FÍČER
(Dialóg človeka a prírody)
Účinkujú: Ženský hlas jin, mužský hlas jang, Tretí hlas, Neznámy hlas
Tretí hlas: V každom z nás je kúsok neskutočného sveta, ktorý si prinášame z neznámych hĺbok pred narodením. Do tých hĺbok dovidí len šaman, na prvý pohľad človek ako my, no nie každý z nás dokáže byť šamanom. Aj keď v sebe máme všetci tú zvláštnu schopnosť odlíšiť podstatné od zbytočného, nerobíme tak, pretože nechceme. Myslíme si že nemôžeme, ale nechceme. V každom z nás je veľa radosti, túžob, predstáv a vízii, ktoré sa postupne redukujú na jeden prežitý život v konkrétnom čase a priestore. Je veľa časov i priestorov, ale my sme na ne zabudli. Tak si vytvárame ilúziu jediného skutočného života. Oživovanie vízií i radosti bez zbytočných ilúzií je veľkou úlohou pre každého šamana. Náš dialóg má nádych mystiky, ale či nebolo práve to zvláštne, mystické od detstva až po starobu naším verným spojencom? Len málo z vecí okolo seba si vieme vysvetliť, dokážeme ich pochopiť, väčšina javov je obostretá tajomstvom, ktorého poznanie je nám odopreté navždy. Nedokážeme si odpovedať ani na tie najjednoduchšie otázky: Kto sme, odkiaľ sme prišli, kam smerujeme a prečo? A tak sa nasledujúce rozprávanie stáva tým, čím boli odjakživa aj slávne dialógy Platónove: hľadaním.
Ženský hlas jin: Šamanizmus v našich podmienkach odsunuli kdesi do sféry ezoteriky, do ríše temnej mágie a záhad, hoci bol tisícročia súčasťou každodenného života človeka. Bol ľudským odrazom našej spätosti s prírodou, našej závislosti na nej. Odcudzenie sa človeka prírode nastolené rozvojom vedy a techniky začiatkom dvadsiateho storočia, jej odoprelo právo na život a z matky všetkých živých bytostí sa stal len kus hmoty vhodnej na dobývanie a spracovanie. Skutoční šamani, bratia a sestry Matky Zeme, boli vyhubení, alebo prežívajú v hlbokých pralesoch Amazónie, Indonézie a rovníkovej Afriky. Stratil sa tak prirodzený kontakt medzi prostredím a živými bytosťami v ňom. Dnešní šamani na západe sú viac odrazom konzumnej spoločnosti, vstúpili do sveta obchodu a ponúkajú upravenú alternatívu k bežnému životnému štýlu. Ponúkajú pomoc na úrovni psychológa, psychiatra, lekára, liečiteľa. Každý z nich je však bohatstvom, ktoré uľahčuje náš život. Je šťastím a požehnaním pre spoločnosť, ak sa v nej dokáže uchovať a zjaviť bytosť, podobná lesnému mužovi, o ktorom je toto rozprávanie.
Mužský hlas jang: So vznikom hnutia zelených a s rastúcim vedomím ekologickej krízy sa príslušníci rôznych náboenských smerov už viac rokov snažia o znovuobjavenie svojho duchovného vzťahu k živému svetu. Veľkým znamením tohoto procesu bola púť do Assisi, k rodnému miestu patróna všetkých ekológov sv. Františka v roku 1986, ktorú zorganizoval Svetový fond na záchranu divokej zvery (World Wild Fund). Zúčastnili sa jej musimovia, kresťania, židia, budhisti, hindovia so zámerom oslavovať rôznosť vzťahov světa k prírode v doktrinách, učeniach, symboloch, umení, divadle, modlidbách, písaných prejavoch, hudbe a mytológii. Bol to mohutný pochod šamanov, ktorí ožili.
Tretí hlas: Ženský princíp jin, v spojení s mužským princípom jang, tak ako to formulovala stará čínska filozofia Tao, prináša v spojení jednotu a harmóniu, zároveň však predstavuje veľký boj protikladov, ktoré tejto harmónii predchádzajú. V nás ľuďoch sa Boh stretáva s prírodou, my sme štafetou božského posolstva vesmíru aj nekonečnu. Prechádzame zložitou cestou, aby sme splynuli v jednote. Cez veľké okľuky a odbočenia sa napokon vraciame k prírode, spočívame v náruči matky Zeme. Naše rozprávanie je preto o hľadaní a o ceste k nemu, náš príbeh je o šamanovi, ktorý v našich podmienkach prijal rolu lesného muža a našimi sprievodcami sú jin a jang, pretože iba oni, ženský a mužský princíp nás nakoniec dokážu doviesť k harmónii. Všetky veci vo vesmíre sú v stave neustálej premeny. Jin sa mení v Jang a Jang sa mení v Jin. Protiklady sa doplňajú, čo má začiatok, má aj koniec. Jin je odstredivé, Jang dostredivé, spoločne vytvárajú všetku energiu a všetky javy. Dôkladné poznanie oboch princípov, ich protiváhy aj súhry bolo základným prvkom starej čínskej medicíny, ktorá objavila, že naše zdravie je rovnako ako všetko v prírode, výsledkom harmónie jednotlivých prvkov, ktoré formujú naše telo a ducha. Možno sa čudovať že človek ako my, jeden z nás, lesný muž o ktorom bude reč, odišiel do samoty hľadať svoje telesné aj duševné zdravie a stratenú rovnováhu medzi nimi?
Ženský hlas jin: Príroda nemá príbeh, pretože v sebe nosí všetky príbehy, všetky naše osudy, radosti, poznania, bolesti. My sme len slabé živé bytosti schopné cez príbeh pochopiť chod vecí. Vďaka lesnému mužovi, človeku ako my, ktorý raz opustil svoj domov, mesto, prácu, rodinu, kolegov, priateľov, aby hľadal nové poznanie, môžeme aj my preniknúť pod povrch všedného dňa nevšedným rozprávaním. Hneď na začiatku je zrejmé, že toto bude príbeh muža, ktorý chce vedieť viac, ako by mal. Preto sa vracia na miesta, ktoré formovali jeho
mladosť, do prostredia kde príroda bola jeho každodennou skúsenosťou, mystickým zážitkom. Na konci spoznáva jednotu všetkého so všetkým. Je to ale symbolický príbeh.
Mužský hlas jang: Keď šaman opúšťa tento svet, vie že odchádza len na chvíľu. Ale na chvíľu veľmi dôležitú, na chvíľu podstatnú v jeho živote. Rytmicky udiera na malý bubienok a vydáva čudné, neartikulované zvuky. Podobajú sa na ťahavé výrazy, ktoré človek v hlbokom spánku vyslovuje s veľkým a márnym úsilím o presné vyjadrenie. Šamanova presnosť v okamihu keď opúšťa priestor a čas je vyjadrená víziami, ktoré si zbieral celý život do svojho podvedomia a teraz, pri prechode zo sveta do nesveta sa mu vybavujú ako spomienky. Vie že odchádza, no zároveň chápe že prichádza, aby opäť odišiel až do chvíle keď jeho pieseň a tanec dospejú k definitívnemu poznaniu. Šaman je tvor, živá bytosť podobná človeku, ktorý keď sa nenarodil v prirodzenom prostredí, nachádza svoje vyjadrenie až v okamihu smrti. Preto sa ten zlom, kedy šaman opúšťa svet a akoby sa prepadával pod zem, stáva okamihom prehliadnutia, ktorý musia sprevádzať rytmické údery na bubon. Môže to byť tlkot srdca, ktorý získal novú funkciu a šaman ho v okamihu prechodu počuje v ušných bubienkoch. Až vtedy spozná, že hoci žil ako obyčajný človek, bol šamanom. V krátkom okamihu sa stáva osvieteným. Má nutkavú potrebu tanca a spevu. Spomína si na všetky spevy a tance, ktoré podstúpil vo všetkých svojich podobách, počas všetkých príchodov a odchodov. Tanec a spev života, tanec a spev smrti, tanec a spev slnka, tanec a spev poznania, tanec a spev lásky, tanec a spev vďaky, tanec a spev pokory, tanec a spev sily, tanec a spev radosti, obetný tanec a spev, všetky tie tance a spevy splývajú šamanovi v jeden výraz, v jednotné vyjadrenie všetkého čo bolo a je podstatné.
Tretí hlas: V tej chvíli šaman vie, že môže všetko. Že práve on velí silám prírody, že on je kráľom ríše duchov, privoláva dážď, zmieruje medzi sebou živly, tlmí búrky a zemetrasenia, že dokáže liečiť smrteľné choroby a vyvážiť zlo dobrom i naopak, že ovláda všetky magické sily vesmíru. Kým za života v reálnom svete mával vidiny a len vo víziách dokázal uskutočniť svoje odhodlanie, teraz je šaman v stave, ktorý mágiu premieňa na skutočnosť. Toto je rozprávanie o tom, ako sa lesný muž stal šamanom.
Ženský hlas jin: Čo môže byť hrôzostrašné na tanci obetovanom slnku? Napríklad spôsob akým sa overuje smelosť, odolnosť a odvaha mladých mužov, severoamerických Indiánov. Taký pohk-hong, staroindiánska scéna sebatýrania, schopnosti znášať bolesť. Začína štvordňovým bdením a pôstom, po ktorom im starší muži dvoma prstami stlačia a napínajú kožu na prsiach a ramenách a nožom ju prepichujú tak, že sa cez zárez môžu pretlačiť kliny. Na ne priviažu povrazy, za ktoré mladíkov vytiahnú na posvätný kôl, zaťažených bizónimi lepkami, dva tri metre nad zem. A otáčajú ich dookola v divokom vzdušnom tanci až do bezvedomia, keď padnú na zem, pod nohy šamanovi.
Mužský hlas jang: Len mama vie, ako sa veci majú. Aký je les po daždi a pred zotmením, ako sa hľadajú lesné žienky. Otec pozná lesných mužov, drevorubačov. Drevo je ako moja myseľ, čisté, tvrdé, poddajné, hrejivé, mozoľnaté, láskavé. Poleno je múdre, nehybné, vytrvalé, trpezlivé. Prikladám ho do pece s posvätnou úctou, so slovami: chlapče, to teplo, čo mi dáš ti raz vrátim a ďakujem. Ďakujem. Stromy rozumejú mojím bolestiam, mojej radosti. Zoťaté v peci, akoby boli večné, pretože tá energia, to teplo, čo mi ponúkli, sa stáva vesmírnym posolstvom o večnom zotrvaní. Sekera je predĺženou rukou mojich vízií. Je mojim perom, ktorým píšem do dreva svoj lesný príbeh. Lampáš od Jana je kadidlom, spálená živica vysiela svoju posvätnú vôňu nebesiam. Taký lesný muž veľa nepotrebuje, len trochu súcitu, pohody, lásky a teplo z dreva, teplo z lesa. Les je ako moje spomínanie… Cintorín povyše dediny je takým krásnym zotrvaním v istote, až ma to bolí. Aj tam horia lampáše, v novembri aj sviece a počas roka ranné zore. To, keď vzplanie deň, v sýtej červenej farbe sa pripomína tým, čo vstávajú tak skoro ako ja. Nový deň, každodenný deň utopený v lese. Chválim ťa, nikdy nezmeškáš, netrpíš na slabosti a zlyhania, ako ja. Slnko, keď nevychádzaš, predstavujem si ťa, ako vo sne. Ešte tri miliardy rokov budeš pri mne a potom zničíš seba i všetko vo svojom najbližšom vesmírnom okolí. Stretneme sa v čiernej diere, tam je všetko zakliate v nič. Večer si zapálim ohníček povyše pivnice a líška, čo tam v tuhej zime príde, sa už nemusí báť, už ju budem vyháňať plný strachu a úzkosti, už bude mojou sestrou. Aj vlci, čo zvyknú zavýjať krátko pred zotmením celkom blízko mojej chalupy ma už nevystrašia, poviem im do ticha: som s vami, bratia… Som s vami. Mám totiž v izbe imelo, zrezal som ho zo starej jablone a uviazal nad svoju posteľ, nad svoju hlavu, nad svoju myseľ. Je večne zelené a mám ho rád, pretože svoju krásu nevystavuje pyšne na obdiv. Ticho si prikladám k srdcu, je to môj poklad, ktorý nevyruší zvonenie zvonov, ticho je môj svet. Poludnie beriem ako príležitosť čakania na noc a v noci sa mením na nočného muža v lese. Nočný muž v lese sa ničoho nebojí, ani vody, ani ohňa, ani vlastných predstáv, aj keď sú desivé. To čo ma desí je mimo lesa, skrýva sa vo mne. Hviezdy bývajú vtedy veľmi nízko, dotýkajú sa mojich viečok a cítim ich požehnanie. Hýria krásou ktorú si odkladám na horšie časy, budú so mnou v barde ako opora pred neznámymi démonmi. Mesiac je tu ako nedosnívaný sen, čaká a ja čakám s ním, čakáme obaja na to, kto prvý povie: to je krása. Je krásne čakať s mesiacom na brieždenie. V peci to hučí, planie, ako vo vesmíre, ktorý vzniká a odchádza, je to moja pec – môj vesmír. Prikladám poleno, ktoré som si veľmi obľúbil, pretože ho odpílili moji lesní škriatkovia, moji priatelia, pomocníci. Už cítim teplo sálajúce z kachlí, akoby mama povedala: zakúril si dobre. Dobre som zakúril do pece na treťom poschodí Kováčskej ulice. Uhliak som vyvliekol z pivnice celkom hore, bude nám dobre, túto zimu určite prežijeme. Keď nebudem vládať, pomôžu mi anjeli, ponúknu mi krídla a všetko vynesiem rovno do neba. Pomôžem aj domovníčke na prízemí, teta, čo potrebujete, čo vás trápi? Ja som predsa tu, pomôžem! Oddychujem, rozmýšľam o ťarche ktorá si na mňa sadla ako príšera z temného príbehu o pekelných bytostiach. Nevládzem, ale pôjdem až hore na pôjd a tam si popozerám miesto, kde sa všetko začína úplne odznova. Asampatamdormehirto! Asampatamdormehirto, tak znie zaklínadlo, ktoré mi starká z druhého poschodia zaplietla do vienka života. Namiesto polena teraz priložím do tlejúceho ohňa asampatamdormehirto. Dobre horí, dobre. Horíme. Dym sa valí z komína po celej dedine, je to na kašeľ, ale nikto sa nedusí. Načo? Veď som tu sám, celkom sám, úplne sám ako padajúca kométa, čo padá do nekonečna. Ako dlho padá? Kde padne?
Tretí hlas: Slová nie sú náhodné posolstvá myšlienok, ani obyčajný prenos pomenovania pojmov. Slovami sa prenáša duch z ducha do ducha iného, je to cesta číreho nadvedomia, zbavená hmotných pojmov. Tie sú len parazitmi slov. Nezáleži ani tak na obsahu slova, slov, skôr na ich zvuku na tom, čo vysielajú, aké zvukové vibrácie sa prostredníctvom jazyka a ucha dostanú do iného vedomia. Toto je skúsenosť lesného muža so slovom Asampatamdormehirto. Bežnému poslucháčovi nehovorí nič, znie mu cudzo, nezmyselne, lesnému mužovi pripomína Einsteinovu teóriu relativity. E = m2. Nikdy jej nerozumel, aj keď ju často spomínal. Hodnotil ju zbežne ako vzťah priestoru, svetla a času, rýchlosti a nehybnosti, prázdna a hmoty, fyziky a termodynamiky, pokoja a pohybu, rozmýšľal o nej ako o trvalom a večnom spochybnení netrvalých a prechodných istôt. Pripomínala mu stratu orientácie, čosi ako asampatamdormehirto. Kto iný ako starká z druhého poschodia by dokázal vysvetliť teóriu relativity v celej jej nádhere?
Ženský hlas jin: Raz mu rozprávala obľúbenú Einsteinovu rozprávočku: Atóm M je bohatý lakomec, ktorý za celý život neutratil žiadne peniaze (energiu). V záveti však odkazuje svoj majetok synom M1 a M2 s podmienkou, že prenechajú spoločnosti malý podiel, menší ako jedna tisícina celkového majetku (energie či hmotnosti). Synovia teda dohromady vlastnia o trochu menej ako predtým ich otec (súčet hmotnosti M1 + M2 je o niečo menší ako hmotnosť M rádioaktívneho atómu).Ale podiel, ktorý získala spoločnosť, hoci pomerne malý, je stále tak nesmierne veľký (uvažovaný ako kinetická energia), že so sebou nesie veľkú hrozbu zla. Odvrátenie tohoto nebezpečenstva sa stalo najnaliehavejším problémom našej doby…
Ibaže starká potom nečakane umrela a to zlo mu už nikto nevysvetlil. Zbavil sa jednej jeho podoby na mnohé desaťročia a dnes s ním stále vytrvalo bojuje. Slovo môže byť aj posolstvom múdrosti, ak nie je vyslovené ľahostajne, bez rozmyslu, ak nie je táraním, môže byť múdrosťou. Múdrosť bolí.
Tretí hlas: Na šporáku vrie voda na prvý večerný čaj. „Dnešný deň bol dobrý,“ počuje svoj hlas kdesi hlboko v sebe. Všetko je odraz zmyslovej skúsenosti, nič nie je, čo sa v nej neodrazilo. Svet nie je, pokiaľ ho nezažil vo svojom vedomí. Takto môže hovoriť veľmi nahlas aj pri hlbokom mlčaní. Najpôsobivejšie sú slová prichádzajúce z najtajomnejších útrob, z diaľky v ktorej ešte nikdy nebola žiadna živá bytosť, okrem lesného muža. Muž sa stal lesným keď zostarel a ocitol sa v lese. Pozeral sa na stromy akoby ich videl prvý raz, videl dub ako baobab v krajine zázrakov. Z duba medzi koreňmi stúpala para a voňala ako dym spálenej vňate. Čosi tam horelo. Niečo v ňom horelo, triaška, zvláštny pocit beznádejne osamelej samoty. Vtedy pochopil, že stromy sú najlepšími spoločníkmi… Ahoj, strom, ahoj, stromy!
Neznámy hlas: Stromy sa neboja spomienok,
veď všetko bolo ako treba
keď dohasína plamienok
odchádzajú do svojho neba.
Tretí hlas: Aký len osamelý sa musel cítiť Einstein aj s tou svojou, vlastne najmä s tou svojou teóriou! Starý lesný muž sa transformoval do krajiny. A úzkostný pocit osamelosti poľavil. Dokonca pocítil hlad a chuť na mlieko. Pomaly sa vracal do chalupy, vykročil za súmraku a dorazil za večera.
Mužský hlas jang: Hore nad pivnicou ho privítal duch vyrúbaného topoľa. Zoťali ho pretože priveľmi rástol, priveľmi nebezpečne sa vypínal do výšky až sa zdalo, že skončí predčasne v nebi, prípadne navŕta do oblohy dieru cez ktorú popadajú anjeli. To by nebolo dobré a preto topoľ, najväčší v dedine, vyrúbali. Napokon, mohol spadnúť aj na chalupu a zabiť ho v spánku. Smrť pod topoľom by sa potom mohla zdať dedinčanom ako zbytočná. Preto sa obrátil na drevorubačov a strom vyrúbali. Padal s mohutnými stonmi, padal pomaly, najprv sa len tak zaknísal, ako posotený obor, akoby nechcel uveriť že po toľkých rokoch zrazu padne. Vzpieral sa ako starý kôň biču pohoniča. Celý život som ťa bez frflania vozil a ty ma teraz bičuješ ako mladé žriebä..? Tak som si tu stál, postával, vyrastal do neba, v pokoji, na večnosť a teraz si prídete a chcete ma vyrúbať, skosiť ako poľnú trávu, mňa topoľa..? Nechcelo sa mu spadnúť a drevorubač s pomocníkom to vedeli. Bol privysoký a stále nebezpečný. Zotínali ho starostlivo, opatrne, po strane s vopred vyrátaným uhlom jeho definitívneho pádu, ale topoľ sa im vysmial a vytočil sa nabok, ako tanečník. Zaškrípal, zasupel, zachrčal, zastenal, zavolal – Nie, nepadnem! Počula ho celá dedina, chlapi mlčky, s úctou, ženy trochu s obavami, deti sa im skrývali pod sukne. Psy a mačky na chvíľu znehybneli, aj divá zver v hore na okamih stíchla, keď topoľ ako starý umierajúce lev zareval Nepadnem! Hm, čo by na to asi povedal Einstein, keby nepadol, čo by povedal Newton, gravitácia? Zrazu mu prišlo ľúto toho velikána i toho rozhodnutia zoťať ho len tak, z hlúpeho strachu. Veď on by nikdy neohrozil jeho bezpečnosť! Ten topoľ si len rástol, úžasne, rýchlo, vysoko a to bol celý jeho hriech, pre ktorý, ho trestáme. Ešte jeden ston, jeden zúfalý pohyb proti gravitácii i prúdu času, proti vesmíru, ešte sa pozrel dookola ten statný velikán naštiepený sekerami, napílený pílou, odborne narezaný, pripravený skončiť na márach, ešte zaváhal, ešte zabojoval. Drevorubačov syn – tovariš sa potom poponáhľal posotiť velikána poriskom sekery, len tak jemne, elegantne, pochabo, ale bez rešpektu, ktorý jeho otcom celý prenikol, až sa zatriasol, rovnako ako lesný muž. Obaja sa naraz zachveli, keď to chlapec len tak ľahko, bez väčšieho rozmyslu urobil. Postrčil narezaný strom ako kamaráta pri chytačke a ešte sa usmial, keď uvidel to zakolísanie, tentoraz správnym, vopred stanoveným smerom. A potom sa to stalo, topoľ akoby na chvíľu odvisol vo vzduchu, naklonený sa nehýbal, vyčkával a tá chvíľa trvala celú večnosť. Lesný muž s drevorubačom si zotierali z čela pot. To napätie bolo cítiť v celom priestore od hory po iné galaxie. Aj chlapec akoby zrazu primrzol a úsmev sa mu vytratil z okrúhlej tváre. Všetci ustúpili o pár krokov dozadu, bezpečným smerom ale predsa len v strehu, keby si to stínaný topoľ rozmyslel a rozhodol sa v poslednom okamihu privaliť svojich pokoriteľov. Strom odvisol v prázdnote a potom pomaly, sťažka naklonený, padal, padal dolu k zemi, padal a nad kopce sa vtedy zdvihol vietor, zaskučal v jeho mohutných konároch a zaspieval mu requiem. Strom padal veľmi dlho a po celý ten čas si lesný muž utieral zvlhnuté oči. Zem zadunela ako pri zemetrasení, topoľ spadol a zatriasol krajinou, odrazil sa od trávy a skál a padol opäť s ešte väčším buchotom a konáre neskutočne prašťali, praskali, rachotali… Nakoniec všetci traja odišli spláchnuť stromiu spomienku do krčmy.
Ženský hlas jin: Ktosi povedal, že je to ako so studňou. Pri poctivom kopaní sa možno dostať až k protinožcom, v Austrálii, alebo na Nový Zéland. Kopanie studne bolo rituálom vychádzajúcim z dávneho a nekonečného hľadania vody. Človek odjakživa, priam zanovito hľadal vodu, akoby hľadal svoju podstatu, dôvod svojho bytia. Bola to napokon vždy voda, ktorá to ľudské bytie vysvetlila, opodstatnila, posvätila. Svätenou vodou sa dodnes kropí to najkrajšie na človeku – sviatok duchovna. Je pekný ten pocit byť posvätený vodou a aspoň na chvíľu vychutnať iné sféry existencie. Rumom sa toho veľa posvätiť nedá, ale napríklad v dedinskej krčme sa pri rume môže spečatiť večné bratstvo. Tak to dopadlo po vyrúbaní topoľa a tak to dopadne, keď sa vykope studňa. Chce to len trpezlivosť a vôľu, trochu sily a odhodlanie napiť sa, skôr či neskôr, z vlastného zdroja. Vlastný zdroj vody má svoju poéziu, na ktorú budovatelia kanalizácie a vodovodov nepamätajú. Je to sila prirodzenej energie, akú v sebe občas pocítil lesný muž, keď ochutnával dúšok bystriny v hore. Bystrina chutí ako voda, ale nie je to obyčajná voda akú poznáme z vodovodu. Je to bystrá voda, najlepšia pre lesného muža, ktorý vie, že z takejto pijú výlučne víly a lane. Chutí ako sen. Vykopať studňu s vodou, ktorá by chutila ako bystrina je veľmi ťažké, skoro nemožné. Nestačí odhodlanie, ani sila, ani nástroje, potrebná je viera. Voda posvätená vierou chutí ako bystrina a môžete ju pokojne ponúknuť lani, nezahynie. Lesný muž rozťahuje ruky ako konáre. Koľko stromov zasadil počas svojho života? Desať, pätnásť, dvadsaťpäť? Kde sa nabrala tá sila, čo vkĺzla do koreňov a tie vytlačili na povrch nový, krásny, zelený, šťavnatý, sladký život? Fotosyntéza je viac ako si vie hocikto predstaviť. Ponúka energiu všade tam kde je slnko, svetlo, vytvára život a jeho reprodukciu suverénnym spôsobom, imúnnym voči všetkému zanedbateľnému. Aký úbohý je voči tomu človek so svojou jedinou záchranou – potravou. Energiu potrebnú pre život získava lesný muž z potravy, z hmoty, strom ju dostane zo svetla. Strom je osvietený, človek zhmotnený. Veľkou zriedkavosťou je osvietený zhmotnený človek, ale jestvuje, určite kedysi taký jestvoval. Ešte že strom nemá myseľ, vedomie, ten potenciál nekonečna, daný len človeku. Vyzbrojený hmotným telom však sotva okúsi požehnanie svetla spôsobom, akým ho prijíma hmotné telo stromu. Lesný muž môže byť chvíľu stromom, chvíľu človekom. V prvom aj v druhom prípade má dušu a to je nadovšetko, pretože kde je duša, tam je duch a kde je duch, tam je láska a kde je láska, tam je boh.
Tretí hlas: Keď ležal na tvrdej posteli tesne pred spánkom sa mu zazdalo, že je v nebi. Ocitol sa v prijímacej kancelárii a čakal na rozhodujúci pohovor so zodpovedným anjelom. Medzitým ho z viacerých strán pozdravovali svätí a zopár známych. Trochu sa to podobalo na štátnice, keď končil školu a podroboval sa skúškam. Táto skúška bola rozhodujúca a definitívna, vedel to, cítil to a prijímal to ako nezvratnú skutočnosť. Záleží od anjela a jeho pozemských skutkov, ktoré napáchal v uplynulom živote na zemi. Anjel, ktorý mal rozhodnúť nevyzeral ako sudca, ale ako dieťa. Bolo to dieťa s vážnou a priateľskou tvárou, akú majú ľudia ráno, keď ich ešte nezastrie všedná starosť dňa. Bol to ranný anjel jeho posmrtného života. Bol krásny a tak sa mu dobre snívalo v ten vlahý večer, v prázdnej chalupe, pri praskajúcej kachlovej peci. Prijímacia kancelária bola zaliata do dúhových farieb, všetko sa tam skvelo v plnej kráse. Anjel rozhodne, čo bude, čo sa stane, aký osud ho čaká, kam pôjde… Vráti sa do života, zostane vo večnej blaženosti, stane sa vesmírnym božstvom, uvrhnú ho medzi vyhladnutých duchov a hrozných démonov? Neskromne sa ohodnotil na návrat do života na Zemi. Ale čo anjel dieťa, ten krásny nadpozemský spravodlivý sudca, čo ak rozhodne inakšie? Už sa prebúdzal, ale zvedavosť mu nedovolila, celkom precitnúť, otvoriť oči a vstať, bola to osudová zvedavosť, ktorá by mohla byť naplnená definitívnym a rozhodujúcim poznaním, chce to len ešte chvíľku snívať, nezobudiť sa a čaká ho večné rozhodujúce poznanie, rozuzlenie. Lesný muž spiaci a zvedavý ako dieťa, dychtivý po predčasnom a nezaslúženom trvalom poznaní. Kdeže. Zobudil sa, tak to malo byť, tak sa to malo stať. Nedostal sa predčasne do raja, ešte nie je čas. Treba prihodiť do pece. Dubové poleno najlepšie horí, doslova pradie v plameňoch. Tepla je viac ako sa hodí, preto ho vypúšťa do krajiny, z okna do lesa. Trochu tepla do vesmírneho chladu, žiadne plytvanie energiou, naopak, je to vklad lesného muža nekonečnu. Všetko čo je teplé vychladne, všetko studené, zostáva studeným, takže predsa len plytvanie. Ale potom krása nie je tiež plytvaním? Nestačí len účelnosť, len to čo je praktické? Prebytok zvaný krása je teplom, ktoré lesný muž vyslal do vesmíru ako svoje súkromné posolstvo neznámemu priestoru a času, hmote a nehmote.
Ženský hlas jin: „To čo je navyše býva najkrajšie“, pomyslel si prihadzujúc do pece prekrásne dubové poleno, plné neznámej energie. To čo je podstatné, oči nevidia. Čo oči nevidia býva nádherné, pretože nemá hmotnú, ale nadzmyslovú transcendentálnu podstatu, ktorá znesie všetky vízie a skúsenosti nadvedomia. Tam sa farby a priestor nemusia trápiť v kompozícií, ale svoju harmóniu získavajú priamo od Boha. Božská krása nie je symetriou, ani rovnováhou, ani vyladenou farebnou symfóniou, nie je ani dúhou ani lesom, zostáva len prostým božstvom, ktoré je nadovšetko.
Mužský hlas jang: Celý deň lesný muž uvažoval o tom, že si zatancuje v záhrade tak ako Grék Zorba na brehu mora, na hudbu Mikisa Theodorakisa. V jej rytme sa bude od rána len tak knísať, podupkávať, kývať sa zboka na bok, hmkať, jeden krok doľava pravou, druhý doprava ľavou, a potom znovu, do podrepu, ruky k telu, potom výskok na ľavej, pravá ruka hore, hneď na to naopak, potom obe ruky prudko hore, striedavo jedna, druhá, točiť sa dookola na jednej nohe, na druhej, plesnúť sa do stehien, tresnúť sa po opätkoch, prebubnovať si dlaňami celé telo, bude spievať, hulákať, pokrikovať, potom si dá hlt červeného vína, možno dva hlty. Skutočný tanec lesného muža rovno v záhrade. Pozrite, možno povie suseda, ten sused sa zbláznil! Ej veru, tak sa zblázniť na jeden, jediný deň! Pani susedka, susedka moja milá, poďte sa zblázniť spolu so mnou na jediný jeden deň. A môžu nám k tomu vyzváňať kostolné zvony, akoby bol sviatok. Boh živí bláznov, smädom hynú, keď ich nechá…Kde trčí útecha, útecha?! Čo tak v jaskyni? Ako v časoch temna prvý muž zahalený nepreniknuteľnou tmou vchádzal do svojho jaskynného úkrytu aby vzdal úctu svojim bohom, lesný muž vstúpil do podzemia s pocitom posvätnosti, len s fakľou a myšlienkou na ten dávny čas prvých ohňov, čo sa ako malé zázraky rozhoreli po celej planéte. S námahou stúpal strmým svahom do závratnej výšky k otvoru, ktorý bol ústim do neprístupnej jaskyne, povestnej svojím tajomstvom, priam tak záhadným ako to slovo: asampatamdormehirto. Iba absolútna čierna tma dokáže priviesť myseľ k pradávnym spomienkam na životy pred vekmi, k úsvitu prvého záblesku skutočného vedomia. Lesný muž v takej chvíli, aj keď unavený ťažkým výstupom k jaskynnému otvoru, tancuje v mysli s netopiermi a to je pohyb ozdobený dunením podzemných priestorov, ktoré stúpa k vápencovým stropom a potom klesá až k samotnému zemskému jadru. Je to vzlet a klesanie do najpodstatnejších hĺbok, tak nízko, že hlbšie sa už nedá. Tak nízko, ako môže preniknúť len duch zaťažený pravdou a osvietený poznaním. Je to svet démonov, ktorí vstávajú a padajú v nekonečnom kolobehu, bez času a priestoru a nad ktorými dokáže zvíťaziť len vedomie bdelej prítomnosti, v ktorom sa zrkadlí jediná pravá cesta – na druhý breh.
Tretí hlas: Večer zapaľujú ohne prví ľudia na zemi za prvé bytosti, bez ohňa, svetla, viery, a predsa plné lásky, pohodené v galaxii…To je chvíľa, kedy lesný muž môže začať odriekať svoje verše:
Neznámy hlas: Jaskyňa ponúka samotu
samota dáva seba
samotár núka životu
z jaskyne kúsok neba.
Tretí hlas: Henri David Thoreau, veľký americký milovník prírody vo svojej slávnej eseji Chôdza napísal: „Rád by som sa prihovoril za prírodu, za úplnú slobodu a divokosť na rozdiel od slobody a kultúry len občianskej, rád by som sa pozeral na človeka skôr ako na obyvateľa, alebo časť, či diel prírody, než len na člena ľudskej spoločnosti. A rád by som o tom urobil prehlásenie aj premrštené, len keď bude dôrazné, pretože je dosť obhajcov civilizácie: tu si vezme na starosť pán farár, pán učiteľ, ktokoľvek z vás…“
Mužský hlas jang: Toto je útecha, toto je skutočná útecha pre lesného muža, ktorý nadobro zavrel za sebou brány mesta. A prvá úloha, ktorú si predsavzal naplniť, spočívala v návrate posvätnosti prírode.
Tretí hlas: Lesný muž ťažko znášal ľuďmi vynútenú falošnú smrť Zeme. Tak túžil po živej Gáji, že sa rozhodol vstúpiť do prúdu času a navodiť dramatickú zmenu procesu, ktorý začal v 17. storočí. Odposvätňovanie sveta nastolené mechanistickým prístupom k planéte ako neživej hmote vhodnej len na dobýjanie, podmaňovanie a zúžitkovanie vyvrcholilo konzumnou spoločnosťou, ktorej plody ťažko doliehali na dušu lesného muža. Materializmus, reformácia, osvietenstvo, ekonómia, voľná hra tržných síl spôsobili zahubenie sveta mystérií, posvätnosti, duchovnosti. Najprv sa vykorenil animizmus, potom všetka posvätnosť vrátane svätých a nastolil sa prakticky a pragmaticky účel, ako merítko každej užitočnosti. Svet duchov nahradil svet spotrebného tovaru.
Mužský hlas jang: Kdeže ste láskaví a dobrotiví svätci, obetaví mučeníci pravdy, viery, lásky? Svätý Bazil Veľký so sv. Gregorom Naziánskym, učitelia z Kapadócie? Kam si odišiel svätý Anton Pustovník, z egyptského Kome, toľko pokúšaný diablom? Prečo sa už nespomína maliarmi toľko ospevovaný sv. Šebastián, rímsky mučeník? Prečo ťa už neospevujú, sv. Agáta, panna mučenica, toľko uctievaná Sicílčanka, alebo svätá Školastika? Nezabudli na teba takmer načisto, sv. Ján z Boha, apoštol z Granady, alebo na teba, svätý Bruno z Kolína nad Rýnom, ktorý si založil kartuziánsku rehoľu? Kde ste sa podeli svätí Rajmund z Peňafortu, František z Assisi, Ján Kapistranský, Anton Mária Claret, Šimon horlivec, Gorazd a spoločníci, Kajetán Thiene, Kozma a Damián… Zvoňte zvony kostolné, zvoňte, na spánok aj na bdenie. Na slávu i pohanu všetkým, čo si to zaslúžia, na smrť aj život! Lebo, ak nieto svätosti a bázne, potom len málo ostáva na precítenie a úctu, potom pre vieru niet miesta ani pochopenia. Potom niet miesta pre radosť ani pre človeka, potom sme my ľudia prišli na svet pre bolesť. Ale nemôže byť bolesť pre bolesť, pretože z bolesti sa rodí poznanie i radosť. Nemôže byť bolesť pre bolesť, ale musí byť radosť pre radosť.
Neznámy hlas: Čo zvýši z môjho Otčenáša,
keď Pilát pustí Barabáša?
Koho ostáva milovať,
keď Ježiša dal zbičovať?
Tretí hlas: Všetko čo človek robí potajomky, raz vyjde na svetlo. Prejaví sa každá hriešnosť, hlúposť, malosť, úbohosť, neľudskosť, zloba, či nenávisť presne tak ako láska, porozumenie, súcit, dobro. Preto je les tým najlepším miestom pre konanie dobrých skutkov, tam sa nič nestratí, neukryje, nezatají. Tam tleje podstata a zmysel vecí i nevecí. Akurát je tma a aj keď únava neprichádza, v tme les nemusí byť najlepším miestom pre potulky, ani pre meditácie, pretože hrozí úder od konárov a kmeňov. Byť slepým v lese je smutné, aj keď nie nemožné a vylúčené. Našťastie, lesný muž slepý nie je, nechce byť, preto uvažuje o spánku. Ibaže, spánok osamote, pri peci, v dedinskej chalupe, na prahu zimy, môže byť aj nepokojný, preplnený zložitými víziami, ktoré sa prelínajú do snov a zo snov do okamihov bdenia, ktoré v tej chvíli pôsobia skľučujúco. Čo s tým, ako na to?
Mužský hlas jang: „Skúsim otvoriť okno,“ povedal si lesný muž a vstal z tvrdého lôžka, odložil knihu, okuliare a otvoril malé okno smerom ku kostolu. Hviezd na nebi neubúdalo, spieval im zbor zavíjajúcich psov. Ktosi kráčal po ceste s lampášom. Keby to tak bol Thoreau, povzdychol si s nádejou a splnila sa. Bol to on, americký chodec – spisovateľ. Starý kamarát, ako lesný mních z Thajska, dobrý pútnik s dobrou správou, s peknými posolstvami. Radujme sa bratia, majster prišiel! Aleluja! A je tu noc. Lesný muž sa rozhodol meditovať. Sedí, nehýbe sa, nohy pod sebou, sedí na pätách, ruky spojené, prsty zapletené do seba, oči privreté, pod viečkami otočené hore, ku stropu mysle, k diere na temene hlavy, odkiaľ odchádza zlá, škodlivá energia a vchádza dobrá, pozitívna. Dýcha zľahka, srdce spomaľuje svoj rytmus, obmedzuje počet úderov, myšlienky rozlietané sem a tam prichádzajú do spoločného košiara zaháňané skvelým ovčiakom, ešte sa vlnia, hmýria, ale vždy pokojnejšie, pomalšie a lesný muž sa na chvíľu vzdáva vedomia, opúšťa svoje hrubé telo, oblieka sa do jemného, prechádza na druhý transcendentálny breh, vzlieta, vznáša sa nad svojim telom, potom nad izbou, chalupou, komínom, lesom, vesmírom…
Neznámy hlas: Pred búrkou kopce prosia
o tiché zmáčanie
slová sa nezarosia
skôr ako papradie.
Tretí hlas: Meditácia pred nočnou búrkou môže mať zvláštnu atmosféru, ak ju sprevádzajú slová, mlčky vyslovené do ticha čiernej prázdnoty. Slová ako ich chápal Aurelius Augustinus, sa veľmi líšia od myšlienok najmä preto, že sa v nás nerodia, my sami si ich tvoríme a telesnou výzbrojou ich meníme na zvuk. Ibaže slovo ma božský pôvod a zvuk ktorým ho prenášame z našej mysle do duše načúvajúceho, je ľudský. Napriek tomu odovzdávame transcendentálne posolstvo ducha duchu, čím meníme hmotné na nehmotné, telesné na božské. Podľa sv. Augustína však nie je v silách človeka vyjadriť stav mysle, ducha, vedomia tak presvedčivo a presne, aby sa s ním prijímateľ dokázal úplne stotožniť. To dokáže len božské vnuknutie, či osvietená chvíľka nahliadnutia v meditácií. Lesný muž je už ponorený kdesi do prázdna a nevidí blesky, nepočuje hromy, necíti dážď, pokúša sa preniknúť do hlavy zeleného muža v katedrále v Bambergu. Tá rannogotická hlava dokumentujúca animizmus v myšlienkovej sfére stredovekého architekta mu bola odjakživa mohutnou inšpiráciou najmä v úvode meditácie. Zelený muž z katedrály, s hlbokými očami, spájal v sebe múdrosť mystického veku s tajomstvom neznámeho, nepoznateľného, posvätného. Z hlavy mu vyrastali stromy, konáre, vinulo sa lístie, vysoko k stropu, dokonca aj z úst mu rašili vetvičky, čudesne poskrúcané, ako živé slová zhmotnené v rastlinnom tvare pre všetkých, ktorým nestačí predstavivosť. Zelený muž vzbudzoval hrôzu, súcit aj sympatie, v dokonalej symbióze vyjadroval jednotu vecí hmotných i duchovných. Od zeleného muža sa potom jeho myseľ preniesla kdesi na hranicu sveta a nesveta, na chvíľu načrel do dobre ukrytej zásobárne životnej energie nevyhnutnej na dôkladný prienik do sveta bez pocitov a myšlienok, tak čistého a priehľadného, až pripomínal stav v barde, ešte pred začiatkom putovania duše. Lesný muž dlhé roky nacvičoval dosiahnutie tohoto stavu a ďalej sa dostával vždy len po milimetroch, drobnými krôčikmi postupoval k poznaniu bez nepokoja v duši, veď s vekom prichádzala trpezlivosť. Občas sa prihodilo, že v meditácii zaspal, ale bol to dobrý spánok, oslobodzujúci, takže sa až tak veľmi nehneval, že prepásol ďalšiu príležitosť priblížiť sa k poznaniu.
Mužský hlas jang: Čosi podobné by sa mu bolo prihodilo aj tejto búrkovej noci, nebyť zabúchania na okno, potom na dvere a bolo to búchanie cieľavedomé, nie náhodný produkt búrky a vetra. Ktosi prichádza. Nebývalo to často, predsa len bola noc, dážď, búrka a návštevy neboli u lesného muža obvyklé ani za krásnych letných dní, naopak, len výnimočne ktosi zavítal na jeho dvor, poväčšine len s drobnou požiadavkou, ale teraz skutočne niekto prišiel a domáha sa vstupu do chalupy. Bol to sused, prišiel celý premočený, voda z neho tiekla na prah dverí a usmieval sa. „V takomto čase býva najlepšie v pivnici,“ povedal. A bolo to pozvanie pre lesného muža, aké sa neodmieta. Prichádza len raz za čas, poväčšine len vo vzácnom čase a vždy nečakane, presne ako v tejto chvíli. Nuž, teda, tak či onak, ide sa opáčiť susedovo víno priamo do pivnice vo vinici, hore pod kopcom. Dážď nedážď, búrka nebúrka, ide sa a hotovo!
Neznámy hlas: Čo je to, ľudské zrenie,
príde aj osvietenie?
Preplávame aj brehy,
len tak, bez kvapky nehy?
Tretí hlas: Sused poznal lesného muža dlhé roky. Ako chlapci, pri prechode fronty počas druhej svetovej vojny, na príkaz ruskej armády pochovávali na kopci za dedinou, rumunských vojakov, zmasakrovaných nemeckou obranou v blízkej doline. Vlastne, ukladali do zeme len to, čo zvýšilo z ich tiel, tu ruka, tam noha, kus stehna, hlava, brucho, rameno, rukavica s časťou zápästia, čiapka plná krvi, čižma s nohou po koleno, predlaktie s kusom vojenskej blúzy, kabát s hrudným košom, ktorý ešte nestihli červy úplne obžrať. Občas si strčili do vrecka zatúlaný odznak, medailu, fotografiu, tabatierku, fajočku, zapaľovač, zohli sa pre granát, ktorý unikol pozornosti ruských ženistov, dokonca našli aj malú rozbitú pištoľ a zopár poškodených samopalov. Nazbierané granáty potom večer odistili a hádzali do rokliny, kde to vybuchovalo jedna radosť, ako v rumunských obranných zákopoch, za nekonečnej ruskej paľby. Každé ráno, keď brali do rúk krvavé lopaty a čakany, čakali nové objavy a oči im dychtivo svietili. Tie oči nevyhasli ani v tej záplave smrti, ani v tých krvavých jatkách, ktoré sa im vtierali do nepokojných snov. Boli to vzrušujúce chlapčenské predstavy hrdinstiev, veľkých dobrodružstiev, ktoré zďaleka zatienili hrôzy vojnovej prítomnosti i blízkosť smrti, ktorá akoby sa detí nedotýkala, akoby bola mimo nich. Na smrť sú iní, nie my! Na smrť sú starci, hlupáci a vojaci, prípadne chorí nešťastníci, ale nie zdravom kypiaci mládenci. Kde sú tie pištole, granáty, samopaly, guľomety, dýky, prilby, bodáky, guľky, nábojnice, plynové masky, opasky, odznaky, medaily, poľné čutory, evidenčné známky, pušky, poľné lopatky? Sem s nimi, všetko sa raz môže hodiť!
Ženský hlas jin: Takto sa zabávali pri tej krvavej drine, zakopávajúc do tvrdej zeme pozostatky navždy neznámych rumunských tiel. Občas prišiel medzi nich kalvínsky farár, vychudnutý asketický chlapík so studenými tmavomodrými očami. Medzi zubami drmolil čosi ako modlitbu, ktorú prerušoval monológom: „Aj keď ste boli najviac pravoslávni a katolíci, nevadí, chlapci rumunskí, bohu to neprekáža, a Lutherovi s Kalvínom je to jedno, až sem nedovidia z tej diaľky, tak sa pomodlím za všetkých a za každého, aj vy môžete…“, pozrel na mladých hrobárov, ktorí v tej chvíli na modlenie ani nepomysleli. O poslednom pomazaní veru tí pozabíjaní mladí Rumuni nemohli vtedy ani snívať. Front sa stále menil, postupoval na západ a za ním ženisti, vojenskí kňazi i hrobári. „Pamätáš, Pišta?“
Mužský hlas jang: „Nepamätám presne,“ odvetil, zamľaskal znalecky jazykom, nafúkol líca a labužnícky prehltol mladé vinné sústo. Lesný muž pil pomalšie, akoby sa len nadýchol vône muškátu, nechal si tým jednoročným tramínom vyplniť všetky chuťové kalíšky na jazyku a to veru trvá dlho, keď ich je na tisíce, do hrdla potom púšťal mok po kvapkách, priam opatrne, akoby sa bál, že mu čosi z tej chuti kdesi zmizne, čo by nebol úplný, dokonalý zážitok a to by bola škoda. Starý lampáš len chabo osvetľoval pivnicu, kde stáli prihrbený pod plesnivým stropom, ale bola to plieseň údajne plná penicilínu, ktorý vínu zaručoval večné zdravie. Dožiť sa tak staroby tohoto vína, to by bol nektár bohov. Ale, bolo pridobré na to, aby sa dožilo staroby. Pišta načal malý súdok v kúte. Vycedil len zopár kvapiek, ale stáli za to. „Čo povieš?“ „Dobré.“ Popíjali, mlčali, spomínali. Pišta bol starší, málovravný. Lesný muž najradšej mlčal a tak mlčali svorne, ako sa svedčí na starých kamarátov. Keď sa po strmých schodoch vyštverali von, okrem nočnej čierňavy ich privítala hmla. Málokedy sadala do tejto doliny, ale keď sadla, stála za to. Ani mesiac, ani hviezdy, dokonca ani lampáše pri fare nevideli a tak ako slepci postupovali po pamäti, drobnými krôčikmi ako pri tanci.
Tretí hlas: Keď prišiel domov, nad kostolnou vežou oproti sa hmla roztrhla a v tej praskline uvidel kúsok tmavej hory, štrbinku s jedinou hviezdou nad obzorom. Zamarilo sa mu, že to je Betlehemská hviezda. Videl ju po druhý krát v živote a opäť len na okamih. Je to znamenie, rozmýšľal, prihadzujúc do pece ďalšie z nachystaných polien, bolo to staré smrekové drevo a horelo s veľkým hukotom, akoby sa pec chystala na explóziu. Tak horí smrekové drevo, plné utajenej živice.
Zobudilo ho až ranné zvonenie. Všetko bolo iné. Po daždi ani stopy, všetko sa ligotalo ako po naleštení, trblietala sa tráva, posledné lístie na stromoch, strecha chalupy, sekera, čo ju nechal pred dverami, čižmy, ktoré si vyzul na priedomí, aj drôty elektrického vedenia. Ejha, trblietavé ráno! Tú chvíľu si nenechal ujsť, preto svoju prvú kávu popíjal vonku, v tom chlade, len tak v košeli, aj keď ho striasalo zimou. Pec vyhasla, ale kachle stále sálali svoje požehnané smrekové teplo. Bude to celkom iný deň, pomyslel si. A bol. Zrelý na báseň.
Neznámy hlas: Tak je to
už mi treba
len z vánku
kúsok neba
len z neba
trochu vlahy
bez sĺz a bez námahy.
Mužský hlas jang: Predstavil si Nauplión na Peloponéze. Najkrajšie mesto, aké videl, mesto ako sen, ako z neba, neskutočné mesto, biele, ligotajúce sa v mesačnom svetle, odrážajúcom sa v prístave od hladiny Egejského mora, mesto rozospievané v tom horúcom letnom večeri, biele bieluce, s úzkymi uličkami, trblietavými palácmi, mohutným hradom, ktorý sa zdvíhal nad morom ako fatamorgána, mesto voňajúce levanduľou, ovievané antickým vejárom, usmievavé, pokojné, oddychujúce, čakajúce, trpezlivé, tancujúce mesto bohov z Olympu. Keby bolo na svete len toto jediné mesto, stačilo by. Lesný muž neholdoval mestám, ale o Nauplióne, kde kedysi dávno strávil istý čas, sa mu snívalo často a intenzívne. A vždy to bola nedopovedaná, nedokončená, večná vízia, ticho zapadajúca do nekonečného plynutia času.
Ženský hlas jin: Keď sa v tom meste pred rokmi ocitol, ani chvíľu nepochyboval, že tu už kedysi bol. Videlo sa mu známe, blízke, dôverne spriatelené s jeho dušou, z čoho vyplýval prostý fakt: už tu bol, aj keď v niektorom z minulých životov. Ten pocit bol síce neznámy, ale o to intenzívnejší, bolo to ako s Grékom Zorbom a jeho tancom: nikdy pred tým ho netancoval (vôbec netancoval) ale, keď uvidel podupkávať Antony Quina na brehu mora v rytme Theodorakisovej hudby vedel, že presne tie isté kroky kedykoľvek zopakuje, pokojne a plynulo. A zopakoval. V Nauplióne aj v lese. Iba sa nechal viesť očisteným vedomím, bez roztatárených myšlienok, aby meditoval v duchu japonského pojmu taddó: keď chodím, chodím, keď jem, jem, keď tancujem, tancujem. Teraz, v tejto chvíli, v tomto okamžiku prežívam chvíľu ako trvalo prítomnú večnosť života.
Tretí hlas: Lesný muž sa prebudil a zistil, že je po daždi. Brieždenie zodvihlo chuchvalce pary zmiešanej s hmlou nad kopce a napichlo ich na kostolnú vežu, takže čo bolo na horizonte v jej výškovej úrovni, všetko videl. A videl dobre ten prichádzajúci pekný nový deň, sviežo dýchajúci, žiariaci, čakajúci na slnko. Trvalým ranným opakovaním sa tento prebúdzajúci sa zázrak stal nekonečným, nevyčerpateľným. Bola to večná radosť z bezmocnosti času, ktorý neplynul, pretože nebol.
Ženský hlas jin: Ráno sa ponáša na Majstra Eckharta, ktorý uvoľnil sily viery z pút teológie a filozofie vrcholnej scholastiky Tomáša Akvinského. Ráno uvoľnilo sily temna k novému svetlu. Lesný muž miloval Majstra Eckharta, najväčšieho medzi stredovekými mystikmi, rytiera z Hochheime pri Gothe v Durynsku, vzdelaného, jemného učenca z Kolína nad Rýnom, majstra intuície, dominikána, ktorý videl veľmi, veľmi ďaleko. Aj keď svoje učenie v roku 1327 odvolal pod nátlakom tamojšieho arcibiskupa, ostal jediným majstrom európskeho kresťanského veku, ktorý kráčal vlastnou cestou, cestou jednoty Boha a ľudskej duše, ktorá napokon končí v splynutí božského a ľudského prostredníctvom vysloveného slova. „Majster Eckhart, prijmi pozdrav lesného muža!“
Neznámy hlas: Kacír Eckhart, odsúdený pápežskou bulou, chápem tvoje posolstvo – Boh je tak absolútne dobrý, jediný, nad svetom, že nikto na svete, žijúci, dýchajúci, milujúci, cítiaci, nemôže o ňom vydať žiadne svedectvo!
Tretí hlas: Ráno je jedinečný majster. Ráno je ako čerstvo prebudená tvár, tak čistá, že čaká na svoje vyjadrenie, na svoj výraz, ktorý ju bude sprevádzať po celý deň. Aký ste ráno, taký budete po celý zvyšok vesmírneho času. Ráno sa zloba krčí v kúte, číha, čaká na príležitosť ako parazit pripravený na zachytenie, uhniezdenie, zavŕtanie, začlenenie. Ráno je slepé, oči žmúria do prebúdzajúceho sa svetla, obchodníci vyťahujú rolety, popíjajú prvú kávu, tuláci sa rodia akoby do nového sveta, svetlo vyčkáva na svoju príležitosť, oči sa otvárajú akoby predtým nevideli.
Neznámy hlas: Asampatamdormehirto. Najvýznamnejšie slovo bez významu.
Ženský hlas jin: Niekto trhá kvety na lúke, v skleníku, pre krátke potešenie, pre okamih krásy, milióny kvetov všetkých predavačiek kytíc. Ruže sa chystajú na prvý a posledný závan lásky, ženy očakávajú zázraky, poniektorí muži ničomu neveria. Slová sa pletú, znejú nezrozumiteľne, ešte sa neprebudili myšlienky, ktoré by ich usporiadali do zmysluplnej krásy. Domáce mačky pradú, väčšina spí, menšina nemôže ďalej polihovať.
Mužský hlas jang: Ktovie, či práve toto nie je moje posledné ráno, môj posledný deň, moja posledná noc…?
Tretí hlas: Naľavo, nad kopcami, zimomravo svetielkuje mesiac, vyblednutý, vyšúchaný, bez príležitosti. Netlačí sa, ani nebojuje o prelomenie sveta a zmenu vesmírneho poriadku. Vyčkáva na chvíľu kedy sa nadobro stratí, zmizne a niet tej sily, čo by ho udržala v obraze. A slnko polihuje vo svojom pelechu, rozospaté, lenivé, vláčné, svojské, nedobytné, možno mrzuté, veď aj ono má svoje práva, nielen povinnosti, ale to všetko je márne. Bilióny ton žiariacej hmoty vyliezajú v žeravom kotúči na oblohu bez odporu, ktorý by bol márny. Len človek, len on jediný môže zažmúriť oči proti svetlu, nevstávať keď sa to hodí, nejesť keď pociťuje hlad, nepriložiť do pece, keď sa trasie chladom, nepočúvať hlas rána, nehýbať so slnkom, ale prebudiť sa hoci aj v noci a namiesto vody piť čaj.
Ženský hlas jin: Lesný muž môže leňošiť v teplej posteli, so zatvorenými očami môže počítať svetelné okamžiky pod viečkami, keby chcel dokáže zatemniť rozžiarené okná svojej chalupy a urobiť si noc hoci aj na brieždení. Ale, ráno má pre neho čarovnú moc, tak ako pre všetky zvieratá tam v hore, tak ako pre väčšinu ľudí. Preto vstáva, umýva sa studenou vodou prameniacou v jaskyni a umýva si zuby. Oholí sa aj keď nemusí, hladká tvár sa skôr prispôsobí slnečným lúčom a navyše má v sebe čosi zo sviatku. Ten pocit znovunarodenia je jedinečný, iba jeden jediný, hoci každé ráno. Preto sa oplatí bosými nohami vstúpiť do rosy a prežívať to láskanie rannej vlahy v studenom objatí, ktoré sa zdvíha od členkov ku kolenám, do pásu, k srdcu a hlave, až má z toho zarosené vlasy.
Mužský hlas jang: Kúpanie v rose začína ranným rituálom poskakovania v chudobnej novembrovej tráve, ktorá si napriek biede dokáže ušetriť tú svoju dávku rosy pre lásku lesného muža. Pre lásku o ktorej hovoriť sa mu chce hneď zrána hoci aj spiacej dedine. Ľudia, spíte, odpočívate, snívate, žijete, dýchate, milujete, pre lásku! A všetko iné je len ilúzia, mája, pominuteľnosť, klam..! Lesný muž si z rána urobí zásoby na celý deň, čo teraz nezamešká, to sa mu bohato vráti, na čo zabudne, to už nepríde. Ranná energia vystačí na zvyšok dňa. Nuž, preto…Majster Eckhart, všetci moji blízky, môj dobrý milostivý Bože…
Neznámy hlas: Pýtam sa iba teba
prečo si prišiel z neba
kde sa tvoj úsmev vráti
keď sa to nebo stratí?
Tretí hlas: Aby sme v sebe vypestovali rýdze súcitenie, musíme vidieť vlastné chyby, byť si ich vedomí a vedieť sa vžiť do situácie druhých, aby sme poznali, v akých podmienkach skutočne existujú. Jediným spôsobom, ako toho dosiahnuť, je osvojenie si bdelého vedomia prítomnosti. V opačnom prípade môžeme predstierať veľké súcitenie, ale skôr či neskôr sa aj tak ukáže, že sa v nás ešte vôbec nezrodilo…Tieto slová napísal majster tibetskej nauky dzogčhenu, rozpoznaný ako reinkarnácia veľkého majstra tohoto učenia Adzona Dugpy – Namkhai Norbu Rinpočhe vo svojom diele Zrkadlo, poučenie o bdelom vedomí prítomnosti. Aby človek poznal iných, na to má oči, aby poznal seba, musí použiť zrkadlo, hovorí staré tibetské príslovie, ktoré si lesný muž rád opakoval na svitaní, keď dumal o podobách nastávajúceho dňa. Aby ich naozaj mohol prežiť a vychutnať, musí byť skutočne bdelo prítomný v každom okamžiku hneď od rána, prítomný bez akýchkoľvek rušivých vplyvov – vízií, predstáv, čo bolo veľmi ťažké, pretože s pokračujúcou starobou vízie lesného muža pripomínali nespútaný morský príboj a prichádzali bez opýtania, spontánne i nečakane, s veľkou intenzitou. Obával sa, aby mu narušením koncentrácie neznemožnili pochopiť a precítiť potrebu súcitenia, ktoré malo veľmi oslobodzujúci, veľmi katarzný účinok na každého, hoci aj neprebýval v meditačnom stave.
Ženský hlas jin: Súcit v jeho poňatí nebol ľútosťou, či nebodaj slabosťou, ale naopak, tým najpravdivejším stavom mysle, v ktorom si dokázal uvedomiť jednotu všetkého živého, jestvujúceho mimo čas, teda bol to súcit ako pocit sunáležitosti na spoločnom osude všetkých živých bytostí, na ich narodení, bolestiach, starnutí, chorobách a smrti. Stotožnenie sa s týmto kolobehom hneď z rána mu umožňovalo súcitné nahliadnutie, ktoré zatieralo všetky zlé, zbytočné, márne, škodlivé pocity. Takéto súcitenie potom nachystalo svojmu nositeľovi deň plný radosti a milých prekvapení, aj keď celkom nepatrných, vyžadujúcich si vysoký stav bdelej prítomnosti, aby mohli byť v jeho bezprostrednom okolí (najskôr v lese) rozpoznané. Bol to teda súcit, ktorý mu umožňoval znovuposvätenie odposvätnených vecí, priestoru a času, práve súcit, pochopený a precítený mu umožňoval vnímať mystickú silu prírody, možno tak ako ju dokázali vnímať ľudia v stredoveku. S takto otvorenými očami dokázal lesný muž vidieť veci, aké bežné oči nevidia. Videl napríklad dušu stromu, zreteľne videl pod jeho popraskanú kôru, ochutnával chuť jeho miazgy, prenikla od koreňového systému až do koruny, nechal sa unášať tou silou odspodu hore, silou, ktorá vynášala život z koreňov do konárov a potom spätne, osvietená slnkom , vracala sa do koreňov, kde bol prameň stromieho života.
Mužský hlas jang: Vidieť takéto veci v zdanlivo obyčajnom lese možno len po dlhom cvičení a vytrvalo vynakladanom úsilí povzbudzovanom súcitením. Vesmírna metóda súcitu bola takto prekračovaním hraníc medzi možným a neskutočným, zdanlivo nemožným, ponúkala štedro nové dimenzie spoznávania pravidiel nekonečna, teda bola to takmer božská metóda nadživotného postoja. Možno ju poznal aj Majster Eckhart, aj keď priamo nehovoril o súcite, bežne ju používali Budha a Kristus. Súcit sa síce na istý čas, pod tlakom racionalistov a pragmatikov, vytratil zo života ľudskej spoločnosti, ale niektoré stratené civilizácie sa nedali pomýliť nástupom nového, materialistického veku a ponechali si súcitenie ako základný životný postoj, aj keď ho praktikovali na okraji oficiálnej civilizácie.
Tretí hlas: Kresťanstvo sa postupom rokov vzdalo prirodzeného preciťovania súcitu ako nástroja pre spoznanie jednoty všetkých živých bytostí spojených rovnakým osudom, súcit sa pestoval len charitatívnych inštitúciách, ale bola to viac obeta, askéza, ktorá často pripomínala len pózu. Niekedy bol súcit obchodom, akousi imaginárnou zmluvou súcitiaceho s Bohom, na základe ktorej sa mu malo za súcitenie (a najmä za jeho krikľavé prejavy obetavosti ) vyplatiť kráľovstvom nebeským. Aby dnes mohlo kresťanstvo čeliť novým vplyvom, reformačným tendenciám, iným novým či starým náboženstvám prenikajúcim do jeho sféry, musí sa vyzbrojiť skutočným súcitom, ktorý mu umožní oslobodzujúcu obnovu. Lesný muž to vedel celkom presne, pri prechádzke lesom si to uvedomoval tak jasne, až cítil ako jeho telom a mysľou preniká žiarivé svetlo uvoľnenia. To sa nahromadená zbytočná, škodlivá energia pripomínajúca uskladňovanie prebytočného toxického odpadu, uvoľňovala z jeho mysle a opúšťala ju – buď na istý čas, alebo navždy.
Ženský hlas jin: Na pekné jesenné dni si lesný muž dávnejšie naplánoval celodenné vychádzky do okolia, ktoré síce poznal takmer dôverne, ale vždy sa nechával prekvapovať novou kompozíciou javov v čase a priestore. Ráno, pred odchodom si nabalil ruksak knižkou, ploskáčikom, perom, jablkom, krajcom chleba a zápisníkom, potom chvíľu počúval hudbu. Ponoril sa do sveta tónov, rytmu a melódie, rozjímal nad mystikou tajomstiev javov zjednotených zázrakom hudby, vždy znova objavoval vnútorný svet vyplnený hudobnými motívmi. Vtedy sa jeho myseľ pohybovala mimo priestor, ale v čase, spoločne s hudobným rytmom, lebo tak lepšie dokázal vychutnať slasť každého hudobného zázraku, privádzaného do harmónie či súzvuku opakujúcim sa taktom. To, o čom hovorí hudba je priama reč duše, jej prejav o kráse a smútku, o radosti i melanchólii, o všetkých tých neraz rozporuplných pocitoch, v ktorých sa zmieta srdce človeka. Pomyslel na černochov, kreolov a mulatov z Trinidadu, ktorí dennodenne vyťukávajú paličkami takty na bubny podobné kotlom, vytepané z prázdnych barelov od nafty a premieňajú plechový súzvuk tisícov rúk a úderov na rytmickú symfóniu Karibiku. Pekný príklad premeny surovej účelnosti naftových sudov, na podmanivú, pôsobivú krásu, ktorá akoby vyvierala z radosti.
Mužský hlas jang: Život je plný pekných príkladov transformácie účelnosti na krásu, ktorá vždy vyplýva z premeny mysle. Z vedomia bdelej prítomnosti si na Trinidade vytvorili predstavu nevábneho plechového barelu s naftou ako slastného hudobného nástroja a chcelo to už potom iba získať ruky ďalších nadšencov. Bývalí otroci, ktorí dreli na plantážach, obdarili svojich potomkov vysokou mierou muzikálnosti, ktorá sa dodnes na ostrovoch Karibského mora dedí z pokolenia na pokolenie. Prázdne sudy tam nehrdzavejú na skládkach ako inde, ale zruční majstri ich premieňajú na skvelé hudobné nástroje a umné ruky z nich vyludzujú úžasné tóny, rytmy a melódie.
Tretí hlas: Lesný muž rád myslel na Trinidad, keď prstami zaklopal na dutý kmeň duba, ktorý mu odpovedal nenapodobiteľným zvukom. Bol to živý nástroj pre potechu zmyslov. Tešili sa z krajiny, zo škrapov vytvorených koróziou vápenca, vody a oxydu uhličitého, zo škrapových polí, ponorov ktoré odvádzali dažďové vody do podzemia, z vyvieračiek a priepastí, úvalin, zosuvov, dier. Lesný muž chodil celý deň po lesoch, tešil sa z dubov, bukov, hrabov, jelší, liesok, javorov, borovíc, topoľov, smrekov, jasanov, vŕb, líp, drieňov, občas zablúdil do hustého porastu krušiny jelšovej, z konárov ktorej z času na čas vyrezal nejakú postavu (bola poddajná, farebná, zvláštna), aha tamto je mahalebka z ktorej sa kedysi vyrábali cigaretové špičky, až kým ju nezačali nadšenci krasovej prírody chrániť… Lesný muž prechádzal pomedzi borievky a kroviská javora tatarského, cez zemolez, dráč a tavoľník, občas si oškrel dlane, alebo rukávom košele zachytil trnie. Bolo to súčasťou potulky, vrátiť sa so škrabancami. Taký návrat mal príchuť pľúcnika a kostihoja, lesného machu a šalvie. Nebolo krajšieho dňa v jeho živote, pomyslel si vždy potom keď sa vrátil.
Neznámy hlas: Jedného dňa sa lesný muž prepadol pod zem. Všetko to, čo nikdy nevidel, ale o čom s určitosťou vedel že je, že jestvuje, sa mu vynorilo pred očami v tých najjasnejších farbách. Videl veľa kvetov hýriacich krásou, počul veľmi veľa dobrej hudby , ktorá určite prichádzala z nebies. Hoci bol hlboko pod zemou, prepadnutý, stratený, nenájdený, bol šťastný a usmieval sa, spieval, maľoval a tancoval, celú noc a deň. Nekonečný tanec ho napokon opäť vrátil z hĺbok do lesa, aby si mohol ľahnúť do machu, premenený na malého chlapca, zrazu len bol a je a už nič iné nenaruší jeho bdelú prítomnosť, ostražitosť lesného muža, chlapca, starca, šamana, navždy prebývajúceho v najkrajšej chalupe na svete.
Tretí hlas: Taký bol tanec jin a jang, dvoch večných protikladov, ktorých osudom je napokon splynúť v jednote. Všetky živé bytosti túžia po radosti, kráse a harmónii, po návrate k jednote všetkého so všetkým. Lesný muž je takou bytosťou. Náš príbeh nekonečného pohybu na ceste od hľadania k poznaniu všeobímajúcej jednoty sme spodobnili v tanci, v nekonečnej prírodnej energii. Tanec lesného muža ktorý sa stal napokon šamanom je príbehom o mystickej sile prírody, ktorá nás všetkých môže zachrániť. Lesný muž nás môže zachrániť, ak budeme ochotní počúvať jeho hlas.
Koniec
