí v istých (už nejestvujúcich) košických novinách platonicky povzdychol nad trvalou absenciou takej osobnosti, ktorá by dokázala posunúť konzumný spôsob ľudskej existencie k vyšším métam. Ktorá by dokázala počúvať zúfale volania sklamaných, zabudnutých, zatratených a zakríknutých občanov súčasnosti. Zareagoval jeden (nie veľmi úspešný) komunálny politik: podráždene mi napísal, že predsa osobnosti tu sú, len nech sa dobre poobzerám, veď aj on sám je osobnosť! Významná a všeobecne známa. Slovom, nenahraditeľná... Zrejme patril k tým skvelým ambicióznym typom, ktorých sú plné cintoríny. Asi veril, že raz príde deň keď práve on bude môcť spasiť ľudstvo a nemohol sa tej chvíle dočkať, keď vystúpi z tieňa a zaskvie sa ako tá vyššie spomínaná kométa! Ak už nie natrvalo, tak aspoň na jeden predvolebný okamih! Aspoň ešte jeden raz..! Zrejme preto zareagoval. Síce neskromne, no dôrazne. A urazene. Žiaľ, asi som sa dotkol jeho ctižiadosti, zabalenej do staniolového ega. To sa takto sťažujúcim jedincom občas stáva. V takých chvíľach je nutné veľmi opatrne narábať s adrenalínom, ktorý má tendenciu atakovať krvný tlak a ohrozovať zdravie každého ambícióznejšieho perohryza. Mŕtveho leva totiž môže za hrivu ťahať už aj zajac! To by si mali zapamätať všetci ti dôležití, skvelí a výnimoční, na všetkých cintorínoch sveta. Osud nenahraditeľných je totiž celkom taký istý, ako osud nás všetkých ostatných, viac či menej skvelých, perspektívnych, či nadaných občanov Slovenskej republiky a priľahlého zvyšku sveta.

.

V letnej reštaurácii s Jakobym

V zbierkach košickej Východoslovenskej galérie Júliusa Jakobyho majú skvostný obraz, ktorý mám najradšej. Volá sa V letnej reštaurácii a pochádza z roku 1957. Je to olejomaľba s rozmermi 100,5 x 150 cm, namaľoval ju sám Július Jakoby. O Košiciach minulých aj dnešných povie viac ako sprievodca mestom, navyše pojednáva najmä o Košičanoch. Je to naozaj obraz ktorý rozpráva, ktorý žije neskutočne bujarou atmosférou, z ktorej dýcha neuveriteľne svieža radosť zo života. Tak si ho občas študujem, viac ako kompozíciu, symetriu, perpsektívu, harmóniu farieb, sledujem čo hovorí majster Jakoby. Maliarskemu kumštu sa učil najprv v slávnej košickej súkromnej škole u E. Halásza-Hradila, potom v Budapešti, ale celú svoju tvorbu, venoval rodnému mestu. Vytvoril sériu expresionistických výjavov a kurióznych figúrok Košičanov, medzi ktorými dominuje portrét nazvaný stroho – Žid a Kokoschkovský ladený expresívny obraz Maliar s čiernou mačkou.
Ale, toto, na čo sa teraz pozerám je letná reštaurácia a ja sa teším z tej teplej farebnosti, v ktorej cítiť syntetizujúce prúdy postimpresionizmu, ale aj uvoľnenosť a pohodu, akú dnes, žiaľ, nepozorujem v žiadnom košickom pohostinskom zariadení. Dnes sa v našich krčmách, aj v letných záhradách len tak nezáväzne tára, mierne kŕčovito, zvyčajne o politike, peniazoch a hokeji, teda takmer o ničom, ani jedna debatujúca postava, tvár či póza, grimasa, posunok, nemajú v sebe grandióznosť a noblesnú gráciu Jakobyho hedonistov usadených „V letnej reštaurácii.“ Určite tam vtedy bola jar, alebo leto, v pozadí všetko kypí zeleňou, v záhrade je plno, stoličky a stoly obsadené, naložené pijatikou. Páčia sa mi obaja čašníci v bielych kabátoch a s motýlikom, zovšadiaľ, z každého kúta tejto olejomaľby zaznieva živá riava slov, vľavo dokonca cítiť aj počuť náznaky vášnivej polemiky. Partia v popredí, chlapík v klobúku s cigaretou, vrchný, prinášajúci na stôl novú objednávku, muž s novinami, dve paničky, matka s dieťaťom nezúčastnene spočívajúcim v jej náručí, to je hotová oslava spontánnosti a prirodzenosti, až som závidel... Dohája, ako je to možné, že sa tí ľudia tak dobre zabávajú, v tomto meste, pár rokov po vojne, keď namôjveru nebolo veľa dôvodov na spokojnosť. Alebo že by bolo? Čo vlastne viem o tej dobe? O tom krátkom čase prebolených bolestí a vzrušujúcich mierových očakávaní, ktorý predchádzal nástupu totality. Jakoby svoj obraz maľoval v čase, na ktorý sa veľmi nepamätám. Ešte tak na jeho dozvuky zo začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia a na krčmu u Dvanástich apoštolov na Kováčskej ulici, kde som býval. Iba dym z populárnych Bystríc a smrad vychyteného tabaku Taras Buľba, zamračení chlapi pri pive, čierna dechtová dlážka, zápach toalety... Ale pena na pive, ktoré som otcovi v krčahu niesol domov, tá bola slastná. A hustá. Aj keď som mal vtedy len päť rokov, neodolal som nestrčiť do tej peny nos... Páni, to bolo niečo! Ale, kdesi na okolí bola vtedy aj tá Jakobyho letná reštaurácia. Veru, keby náš Julo Jakoby žil povedzme v Paríži, navštevoval Café de l ´Avenír na námestí Saint Michel, možno by ho dnes zaradili vedľa Maneta, Bonnarda, Chagalla, kritici celého sveta by žasli nad jeho majstrovstvom, nad kumštom s akým bez rozpakov narába so svetlom, štetcom, formou, vytvárajúc pri tom nový obsah, svoju vlastnú novú umeleckú hmotu, bez záväzkov k vonkajšiemu svetu. Jeho diela by zdobili galérie Paríža, Londýna, New Yorku, výtvarné školy by svojich žiakov učili jeho štýlu a videniu reality. Mám však pocit, že to nebola Jakobyho ambícia, že ako iní naši majstri tých čias, zaľúbení do Košíc – Ľudovít Feld, František Klimkovič, Jakub Alt, Andrej Doboš, Elemír Halász-Hradil či Konštantín Bauer, nachádzal svoju radosť, svoje osudové uplatnenie práve v tomto meste. Pretože, aby sa mesto mohlo stať zdrojom umeleckej inšpirácie, okrem tvorcov schopných piť z tohto žriedla, potrebuje disponovať a oným zvláštnym, tajomným, ak chcete magickým, no nesporným géniom loci – duchom miesta, tak výrazne prítomným najmä v Pražských uličkách.
Košický génius loci je nesporný, nesmrteľný, aj keď sa dnes často stráca pod nánosom gýča a všadeprítomného úpadku dobrého vkusu. Ono výrazné vitálne vyžarovanie mesta, jeho vibrácie, polarity, energetické polia prepojené s vesmírom, cítim nielen v historickom jadre, ale aj pri pohľade na Jakobyho obrazy. Možno práve V letnej reštaurácii pôsobivo pripomenul túto vlastnosť mesta Košice, tak dramaticky zmietaného poryvmi času, pohadzovaného z jednej ríše do druhej, z jedného štátu do druhého, z jedného systému do druhého...Bezpochyby o nej vedeli aj stavitelia Dómu sv. Alžbety či Urbanovej veže, kde dnes sídli panoptikum s vokovými figurínami. Asi to bola práve táto magická sila, ktorá k nám priviedla na návštevu aj pápeža Jána Pavla II., v lete roku 1995. Pobudol chvíľu v historickej budove konviktu pri Františkánskom kláštore, kde sa kedysi mladí ľudia vzdelávali v otázkach filozofie a teológie a možno pocítil to chvenie, o ktorom hovorím. Vy, čo tie rezonancie nikdy nikde necítite, nezúfajte. Raz sa všetko vráti do starých dobrých koľají. Stratia sa reklamy na cigarety a poisťovne, možno aj na banky a hypermarkety. Historické jadro mesta prestane byť len trojrozmerným súpisom pamiatkovo chránených či nechránených objektov, určených na predaj či zhodnotenie a opäť po čase pripomenie Košičanom, v čom tkvie pravé čaro Košíc, čo všetko vedeli starí Košičania dávno pred nami. Ako prípravu na tento nový pohľad odporúčam pokochať sa chvíľu v obraze Júliusa Jakobyho – V letnej reštaurácii.

Prísľub zimy v Slovenskom Krase

Je to zakaždým fascinujúce, ako sa rok čo rok, na prahu novembra presúva zima do Slovenského Krasu. Dá sa to vycítiť hneď ráno, na Všetkých svätých, stačí sa zhlboka nadýchnuť a ten chlad, ešte sám v zárodku, sa vám premiestni do pľúc a prenikne celým telom. Zrazu cítime, že naše telo je súčasťou toho absolútneho vesmírneho tela, sme celým svetom a svet je nami. Prichádza zima, kedy sa náš kúsok milovanej Zeme uloží do spánku a na pol roka nám v miernom pásme odoprie svoju teplú ochranu. Rok čo rok, takto, pri kolíske nastávajúcej zimy, sledujem úchvatné prírodné javisko Slovenského Krasu ako sa trbliece v tom zľadovatelom vzduchu a nikto a nič tomu nezabráni, pretože toto je boží zákon prírody...