Hlúposť lipne na svojich produktoch

Keby človek nerobil hlúposti, bolo by to podozrivé. Bol by to vôbec ešte človek? Nie sú časovo ohraničené nezmysly len najmúdrejším spôsobom, ako možno uložiť svoju hlúposť? Je isté, že ľudstvo má v každej dobe na utrácanie rovnakú sumu bláznovstva, v tomto sme neliečiteľní, nenapraviteľní, jedineční. Zvieratá a stroje hlúposti nerobia. Keď sa z nášho zorného poľa vytráca nejaký zabehnutý, starý blud, niet dôvodov na radosť, pretože je celkom isté, že ho vystrieda blud nový, ktorý sa možno ešte viac zakorení do nášho, bludom tak žičlivého, prostredia. Sme proste náchylní na hlúposti, máme pre ne slabosť. Blud dobre uchytený sa však môže stať veľmi nebezpečným parazitom, zhubným nádorom, schopným rozožrať všetko zdravé, čo má na dosah. Zoberme si také predsudky, aj sa s nimi bojuje, aj sa občas premôžu, ale tie nové čo ich striedajú, sú ešte zhubnejšie. Vznikajú akoby z ničoho, lenže to nič, to je v podstate naša myseľ, naše vedomie, tam sa tie hlúposti liahnu. Z malichernosti, komplexov a pýchy. Niekedy sa aj celospoločensky pestujú vďaka tzv. „vplyvným ľuďom.“ Takýto uznávaný jedinec môže bludy šíriť nielen spoľahlivo, ale aj beztrestne. Má na to požehnanie spoločnosti, ktorá neúspešne čelí hlúposti už od počiatkov ľudstva. Napríklad inžinierom šťastia, samozvancom, ktorí si z prevádzkovania obmedzenosti urobili živnosť. Plánovači tohoto typu nechápu, že všetky veľké podujatia, do ktorých sa človek pustí, sú neisté. Hlúposť totiž nepočíta s tým, že istota je vec krehká a stať sa môže v každej chvíli hocičo. Hlúposť lipne na svojich produktoch s nebývalou silou. Zvádzame s ňou dosť márny boj. Keď už sa zdá, že zožneme úspech, zrazu sa nejaký ten blud, fiktívna absurditka modelujúca naše správanie, objaví priamo v našich myšlienkach.

Môj život je zlý, hovorí jeden, môj je dobrý, vraví druhý. Obaja však trúsia nezmysly, pretože náš život je dobrý aj zlý zároveň. Bez poznania jednej jeho stránky nikdy nespoznáme stránku druhú, sme v tom priam zakliati. Veď ako by sme spoznali krásu, keby sme pred tým nevideli ošklivosť, ako chlad, keby nebolo tepla? Najlepšie je preto, hlúposť a s ňou prichádzajúce bludy identifikovať, nebrániť sa im príliš vehementne a nechať ich prejsť skrze náš rozum a srdce - prejdú a zmiznú bez stopy. Chvíľu môžeme byť slobodní. Samozrejme, dovtedy kým sa opäť neobjavia všelijakí šarlatáni v najrozličnejších podobách, ktorí majú šírenie bludov vo svojej pracovnej náplni. Vedia byť prísni aj ľúbezní, skromní i namyslení. Ich výzbrojou je hlúposť, teda arzenál, ktorému možno odolávať len pokojným zdravým úsudkom.

Šípková Ruženka spí na Terase

Škoda že nie som krásny princ z rozprávky o Šípkovej Ruženke, ktorá, chudinka, po nešťastnom úraze, zaspala na sto rokov. Polovičku z tohto času už spí časť môjho sídliska Terasa, nazývaná „Asanačné pásmo“, v mojich rodných Košiciach. Bývam už vyše troch desaťročí v jeho dosahu a denne sa tadiaľto, ako nenahraditeľnou skratkou, presúvam z Nového mesta, svojho dlhoročného bydliska, do Starého mesta, svojho súčasného pracoviska. Ako starý Terasčan, pamätám časy, keď po terajšej Floriánskej chodili len odvážlivci, ochotní znášať riziko nepríjemného stretu, s počernými obyvateľmi tamojších chatrčí, húštin a zrúcanín, len aby si skrátili cestu dole, do „Mesta.“

Počas tohto náročného pešieho zostupu som v minulosti často viedol s „miestnymi“ nasledujúce dialógy: Náhodný rómsky spoluobčan: „Daj korunu!“ Ja na to: „Nemám !“ On pokračuje: „Sceš na pysky?!“ A ja úprimne: „Nechcem!“ On a potom už aj oni unisono: „Ci rozparem brucho!“ Ja v obave: „Zavolám policajtov!“ A oni bez rozpakov: Zdechni!“ Ja na to: „Dajte mi pokoj!“ No oni stále: „Daj peňeži...!“
Nuž a tak pekne dookola, od mladých rokov, až po zrelý vek, stále rovnaký dialóg, dá sa povedať, že až do času, kým v tom neuveriteľnom zakliatom košickom asanačnom pásme nezačal, aspoň sporadicky, stavebný ruch.

Chvalabohu, dnes je to už územie z hľadiska bezpečnosti priechodné, na kedysi nebezpečnej trase sa intenzívne buduje Rezidencia Cassovar a podozrivé živly stavebnú oblasť zväčša opustili. Stále je to ale, žiaľ, zanedbané územie, paradoxne v najatraktívnejšej zóne môjho mesta, na jeho ústrednej, východo - západnej kompozičnej osi. Táto, z viacerých urbanistických hľadísk najlukratívnejšia oblasť mesta Košice, s jedinečnou polohou, s nádherným - priam „hollywoodskym“ rozhľadom, má rozlohu takmer 10 hektárov a tvorí stred tradičnej obytnej zóny, v ktorej žije skoro stotisíc obyvateľov – z časti v Novom aj v Starom meste.

A práve tu, by sa mohlo a už konečne malo, vytvoriť Nové mestské centrum, s kvalitnou infraštruktúrou, ktoré by dokázalo odbremeniť historické jadro od pretlaku spojeného s každodenným masovým exodusom obyvateľov Terasy do zóny Starého mesta. Skutočné Nové mestské centrum s vyššou vybavenosťou, zdravé, perspektívne a pulzujúce sídlo, s reálnym občianskym centrom, kvalitnou infraštruktúrou, ktoré môže vytvoriť dostatočnú rezervu pre intaktné zachovanie centrálneho pamiatkového územia, tam dolu, v historickom centre mesta.

Príbeh dvoch miest

Príbeh dvoch najväčších východoslovenských miest je dlhý a zložitý. Hovorí o nepriateľstve, súperení, neporozumení, o zbytočných šarvátkach a konfliktoch, vyplývajúcich z nezmyselných predsudkov a občas trápnej rivality. Reč je o Košiciach a Prešove, dvoch veľkých, pekných, slobodných kráľovských mestách, ktoré odjakživa plnili úlohu centier v regióne. V týchto mestách sa koncentroval obchod, vzdelanosť i dynamika, to boli mestá, cez ktoré prechádzala každá kupecká karavána, tu sa skladoval tovar pred jeho ďalšou cestou na sever, či západ, v Košiciach a v Prešove sa formovali dejiny východného Slovenska. V modernej dobe ich spojila diaľnica, prezieravý to čin bývalého režimu, ktorý si v plnej mier uvedomoval osudovú spriaznenosť týchto dvoch geopoliticky zviazaných miest. Východné Slovensko môže v budúcnosti prekvitať len na partnerstve a spolupráci Košíc s Prešovom. Niet v Európe veľa centier, tak blízkych, spojených diaľnicou, ktoré by mali taký potenciál, ako naše dve mestá. Načo to tajiť, prečo o tom nehovoriť. Ak sa kapacity východu spoja v sústredenom potenciáli Prešova a Košíc, západnej časti našej krajiny vznikne viac ako konkurent, Bratislava narazí na veľmi vážneho kolegu, ktorý sa bude uchádzať o všetky tie príležitosti, dodnes vyhradené len a len hlavnému mestu. Dávnejšie úvahy o súmestí Košice - Prešov, o novej, funkčnej, progresívnej a perspektívnej aglomerácií, ktorá časom prepojí naše dve mestá v jeden funkčný, pre všetkých investorov sveta príťažlivý a atraktívny celok, treba obnoviť. Pozdĺž diaľnice vybudovať súvislý a plynulý spoločensko-priemyselný celok, ktorý svojimi dispozíciami predčí iné ponuky v tejto časti stredovýchodnej Európy.

A starý príbeh dvoch súperiacich miest by tak mohol skončiť veľmi šťastne.

Spirituality; hope for the virtual century

(Translation from slovak language: Spiritualita, nádej virtuálneho storočia)


This century will not be marked by virtual reality only, but spirituality as well, as the world at the turning point of ages needs to purge. Last year world Forum 2000 in Prague was in its principle a call for humanity. The following public exhibition of His holiness Dalajlama of Tibet in the overcrowded sport hall inspired to transformation of mind and turn to spirituality. The new- year audience at the end of millennium at the St. Peter’s square given by the Holy Father Jan Paul II, pope of the Roman Catholic church to the thousands of palmers encouraged listeners to spiritual renewal of Christianity and world.

Why so much of spirituality at once?
Because the vision of real future of humankind faces the threat of self- destruction of civilization come to the crossroads. After the wraith of the cold war, under the shadow of witch most of us spent our childhood, the new demons are being born. The universal welfare of the inhabitants of the planet has not happened. The differences between rich and the poor ones grow bigger, the security risks (nationalism, racism, xenophobia, refugees) threatens, conflicts of several kinds take place, the devastation of natural environment continues at unbelievable speed, the ozone layer weakens and the threat of consequences of climatic changes draws closer.
There are no neighbors feeling safer, famines of the third world strikes even harder, the satisfaction of the needs of the riches cannot copy with the rising level of the life standards.

It used to be so easy just a little time before: a car or a washing machine was a proof of wealth. Nowadays they are only a little more as the minimal life standard. Nor high account in bank, neither the number of bodyguards can assure wealth. In the epoch of information explosion and the new virtual reality the concept of wealth has somewhat like disappeared and it can be defined by the rate of consumption of estates and height of comfort only (which is always relative). The ownership of material can be measured out only by its position or real influence in the business. A helicopter, a plane or a yacht can easily beat up three cars in garage. Villa can be beaten by guest- house or private hotel, a million in bank is nothing to a billion, a billion to a few billions etc. There are no doubts, that the wealth can be measured by the range of influence and the influence can be defeated by the amount and accessibility of information.

Its exclusivity lowers, as it becomes accessible for increasing number of people. Nowadays, almost anyone connected to Internet can participate at the advantages of the world information package, which is growing, but in the boom of the virtual world it means less and less.

The virtual world, as we know it since the dusk of the last millennium, stultifies and destroys the classic conception of wealth and wellness. The misery of reality is continually being replaced by the longed and adored illusion with strict and meaningful industrial features, attractive for modern man. Those are moments of no time and space, moments with the scent of higher reality, allowing (paradox) to successfully avoiding the needs of the real world of pragmatics. It is a crisis of values, therefore nothing new, but this crisis come form the digitalization, technical development and disillusions. The replacement of the needed and useless things is almost invisible; the border between what is real, what is purposeless and what is needed is being wiped away. Responsibility, honor and dignity leave for past, the real beauty fights the virtual illusion, the nature of harmony cannot copy with docile design. The things and the facts aspiring for the concept of truth were erased by medial truth based on the advertisement. And it is stronger and more vehement as the fact, which is boring and not important for media. What a man really is becomes less interesting as his medial picture. Politics of these days are more sorts of illusionists, voluntary facing the threats of experiment with virtual reality.

Their influence compared to the business world is weak, compared to the medial magnate poor and what touches riches, they can not copy with ordinary managers of medium enterprises. Even so beloved faith in the power of money cannot compete faith in the positive image in media as the most important illusion, unavoidable need. In one word; illusion taunts reality and defeats it wherever finds it. In policy, in business, and even in the interpersonal relations.

The art of this age also obeys the rules of virtual reality. What cannot be put on the web site and compete is art no more. Birth, age, sickness and death, all the natural things common to everyone become inept and unlikely. With the exceptions of violent death and unusual suffering, they are not interesting for media, ad or business. Life, thought still valuable, tails away the understanding of its sense – the freedom which nowadays means something different than it used to mean before: possibility to choose own way for everyone to become whatever one wants. Even though the world demonizes the rule of illusion to prepare different (new, more important?) reality, it is the menace of loosing freedom, which is the main impulse for complete change of life- escape from the trap of consumption and return to humanity.

The way allowing such a turn in this century is called spirituality.
“The material things alone cannot solve the present problems of this world neither politics and economists can“ Lee Teng – hui, former president of Taiwan said at the Forum 2000 in Prague; ”We all have to build on the spiritual power with has higher credit than material values have.” “It is the spiritual challenge, we are facing at this cross-roads. The challenge to develop global morality, that would help the nations of the world to get through the long history of conflicts and would create the space of peace and harmony.” Karan Singh, significant Indian politic, former minister and ambassador said at the same spot.

The human beings in their nature are entities of mind, spirit and higher consciousness. What a wonder; we are creatures oriented to transcendence not to material. This experience appears again and again at every obstacle we need to pass, at every important stage from birth to death. In confrontation with the material world we often loose the first turn, but the second one is a clear victory of spirit uncheated by illusion. The culture of Christianity has been highlighting this fact for a long time, but unfortunately, its argumentation and urgency is weaker than European context of conformity and popular, seeming-to more efficient activities. And it is spirituality, old, ancient experience, giving a hand to a man desperately looking for the way out of the circle. The mystical experience of this genetically encoded and very natural method can give vital energy from the very beginning back to the human population. And it was waste energy coming from the dawn of our gloomy and hopeless history. It was able to carry a man over all the traps of fear and helplessness facing dark and unknown powers to the modern situation of, more or less, well being. Though only for the part of the population, but the more infected one. The northern, richer hemisphere needs spirituality more than the poorer South to get out from the situation it is lost in. It is the situation of latent crisis paralyzing ideal and emotional world of a man, so adherent to his own “self”, that he forgets the sense and meaning of his existence, forgets his spiritual image.
The new turn of spirituality, I expect to happen in the first years of this century, will help to get through the misery of material need, misery of policy and would offer a shift from disillusions and new way at the crossroads of mistaken values and hierarchies, that have lead a man into his present situation. It will be the turn of spirituality tending to be independent from one religion or church only, it would be sooner a kind of, let us say; animistic than rational concept. The vivifying of the slumbering spirit longing for new fulfilling and enlightening will in the coming years bring great and positive changes, that could get through all the obstacles of global, ecological and spiritual crisis. And there’s no other way, for it will be a way back to holiness of phenomena and life, free of dogmas and superiority, deeply spiritual in its accentuation of all the hidden, known and unknown pains or joys of a man.

“Gradually we find out, that pain, sickness and weakness are not absolute, but caused by our unwillingness to comply with the motion of the universe” wrote Indian poet Rabindranath Thakur in the book Sadhana. And he continues; “ why the pain is a virgin vestal obliged to serve the eternal perfection and when she takes her place before the altar of infinity, she will throw away her dark wimple and show us her face as embodying of the highest joy.”

The spirituality is the challenge and the most effective way to know the true reality in this environment, so hostile for simplicity, natural beauty, shy meekness, truth and humanity. Therefore it is a way to universal pleasure. It is the only way to bring back the sense of life. The spirituality, as the hope of the new virtual century, can be the reborn, new power somewhere inside of us. The power we have hoped for, and have been so hard looking for.

(Published In: Kultúrny život, former Slovak cultural Magazine, 18. 7. 2001)

Ahinsa; rediscovered cult of non- violence

(Translation from slovak language: Ahinsa, staronový kult nenásilia)

Sitting in the silver flying torpedo, so starry shining opposite the azure sky, he might be thinking about the world. Its nature of beauty but imperfection, and that to leave it in such a sad moment might not be pity. Suicide and his victims. Unknown enemy of humanity, as we understand it, the representative of immorality of the world terrorism. Confessor of death. A sight inside his soul may be a sight to drown. Cosmic black hole, lacking a bit of light, lacking anything. Just darkness.

The soul of a terrorist belongs to no religion, though the society thinks opposite. And still we have some experience with modern terrorism. Without far reaching research, in the fresh memories we can find a report about long, well-organized crime, about systematic violence. It was provided with the cynicism common for terrorists. Indifferent mistaken people provided it. Even then, in the jails, workhouses and camps and uranium mines, the enemy, villain, ideological terrorist was unknown. Only few enemies of regime, interned at once, cut, stolen from their family and work could see his face. Its face was graciously covered by omnipresent mask of a totalitarian state.

And people died in exhaustive, undistinguished, demonstrative way, by chance or only as a warning. It was thoroughgoing, grey, cunning and merciless terror- a lot of us have their experiences. Its fruit was a society based on dread, mask, denunciation, on lie and crime- a society of no morality. It talked about humanism grinning the cannibal teeth. Vilem Hejl, writer and prisoner of state has written a whole book about it: Zpráva o organizovanom násilí (A report about organized violence). The attack of terrorists on the WTC will once also be a part of an extensive report about the organized crime. Unlike the terror of totality, it has chosen destruction as its goal. The punishment profiles itself alike. Can a world war be declared against terrorism? Can a war against Badness be fought with army?

The regime based on the organized violence fall down because of its own weakness and debauchery. But the terrorism of these days cannot have compunctions that would destroy it from inside. The totalitarian regimes were weakened and defeated by uncontrolled spread of information. Terrorism profits on it. It chooses targets form wide range of offers and it finds thousands of reasons and justifications for its actions. Or it acts purposeless. It is a pathological defiance of a black soul stricken by psychical sickness. A modern man becomes more and more afraid of freedom, the bottom-less abyss of possibilities and impossibilities, his own unknown consciousness, world, planet, universe. There are new hopes, new possibilities not to fulfill them and continual searching and longing for. There is frustration from gluttony. A terrorist knows, what is he doing, and what will he die for. A common man does not know.

For some time it seemed, that by crossing the barrier of the new millennium, we will step into the sphere of continual globalization and moderation of the old contrarieties. That we can lay a ghosts of past, tragic crisis and annoyances. That, little by little, even the terrible burden of never ending suffering from birth to death is getting lighter. We almost succeeded in self-deception, that the massive, omnipresent badness will disappear and we will understand the basic fact – survival. We almost became optimists believing, that the small cosmetic errors of the social goodness we live in will die out. All but we wanted to believe in the continual arrival of the omni-human participation at the human values and called for the new epoch. We have forgotten, that to create new global civilization and at the same time assume peace and rest is the top of the strategic simplicity. At this world, there are still a lot of civilizations and cultures accompanied by differences we would prefer not to see. Each civilization has its own original shape and strategic aspirations. The Euro-American one is not world- wide, thought it could be world- ruling.

The vileness of cold terrorist calculation with death and fear is not subjected to any economic rules or laws. The events at stock market have no influence on it. It has the rules of its own, kind of nihilism that we do not know much about. The sectarianism of Bartholomeus night has already shown itself long time ago, and no present ruler answers the call for crusade. The blood of the victims of Jacobean dictatorship on the hands of Marat has been already washed out by the brave slogans of French revolution. Neither does volleys of Russian killing the Romanov family have anything common with terrorism. That’s all history. We have been getting through a long seem-to-be efficient age of the emancipation of brain and we did not notice, that our arrogance has spread all around the world. Spelled by the momentary profit of pragmatism, we have forgotten, that in the long-term effect, it does not let us think about the later impacts of our acts.

Example from former times: What would happen, if the presidential elections won Al Gore instead of G. Bush? Al Gore: the pioneer of globalization, constructer of information highways, author of global Marshall plan for protecting the environment and concept of strategic environment initiatives, which he described in the book “Earth in balance”. The way of rescue is the way of balance. When Al Gore thought about security, the terrorism had shape of a dark thread. Now it is like the burning dragon feeding on our certainties and on us. Any civil and rational attempts for global security make him laugh. Until the 11th September 2001 we had lived in illusion; there is a plenty of badness all around, but we can fight it efficiently. Badness cannot win badness is outnumbered. We are approaching safer world!

The independent Commission for disarmament and problems of security at United Nations, lead by Olaf Palm, used to mention: “ we will not live in stabile security, until it would be shared by everyone. It could be reached only by cooperation based on principles of equality of rights, justice and reciprocity.” It turned out, that an independent, well-armed, strong state couldn’t automatically assure security for its citizens. The security of citizens and security of state are two different facts. The world facing terrorism should not talk about international demilitarization only, but it should stronger than ever emphasize the fight against omnipresent and continually refining violence in the everyday life.

Our civilization is heavily saturated by violence. It is like a disease, a cancer living together with us. It is at every step, every move of a man, like a basic principle of life style. We have dignified it, like a golden calf. Violence in the children games, in media, show business, movie, theatre, literature, galleries… fury in words and acts. Terrorism is a wrong mirror of endangered life reality. Virtual space, erasing border between possible and impossible seems not to need organic form of life and digital democracy seems to refuse a citizen. War without presence of cameras of CNN is quite improbable, seeming not to exist (as was shown during the Operation Sand Storm)

A terrorist in an elegant flying silver torpedo full of passengers getting closer to buildings full of active, optimistic people knew about cameras that would picture his awful act. He was sure, that this violence is meaningful, why it sanctifies his fanatic, ill goal: to humiliate the world of the powerful ones and destroy at least a part of it. To question the feeling of security even there where it seems to be perfectly sure. To question all the securities, including the human life and to establish the cult of death and fear, such is the goal of terrorism. It is the most vivid fruit of violence and hatred. Virtually modified global world of the sterile digitalization was only a dangerous illusion. It has produced the computer cyber terrorism; it has degraded the common goodness. Goodness for whom? What for? Good is, what could be consumed or destroyed. The rest is badness. Like if the basis of modern technologies started to collapse. And the open abyss shows us the dark wrath of our demons, emotions, passions and sins.

Ethic Conrad Lorenz spent a significant part of his life searching the interspecies aggression. The human one has an outstanding place. Seeming to be suppressed, time-to-time it erupts with great intensity like if it wanted to show its never-ending abilities of destruction. It is a horrible potential of unknown vitality that has to be transformed to dreadful shape, based on the energy spent for suppressing the inherent destructive inclinations. The civilization we have created is kind of a tool for transforming the destructive energy into creative one. But it may not be subdued by the cult of violence. So where should we look for the exit from this empire of demons we have created?

The Dalajlama of Tibet, a great spiritual leader of this world has presented his plan for the peace in Tibet at the US Congress in the year 1987 already. He appealed on the whole world to turn the great plateau in Himalayas into a peace zone, reservation of calmness where the people and animals could live in harmony. This zone of ahinsa- temple of peace, should become kind of free haven, open for every inhabitant of the world looking for the truth and balance, inner peace. The plateau of Tibet would in the spirit of this vision turn into the world greatest national park, biosphere with sophisticated system of environment protection and healthy regulation of usage of its wealth.

“The height of Tibet, its size as well as its unique history and deep spiritual heritage make this land ideal for the role of altar of the peace in the strategic hearth of Asia.” Dalajlama said when receiving the Nobel peace prize at Oslo in 1989It seems that this way, as the exit from the circle of violence we are moving in. may have more then a symbolic meaning only. Globalization like the method of convergence of world, based on the information explosion and high tech avoids the human nature, all the dark threats of the human consciousness including the tendencies to violence. The real zone of non- violence, physical, not only virtual world refined by the best a man has during his search for public wealth found, may mean more than all the appeals and decisions of politics and leaders. The spiritual oasis massively cultivated by all the positives that have stayed in the states and individuals may become a real barricade against all the unknown threats, which will come into being. As an alternative to military punishment for crime, like a symbol of survival of humanity, it would fertilize our planet with the new vision based on the new culture of non-violence that would spread from the roof of world like a waterfall and nourish all the founts of new hope, new knowledge.

Tibor Ičo

Vytvořte si vlastní štítek">

Neznámy východ, ďaleký aj blízky

Východ sa zvykne zbytkom Slovenska chápať ako periféria a zóna chudoby, ale tiež vnímať ako ucelený, uzatvorený, nevyspytateľný a preto podozrivý geograficky celok. Východniari sa považujú za zvláštnu entitu, vymedzenú nielen polohou a hranicami štátu, ale i jazykom, kultúrou a svojbytným životným štýlom. Málokto „zvonku“ si dá tú námahu, aby štúdiom faktov zistil pravý opak: že v republike niet regiónu, ktorý by sa dal označiť za rozmanitejší, rozporuplnejší, národnostne, demograficky, sociálne a kultúrne roztrieštenejší, politicky i historicky indiferentnejší.. Pod zjednocujúcim pojmom „západniar“ možno prinajmenšom vnímať obyvateľstvo oscilujúce v okruhu malej či väčšej Bratislavy, zmestí sa tam poľahky Skaličan, či Myjavčan, ale nič také neplatí, ak použijete označenie „východniar.“ Ak vec nevnímame čisto zemepisne, nikto taký nejestvuje,.

Karpatský kotol
Karpatský oblúk, tvoriaci akúsi prirodzenú líniu voľne obopínajúcu toto územie je sám o sebe skôr akýmsi kotlom, v ktorom sa dusili tie najrozporuplnejšie vplyvy, ako zjednocujúcim faktorom. Východniari to sú obyvatelia našich najvyšších hôr aj najnižších nížin, horali aj roľníci, pestovatelia zemiakov aj viniča, ľudia blonďaví na severe, počerní na juhu, Slováci, Maďari, Ukrajinci, Rusíni, Rómovia, Poliaci, Židia, Mantáci, ale tiež Česi a Bulhari, chovatelia oviec i pestovatelia zeleniny. Len v tomto regióne sa môže stať, že „severan“ sa nedohovorí s „južanom“ a pravoslávny sa pobije s gréckokatolíkom nie o slovo Písma, ale o cirkevný majetok. Ale iba tu zistíte, čo je to skutočná chudoba, prísny pôst, hlboká a prirodzená úcta k náboženstvu predkov, či rodinná súdržnosť. Veď len samotná spleť nárečí, ktoré ešte nestačil celkom zlikvidovať zub modernej spisovnej éry, sa na tomto relatívne neveľkom území podobá skôr labyrintu, ako ucelenej jazykovej oblasti, málokde sa ešte dajú tak jasne vystopovať sociálne a etnografické krajové odlišnosti, ako medzi Šarišanmi, Zemplínčanmi, Spišiakmi, či Gemerčanmi, no aj títo sa ešte delia na horných a dolných, na vyšných a nižných, na pravých a falošných, ktorých od seba neraz odlišuje len príslušnosť k inej doline. To, čo európsky Západ v mene pokroku a modernizácie takmer zlikvidoval, či v lepšom prípade odsunul do sféry folklóru, na vidieku východného Slovenska žije.

Východniarske slnko
Možno Košice, masívne osídľované vidiekom najmä v časoch budovania VSŽ (šesťdesiate roky minulého storočia), si už na prisilný lokálpatriotizmus nepotrpia, ale ten tu nevládol ani za čias maďarského panstva, pretože toto mesto bolo vždy iné, zbytku východu menej zrozumiteľné a pre podtatranských Slovákov odjakživa cudzie. V česko-slovenských politických pomeroch sa mu nažívalo vcelku pohodlne, za tony exhalátov z hutníckych komínov servírovaných dennodenne svojim obyvateľom dostalo nové pracovné príležitosti, od Prahy si zvyčajne vyvzdorovalo východniarskou exotikou zdôvodnený „zvláštny záujem,“ ale v pozícií Second-City po osamostatnení Slovenska, sa Košice akoby kdesi vyparili, geopoliticky odsunuté ešte viac na východ, začali strácať svoju identitu a k západným žírnym brehom ich nepriblížilo ani naše členstvo v EÚ. Aspoň takto sa situácia javí z opačného pohľadu, od východu na západ. „Východniari majú síce slnko skôr, ale západniari si ho užívajú dlhšie,“ vyslovil sa pred časom, metaforicky no trefne, istý americký diplomat, konzul U.S. Emabssy v Bratislave, ktorý prišiel do Košíc zavádzať konzulárne dní pre obyvateľov východného Slovenska. Odtiaľto sa totiž vypravovali za prácou do Ameriky početné vlny emigrantov, ktorých príbuzní sa stále častejšie snažia vycestovať po ich stopách za oceán.

Výhody čiernej zóny
Podľa niektorých názorov je úpadok východného Slovenska dôsledkom projektu byrokratického zavádzania prosperity neuváženou industrializáciou, ktorý sa realizoval ideologickými stratégmi v roli politických inžinierov. Tí urobili z etnicky a kultúrne pestrého, hornatého a malebného regiónu sociálne a ekologicky najzdevastovanejšie územie Slovenska, zamorili ho hrubým ateizmom, bujarým modernizovaním a škodlivinami zväčša ťažkého, narýchlo budovaného a na dovoz surovín odkázaného priemyslu, ovzdušie, pôdu a vodu intoxikovali magnezitovým prachom, meďou, olovom, siričitanmi a oxidmi dusíka. Takto rozvrhnutá priemyselná výroba, neskôr vylepšovaná reformnými experimentmi (napríklad unáhlenou konverziou zbrojárskeho priemyslu), však nepriniesla na východ ani prosperitu, ani lepšiu životnú úroveň, nezabránila vymieraniu obcí ani úniku mozgov, nezmiernila chudobu, neznížila mieru nezamestnanosti. Naopak, región sa stále viac vzďaľuje od „západoslovenskej“ zóny prosperity. Smerom na východ je už len čierna zóna, hlásali ekológovia i pesimisti a svoje tvrdenia dokladali štatistickými údajmi, hlásajúcimi nezvratnosť tohto úpadku. Všetko je však relatívne. Možno, že táto súčasná stagnácia výroby, ktorou sa zastavila devastácia životného prostredia, raz umožní v regióne rozvinúť tradičné poľnohospodárstvo, agroturistiku, biologicky čistú potravinársku produkciu, na grúne sa vrátia ovce, na stráne stáda kráv a do prírody (veď na východe je drvivá väčšina všetkých národných parkov a lokalít zaradených do svetového kultúrneho dedičstva) i za pamiatkami vyrazia turisti z celého sveta. Turisti, znepokojení mamutími rekreačnými komplexmi a luxusnými destináciami, ktorým stále viac hrozia útoky teroristov.

Genius loci
Regionálni lídri východu si veľa sľubujú od príjmov zo štrukturálnych fondov EÚ, ale ťažko dnes odhadnúť, či tieto očakávania budú aj naplnené. Samosprávy sa sťažujú, že niet jasnejších pravidiel na predkladanie žiadosti o financovanie projektov z eurofondov, občania kritizujú korupciu vo verejnej správe, chýbajú radikálnejšie kroky na riešenie rómskej problematiky a s rastúcou nezamestnanosťou sa zvyšuje aj sociálne napätie. To všetko v situácii, kedy sa východ začlenil do schengenského hraničného systému ako strategicky významný región na východnej hranici EÚ, ktorý by mal byť dôležitým nárazníkovým územím najmä v kontakte s Ukrajinou a Ruskom. Zatiaľ je slovensko-ukrajinská hranica iba chmúrnym schengenským pohraničím, ktoré donedávna, vďaka nedostupnosti terénu vyhľadávali najmä prevádzači a pašeráci. Dnes je to periférne územie EÚ, ktoré málokoho zaujíma. Ide o teritórium, kde sa štátne hranice, režimy a politické systémy v priebehu histórie menili ako na bežiacom páse. Kde sa ľudia viac ako so štátom, vlasťou, či regiónom, identifikujú iba s najbližšou komunitou a s rodinou, kde obyvateľstvu chýba pocit univerzálnej spätosti so zbytkom ľudstva, kde nezamestnanosť je každodenným stavom väčšiny obyvateľstva, kde bieda mala odjakživa domovské právo, kde lokálne záujmy nebývajú v súlade s globálnymi cieľmi, kde paradoxy súčasného slovenského kapitalizmu, narastajúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými, nadobúdajú znepokojujúcich rozmerov.
Osud človeka je aj v 21. storočí determinovaný geograficky, regionálne. Jednotlivec síce môže túto lokálnu zviazanosť prekonať, vyšmyknúť sa „rodnej hrude,“ ale duch miesta, ten zvláštny genius loci z ktorého prišiel, zostane navždy v jeho pamäti a kdekoľvek sa pohne, všade bude ovplyvňovať jeho aktuálne pocity. Spoločenstvo ľudí riadiacich sa v prevažnej miere tradičnými hodnotovými systémami, si miesto svojho života nevyberá, ale prijíma ako nevyhnutnosť, ale aj s vierou, aby nezostalo natrvalo iba perifériou, kde si líšky dávajú dobrú noc.

Stromy

Básnicka zbierka environmentálne ladenej poézie intímneho charakteru predstavuje 50 pôvodných básni a 50 pôvodných fotografických ilustrácií umocňujúcich jej poetickú výpoveď. Názov zbierky STROMY symbolicky vystihuje podstatu veršov, zameraných na hľadanie strateného vzťahu človeka k prírode, objavovanie dávnej vzájomnej harmónie, ktorá kedysi sprevádzala ľudskú spoločnosť, krajinu, svet, vesmír. Verše sa snažia o neobvyklý pohľad na dnešnú ľudskú realitu poznačenú životným štýlom uprednostňujúcim konzum a materiálne hodnoty pred duchovným rozvojom, spiritualitou a hľadaním cesty k naplneniu zmyslu života. Knižka sa snaží o hľadanie krásy v zdanlivo všedných veciach, ktoré môžeme v prírode vidieť a objavovať, pričom práve stromy symbolizujú spätosť pôdy a nebies ako symbiózu možného a transcendentálneho a pre človeka sa môžu stať výzvou k novému pohľadu na zmysel života. Environmentálny rozmer básni spočíva v odklínaní ilúzií, ktoré ľuďom znemožňujú hlbšie poznať svet a svoje miesto i poslanie v ňom na pozadí konkrétnej hmatateľnej prírody a bežných životných skúsenostiach. Knižka sa môže stať i nevtieravým sprievodcom pre každého pútnika, ktorý chce a túži kráčať prírodou s otvorenými očami, mysľou i sŕdcom.

Chvála kávy a kozy

Kto by si myslel, že kávu objavili ťavy z Arábie, mýli sa. Hoci tieto hrbaté koráby púšte celkom určite z času na čas zavadili aj o kávovník a nejakú tu neznámu aromatickú bobuľu prežuli, nič o tom ľuďom neprezradili. Za ten pôžitok, ktorému sa tak radi oddávame pri svojej rannej, alebo obedňajšej šálke kávy, za tu povznášajúcu vôňu a nenapodobiteľne horkasto-slastnú chuť, ktorá nám zvyčajne vlieva nové sily do každodenných zápasov, vďačíme kozám, ktoré kedysi dávno vyhnal na pastvu z jedného etiópskeho kláštora pastierik Kaldi. Musel byť veľmi prekvapený, keď sa mu poniektoré z nich vrátili, z krovinatých húštin, akési rozmarné, rozkokošené, bujaré, veselé, akoby trpeli prebytkom energie. Zistil, že sa napásli z neznámych čiernych bobuliek v hustých kríkoch a samozrejme, neodolal ani on ochutnať a zistiť o čo ide. Veď kto by nechcel byť veselý v horúčavami vyprahnutej Etiópii?! Kaldi si teda pochrumkal spoločne so svojimi kozičkami a dá sa predpokladať (hoci sa o tom legendy vyslovene nezmieňujú), že si potom zatancovali spoločne. Na rade však boli mnísi, ktorí pastiera zamestnávali, aby sa zoznámili s Kaldiho zázračným energizerom. Pár zrniečok priniesol rovno opátovi kláštora, ten samozrejme ochutnal, požul, prehltol a čakal. Účinok sa bezpochyby musel dostaviť, pretože inakšie by dnes káva nebola naším verným každodenným spoločníkom. Opát sa rozveselil, tej noci sa mu asi chcelo namiesto spánku modliť aj tancovať a preto Kaldiho pochválil: „Výborne, chlapče, je to skutočný liek. Budeme ho podávať našim mníchom, aby pri modlitbách nezaspávali!“

Káva sa tak ujala postupne nielen v Etiópii, ale v celom arabskom svete, kde ju prežúvali vyše tisíc rokov, až kým sa nedostala k Turkom. Ako vychýrení hedonisti si ju najprv upražili, potom pomleli, zaliali horúcou vodou, prisypali do šálky podrvený klinček, aníz, škoricu, kardamon a pili. Možno uveriť, že väčšej lahôdky dovtedy v istambulských palácoch nebolo. Najmocnejší kalifovia aj šejkovia potom vydali prísne ochranárske opatrenie a pod trestom smrti zakázali kávu vyvážať mimo muslimské územia. Predsa sa však našiel jeden odvážny arabský kupec a cestovateľ, ktorý potajomky prepašoval zopár kávových zrniek do Indie, kde z nich veľmi rýchlo založili plantáž a časť produkcie predali zvedavým kresťanom. Samozrejme, na Západe sa ozvali aj hlasy proti tomuto „diabolskému nápoju“, čo bráni ľuďom v spánku a pokúšali sa ho v Európe zakázať. Nepodarilo sa, lebo kávu údajne ochutnal aj pápež Vincent III., a tak mu zachutnala, že jej udelil svoju autorizovanú milosť.
Odvtedy ju pijeme (podľa štatistík až 330 miliónov šálok denne) bez toho, aby sme ďakovali etiópskym kozám, čo nie je spravodlivé. Pomyslime na ne vo chvíľach, keď siahneme po tom našom kofeínovom životabudičovi, po voňavom presse, turkovi, či kapučínovi... Chvála ti koza!

Go and catch a falling star..!

Aj básnici dneška môžu prežiť svoju odysseu, opustiť svoj domov a putovať ako bájny ithacký kráľ po šírych moriach, zažívať neuveriteľné dobrodružstvá, písať spoločne s Homérom svoje pamäte, zanechávať svoje skromné poetické stopy na nekonečnej tvári sveta a života. Len skutoční básnici dokážu tak ako Odysseus, uniknúť Sirénam, preplávať okolo nástrah Charybdy, prežiť zajatie u nymfy Kalypsy a na čarovnej lodi sa vrátiť domov, k svojej Penelope. Pre Jamesa Sutherlanda-Smitha, britského básnika a učiteľa angličtiny je domov to miesto, kde je najdlhšie, kde žije a pracuje, kde má svoju rodinu a svoje zázemie. Východné Slovensko, Prešov, Košice. Už dve desaťročia sa jeho život napĺňa v tomto kraji, ktorý sa mu stal nielen domovom, oporou, ale i inšpiráciou. A predsa je to: The furthest I have ever been from the sea… najďalej, čo som bol od mora. Žije v Prešove, je mojím priateľom na facebooku (I write poems and other imaginative forms of writing... charakterizuje sa tam v infosekcii) a možno, keď si prečíta toto rozprávanie, spomenie si na náš dávny rozhovor v Košiciach.

Všade bolo more
Všade tam, kde osud zavial malého Jamesa z Britských ostrovov, bolo more. Doma na každom kroku, šumelo mu v ušiach od rána do večera, mal pocit, že sa v ňom narodil. Pozoroval ho dlhé hodiny, všetky tie premeny masy vody, tú hru vĺn, plával v ňom, sníval o ňom, bol jeho súčasťou. Atlantický oceán, Indický oceán, Stredozemné more, fascinujúci príliv a odliv, nekonečný priestor, pokoj, majestátnosť, neskonalá sila a energia prírody… to boli zdroje, z ktorých sa napájala básnikova duša už od detstva. Zmena priestoru v reálnom čase nebola preň žiadnou novinkou, ako syn profesionálneho vojaka menil miesta svojich domovov často a bez problémov. „Bol som ako Odysseus, stále preč, vracal som sa po mori domov, či už reálne, alebo v myšlienkach, v spomienkach.“ Keď to nebolo more pri rodných anglických brehoch, boli to pobrežné vody Líbye, Saudskej Arábie, Arabských emirátov, kde pracoval a sníval svoje poetické sny. Ako sa mohlo stať, že nadaný básnik, očarený morom, napokon na dlho zakotví na súši, aká nemá páru, v stredovýchodnom kúte Európy, na východe Slovenska? Najďalej, ako sa len dá od mora? Človek svoju púť životom akoby koordinoval s rytmom prírody, básnik navyše vidí ten prírodný zákon večnej harmónie ako svoju trvalú inšpiráciu. Na mori, v záhrade, v lese, na lúke…

Spomienky
Univerzita v Leedse, severne od Londýna, má svoje dávne tradície alma mater, prichýlila a rozvinula už nejednu poetickú dušu anglickej literatúry. James nasával plodnú univerzitnú atmosféru s nadšením, ale keď prišiel záver štúdia, padla tiež otázka: čo ďalej? Ťažko je žiť básnikovi, ktorý domov neprinesie chlieb. Skúsil to s ekonómiou, potom s učiteľstvom anglického jazyka, ku ktorému to predsa len mal najbližšie. Rozprávať ľuďom rôznych kultúr po celom svete o velikánoch anglickej literatúry, má svoj pôvab. Krátko po škole to skúšal aj inak. Citlivá poetická duša inklinovala k ľuďom na okraji spoločnosti, k sociálne odkázaným, chudobným, drogovo závislým nešťastníkom. Dobrovoľnej službe na poli sociálnej pomoci venoval jeden rok života, potom pracoval ako učiteľ, na rôznych miestach sveta. Až prišiel rok 1989 a s ním obrovské, prevratné zmeny v strednej a východnej Európe. Pád komunizmu i železnej opony priniesol nové výzvy, nové možnosti, ktorých sa jeho, od prírody dobrodružná povaha, okamžite chytila. Ponuka Britskej rady, inštitúcie uznávanej na celom svete, učiť anglický jazyk v Československu, bola preň mimoriadne zaujímavá najmä preto, že bohatá literatúra tejto krajiny ho odjakživa priťahovala. Československí básnici Holan, Nezval, Seifert, to však bola len jedna strana mince. James, už veľmi krátko po svojom príchode do československého mesta Prešov pochopil, že sa nachádza v krajine dvoch národov, dvoch autonómnych kultúr, ktoré čerpajú z rôznych zdrojov a dohromady predstavujú veľké bohatstvo, o ktorom dovtedy netušil. Ako učiteľ - lektor angličtiny na Prešovskej univerzite postupne objavoval nové obzory, nových básnikov, o ktorých sa v anglicky hovoriacom literárnom svete dovtedy nič nevedelo.

Prekladateľ
„Od prvého okamihu ma slovenská literatúra fascinovala, okamžite som začal nadväzovať kontakty s autormi, rozbehol som prvé prekladateľské projekty, “ hovorí James. Ako človek, ktorý objavil nový jazyk, s ktorým sa mienil básnicky aj prekladateľsky vyrovnať, mal veľké šťastie. Osud mu naprogramoval životnú partnerku rovnakej krvnej skupiny, no slovenskej národnosti - Vieru. Vďaka manželke i spolupracovníčke v jednej osobe, mohol sa pustiť do prekladov, ktorých výsledkom je prienik slovenských básnikov do veľkého sveta anglicky komunikujúcej kultúry. Už v roku 1993 sa objavila prvá antológia slovenskej poézie 20. storočia v angličtine, ktorú pripravil z prekladov poézie autorov ako Hochel, Chmel, Chrobáková, Klimáček, Milčák, Puchala, Reisel, Strasser, Štrpka, Kolenič, Groch. Kniha vyšla pod názvom Not Waiting For Miracles (Nečakanie na zázraky), ešte za prekladateľskej pomoci kolegyne Štefánie Allen. Ďalšie prekladateľské opusy sa už uskutočňovali za pomoci manželky Viery. „Podelili sme si to pragmaticky,“ usmieva sa James, „Viera najprv urobí hrubý, základný preklad zo slovenčiny do angličtiny, no a ja sa potom pokúšam tie slová, tie verše pretaviť do básnického jazyka… Je to ideálna spolupráca s ideálnou partnerkou.“

Preklady pribúdajú, prevažne v knižných zbierkach. Antológia One Hundred Years of Slovak Literature (Sto rokov slovenskej literatúry), kde sú okrem básnikov aj preklady prozaikov - Jarunkovej, Johanidesa, Pišťáneka…A ďalšia kniha, výber Albums of Slovak Literatúre, s menami ako Zambor, Feldek, Hevier, Peteraj, potom antológia Searching for Beauty (Hľadanie krásy), ktorá vyšla na Slovensku aj v USA. V anglicky hovoriacom svete sa vďaka Jamesovi objavili tiež výbery z tvorby Smreka, Horova, Žáryho, Váleka, Šikulu, Kraska, Kostru, v britskom vydavateľstve Art Publications vyšiel výber básni M. Haugovej pod názvom Alfa. Ale James s manželkou sú tiež prekladatelia kníh pre deti, rozhlasových hier, cestopisov, historických pojednávaní a napríklad i anglických verzií troch známych slovenských filmov: Krajinka, Sokoliar Tomáš a Jánošík. „Pobadal som jeden zaujímavý znak slovenskej literatúry, v porovnaní s českou. Je ľahko pochopiteľná, všeobecne zrozumiteľná a vyskytuje sa v nej i rarita, náboženská tematika, v českej, ale aj britskej poézii veľmi zriedkavá,“ zamýšľa sa James, „jednoducho, stále viac zohľadňujem vo svojom prekladateľskom úsilí aj kultúrne aspekty, národné špecifiká, slovenské zvláštnosti.“

Básnik
Nech už je James Sutherland-Smith svetobežník, Odysseus, aj prekladateľ, milovník Slovenska, či dobrý manžel a otec, ostáva predovšetkým básnikom, večným hľadačom krásy a pravdy, ponorený do svojho sveta poézie. Učiteľ, lektor, konzultant pre projekty vyučovania angličtiny, autor prvého kurzu v tvorivom písaní v strednej Európe, ostáva v mojich spomienkach tvorcom, umelcom s prenikavo jasným pohľadom, ktorému nič cudzie nie je cudzie. Jeho knižky poézie čítajú milovníci dobrej literatúry na celom svete, čitatelia, no aj kritika vysoko oceňujú najmä jeho zbierku At the Skin Resort z roku 1999, na britských aj amerických umeleckých festivaloch žne rôzne ocenenia. Prechodný domov, východné Slovensko, sa mu stal na istý čas inšpiráciou a toto prostredie sa prelína aj do jeho tvorby. „Slovenská príroda, stromy, kvety, hory, lesy, ale aj ľudia, mestá, Prešov, Košice, so svojim nenapodobiteľným historickým jadrom, to všetko ma veľmi obohacuje.“ V jednej z jeho básni sa dokonca objavuje motív hádky s manželkou, o tom, čo uprednostniť v záhrade: kvety, či zeleninu. Kvety zvíťazia v Anglicku, zelenina na Slovensku… Ale tam i tu sa na poéziu predsa len väčšina ľudí pozerá rovnako. „Je to niečo, čo sa nedá pochopiť, myslí si väčšina, v Anglicku aj na Slovensku, poézia nie je vraj pre bežného človeka. Opak by mohol byť pravdou, keby si ľudia uvedomili, ako účinne pôsobí poézia na myslenie, ako provokuje k novým pohľadom na svet…“
Výber z Jamesovej tvorby pred časom vydal vo svojej skvostnej knižnej dielni Timotej jeho obľúbený básnik Erik Groch, v preklade Jána Gavuru. Stopa, ktorú tento Odysseus z Britských ostrovov na Slovensku zanecháva, je však oveľa, oveľa hlbšia. V diele mimoriadne plodného autora, ktorý si pred časom našiel aj na východnom Slovensku tvorivé zázemie, sa budú motívy späté s našou krajinou bezpochyby objavovať stále častejšie.

Záver
Na otázku, ktorý je jeho najobľúbenejší básnik bez váhania povedal - John Donne, metafyzicky orientovaný anglický autor zo 17. storočia. Jeho poézia vyniká brilantným intelektom, vášnivým zaujatím a nečakanými zvratmi, hlbokou priezračnosťou a živými metaforami. Spomínam si na jeho sonety nazvané Go and catch a falling star - Choď a chyť padajúcu hviezdu! To sú presne tie znaky, to je presne tá istá výzva, ktorú som pobadal v Jamesových očiach a v tých niekoľkých jeho veršoch, čo som prečítal. Teším sa na ďalšie...

Stereotypy jedného európskeho problému

Neochota vyspelejšej časti Európy prijať po rozšírení EÚ s obyvateľmi nových členských krajín za svoj aj tzv. „rómsky problém“ je stále očividná. Brusel síce občas deklaruje pripravenosť postaviť sa čelom k zložitostiam integrácie tejto neštandardnej populácie, do regiónov kde sa najviac koncentruje prichádzajú aj peniaze na rôzne podporné programy, ale kdesi v podvedomí väčšiny obyvateľov západnej Európy (vrátane francúzskeho prezidenta Sarkozyho)stále drieme strašidlo sociálnej deštrukcie reprezentované komplikovanou „východnou“ etnickou menšinou.

Pohroma z východu nedorazila

Rómske nájazdy z minulých rokov síce nijako nenarušili vnútropolitickú stabilitu v starých členských krajinách a po rozšírení sa nekonal ani hromadný exodus Rómov z východu na západ, no nedôvera a rozpaky v tejto súvislosti sú zreteľné. Pred časom ani vplyvný britský denník Financial Times neodolal tradičnému pokušeniu opäť raz načrieť do pokladnice „zaručene senzačných tém“ a 2. februára 2005 priniesol rozsiahly článok o podmienkach života Rómov na Slovensku. Samozrejme, na východnom Slovensku, pretože práve tento región sa s obľubou opisuje ako „divoký východ“ v pohraničí EÚ, z ktorého musia ísť slušným a bohatým Európanom zimomriavky po chrbte. Ak sa západní žurnalisti náhodou nevenujú otrepanej téme rómskeho gheta na košickom sídlisku Luník IX., radi siahnu po inšpiráciu na Spiš, alebo ešte východnejšie, do okresov Michalovce, prípadne Trebišov, alebo navštívia Trhovište, ako sa to zrejme prihodilo korešpondentovi Financial Times. Svet sa takto dozvie, že Rómovia žijú aj naďalej v chudobe, že „úspešné“ hospodárske reformy slovenskej vlády im neposkytujú ani kvalifikáciu, ani zamestnanie, ani živobytie. Bezpochyby bolo čitateľsky atraktívne zmieniť sa aj o sociálnych nepokojoch z roku 2004, kedy proti rabujúcim občanom rómskeho pôvodu musela zasahovať polícia. Boli reakciou na zúfalé podmienky, v akých žije pol milióna slovenských Rómov, aj na sociálnu reformu vlády vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzuridnu, ako zisťoval Financial Times. Hoci ťažko očakávať od veľkého sveta znalého britského novinára, letmo si obzerajúceho jeden podozrivý európsky región, aby podal hlbšiu analýzu problému, prístup aký tento (inak seriózny) denník zvolil potvrdzuje pretrvávanie žurnalistických stereotypov v tejto téme u väčšiny vplyvných európských periodík. Akoby sa integráciou Slovenska do EÚ nič nového nestalo, akoby sa euroobčianstvo Rómov netýkalo a geopolitika ustrnula na svojej tradičnej úrovni: východoslovenskí Rómovia zostávajú v rovnakej pozícií ako kedykoľvek v minulosti a zbytok Európy s nimi nemá nič spoločné! A to napriek tomu, že v oficiálnych kruhoch Bruselu, v Európskej komisii aj v Európskom parlamente sa o probléme často diskutuje. V roku 2009 napríklad navštívila počas trojdňovej študijnej cesty niektoré rómske lokality na Slovensku a Delegácia Európskej komisie v snahe "študijnými návštevami európskych rómskych komunít EK potvrdiť významné investície EÚ, ktoré plynú na ich podporu." Závery vyústili v zdesené poznanie, že tam vládnu "stredoveké pomery," čo pre európske média bola bezpochyby tá najepšia voda na ich senzáciechtivé mlyny. A tak naďalej a nerušene západná európska žurnalistika predkladá svojej širokej verejnosti zrejme dobrú správu – rómsky problém zostáva uzavretý v národných hraniciach a Západu nič nehrozí. Vďaka všadeprítomnej biede v rómskych osadách, ich obyvatelia nebudú húfne emigrovať, pretože sú väčšinou príliš chudobní na to, aby si mohli zaplatiť cestu. A keď aj vycestujú, buď ich vysťahujú ako nedávno z Francúzska, alebo sa vracajú domov sklamaní, pretože nemali nutnú kvalifikáciu a neovládali jazyk.

Začarovaný kruh

Financial Times (tak ako mnohé iné svetové periodika s obľubou loviace v rómskych vodách Slovenska)majú samozrejme pravdu, rómske starosti sú naozaj stojatými vodami, v ktorých mizne všetko naše doterajšie snaženie bez jediného zavlnenia. Akurát, že to snaženie je prázdne, formálne, neefektívne, kontraproduktívne. Spoliehať sa len na granty a projekty koordinované dobrovoľníkmi či charitatívnymi organizáciami, čo ako masívne dotované z fondov EÚ, ktoré by Slovensko zbavili nevďačnej problematiky, je krátkozraké. V Bratislave aj v Bruseli. Iba odvážna, trpezlivá, úprimná, politicky kultivovaná, citlivá, cielená a všestranná mobilizácia vnútorného potenciálu tejto etnickej skupiny, podporovaná väčšinou majoritnej spoločnosti, opierajúca sa o prirodzených rómskych (niekedy aj nerómskych)lídrov, o štrukturálne i miestne zdroje a jasne vysvetľované reformy, môže (časom)priniesť úspech. Sporadické využívanie situácie Rómov politickými stranami sľubujúcimi v predvolebnom období všetko možné aj nemožné, rôzne nesystémové riešenia, osamelé a nekoordinované projekty orientované na nekonfliktnú asimiláciu s majoritným obyvateľstvom, programy zamerané na prehlbovanie tolerancie k menšinám, pestovanie tradičných remesiel, či získavanie nových zručnosti, dotácie zo štátneho rozpočtu na sociálne projekty, ani ojedinelé investície do infraštruktúry v niektorých rómskych sídlach, nemôžu priniesť trvalejší úspech.

Na východnom Slovensku dnes trpí nedostatkom pracovných príležitostí a na to nadväzujúcou sociálnou inklúziou a hmotnou núdzou nielen rómska menšina. Miera nezamestnanosti dosahujúca v niektorých oblastiach Prešovského a Košického kraja až 60 % zasahuje väčšinu obyvateľstva, aj keď medzi ľuďmi dlhodobo bez práce prevládajú rómski spoluobčania. Je to začarovaný kruh, ktorý zatiaľ nepreťali ani sociálne reformy, sledujúce vyššiu motiváciu obyvateľstva k hľadaniu si zamestnania. Ide ale o problém, s ktorým sa trápia všetky okolité krajiny, či už sa snažia Rómov uchrániť pred prepadliskom biedy štedrejšou sociálnou sieťou (Maďarsko), alebo racionalizačnými inováciami v sociálnej politike (Slovensko). Jeho korene siahajú hlboko do čias socialistickej výstavby v bývalých krajinách Sovietskeho bloku, kedy sa za najsprávnejší postup považovala inžiniersky naplánovaná asimilácia, bez ochoty brať na zreteľ kultúrne i mentálne zvláštnosti rómskeho etnika.

Na národnej úrovni to nepôjde

Ekonomická transformácia po roku 1989 nedokázala brať do úvahy sociálne špecifiká v meniacej sa spoločnosti a rómsky problém sa prehlboval. Najmä vďaka absencii rozvojovej stratégie, vzdelávacích projektov a cieľavedomej osvety. Navyše, roztrieštenosť Rómov na rôzne, vplyvnými jednotlivcami viac či menej ovládané vnútorné záujmové skupiny, posilňovala ich neschopnosť zjednotiť sa na nejakom politickom programe, ktorý by im umožnil obhajovať svoje záujmy prostredníctvom straníckych aktivít, vrátane účasti v parlamente. Tento problém mal však celoeurópske parametre už aj pred posledným rozšírením EÚ, ktorá ho stále nemieni uznať za spoločný - celoeurópsky. Aj napriek tomu, že všetky doterajšie pokusy zlepšiť situáciu v tejto sfére v žiadnej z krajín osídlených početnejším rómskym etnikom nepriniesli očakávané výsledky a Bruselu už musí byť jasné, že na národnej úrovni sa to ani nemôže podariť.

Zabudnutá Dekáda Rómov

Prvý veľký koordinovaný pokus komplexnejšie riešiť rómsky problém naznačil pred časom medzinárodný projekt Dekáda Rómov 2005-2015, ktorý slávnostne odštartovalo osem krajín strednej a juhovýchodnej Európy v Sofii. Podľa spoločného vyhlásenia mali Bulharsko, Česko, Chorvátsko, Maďarsko, Macedónsko, Rumunsko, Slovensko a Srbsko usilovať o zrušenie diskriminácie a prekonanie priepasti, ktorá oddeľuje Rómov od zbytku obyvateľstva. Za finančnej podpory Svetovej banky sa tu rodila (možno úprimná) snaha reagovať na najrozsiahlejšiu sociálnu výzvu súčasnej stredo-východnej Európy, v ktorej žije 6 milión Rómov. Bol to však hneď od začiatku opäť len pokus riešiť problém „zhora,“ akademicky, bez účasti najzainteresovanejších – teda samotných Rómov. Žiaľ, ani príprave podujatia, ani návrhom jednotlivých programov nepredchádzala žiadna informačná kampaň, žiadne intenzívnejšie konzultácie s predstaviteľmi rómskych organizácií, čo vzbudzuje reálnu obavu, že i tento v začiatkoch sľubný, dnes zabudnutý mamutí projekt uviazne v organizačno-byrokratickej sieti formalizmu a neprehľadných finančných tokov, ktoré si to nasmerujú, tak ako to už v tejto problematike býva – do stratena. A tam, v indiferentnom "stratene" je aj živná pôda pre ďalšie pokračovanie západných žurnalistických stereotypov na „rómsku“ tému. Povrchný obraz ktorý sprostredkúvajú svojim čitateľom, ničomu neprospieva.