Keď som pred niekoľkými rokmi v Yosemitskom národnom parku s údivom sledoval zakrvavené mohutné duby aké nerastú okrem Kalifornie nikde na svete, môj sprievodca Vagana z indiánskeho kmeňa Arapahov len smutne pokýval hlavou. „Stromy zomierajú postojačky,“ povedal. „Ale, preboha, prečo tie majestátne duby krvácajú?“, spýtal som sa nechápavo. „Osídlili ich zlí duchovia, zavrhnutí ľuďmi, votreli sa pod kôru týchto dubov aby tam dokonali svoje smrtiace dielo.“ Tie slová mrazili. Prečo si diabolské sily vybrali pre svoje dielo skazy práve tieto nádherné stromy, ušľachtilé duby? „Veľký duch je čarodejník, nie vždy mu rozumieš,“ povedal Vagana tajuplne a s úctou pozoroval krvácajúce velikány lesa. Ten zvláštny tiesnivý pocit ma sprevádzal ešte dlhé roky po návrate spoza oceánu. A len nedávno som zistil čo sa to tam v tých nádherných kalifornských dubinách dialo. Stromy krvácali, pretože ich napadla zvláštna huba - Phytophtora ramorum, ktorú experti identifikovali až v roku 2000, štyri roky po tom, čo som blúdil lesmi Yosemitu. Strašná obluda. Najprv napadne koreňový systém a trpezlivo, veľmi pomaly no zničujúco nahlodáva život stromu. Potom sa vrhne na kôru, prerastie ju a prenikne do vrstvy, ktorou dub prepravuje živiny z zeme až do koruny. Je nemilosrdná, požiera a ničí obra bez akéhokoľvek rešpektu. Strom sa bráni, vylúči zvláštnu tmavočervenú tekutinu aby votrelca vyplavil zo svojho tela, ale to je už jeho labutia pieseň, posledný krč pred smrťou. Prichádza krátko po krviprelievaní, ktoré som s hrôzou sledoval. Nikto okrem Vaganu v roku 1995 netušil, kto má to krvavé lesné divadlo na svedomí. Dnes je vec jasná - experti z Kalifornskej univerzity v Berkeley zhubnú hubu identifikovali a chorobu, ktorú spôsobuje aj pomenovali: Náhla smrť duba, anglicky Sudden Oak Death, v skratke SOD. Nikde inde, okrem Kalifornie sa nevyskytuje a nivočí zásadne iba tie najkrajšie, najvznešenejšie a najmohutnejšie duby. A podľa vedcov, vtrhla ramorum do amerického raja z Európy. Atlantik preplávala dobre ukrytá v rastlinách starého kontinentu, kde sa patrične nachystala na svoju zámorskú diverziu. Jej prítomnosť sa zistila v holandských a nemeckých radodendrónoch, hoci domáce dubové lesy nikdy nenapadla. Matteo Gadulotto z univerzity v Berkeley síce nedávno zdokumentoval, že huba nepohrdne ani útokom na iné rastliny, z času na čas udrie aj na lipy, osiky, buky, či javory, ale jedine kráľovské duby pod jej nájazdmi kapitulujú a umierajú. Obyčajné stromy oslabí, americké duby zabije. Aká subtílna môže byť ničivá sila prírody! Žiadne zemetrasenie, žiadne požiare, obyčajná huba. Zasadne si na strom a vysaje z neho život. Zatiaľ iba americký, ale kto by sa dnes už mohol zaručiť, že naše dubiny ostanú v bezpečí..?
„Stromy umierajú postojačky,“ povedal s obdivom Arapaho Vagana. Nikto neohrozí ich dôstojnosť. A neboja sa spomienok, veď všetko bolo ako treba, keď dohasína plamienok, odchádzajú do svojho neba… Vagana veril, že v nebi budú kalifornské duby opäť krásne a silné. Prezradil mi tajomstvo stromov, ktoré po celý život s úctou počúval. „Stromy vedia veľa a duby všetko. Mohutné stromy, duby, buky, jasany, lipy, platany, dvíhajú svoje mocné ruky, na ktorých sedia havrany…“ Prešlo zopár rokov a asi by som naozaj uveril, že to bol zlý duch, ktorý sa votrel pod kôru dubov aby ich zničil. Zlí duchovia sa radi votrú pod kožu a trpezlivo likvidujú krásu. Ak si na seba vezmú podobu zhubnej huby, ťažko ich odhalíš. Číhajú na svoju príležitosť celé veky. A potom udrú v plnej sile. Dnes už viem, že to kalifornské dubové krviprelievanie má svoju príčinu v tajomstvách prírody, voči ktorým sme my ľudia ešte stále bezmocní. Obchádzame všetko čomu nerozumieme, ale len preto, aby sme po čase udreli aj my rovnako drvivo a neúprosne, osvietení poznaním. Zlí duchovia sa môžu zavŕtať do zdravého tkaniva a postupne ho meniť na prach pominuteľnosti, ale my sa nevzdávame. Porážame mor, choleru, týfus, lepru, obrnu, raz príde aj na Aids, Sars, rakovinu. Zhubné huby ničia mocné duby, dokazujú pominuteľnosť každého majestátu, no človek stále odoláva. Čo všetko nás ešte čaká, čomu nečakanému a nechcenému sa ešte budeme musieť brániť?
