Neandertálec

Prezývali ho Neandertálec...
Niečo na tom bolo. Vypuklé obočie, vyčnievajúci nos, ploché lícne kosti, ustupujúca brada, veľké lopatkovité predné rezáky, robustná zavalitá postava, dlhé svalnaté ruky, ťarbavá kolísavá chôdza, v očiach akýsi uštvaný výraz... Akoby sa vynoril z praveku. Mal s tým odjakživa problémy. Napríklad: rodičia ho neznášali a neskôr otec opustil. S veľkými ťažkosťami nadväzoval kontakty. Dievčatá sa mu vyhýbali, rovesníci posmievali. Vždy iba do chvíle, kým niektorého z posmeškárov nestisol rukami a nezdvihol nad hlavu. Takýto nešťastník potom z tej výšky prosíkal o návrat na vlastné nohy. Nikdy nikomu neublížil. Občas, keď čelil presile, utŕžil výprask. V škole mal povesť hlupáka, hoci bol bystrý a vynikal triezvym úsudkom. Mal skvelú pamäť, takže učenie mu nerobilo žiadne problémy. Napriek tomu sa ťažko pretĺkal k maturite. Vo vypätých situáciách sa zajakával, čo sa pripočítalo k jeho, na prvý pohľad, nízkej inteligencii. Opak bol pravdou. Neandertálec dokázal každú situáciu analyzovať s takou priezračnou a zrozumiteľnou prostotou a jasnosťou, až to zarážalo. Najmä učiteľov fyziky, biológie, chémie a dejepisu. Spolužiaci mu zväčša nevenovali pozornosť a keď sa začal zajakávať, prepukali v smiech. „Ty pako Neandertálec!“, okrikovali ho tak často, až si na prezývku, z ktorej mal na začiatku hrôzu, zvykol. A začal sa o jej zmysel intenzívne zaujímať. K svojej obľúbenej knihe Lovci mamutov od Eduarda Štorcha postupne pridával náročnejšie čitateľské trofeje od najvýznamnejších svetových antropológov, historikov, mytológov a etnografov. Vzdelával sa ako samouk, vo voľných chvíľach. Pracoval ako skladník stavebného materiálu: čo nezdvihol sám to transportoval manipulačným vozíkom a v tejto činnosti dosiahol nebývalú zručnosť. Šéf skladu si ho nevedel vynachváliť a pravidelne mu navrhoval odmeny. Obdivoval jeho silu a skromnosť. Zárobok míňal na knihy a podnájom. Záujem o pravek ho priviedol k úvahám o počiatkoch ľudského rodu. Nechcel byť Neandertálcom, ktorý by nič nevedel o pôvode svojej prezývky. Zistil, že neandertálsky človek sa v Európe objavil okolo roku 400 000 pred naším letopočtom, stopy po ňom sa našli v údolí Neandertal pri Dōsseldorfe z roku 1856 a pred 30 000 rokmi všetky stopy zmizli. Uvoľnil cestu inému ľudskému druhu – Homo sapiens sapiens, ktorý bol prvým anatomicky moderným človekom. V jednej z jaskýň na brehu rieky Vézére vo Francúzsku, bol v roku 1868 objavený hrob troch mužov, jednej ženy a jedného dieťaťa, ktorých podľa náleziska Cro – Magnon nazvali kromaňonci. Vedci sa však zhodujú, že oba druhy rodu Homo, žili spoločne najmenej 10 000 rokov v západnej Európe a na Blízkom východe. Čo sa stalo potom, ostáva trvalou záhadou.
Táto otázka prirodzene zaujímala aj Neandertálca, ktorý sa postupne stále viac hlásil k svojmu dávno vymretému rodu, čím načisto zmiatol všetkých svojich známych. Neskôr mu prezývku skrátili na familiárne „Neo“ čo pôsobilo menej urážlivo a neznelo tak pohŕdavo. Neo donútený okolnosťami, si napokon osvojil vedecky nepodloženú, ale celkom pravdepodobnú teóriu o vyvraždení Neandertálcov príslušníkmi technicky zdatnejšieho druhu Homo sapiens sapiens. Náhoda chcela, že jeho záľuba v jaskyniach, ako prirodzenom príbytku pravekých ľudí vrátane Neandertálcov, ho priviedla k jaskyniarstvu. Venoval mu veľa času najprv ako samotár, potulujúci sa po krasových územiach, neskôr ako archeológ – amatér a nakoniec ako jaskyniar. Istá speleologická skupina, ku ktorej sa raz pripojil niekde na Morave, mu ponúkla členstvo v klube, ktoré s nadšením prijal. Jeho znalosti udivovali každého, s kým sa dal do reči a keď mal možnosť viesť prirodzený otvorený dialóg, hovoril plynulo, bez zajakávania. Na jednej z výprav v Slovinsku, sa Neo dokonca dostal do tvrdej polemiky s istým profesorom z Ľubľany, ktorý tvrdil, že hrubý zjav, ťažkopádne mohutné telo a robustná hlava s vystupujúcimi lebečnými a čeľustnými kosťami jasne manifestujú jednoznačnú nadvládu primitívnych, animálnych a inštinktívnych funkcií Neandertálcov nad duševnými procesmi.
„Nemienim spochybňovať vaše odborné znalosti, profesor, ale tento pohľad je tendenčný, nepravdivý, nevedecký, postavený na predsudkoch, prežitkoch a stereotypoch nazerania na pôvod človeka,“ oponoval Neo. Profesor si ho chvíľu skúmavo prezeral, zaskočený sebavedomým dôrazom s akým jeho partner vyslovil svoje námietky. Jeho pohľadu zrejme neunikli zvláštne dispozície Neovho vzhľadu, čo ho napokon priviedlo do rozpakov. Svedkovia tejto debaty potom s úžasom počúvali argumenty tohto zvláštneho zavalitého a na prvý pohľad nepekného človeka: „Odlišnosť rodu Homo sapiens sapiens je nesporná, ak ju budeme skúmať z anatomického pohľadu. Z nespornej väčšej anatomickej súmernosti príslušníkov tohto rodu, vznikla teória jeho nadradenosti, čisto z intelektuálneho pohľadu. Pre toto tvrdenie však jestvujú len veľmi chabé dôkazy, opierajúce sa len o väčšiu vyspelosť nástrojov, ktoré nový rod používal na rozdiel od Neandertálcov. To ale na vyslovenie tvrdenia o mentálnej zaostalosti nestačí. Harmonické, krásne, antické telo ešte nezaručuje vyspelého ducha. Som presvedčený, že pospolitý život viedol aj Neandertálcov ku komunikácii, čo je základným predpokladom rozvoja intelektu. Veda ani nálezy nevylučujú ich schopnosť abstraktne myslieť, výtvarne sa prejavovať, viesť dialóg, kriticky rozmýšľať. Potvrdilo sa, že dokázali zachádzať s ohňom, vyrábať technicky prepracované nástroje z kameňov a kostí, loviť veľkú zver, starostlivo pochovávať svojich zosnulých. Rituály a mýty jasne svedčia o duchovnej rozvinutosti tohto rodu, ktorý po prvý krát v histórii okúsil dôsledky masového vyvražďovania – holokaustu – zo strany Homo sapiens sapiens. Až tak, že vymrel.“
Podľa niektorých svedectiev účastníkov expedície, rozhovor pokračoval až do polnoci a bol veľmi temperamentný. Jaskyniari naň neskôr so smiechom spomínali takmer pri každej príležitosti, podobne ako pri poslednom prieskume v menej známej balkánskej krasovej oblasti, ktorého sa zúčastnil aj Neo.
Cez pomerne podozrivý ponor sa im podarilo dostať do neznámej, členitej a rozsiahlej jaskynnej sústavy a uviazli v jednej z mohutných sieni. Zdalo sa, že v ústi priepasti, ktorá spájala podzemný tok s povrchom, by sa mala nachádzať chodba, ktorá by im umožnila návrat. Podľa tvaru a sfarbenia stien usúdili, že stav vody je tu premenlivý a môže blokovať únikové cesty. Trojica jaskyniarov si preto dala oddychový čas, aby zvážili ďalšiu stratégiu. Vzduch bol vlhký, ale dýchateľný a kde tu, cez zvláštne pukliny vo vápencových stenách, prenikalo do siene aj svetlo.
„Pamätám si, Neo, ako si vytočil toho profesora z Ľubľany,“ ozval sa Miro, šéf výpravy, zrejme aby na chvíľu uvoľnil napätú atmosféru.
„Normálne sa mu triasol hnevom hlas, keď si hovoril o tom masovom vyvražďovaní Neandertálcov,“ pridal sa Valér, najskúsenejší z nich, „to teda bola silná káva, hovoriť o pravekom holokauste práve s týmto konzervatívnym profesorom. Myslím, že sa na teba nevrhol len preto, že ho odradil tvoj výzor, hehehe...“
„Jasné, môj neandertálsky vzhľad ho zaskočil,“ utrúsil Neo, „tak ako aj vás, keď ste ma prvý krát uvideli.“
„Nečuduj sa. Už si sa videl v zrkadle..?“
„Nezapáraj doň, Miro, uvedomujete si vôbec, v akej sme situácii?“
„Myslíte, že to mohla byť v praveku osídlená jaskyňa?“, spýtal sa Miro.
„Je tu síce poriadna vlhkosť, ale aj prievan. Všimli ste si?“ Neo na chvíľu rozsvietil lampu na prilbe a posvietil si na strop. „Po sadziach z ohňa ani stopy,“ dodal a vypol lampu.
„Zrejme tu bývali ešte Neandertálci a odvtedy stopy o nich zmizli,“ ozval sa Miro.
„Ty neprestaneš!?“, okríkol ho Valér.
„Nechaj, Valér, mne to neprekáža,“ chlácholil ho Neo. Miro bol jeho najlepší kamarát v brandži. Chvíľu mlčali v tme. Voda pod nohami zurčala, odkiaľsi zhora bolo počuť syčanie pary, tu bolo tak dvadsať stupňov, vonku najmenej 33. Taký teplotný rozdiel dokáže všeličo, aj syčať ako parný rušeň. Miro zažal lampu a rozhliadol sa po stenách. Svetlom síce šetrili, ale z času na čas niekto predsa len nevydržal a posvietil si na situáciu. Vyzerala dosť biedne, priam hrozivo.
„Asi by sme sa mali vrátiť!“, povedal Valér.
„Som proti, baterky nám nemusia vydržať a nevieme, ako sa bude teraz, k večeru správať voda,“ oznámil Miro.
„Je to dosť ďaleko,“ pripojil sa k nemu Neo. Lúč svojej lampy zabodol do šachty, z ktorej do podzemia prichádzalo najviac svetla. Holé strmé steny vylučovali výstup. Valér to napokon skúsil, ale dostal sa asi tak do dvoch metrov a potom zmizli aj štrbiny, ostali len póry, do ktorých sa nedokázal zachytiť prstami, hoci bol skúsený lezec. Spadol do vody.
Keď sa vyštveral na skalnú terasu k priateľom, s prekvapením zašomral: „Nečakal som takú hlbokú vodu...“
„Vráťme sa ako sme prišli,“ zopakoval Valér svoj už raz zamietnutý návrh, „hodinka – dve a sme vonku!“
„Alebo tri hodinky, alebo nikdy,“ zašomral znechutene Miro, „myslel som už pred hodinou, že nájdeme ústie, nesledoval som cestu, môžeme sa zamotať!“
„Čo budeme robiť?“, opýtal sa ticho Valér.
„Zostať tu nemienim, ešte mám tam hore nejakú robotu,“ hundral Miro.
„Kto z nás najlepšie pláva? Kto sa už potápal?“, spýtal sa Neo a rýchlo dodal: „Ja ešte nikdy.“
„Raz som bol na prieskum na chorvátskom pobreží, aj sme trochu plávali, ale fakt to nie je moja parketa, mám radšej pekné sucho“, povedal Miro.
„Viem, myslíš, že by sme to mali skúsiť v šachte, či tam nebude pod vodou ústie do jazera, je to tak, Neo?“
„Hej, Valér, ibaže ja neviem plávať...“
„No vidíš, ďalší dôkaz nadradenosti druhu Homo sapiens, my plávame od narodenia!“, smial sa Miro.
„Podcenili sme riziko a je to moja vina, ako najstaršieho medzi nami, urobil som zlý odhad,“ povedal Valér ticho, „takže idem dolu a zistím, či tam je nejaký priechod. Oproti Jadranu to má výhodu, že ide o sladkú vodu, môžem sa aj napiť, keď na to príde!“
„No neviem, starký, si síce najskúsenejší, ale šéfom výpravy som ja. Mal by som ísť ja!“
„Šéfe, šéfe, raz si sa kdesi náhodne ponáral a už otŕčaš ramená. Idem samozrejme ja a basta!“
„Ale keď tuto Neo nevie plávať, ako sa tam dostane?“, spýtal sa Miro.
„Netreba plávať, ponorí sa a hotovo, potom už len máva rukami, ako my. Základ je poriadne nabrať vzduch do pľúc a potom s ním šetriť, držať a pomaly vypúšťať, až do ďalšieho nadýchnutia...“
„Čo ak nebude príležitosť na ďalšie nadýchnutie?!“, prerušil ho Miro.
„Tak potom návrat späť, čiže vždy mať nejakú rezervu, ale to vám poviem podrobnejšie, keď sa vrátim...“
Valér si zložil z pliec vak, upevnil popruhom plastickú prilbu s lampou a skočil do vody.
Chvíľu obaja sledovali, ako sa za ním zavrela hladina, ktorá bola v slabom svetle tmavá ako smola.
„Ako to, že nevieš plávať?“, spýtal sa Miro neskrývajúc znechutenie, „keby sme to vedeli, nikdy ťa za člena neprijmeme, človeče!“
„Nerád som sa pred ľuďmi vyzliekal do plaviek,“ odvetil Neo.
„Neo, ty si skutočný Neandertálec,“ povzdychol si Miro.
„Ja viem, viem to.“
Prešla zhruba minúta, Valér by sa už mal vrátiť.
„Koľko asi vydrží, Miro?“
„Minútu, minútu a pol, tak dajako...“
„Minúta už prešla!“
„Tak ešte pol minúty!“
Čas sa zrazu vliekol ako meškajúci vlak. Miro sa už chystal odplávať za kolegom, keď sa Valér objavil.
„Sú tam dve chodby, skúsil som prvú, bolo to príliš ďaleko. Musel som sa vrátiť. Teraz skúsim druhú!“
Skôr ako sa ho mohli na čokoľvek opýtať, zmizol pod vodou.
„Tvrdohlavec, ale dobrý chlapík,“ konštatoval Miro. Opäť spoločne počítali sekundy. Jedna trvala hodinu. Panebože, toto už nevyzerá dobre! Zase je tam pridlho!
„Má výdrž, ten Valér potmehúdsky!“, skríkol Miro.
Neo starostlivo skúmal priestory, pekne dookola, centimeter po centimetri, celú sieň. Teraz už nemožno šetriť so svetlom, čoskoro bude večer. Vonku tma, tu smola. Terasa, na ktorej stáli mala na druhej strane nenápadnú odbočku, síce iba taký výklenok asi pol metra pod hladinu, ale zdalo sa že dostatočne široký na to, aby sa po ňom dalo stúpať... Skúsim to, rozmýšľal Neo, len čo sa Valér objaví, skúsim to. Valér sa vynoril po druhý krát. Obaja mu svietili priamo do tváre. Vážny výraz hovoril za všetko. Valér okrútil hlavou, nič z toho, chlapci, márna námaha, chodba je pridlhá, nepreplávame...
„Za pokus to hádam len stálo,“ hundral zadychčaný Valér.
„Tamto vidím rímsu, tak pol metra pod vodou, je to akoby odbočka z tejto terasy, idem sa pozrieť, kam vedie. Dajte mi pol hodinku, keď sa to nepodarí, vrátime sa, ako sme prišli!“
„Dobre, Neo, skús to. Tá polhodina nás už nezabije!“
Síce po kolená vo vode, ale kráčať sa dalo. Pridržiaval sa steny a stúpal. Opatrne, ostražitosť mal v krvi. Som Neandertálec, inštinkt je mojou silnou zbraňou, inštinkt mi hovorí, že tu je šanca dostať nás z toho... Výčnelok sa zrazu vyhupol strmo nad vodu, ale zúžil tak na jedno chodidlo. Neo sa pritlačil k vlhkej stene a šúchal sa dopredu. Dobre, aspoň sa nemusí močiť v tej studenej vode. Nebola ľadová, ale predsa len, takto je to lepšie. Teraz môže využiť svoje mocné ruky, treba sa vyšplhať strmo, asi o meter vyššie. Hore už nebolo po vode ani stopy. Rímsa sa rozšírila, akoby kráčal o schodoch. Ejha, aká obrovská sieň! Uf, len aby svetlo vydržalo! Tak sústredene myslel na svetlo, až začalo slabnúť. Preľaknutý, rýchlo vypol lampu. Aj v tejto sieni nebola absolútna tma, odkiaľsi sem presiakalo vonkajšie svetlo. Slabučké, veď vonku je už súmrak, ale bolo to nádejné. Konečne našiel šachtu cez ktorú prenikalo svetlo. Podobný prípad ako dolu. Normálny komín, s hladkými stenami. Ale tuto je chodba. Viac nahmatal, ako uvidel jej okraj. To už chce svetlo. Rozsvietil. Lampa zablčala ako dohasínajúca vatra a definitívne zhasla.
„Fajka zhasla,“ povedal Neo nahlas. Klenby mu to vrátili v ozvene.
„Hej, čo teraz?!“, skríkol. Hej čo teraz, znela ozvena.
„Figu borovú!“
„Figuuu borovúúu...“
Neo stúpal strmou chodbou, občas tresol hlavou do klenby.
„Do riti!“, skríkol.
Jaskyňa mlčala, ozvena zmizla. A s ňou aj posledná štipka svetla. Vo vrecku síce má škatuľku zápaliek, ale celkom premočenú. Pre istou predsa len skúsil po hmate škrtnúť zápalkou, nič. Jasné, že nič. S vodou sa nepočítalo. Mal to byť výlet na sucho. Ohmatávajúc stenu oboma rukami, stúpal ďalej. Ako slepec, ale predsa len s tým svojím zvláštnym inštinktom o ktorom vedel, že ho má. Ten mu zrazu nahováral, že v tejto čierňave nie je sám. Halucinujem, nie, niekto tu je..! Koľko už prešlo času, odkedy sa rozišiel s priateľmi? Určite viac ako polhodina. Možno hodina. Keby sa hneď rozhodol vrátiť, je to najmenej hodina. Toľko by možno mohli počkať, ale čo im povie? Nenašiel som žiadny únik, neviem čo robiť! Myšlienky sa hmýrili v horúčkovitom chvate, no stále napredoval. Zrazu, celkom jasne, počul dych živého tvora. Zastal. „Hej, je tu niekto?! Hej, kto je tam?!“ Panikárim, Bože ja panikárim! Dýchanie neprestávalo, počul dobre, mohol to byť človek, alebo zviera, živý tvor. Niekto ho sleduje, niekto ho prenasleduje, niekto možno ide pred ním, niečo sa deje. Počul výkrik, bol to bezpochyby ľudský hlas. To nemôže byť pravda, tu predsa nikto nemôže byť, tu nemôže prežiť žiadna bytosť! Srdce mu zovrel strach, podobný pocit, ako keď ho v detstve obklopila zlovestná skupinka chlapcov, tesne pred tým, ako ho začali spoločne mlátiť. Pocit pred bitkou, krátky okamih strachu, zložený z predstavy a očakávania bolesti. Vtedy mu inštinkt velil ujsť, no nestihol. Bol to krutý výprask. Teraz niet kam uniknúť, no inštinkt velí pokračovať v stúpaní. Dychčanie znelo z tmy čoraz hlasnejšie a zlovestnejšie. Neandertálec, Neandertálec, Neandertálec, tu máš, zdochni! Čo to je, spomienka, či realita..? Dostaneš bitku, že ťa vlastná matka nespozná, opakoval neznámy zlovestný hlas celkom blízko pri ňom. „...Matkáá ťáá nespoznáá!,“ znela ozvena.
„Ktt-o je ttam, č-čo chce- chce-te!“, zvolal vydesene. Zajakával sa ako vždy, keď cítil vzrušenie. Opäť, aj v tejto nepreniknuteľnej tme je niekto na blízku, niekto, kto si z neho bude robiť posmech. Chcelo sa mu zvolať: „ Som silný, bol som tu skôr ako vy, bol som prvý, som Neandertálec!“ Hlas mu ale zlyhal. Na chvíľu stratil pôdu pod nohami, chodba akoby sa bola prepadla, stúpil do prázdna, spadol. Hlavou tresol o drsnú stenu a stratil vedomie.
Prvé čo uvidel, keď otvoril oči, bolo nebo posiate hviezdami. Na boľavej hlave si nahmatal obväz. Neďaleko blčal oheň. Stáli pri ňom dve postavy. Podišli k nemu, Miro a Valér. To je sen, alebo posmrtná vízia? Pokúsil sa pohnúť, ale iba zastonal.
„Lež pokojne, Neo, už si v bezpečí,“ počul Mirov hlas. Sadli si obaja blízko k nemu a pozorovali ho ustarostenými pohľadmi. Potom mu rozpovedali, čo sa stalo. Po hodine čakania sa pustili za ním. Myšlienku vrátiť sa pôvodnou cestou zavrhli. Aj keby sa im to možno podarilo, nemohli opustiť priateľa.
„Bolo nám zrazu jasné, že do polhodiny únikovú cestu nenájdeš, ponáhľali sme sa za tebou. Až sme ťa dostihli, svetlo tvojej lampy sme nevideli, ale počuli tvoj dych, volali sme na teba, ale ty si pred nami utekal, akoby si sa bál, akoby si stratil rozum, človeče. Spanikáril si braček a takmer si sa zabil,“ vysvetľoval Miro v skratke to, čo sa stalo.
„Poviem ti rovno, Neo, keby si bol človekom s inštinktom Neandertálca, nemohlo by sa prihodiť to, čo sa prihodilo. Inštinkt je predsa na to, aby v krízovej situácii dokázal určiť správny smer a človek prijať správne rozhodnutie. Inštinkt je ochranca, nie nepriateľ. Tvoj inštinkt premohol obyčajný ľudský strach,“ pridal sa Valér. Potom sa mu chvíľu díval do očí a povedal zmierlivým tónom: „Poviem ti rovno, Neo, ty nie si žiadny Neandertálec.“
„Iba si to nahováraš, kámo,“ zdupľoval Miro a pokračoval: „Ty, Neo, ja som si raz veľmi dávno, keď som vyliezol na strom povedal, že budem lietať, veď čo dokáže taký vrabčiak, predsa dokážem aj ja, človek z rodu Homo sapiens sapiens! Prečítal som si pred tým veľa kníh o lietaní, aj o Leonardových pokusoch s krídlami, skočil som a zlomil si nohu.“