Príbeh kina Uránia

Dlhé roky mladosti som trávil v košických kinách. Slovan, Úsmev, Tatra, Dukla, aj kino Čas. Fascinácia pohyblivými obrázkami, strieborným plátnom a celým magickým svetom kinematografie ma neopúšťala ani na chvíľu. V škole, doma, u otca v dielni, či na návšteve, stále som sa tešil iba na jedno: na kino. Bolo pre mňa všetkým, no najmä tunelom, ktorým som unikal zo všedného sveta do vesmíru nekonečných možností, kde sa priestor a čas museli podrobiť vôli a fantázii filmových tvorcov. Trvalo to až do chvíle , kým ten chlapec vo mne nezistil, že aj svet vonku, mimo kinosálu má svoj pôvab, svoje lákadlá, ale vzťah k filmu a kinematografii ma neopúšťal a pretrval do týchto dní. Ten večný chlapec vo mne zrejme zotrval práve v tej filmovej podobe, ktorá sa vysmieva času, aj šedinám. Preto mám rád film a všetko čo s ním súvisí, svet kinematografie zostal mojou obľúbenou sférou a dobrý film si cením nad mnohé iné umenia, alebo si ho aspoň staviam do svojej osobnej galérie, hneď vedľa hudby, literatúry a výtvarného umenia. Syntéza umení a technických zručnosti, tvoriaca substanciu každého filmu, pre mňa symbolizuje ľudskú dokonalosť, ktorá prekonáva fantáziu a v dobe virtuálno-digitálnej aj fyzikálne obmedzenia reality.

Som rád, že mesto v ktorom žijem sú Košice. Poskytli mi v chlapčenských rokoch úžasné zázemie pre spriadanie veľkých vízií a snov, ktoré sú dnes pre mňa takmer každodennou skúsenosťou. Kinematograf, pohyblivé obrázky, tajomné ticho kinosály, napäté očakávanie, pradúca premietačka za malým priezorom v zadnej stene, cez ktorý mohutný svetelný kužeľ vysielal na veľké premietacie plátno prvé neznáme zábery... To všetko zotrvalo v mojich spomienkach a ľahšie mi pomáha znášať permanentný šok z moderných komunikačných a digitálnych technológií, ktoré ovládam s nepochopiteľnou samozrejmosťou, hoci podstatu ich fungovania nepoznám. To ma priviedlo k hľadaniu faktov z minulosti o mojom rodnom meste ako eldoráde filmového kumštu, v jeho priekopníckych začiatkoch. Tak sa dostávam ku kinu Uránia, ktoré v Košiciach postavili v roku 1910, kedy už bol proces kinematografického nástupu do celého sveta nezvratný. Je to práve toto jedinečné kino, jedno z prvých v Uhorsku, ktoré otvára môj historický príbeh...

V bývalom Rakúsko - Uhorsku sa prvé kroky kinematografie na začiatku 20. storočia niesli v duchu príležitostnej jarmočnej zábavy. Novinky zo západnej Európy, z Francúzska, Anglicka, či Ameriky sa vnímali ako veselé šarlatánstvo, akési nové svetelné kúzelníctvo, ktoré môže byť skvelým liekom na zlú náladu, nudu, či trudnomyseľnosť. Novosť a atraktívnosť „pohyblivých fotografií“ však spôsobili nečakane rýchle a masové šírenie tejto zábavky po celej Európe, teda aj po vtedajšom Slovensku. Z rozprávania svojich rodičov viem, že móda, ktorou sa kinematografia postupne stávala, bola neodolateľná a do kina sa v meste chodilo priam z povinnosti. Kto len trochu mohol, šiel. Na Slovensku kiná nepribúdali tak rýchlo ako v okolitom svete, ale podnikanie v „kinopriemysle“ sa stávalo stále atraktívnejšie aj vo vtedajšom Uhorsku, najmä pre Nemcov, Rakúšanov a Maďarov. Slováci sa však nezadržateľne stávali divákmi a Košičania patrili k tým najaktívnejším. Film si ich podmanil. Povoľovanie prevádzky kina sa v tom čase opieralo o nariadenie ministerstva vnútra z roku 1875, podľa ktorého mali žandárske stanice právomoc odsúhlasiť všetky divadelné a iné verejné predstavenia a samozrejme nad nimi mali aj kontrolu. V roku 1901 vyšla novela tohto nariadenia, v ktorej sa okrem udeľovania licencií a povolení uvádzal napríklad aj zákaz predstavení „rôznych atrakcií“ počas divadelnej sezóny, pretože to poškodzovalo záujmy divadiel. Pod „rôznymi atrakciami“ sa najčastejšie rozumela produkcia kinematografov, premietanie pohybujúcich sa fotografií v kinách rastúcich ako huby po daždi, v ktorých reprezentanti aj aktéri tradičnej divadelnej zábavy samozrejme videli konkurenciu. Ale útok kina na divákov bol už nezastaviteľný. Stále pribúdajúce konkurenčné spory s divadelníkmi sa tak riešili najčastejšie kompromisom: rozdelením času programu medzi filmový a divadelný tábor, tak aby sa neprekrývali. Pre potreby kín sa najčastejšie upravovali staré verejné budovy, alebo sa improvizovalo v kaviarňach, či hostincoch, no v Košiciach sa špeciálne pre kino postavila nová budova – prvé miestne stále kino Uránia, ktoré slávnostne otvorili 30. mája 1909 a patrilo Spolku pre skrášľovanie mesta.(Vôbec prvým stálym kinom na území Slovenska sa stalo bratislavské Electro Bioscop – 1905.)O košické kino sa zaslúžil najmä mestský radca Lajos Ékes Körmendy, veľký nadšenec filmu, tiež vydavateľ prvého filmového časopisu na území Slovenska, ktorý vyšiel 1. júna 1909 pod názvom Mozi Ujság v Košiciach. Najprv ako programový týždenník kina Uránia, neskôr sa premenoval na Kassai Mozi Ujság a vychádzal do r. 1919. Košický radca L. É. Körmendy, bol tiež uznávaným dopisovateľom viacerých budapeštianskych filmových časopisov a v tamojšom vydavateľstve Singer és Wolfner dokonca aj vydal knihu A Mozi (Kino), ktorá pozoruhodným spôsobom sumarizuje základné hospodárske, spoločenské a kultúrno-umelecké otázky kinematografie v uhorských pomeroch. Tieto pekné prvenstvá určite potešia každého Košičana, ktorý má rád filmové umenie. Naznačujú, že naše mesto (v 17. storočí druhé najvýznamnejšie centrum Uhorska), si aj v periférnych pomeroch umierajúcej monarchie na začiatku 20. storočia uchovalo svoj metropolitný charakter. Košický filmový boom dokumentuje aj obrovský záujem verejnosti o premiéru filmu Kassai korzó mozivásznon (Nedeľná prechádzka na košickom Korze), ktorá sa konala 3. augusta 1909 v kine Uránia. Film v produkcii miestnej filiálky spoločnosti Uránia nakrútil Alexander Lifko a komparz si zabezpečil inzerátom v miestnych novinách, vyzývajúcim občanov, aby prišli na miesta nakrúcania: pred kaviareň Royal, k Dómu sv. Alžbety a ku kiosku v mestskom parku. Pamätám si dobre, aj po takmer polstoročí, čo to bol za veľkolepý rituál, korzovať po Hlavnej v Košiciach. Dokážem si predstaviť, aká veľká udalosť - filmovať sa na Korze - to v roku 1909 pre Košičanov bola! Podľa historických štatistík bolo v roku 1910 v celom veľkom Uhorsku okolo 250 kín, kým napríklad v Anglicku v tom čase bolo kín 500 a vo Francúzsku 750. A samozrejme, každý film sa u nás premietal s maďarskými, alebo nemeckými titulkami. Košice však zostávali metropolou filmu vtedajšieho Uhorska a spoločnosť Uránia nakrútila ďalší dokument: A Kassai 9 – ik honvéd gyalogezred gyakorlatai Hlinikon (Cvičenie 9. Košického pešieho pluku v Hliníku. Hoci už nemal takú odozvu, ako ten z Korza, Uránia o divákov núdzu nemala. Dokonca, ešte v roku 1920 si American Film Company, účastinná spoločnosť pre filmový priemysel na Slovensku, ktorej úlohou bolo zakladať kiná a požičiavať filmy, v roku 1921 zriadila filiálku v Košiciach a začala tu aj vyrábať filmy. Aj druhá spoločnosť Limbora, založená v roku 1921 v Liptovskom Mikuláši preniesla v roku 1924 svoju ústredňu do Košíc, akoby povzbudená filmárskym rozvojom v tomto meste... ale to bol už v tých turbulentných časoch začiatok konca. Najprv zanikla košická Uránia a v roku 1927 skrachovala aj Limbora.

Napokon sa ešte raz Košice predsa len zaskveli na kinematografickej mape našej histórie, keď v roku 1931 majiteľ požičovne Universal v Košiciach Zoltán Libertiny vydal jedno číslo Zvukového týždenného spravodajcu, vôbec prvého slovenského filmového týždenníka! A potom už sa kinematografické časy začali meniť v neprospech mesta Košice. Úlohu strediska filmového života postupne preberala Nitra a nakoniec definitívne - Bratislava. Tak či onak, kino aj film chvalabohu, pretrvali.

Wieskirche u "zbičovaného Spasiteľa"

Najkrajšia rokoková stavba na svete, aj takto sa zvykne hovoriť pútnickému kostolu Wieskirche, neďaleko bavorskej osady Steingaden, na úpätí Álp. Impozantný, v preklade "lúčny" kostol, postavený v rokoch 1745 - 1754 na pozadí alpského masívu Trauchberg je epicentrom jedného z najznámejších pútných miest v Európe, ktoré každoročne navštívia milióny turistov z celého sveta.

Kráčajúc v treskúcom mraze, na sklonku februára 2011, priamo oproti tomuto monumentálnemu objektu, ktorý sa v roku 1983 stal súčasťou Svetového kultúrneho dedičstva (World Heritage)UNESCO, míňam po ceste zástupy japonských turistov,ktorí sa pred chvíľou vyrojili z autobusov a od návštevy tohto miesta ich neodradil krutý mráz, ani zamknutá brána kostola. Čas návštevných hodín už dávno uplynul, no návštevníkom z Ázie to neprekáža, starostlivo nasvietený "nebesky" žiariaci exteriér stavby sa aj v slabom snežení stáva vďačným cieľom objektívov.

Nádhera, z dielne tzv. Wessobrunskej umeleckej školy. Dielo staviteľa Dominika Zimmermanna vyniká jemnými no dôkladne premyslenými architektonickými detailami kombinovanými mohutným staviteľským plánom i vzopätím, ktoré v celkovom dojme akoby kostol povznášalo a stavbu zbavovalo gravitácie. O vnútornú výzdobu rokokovej krásy sa postaral brat staviteľa, Johan Babtiste Zimmermann.

Kochal som sa v nej až druhého dňa večer, keď sa mi vďaka omši, slúženej v rámci programu medzinárdného kongresu venovaného európskym farmárom v blízkom školiacom stredisku Katholische Landvolk Bewegung, podarilo uzrieť aj interiér Wieskirche "U zbičovaného spasiteľa." Rokoko, vo svojej podstate rozmarne dekoratívny sloh 18. storočia rozvíjajúci predchádzajúce baroko, svoju ozdobnú pompéznosť v tomto prípade prísne a účelne podriadilo celkovému dojmu a jednoznačnému zámeru budovateľa -vytvoriť nádherný Boží stánok, doslova nebeský chrám. Tématika nebies zasiahne každého návštevníka, ktorý hneď po vstupe do kostola mimovoľne, no v súlade s programom staviteľa, zdvíha hlavu vysoko k úžasne komponovanému stropu vyzdobenému monumentálnou freskou - je to pohľad do neba. Hlboká viera po stáročia prítomná v každodennom živote tunajších usadlíkov, horalov, statkárov, gazdov, poľnohospodárov, či farmárov, nachádza v chrámovej výzdobe vďaka genialite jej tvorcu J.B.Zimmermana svoj pôsobivý odraz na pozadí rokokového expresionizmu a iluzionizmu, ktorý ako umelecký štýl pôsobí priamo na city konkrétneho vnímateľa s neobyčajne hravou honosnosťou. Až by sa zdalo, že tento špecifický umelecký štýl nepatrí do kostola, do chrámu Božieho, predovšetkým pre svoju jednoznačnú nezakrývanú stratégiu: páčiť sa. A Wieskirche sa páči, musí sa páčiť... Možno práve tento aspekt spôsobil, že začiatkom 19. storočia sa tu údajne objavili aj úvahy kostol zbúrať, zdemolovať, zrovnať zo zemou, akoby sa priečil čistej viere, jej vážnej dôstojnosti, najmä z protestantského uhlu pohľadu. Prevažujúci katolícky princíp bol však zrejme zmierlivejší, "Lúčny" kostol pod Alpami odolal nežičlivým tendenciám, pretrval, v rokoch 1985 - 1991 prešiel rozsiahlou obnovou a stal sa svetovým kultúrnym dedičstvom. Jeho staviteľ vraj venoval svojmu dielu podstatnú časť života, usadil sa v blízkom domčeku a bedlivo ho zdokonaľoval.

Rokoko bolo umením jemnej spoločnosti, citlivej na emócie, rezonovalo najmä v spirituálne nadnesených, radostných, až mierne euforických dušiach, čo v prípade Wieskirche jasne vidieť, aj cítiť. Dekoratizmus je tu možno až príliš bohatý, napriek tomu nepôsobí samoúčelne a pompéznosť akoby bola zahalená zvláštnym závojom miery a vkusu. Vďaka tejto filozofii stavba nepripomína rokokovo rozmarné miesto bujarej "francúzskej zábavy", ako ho cítiť z apartmánov Versailles, ale svojím vznešeným poňatím akoby stále upozorňovala, kde sa nachádzame: v chráme Božom. Interiér s pravidelne zoskúpenými stĺpmi tvorí rozumne primarané pozadie pre oslnivú ozdobnosť rokokového skulpturálneho ornamentu, hravého i brilatného v bielych, zlatých aj iných farbách. Krása povznášajúca, na zemi i hore, na nebesiach!

Táto architektonická podalpská metafóra v prvej chvíli berie dych, keď som sa ale pomaly započúval do harmonických tónov dychového orchestra nahradzujúceho tóny organu, (ktorý je zrejme v teplotách pod nulou ťažké oživiť k plnému rozmachu), postupne som sa z "rokokového poblúznenia" prebúdzal. Napokon, aj toto úžasné bavorské pútne miesto má svoj pôvod v povesti, ktorej pravdivosť mi neprislúcha riešiť. Podľa nej vraj 14. júna 1738 sedliačka Mária Lory videla slzy v očiach miestnej drevenej sochy Krista, pripútaného k stĺpu a pripraveného na zbičovanie. Chýr samozrejme preletel celým Bavorskom a do širokého okolia, čo údajne inpširovalo mníchov z blízkeho kláštora v Steingadene, k postaveniu tohto jedinečného kostola. Zbytok príbehu už poznáme...

Najkrajšia choroba na svete

O pár dní bude Valentína, deň zaľúbených.... Úžasné! Sviatky môžu mať naozaj i kuriózne dôvody. V tomto prípade sa bude sláviť a pripomínať najkrajšia choroba na svete - zamilovanosť. Postihuje väčšinu ľudstva. Keby šlo o deň lásky, žiadalo by si použiť vzletné slová, ktoré sa zďaleka netýkajú len vzťahu medzi príslušníkmi rôznych (či rovnakých) pohlaví, pretože láska prekrýva celý priestor medzi nebom a zemou, ťažko ju vysvetliť slovami. No, zaľúbenosť má v sebe, povedzme si rovno, najmä silný sexuálny náboj, so skrytým cieľom - spolužitím a splodením potomstva. Na rozdiel od lásky, ktorá sa málokedy odráža od jasných, či zrozumiteľných konkrétnosti, je zaľúbenosť výsostne pragmatickou záležitosťou, ktorej podstatu síce nepoznáme, no pokúšal sa ju odhaliť napríklad aj slávny nemecký filozof Arthur Schopenhauer: „Každá zamilovanosť, nech sa tvári akokoľvek étericky, korení jedine v pohlavnom pude.“ Toto povedal ten neuveriteľne múdry človek! Nuž, a my si povedzme na rovinu: toto je tá láska, ktorá od nepamäti zamestnáva básnikov, románopiscov, dramatikov, romantikov, rojkov, lyrikov aj epikov,toto je ta láska tak nádherne vyrozprávaná v Rómeovi a Júlii a možno aj v našom každodennom živote... Vždy je to o nespútanej vášni priťahujúcej dve osoby, ktorá sa stáva chorobou, často liečiteľnou iba sexuálnym uspokojením. Po úžasnom vzplanutí prichádza zvyčajne sklamanie, alebo aspoň zmierlivé upokojenie, ktoré sa môže napokon ocitnúť buď v prístave spolužitia, alebo na novej dobrodružnej ceste, k ďalšiemu vzplanutiu. Je nad slnko jasnejšie, že deň zaľúbených sa teší takej popularite práve pre ten svoj erotický, zvláštny, tajuplný nádych, ktorý síce s obľubou ovenčíme všelijakými vznešenými prívlastkami, no jeho zmysel je jasný od prvého dotyku dvoch pohľadov, medzi ktorými sa zaiskrilo... Hovoríme o láske. Prirodzenosť tejto vášne je práve tak úžasná, ako jej hĺbka, aj prchavosť. Keď sa ale zaľúbenosť posunie, napríklad v manželstve, k harmonickému a trvácemu vzťahu, to už je pomaly sféra božskej lásky, ktorá ale s blížiacim sa sviatkom zaľúbených súvisí len málo.

Staré, veľmi múdre a ľúbozvučné španielske príslovie hovorí: Quien se casa por amores, ha de vivir noc Dolores... (kto sa žení z lásky, musí žiť v strasti...) Nuž, žiaľ, ten úžasný prchavý okamih zaľúbeného milostného vzplanutia sa vytratí rýchlo. Počiatočná náklonnosť sa zväčša mení v povinnosť, ktorej zmysel a cieľ tkvie v budúcej generácii...

Napriek tomu zaľúbení prežívajú najkrajšiu „chorobu“ na svete s možnosťou, s nádejou, že po „vyliečeni“ spoznajú skutočnú, pravdivú, úžasnú každodennú lásku.

Sloboda na barikádach

„Musíme byť veľmi smelí, aby sme sa odvážili byť samými sebou,“ povedal slávny francúzsky maliar 19. storočia Eugéne Delacroix. Autor známeho obrazu Sloboda na barikádach, vo výtvarnom umení zrejme poslednej alegórie, v ktorej sa stretli realizmus, politická karikatúra a historická maľba. V tom čase sa v bohatej spoločnosti veľmi nesvedčilo o tomto maliarskom výkriku vzdoru hovoriť, bolo to nebezpečné. Obnažená bojovníčka s puškou v ľavej a zástavou v pravej ruke, prekračujúca zabitých a zranených revolucionárov, vedúca ozbrojencov cez barikády do ďalších krvavých zápasov za slobodu... No, ďakujem pekne, aj dnes by sa jej mohol niekto zľaknúť. Delacroix mal k strachu ďaleko, pretože skutoční umelci na také taľafatky čas nemajú. Jeho pani Sloboda by zrejme neváhala ani dnes vmietnuť všakovakým samozvancom do tváre pravdu: „Traste sa pokrytci a kaukliari, bojte sa môjho hnevu podvodníci a šarlatáni, všetci čo ste sa ohodili maskami a pochlebujete plytkosti a manonu!“

Človek musí byť vskutku veľmi odvážny, aby nepodľahol dnešným pokušeniam peňazí,úplatkov, moci, poklonkovania, pôžitkárstva, závisti a lakomosti. Je to zajatie, ktorému sa zväčša poniektorí radi oddávame. Všade dookola sa nám škeria do tváre démoni klamstva, akoby už neverili, že sa ešte raz môže narodiť nejaký Delacroix, povedzme v našich končinách, odhodlaný vyzametať náš súkromný Augiášov chliev. Lenže pozor, sloboda sa takmer vždy rodí na barikádach!

Rozmýšľanie v jarnom daždi

Nad krajinou sa rozprestrela dúha. Hýrivé farebné spektrum náznakom svojej dokonalosti spochybnilo všetko snaženie utrápených smrteľných bytostí. Na chvíľu sa dalo pozrieť rovno do neba. V tom vytrvalom daždi sa premývali myšlienky a mohlo sa vidieť jasnozrivo. Bol to čas prorokov, ale oni neprichádzali. Ľudia kráčali opatrne, akoby tušili že sú pozorovaní. V éteri znela hudba, tiché, nenápadné tóny sa miešali s farebnosťou jemného meča pretínajúceho sivé nebo. Už len niekoľko pohybov a prichádza zmena. Niet nikoho, kto by ju nepocítil. Náhodný chodec sa na chvíľu vymanil z depresie a pozerá sa hore. Pozerá a žasne. V dažďových kvapkách zakliatí malí démoni škrípali zubami. Radšej mohli padať žaby! Sivý svet šedivého dažďa prežiarila ranná dúha a vydržala do večera. So šerom mizli farby aby bolo jasné, že sú len výplodom svetla. Bez neho niet farebnosti. Noc má len svoje odtiene, podľa mesačnej svetelnej intenzity.

Rozmýšľanie v jarnom daždi sa skvie čistotou myšlienok aj svetla. Farby majú bližšie k pravde ako ilúzia iskrivého slnečného dňa. Podobne ako myšlienky, stúpajú z mystického otvoru uprostred hlavy, do ktorého vidia len dovnútra prevrátené oči. Je to ten otvor cez ktorý sa na konci životnej púte dostaneme ďalej, teda opustíme telo a s nim aj tento hmatateľný svet. Je to ten otvor, ktorý sa poddáva nevyhnutnej ľudskej potrebe uniknúť z tela. Len takto, s prevrátenými očami, možno vidieť vnútorné svetlo, s jeho vlastnými farbami. Sú fascinujúce, rozmanitejšie ako všetky odtiene dúhy… Prevláda tmavofialovozlatomodrá.

Ako je to možné, keď normálne farby sú len svetelným produktom, viac - menej ilúziou, sprostredkovanou optickými zreničkami? Existuje aj vnútorná ilúzia a má zrejme bližšie k pravde ako tá vonkajšia. Ak prevrátime oči, pozrieme si hlavu zvnútra, stačí predtým na chvíľu vidieť dúhu a berieme si ju tam, do hĺbok, so sebou. Je to jediný spôsob ako celé farebné spektrum preniesť do nezávislého, autonómneho vedomia. Takto sa dá ožiariť duša, zafarbiť myseľ. Vďaka pohľadu von si dúhu prenášame do seba a potom mimo slnkom osvietený priestor. Niet inej metódy ako na zlomok sekundy nahliadnuť do neznámeho sveta mimo vedomia, ako sa posunúť aspoň o krôčik, v hľadaní transcendentálna. Takéto nazerania bývajú zriedkavé a musia sa robiť uvážlivo, pretože veľmi ľahko sa možno nechtiac primknúť k vždy číhajúcim démonom. Majú radi temnotu a boja sa dúhy.

Jarné svetlo daždivého dňa vyniká zvláštnou jemnosťou, ktorá umožňuje neuveriteľné pohľady. Pohyby a zvuky sprevádza zvláštna malátnosť, akási vláčnosť, pripomínajúca okamih prebudenia zo sladkého sna. Jarné dažde odjakživa priťahovali spánok. Zažínanie svetla je predzvesťou prebúdzajúceho sa života prírody. To čo počujeme, vzdialene pripomína hudobnú skladbu, ponáša sa to na organovú kompozíciu v stredne vysokých tónoch. Aura via media! Vlhký nádych atmosféry spočíva v akejsi tajuplnej clivote, ktorá môže upokojovať, aj znepokojovať. Podobne ako u farieb, ide o psychickú silu, prejavenú dušu. Naše tajomné vnútro je farebné a muzikálne. Harmonicky rezonuje na všetky podnety. Nie je to temná prázdnota. Tento objav poteší. V takýchto okamihoch je splynutie s okolitým priestorom dokonalé, sme jeho súčasťou a on je v nás.

Kvapky padajúce z oblohy a stekajúce do pramienkov, kaluží, potôčikov, riek a veľtokov, pramienky vody pokorne stekajúce z vlasov, po tvári, šiji, k nohám, prinášajú vždy radostné posolstvo. Je to poznanie o tom, že sme stále ešte vo svojom prostredí, že na perách cítime absolútnu chuť a vnímame rovnakú vodu, aká tu bola pred stotisícom rokov, že je to tá istá voda v akej sa kúpali všetci naši predchodcovia od praveku po dnes. Takúto vodu pili zo zázračných studničiek všetci pútnici od stvorenia vekov, plní vďačnosti, aj každý, kto veril (aj neveril) v jej zázračnú liečivú moc. Dažďom sa spájame s minulosťou aj s budúcnosťou a stávame sa súčasťou nekonečna. Vzišli sme z vody a vrátime sa do svetla.

Tento proces jasne symbolizuje dúha na nebi vo chvíli keď sa dážď vyčerpáva a speje k záveru. Cítime vlahý pocit na tele a vo vnútri nám žiari farebné spektrum, ktoré jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že naša duša má božský pôvod. Naše zmysly o tom vedia viac ako my. V takejto chvíli sa môžeme nechať uniesť vnútornou energiou svojej bytosti a pocítime očistenie prvých ľudí na Zemi. Človek je čistý od svojej prirodzenosti jeho vnútorná sila je nádobou, ktorá sa sústavným napĺňaním a vyprázdňovaním stáva nevyčerpateľnou. Sme bytosti čistého ducha, máme to ukotvené v pamäti. Tam, v tom jej nekonečnom priestore je všetko, čo ľudstvo vstrebalo od nepamäti. Napohľad tichá, zastretá šerom a predsa farebná tak hýrivo, ako sa mi len zažiada…Pamäť, menej ľudská ako božská, o tom niet pochýb. Sú tam, v jej hlbinách všetky farby dúhy, všetky predstavy, túžby, nevyslovené želania, ukryté tajomstvá, tóny, pohyby, tvary, zvyky, vône, chute… Je tam všetko, od počiatku vekov a je tam toho toľko, tak strašne veľa, také obrovské množstvo, že sa to podobá nepochopenej večnosti a nekonečnosti. Sú tam ukotvené všetky pochybnosti o pominuteľnosti, tak úžasne vyjadrené už úvahami geniálneho rannokresťanského mysliteľa Aurelia Augustinusa: „Naozaj je môj duch tak obmedzený, že nechápe sám seba?“

Nepoznám to, čo v sebe nosím, strácam sa v oceáne vlastného vedomia, nechápem sa a nikdy sa nepochopím… Čo som? Kto som? Mohutná psychická sila vyjadrená farebnosťou našich pocitov a vnemov, harmóniou tónov a zvukov našej kreativity, preniká na svetlo, z nepredstaviteľnej hĺbky mysle. V tej nepoznanej dimenzii sa skrývajú všetky galaxie nekonečna a predsa nám nestačí, srdce nás poháňa ďalej, hľadáme povrchné náhrady namiesto „toho“ obrovského, čo v sebe nosíme.

Chce to ustálenie, krátke zmĺknutie, zastavenie, spočinutie, nahliadnutie a čisté vnímanie. Bez rušivých pocitov. Tento stav ľahkej koncentrácie, umožňujúci preniknúť do nášho vnútorného vesmíru, je pokojom jarného dažďa, ktorý sa neštíti ničoho, rovnako obmýva krásnu tvár, ako zapáchajúcu hnilobu, vlieva sa do sviežej rieky i smradľavej stoky, umyje špinavé ruky s rovnakým pokojom, s akým zavlaží nádherné lúky a vyschnuté polia. Máme ho vo svojej pamäti, ako pestrú dúhu a symfóniu zvukov, sme prítomní v sebe aj mimo seba. Nie je to dôvod pre radosť? Nie je to dôvod na nepokoj?

Dvakrát na (nie len) ekologickú tému

Globálne oteplenie neslúži len ako zábavná téma pre niektorých politikov, ale občas aj niekoho skutočne naľaká. Mňa napríklad vystrašilo minuloročné letné krupobitie, ktoré z ničoho nič spustilo na moje nešťastné auto takú spŕšku, až sa mi zazdalo, že som pod paľbou samopalov. Radšej som zastavil a vystúpil. Lenže, kto a ako vystúpi z tejto planéty, keď začne vrieť? Jedna hlava štátu na poplašné bubnovanie ochrancov prírody pred časom reagovala insitnou štúdiou pokúšajúcou sa celú vec bagatelizovať a využiť problém otepľovania pre svoju popularitu. Dobre, aj názor že príroda si samotná so všetkým poradí je legitímny. No strach nezaženie. Najmä ak iná správa hovorí o zatvorení kúpaliska v istom meste, pretože sa tam vyskytli patogénne améby, ktoré môžu zapríčiniť vážne poškodenie zdravia kúpajúcich sa. Netreba vraj podliehať panike, pretože amébam sa podľa expertov najlepšie darí v tropických a subtropických pásmach. V akom sme ale my dnes pásme, keď sa v lete teplomer bez váhania vyšplhá aj na 35 stupňov Celzia? V subtropickom už určite, takže sa netešme. Menia sa klimatické pásma, meniť sa budú aj kalendáre našich dovoleniek. Améby signalizujú, že tu nie je niečo v poriadku, niečo sa deje...Sú spoľahlivým indikátorom zmeny. Určite by sa im darilo aj v politike, keby sa tam nejaké seriózne zmeny vyskytli.

Iný prípad. Severozápad Tichého oceánu. Už roky sa vie, že v tejto oblasti sa plaví obrovské pole odpadu, prevažne z plastov, podľa kalifornských vedcov veľké ako štát Texas. Ak to prevedieme na našu mierku, ide o plochu takmer dvadsaťkrát väčšiu ako územie Slovenska. Na komplexný prieskum tento odpadkový koberec na mori iba čaká, ale už dnes sa vie celkom jednoznačne, že ide najmä o plastikové predmety, fľaše, nádoby, hadice, nádrže, stojany, kreslá, stoly a potrubia, všetko predmety, ktoré ako nepotrebné vyhodili z lodí, prípadne ktoré spláchlo more z pláži. Taký plast vydrží veľa, prežije dlhý čas, ale ak sa náhodou rozdrobí, zjedia ho omylom ako potravu morský vtáci, či iné živočíchy. Po tejto dávke zvyčajne zahynú, alebo skončia v rybárskych sieťach a potom ako delikatesa na stoloch labužníkov, nielen v USA, či v Japonsku. Ekologický systém dostáva drvivú ranu a potravinový reťazec funguje. Jedmi sa kŕmia živočíchy a živočíchmi ľudia. Smutná predstava a desivá vyhliadka. Sme vnútrozemská krajina, pole z plastových odpadkov nás netrápi tak bezprostredne ako globálne otepľovanie. Ale záver bude rovnaký: ak niečo nepodnikneme, zahynieme. More nemáme, tak aspoň zakričme, že nechceme, aby bolo plné odpadkov. Že sa to svinstvo v severozápadnom Pacifiku týka aj nás. Sme súčasťou tejto planéty, aj u nás sa jedia morské živočíchy a oceán patrí aj nám. Nehádžeme plastový odpad z paluby do mora, ale vieme, že z toho mora vzišiel všetok život, teda aj náš. Kolíska človeka si zaslúži viac úcty, vážené morské štáty!