Môj pohľad

Krízová utópia a realita

Vlády vo všeobecnosti nešetria, najmä na verejnej správe. Moc totiž šetrenie nepotrebuje, ani v demokracii nie. Súčasný, krízou vyvolaný deficit štátneho rozpočtu by síce mohol nabádať k úspornejším režimom, ale to by potom na budúci rok nemohli byť voľby. Pretože aj v časoch globálnej ekonomickej krízy sa odohráva a bude odohrávať vznešené demokratické divadlo zvané voľby. Divadlo riadené, ofrflané, tolerované, usmerňované, nevyhnutné. Ešte stále nikto totiž nevymyslel lepší ako demokratický politický systém, či už sa to ľuďom páči, alebo nie. V našich podmienkach sme si už na túto záležitosť zvykli a aspoň zopár percent populácie určite voliť pôjde, hoci aj bez motivácie. Nepriaznivá hospodárska situácia síce nevyvoláva občiansky optimizmus, ale nabáda k nádeji: žiadne zlo netrvá večne!

Životný štýl väčšiny ľudstva žijúcej vo vyspelých krajinách tohto sveta bol možno primeraný civilizačnému (západnému) rozvoju a pokroku, celkom isto však nie zdravému rozumu. Zdravý rozum totiž pripomína každému dobrému gazdovi bedlivosť, šetrnosť a opatrnosť: dnes si mal peknú úrodu a dobrá bude i žatva, lenže na budúci rok to tak byť nemusí! Gazda si dá povedať, ale podnikateľ sotva, konzument ani náhodou a politik v žiadnom prípade. A potom príde kríza, ktorej presné príčiny nemusia byť zrejmé každému človeku. Nemusia a ani nie sú. Šetrenie je tiež iba utópiou. Je predsa jasné, že keby sa dostatočné množstvo obyvateľov rozvinutého sveta rozhodlo nekúpiť si v jeden určitý rok nové auto, natrvalo by to zmenilo svetovú ekonomiku. Ľudia by sa začali postupne zbavovať vlastníctva zbytočných vecí (nemuselo by pri tom ísť o žiadne odriekanie) a uplatnil by sa celkom nový, prirodzenejší a zdravší životný štýl, síce postavený aj tak najmä na spotrebe, ale aj na umiernenejšej konzumácií. Do života ľudí by tak dnešná kríza ako sprievodný jav mohla časom vrátiť pokojnejší a zmysluplnejší život. Viac pokory. Namiesto neustáleho demonštrovania „rastu ekonomiky“ posun k humanistickejším hodnotám – k vzdelaniu, výskumu, kultúre, oddychu, rodine, k ľudskosti. Namiesto nekonečného mrhania, tolerovaného v mene konkurencie, namiesto márnotratnosti – ekologická ekonomika. Žiadna utópia, len trochu skromnosti. Namiesto šrotovného nové opravovne - renesancia remesiel, namiesto plienenia prírodných zdrojov, ich rozumná ochrana. Prirodzená prostota, nie asketizmus, rozvoj komunikačných technológií, dôraz na recykláciu, zdravá striedmosť, cieľavedomá otvorenosť, kultúrny aj individuálny pluralizmus, vyššia citlivosť k regionálnym špecifikám, namiesto hromadenia majetku všeobecná spoločenská stimulácia tvorivosti, namiesto ľahostajnosti návrat k vyššej občianskej zodpovednosti. Rozsiahlejšia participácia na správe vecí verejných...

Samozrejme, tak to nebude. Politika nepustí. Ľudstvo si musí vypiť svoj kalich horkosti (hlúposti?) až do samého dna. Ekonomika súčasnosti uviaznutá v recesii sa zrejme raz opäť odrazí odo dna a deficit verejnej správy sa možno za pomoci eurofondov prestane prehlbovať. Môže to trvať ešte rok, dva, aj na Slovensku sa za ten čas naučíme dostatočne využívať finančné mechanizmy EÚ a od šrotovného sa vrátime k ďalšiemu hromadeniu zbytočností a k „trvalému“ ekonomickému rastu. Moc prestane šetriť na svojich nástrojoch a liečivé „peniaze z Bruselu“ vrátia všetky pokusy o zmysluplnejší a skromnejší život naspäť na zem. Výroba sa rozbehne naplno, spotreba exploduje a kríza bude zažehnaná, vrátime sa do starých koľají. No hádam múdrejší.