Vyhľadávať v tomto blogu

Celkový počet zobrazení stránky

Stránky

piatok 23. januára 2015

Fajka na dnes




O láske a rodine
Nie, nikdy by som neveril, že sa na Slovensku dožijem tak búrlivej, emocionálne vypätej a dramatickej diskusie o rodine, o deťoch, o homosexualite... Stalo sa. Už čoskoro, 7. februára 2015 budú dokonca občania našej krajiny o tejto téme hlasovať v referende. Samozrejme, mnohí nebudú, uprednostnia iné aktivity, alebo len mávnu rukou nad niečím, čo sa im vidí byť odťažité, neaktuálne, zbytočné, možno aj protiprávne. Mne sa ale zdá, že všetky tieto debaty okolo referenda a homosexuáloch obchádzajú jedno veľké, základné a ľudské právo: byť človekom. Právo dané nám narodením, právo obsahujúce nielen ústavou garantovanú slobodu, ale aj obyčajnú, čestnú, ľudskú zodpovednosť. Bez rozdielu pohlavia, rasy, či náboženstvá sme tu od narodenia všetci vedení k akejsi „zodpovednosti“ bez ohľadu na to, že nič nevieme, že návod na život nám nikto neposkytol. Je tu rodina, spoločnosť, štát, komunita ktorá možno vníma naše konanie a sleduje ho aj v zmysle morálky, etiky, pohlavia, či správania, ale návod na náš súkromný život nám žiadna, slobodná, demokratická či liberálna spoločnosť neposkytne. Pretože v jej poňatí sme predovšetkým konzumenti, nakupovači spotrebných tovarov, daňoví poplatníci a voliči. A tak sa v tej vášnivej debate o blížiacom sa referende zo zorného poľa celkom vytratil občan, otec, matka, človek... Ľudský rozmer toho všetkého sa nepochopiteľne obchádza a podstata veci – láska, ktorá určuje pravidlá ľudského spolunažívania od samého počiatku stvorenia človeka na tejto našej vo vesmíre tak osamelej planéte Zemi, sa ignoruje. „Láska je väčšia než príval slov. O láske sa nediskutuje. Láska je!“, napísal francúzsky spisovateľ Saint-Exupéry. Čo iné je určujúce a podstatné pre spolužitie živých, mysliacich a cítiacích bytostí, ako láska? Ak je úprimná, čistá, obetavá, kto má právo jej brániť? Ak neškodí, nepovyšuje sa, neubližuje, nebráni iným bytostiam slobodne sa rozvíjať v láske, kto má právo ju zahatať? „Celý svet je javisko a všetci muži a ženy sú iba herci!“, napísal slávny William Shakespeare (1564 – 1616) vo svojej hre Ako sa vám páči. V tejto bezpochyby nadnesenej metafore sveta sa však odráža aj moment hlbokej pravdy o tom, že na javisku života sme všetci nahí, takí ako sme prišli na svet, zo sveta aj odídeme. Naša moc a naše postavenie na javisku Vesmíru znamenajú málo, ba takmer nič - bez morálky a cti. Ak teda žijeme svoj osud na tejto planéte v súlade s princípmi morálky, cti a spravodlivosti, nikto nemá právo súdiť nás, nikto - len naše svedomie. „Niet iného lieku na lásku ako viac lásky,“ napísal americký prírodovedec, filozof a spisovateľ Henry David Thoreau (1817 – 1862). Tadiaľto vedie cesta z úskalí nedorozumení a hnevu: kto chce chrániť a milovať svoju rodinu, svoju lásku, svoje deti, svoje manželstvo, ten to bezpochyby a bezo zvyšku urobí. Kto to neurobí, ten to nechce, ten zrejme nie je hodný toho, aby dokázal naozaj milovať!
Tak si túto svoju dnešnú fajku priatelia moji dovolím ukončiť prostou a krásnou modlitbou zakladateľa františkanského rádu, patróna zvierat, obchodníkov, Talianska a životného prostredia Františka z Assisi (1181 – 1226): „Pane, urob ma nástrojom Tvojho pokoja! Nech zasievam lásku tam, kde je nenávisť, odpustenie tam, kde je urážka, vieru tam, kde je pochybnosť, nádej tam, kde je zúfalstvo, svetlo tam, kde je tma, radosť tam, kde je smútok.“

štvrtok 15. januára 2015

Fajka na dnes

Útok na Francúzsko

„Kto môže oddeliť svoje náboženstvo od svojich skutkov a svoju vieru od všetkého, čo robí? Váš každodenný život je vašim chrámom a vašim náboženstvom. Kedykoľvek doňho vstupujete, vstupujete doň celým svojim bytím. Vy ste cesta i pútnici na nej. A keď niekto z vás spadne, spadne ako výstraha pre tých, čo sú za ním, že je pred nimi kameň, o ktorý sa môžu potknúť!“
/Kahlil Gibran, Prorok/
Je smutné sledovať strach, žiaľ a hnev ktorý dnes otriasa Francúzskom, kolískou západných ideálov bratstva, slobody a rovnosti, ktoré dnes, keď po Paríži behajú neľútostní vrahovia so samopalmi, pripadajú svetu ako paródia. Aké bratstvo s chladnokrvnými vrahmi, aká sloboda v desivom stave vražedného obliehania, aká rovnosť vo svete plnom nerovností..? Niečo sa zmeškalo: ideológie nenávisti a násilia v mene zvrátených hodnôt kultu pomsty a smrti infiltrovali liberálnu francúzsku spoločnosť za tridsať uplynulých rokov až k jej paralýze. Zvláštny sklon bývalej imperiálnej mocnosti k moslimskému svetu, k občianskej aj náboženskej tolerancii, ktorý mal byť možno aj akýmsi vykúpením za nevydarené koloniálne ambície konkrétne v Alžírsku, bol samozrejme iba mýtom, ktorý sa možno tešil štátnemu rešpektu, ale bežní Francúzi ho trpeli možno iba so škrípajúcimi zubami. Beštiálna pomsta vraždiacich teroristov za karikatúry satirického týždenníka Charlie Hebdo, či zabíjanie v parížskom „košer“ supermarkete, aj v tlačiarni severne od Paríža, boli iba vrcholom ľadovca, podstata tohto teroristického vraždenia spočíva vo väčších, viac či menej známych hĺbkach mysle vyznávačov násilia a zúčtovania v mene islamu. A ešte hlbšie: v indiferentných vrstvách sociálneho, ekonomického a etnického usporiadania väčšiny západnej, liberálnej a demokratickej spoločnosti. Francúzsko má v tomto temnom priestore extrémizmu, radikalizmu a násilných teroristických útokov neblahé historické skúsenosti, ale tiež špecifické vnímanie národnostných a nacionalistických reálií. Na jednej strane to bola ilúzia o jednotnom Francúzskom národe, absorbujúcom v mene blaha štátu najrôznejšie multikultúrne, často aj protichodné a kontroverzné rozličnosti, na strane druhej latentný rast etnickej neznášanlivosti, prechádzajúci až do nenávisti. Udalosti posledných troch dní do tejto pestrej mozaiky negatívnych javov priniesli strach a pocit ohrozenia. Francúzsko obliehané terorizmom akoby zasiahla infekcia, ktorej dôsledky sú neznáme. Obava, že prekročí hranice krajiny nie je neopodstatnená. Choroba dnešného tzv. vyspelého sveta, ku ktorému sa postupne približujeme aj u nás má svoje korene v rôznorodých a neriešených sociálnych problémoch, nerovnostiach a nespravodlivostiach, v podceňovaní etnických a kultúrnych zvláštnosti, v necitlivosti k otázkam spolužitia rôznych, odlišných komunít. Vážnym omylom je aj prehnaná zhovievavosť k prejavom neznášanlivosti, podceňovanie bezpečnostných opatrení, prehliadanie extrémistických prejavov niektorých moslimských komunít, atď. Čeliť zaslepenému nenávistnému šialenstvu je síce veľmi ťažké (ak nie nemožné), ale podceňovanie hrozieb zo strany štátnej moci je neprípustné. V globálnej spoločnosti prepojenej informačnými a komunikačnými technológiami v miere aká nemá obdobu, sa zrejme vypomstí aj ignorovanie obrovských rozdielov medzi ľuďmi v zóne chudoby (Afrika, Ázia, Južná Amerika) a príslušníkmi zóny bohatstva na Západe. Neprestávajúce plytvanie, morálny úpadok, absencia elementárnej empatie, bezbrehé sebectvo, podceňovanie radikalizmu a extrémizmu (nie len islamského), pretrvávajúca ekonomická kríza, kriminalita, korupcia, polarizácia spoločnosti a necitlivosť a neschopnosť politikov v takejto situácii presadzovať viac právneho vedomia a spravodlivosti zrejme už žnú svoje ovocie. Ťažko veriť tomu, že my, v strednej Európe sme voči týmto hrozbám imúnni, najmä v situácii, keď východne za našimi hranicami sa expanzia násilia stala súčasťou vzťahov dvoch veľkých krajín. Som ale presvedčený, že napriek obrovskej tragédii, ktorá v týchto dňoch Francúzov postihla, ľud Francúzska, historicky poučený zložitými dôsledkami pádu Bastily aj mnohými krízovými situáciami ktoré v uplynulých desaťročiach zažil, sa so súčasnou hrozbou vyrovná a jeho politickí reprezentanti príjmu perspektívne riešenia, ktoré by mohli byť inšpiráciou pre väčšinu Európy.

Fajka na dnes


Nad Knihou Kazateľ

„Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenaplňuje počutím...“ Hej veru, priatelia moji, túto fajku svoju prazvláštnej Knihe Kazateľ venujem, tomuto múdroslovnému spisu Biblie, o zmysle života. Neistota, nevedomosť, slabosť, pominuteľnosť... o čo sa má človek smrteľný oprieť, v čo veriť? Srdce moje, tak ako vaše, bezpochyby len po bezpečí, stálej a trvalej blaženosti túži, ale nič na tomto svete nemá stálosti. Nech si aj dennodenne navrávame akí skvelí sme, krásni a nebojácni, nič to nepomôže, pretože na svete je všetko iba dočasné, trvalé, nestále, aj všetky túžby naše sú iba akýmsi náhlením sa za vetrom. Naším majetkom je len neistota a nejasnosť, nevedomosť o vyrovnaní a splatení skutkov našich potom, niekde tam, za obzorom. Čítam si knihu Kazateľ, údajne dielo Šalamúna, mudrca a veliteľa všetkých duchov púšte, ale vidí sa mi, že veru toto biblické dielo spísal niekto celkom iný, možno nejaký staroveký Peržan, alebo osvietený Grék, neviem. Isté je, že v tejto Knihe si autor kladie veľmi aktuálne otázky, ktoré naša súčasnosť s obrovským zanietením zatracuje. 
Všetko rob, ľud môj pospolitý, len nie veci, ktoré by mohli vyrušovať moc – tak akosi v šalamúnskom jazyku by mohlo znieť marketingové odporúčanie dnešných správcov moci: tešte sa ľudia, zabávajte, voľte občania, bojujte, dúfajte, pracujte, verte, plaťte dane, snívajte, nakupujte..! Ale čo potom, ako ďalej v zložitých sveta turbulenciách? „Čo je to, čo bolo? – To, čo aj zasa bude. A čo je, čo už sa stalo? – To, čo sa znovu stane.“ Veru, tak sa pýta aj si odpovedá Kazateľ, aby napokon konštatoval: „Nič nie je nové pod slnkom.“ Nuž, ako vraví Kazateľ, krivé sa nedá urobiť rovným a čo raz chybuje, nemožno započítať medzi kvalitu. Bezbrehá viera naša, že v našich skutkoch nechybujeme - neznamená vôbec nič. „Všetko má svoj čas a svoju dobu má každé úsilie pod nebom!“ Heuréka, Kazateľ mi ponúka odpovede na otázky, ktoré som považoval za nezodpovedateľné: svoj čas má narodiť sa, svoj čas zomrieť, svoj čas vysádzať, svoj čas žať, svoj čas vraždiť, svoj čas liečiť, svoj čas ničiť, svoj čas budovať, svoj čas plakať, svoj čas sa smiať, svoj čas smútiť, svoj čas tancovať, svoj čas hľadať, svoj čas stratiť, svoj čas uchovať, svoj čas zahodiť, svoj čas milovať, svoj čas nenávidieť... Hej, všetko má svoj čas a my na tom nezmeníme nič.! 
Ako sa teda vymaniť z tých osídiel ľudskej bezmocnosti? Kazateľ radí: slová tvoje nech sú málopočetné, sľuby nerob, ak ich splniť nemôžeš! Kazateľ tiež radí, že lepšie je ísť do domu smútočného, ako zájsť do domu, kde hodujú. Lepšie je vypočuť si pokarhanie od múdreho, ako by mal niekto počúvať chválospevy od pochabých....Kniha Kazateľova, prazvláštna to studnica múdrosti mi tiež našepkala, že niet na svete človeka, čo by bol taký spravodlivý, že by vždy konal iba dobré skutky a nedopustil sa hriechu. „Kto pozoruje vietor, nebude chcieť siať a kto sa obzerá po mrakoch, nepustí sa do žatvy.“ (Kazateľ, 11-4). A tak i ja s pokorou túto svoju fajku zhasínam a uzatváram slová Kazateľa tým, že život sám nás povzbudzuje k činnosti, nielen k slastným pokušeniam, ale aj k dobru, aj k poctivosti, ktorá skrýva v sebe možno krajšiu budúcnosť. Napokon, veď to je prostá ľudská nádej, čo sme my bez nej..?

piatok 9. januára 2015

Zázrak v Dračej zátoke



Je úžasné byť svedkom zázraku na Ďalekom východe. Prírodný div, zapísaný v roku 1994 do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO, to je takmer 2000 bizarných ostrovov, roztrúsených v Dračej zátoke (Ha Long Bay), v oblasti Tonkinského zálivu, v severovýchodnej časti Vietnamu, na hranici s Čínou. Tieto úžasné krasové útvary, pôsobiace na horizonte ako žraločie zuby, majú okrem geologického vysvetlenia (erózia vápenca) samozrejme aj legendárny pôvod, odvíjajúci sa od všadeprítomného (zásadne dobrého) draka vo vietnamskej histórii, ktorý v tomto prípade všetku tú nadpozemskú prírodnú nádheru  vytvoril  a do mora rozosial perly. Ich krásu odvtedy obdivuje každý návštevník tejto oblasti. Zázrak prírodného hýrenia spočíva v neprebernej rozmanitosti farieb, vôni, rastlín, živočíchov a krasových kreácií, ktorým kraľuje veľký počet  malých, veľkých aj obrovských jaskýň ukrytých v útrobách skál, pod i nad hladinou Juhočínskeho mora. V tomto zložitom labyrinte zátok, zálivov, prístavov, pláži, osamelých skál, malých aj veľkých ostrovov sa darí najmä cestovnému ruchu a rybolovu, ale keďže ide o citlivé pohraničné pásmo, vo vietnamských dejinách to bola tiež strašidelná krajina, v ktorej zablúdili a stratili sa mnohé výpravy Mongolov, Číňanov, ale i Portugalcov, Holanďanov, Francúzov - pirátov aj dobyvateľov. 

Za všetky nespočetné zázraky v Dračej zátoke spomeniem jaskyňu úžasu - Sung Sot, do ktorej turisti z celého sveta prichádzajú ako do chrámu vyzdobeného farebnými svetlami, aby sa pocit prežívaného zázraku v návštevníkovi ešte umocnil. 

V tomto čarovnom svete sa človek posúva z ostrovu na ostrov zväčša džunkami, ktoré na noc kotvia na voľnej hladine medzi bralami a zväčša majú v názve slovo drak, tak ako naša Dragon Pearl na palube ktorej som už plával v ústrety najväčšiemu z ostrovov a rovnomennému prístavu - Cat Ba.