Vyhľadávať v tomto blogu

Celkový počet zobrazení stránky

Stránky

piatok 9. novembra 2012

S T R O M Y ( Zbierka básni) Homeostáza: Homeostáza je harmonia a rovnováha je poézia V lese: V lese je večné ticho Tých čo už vedia O čom snívame. V lese je krátky deň A veľmi dlhé šero Stromy neznáme. V lese je všetko zakorenené Prikryté machom Nič nie je zabudnuté V lese je dlhá noc Dobrá na meditácie. V lese je všetko uzamknuté. Deti: Nesejú, nežnú ako poľní vtáci bez núdze bez hladu so sĺzami v smiechu hovoria o veciach (inými jazykmi) ktoré su na konci a na začiatku Voda: Len si tak plynie zurčí a tečie z reči do reči prepláva, po ceste zmyje prach z našich očí plná milosti dobrá i zlá veľká, storočná voda ako sen o návrate späť Nádej: Niet nádeje to šaľba zmyslov zastiera nám zrak. Je len prázdnota bez radosti bez hnevu bez utrpenia Niet nádeje to len sŕdce potláča myseľ ktorá ako vlnová dĺžka splynie rádiovým signálom v náruči éteru a potom rezonuje Niet nádeje to iba všetko so všetkým súvisi. More s pobrežím, Brehy s vlnami Rieky s jazerami Potoky s vodami Pieseň o hudbe: Je hudba pre ucho nie ucho pre hudbu je harmonia sama o sebe sama pre seba. Je krása pre oko nie oko pre krásu je symetria. Je objatie veľké ako vesmír večné ako duch živé ako vzduch. Taká je hudba Dar Božej moci. Daruj mi lásku: Daruj mi lásku Daruj mi dar Len tak pre deň a noc Bez vášne a krvi Bez citu Chcem lásku takú aká je Jednoducho tvoja. Ako svetlo slnka ako teplo ohňa… Takú mi daruj lásku Plnú v prázdnote a prázdnu v celku. Lásku bez pátosu ako lístie stromov lesný mach na jar ovocie v lete dym komína v zime Keby to bolo v moje moci: Keby to bolo v mojej moci dal by som prst o polnoci na pulz ticha a potom skamenel Keby to bolo v mojej moci vzal by som morfogenetické polia a morfické rezonancie čo nás všetkých spájajú so všetkým… a vrátil ich Bohom Bohu čo božie Človeku čo ľudské každému čo patrí lebo tak sa píšu dejiny bytia a nebytia Keby to bolo v mojej moci mohol by som, tak o polnoci skamenieť na lúčke s kamenným úsmevom Tu a tam: Tam a tu tu a tam padá peľ na kvety a včely hynú. Tu a tam putuje slovo od úst k ústam ako skyva chleba. Tam a tu ako kyvadlo lieta prach na ceste. Tu a tam zas a zas Tao poezie: Nevyslovené, nevykonané Neprebolené Nezačaté Nedokončené Necelé, neúplné Nekonečné Nemenné Neukojené Nenapodobiteľné je Tao poézie Tao poézie Tao poézie Sme a nie sme: Vody sa zdvíhajú v bujarom potoku pojazdný včelín straší bzučaním sladko sa maringotka tvári. Ostýchavá jar šepoce ponad temné stráne sporo zasneženej lúke: Príď slnko, teplo, objatie prídite všetci, čo si radi líhate do trávy pomedzi poľné kvety! Určite sa to stane, príde – odíde, bol – nebol. Svet sa často tvári akoby mu to bolo jedno. Len človek pozerá, pozerá a neverí. Snívanie: Posnívam si trochu keď ma bolesť tlačí tu na čistine o bodlačí a o príčine čo stačí aby som neuveril že sa to udeje a že sa usmeje nebo, keď sa mračí. Posnívam si trochu veď som ustatý akože ma páli akože ma ničí sen neudiaty keď sa mi máli všetko, čo nekričí. Volanie: Keď padá ihličie na listy papradia počuť tam tiché volanie smrekov a borovíc jedlí a smrekovcov vždy zelených predátorov lesa a staré duby napínajú luky svojích konárov. V tej šerosvitnej spleti cítiť vôňu ranných húb čo nikdy nepozdravia, nezažijú mesiac v splne a predsa čakajú, že prídu tak ako patria do machu, čo súcitne tlmí volanie na svojom prístelku. Neusínaj: Syn môj, neusínaj chcel som ti povedať že mlčať je lepšie iba že pohľad mi onemel a slovo umrelo. Syn môj, neusínaj, aj keď sa nestane nič z toho čo chcem. Bdenie je lepšie doma či na planine. Už vylieta sokol zo skaly tam hore. Syn môj, neusínaj všetko je tvoje a moje v tom nádhernom ráne čo som ulovil na pár okamihov pre teba – tu a tam. Syn môj, neusínaj veď aj slnko zhasne keď ukončíme tento deň zo sĺz a bez rosy. My vieme kde je sila. Zbytočný sen Uzavretý v ulite uspávam a sny prichádzajú späť do návratu, prosím uzavrite priestor posledných vzdychov. Na perách pálivý pocit prežívania ma mučí ma bolí ma trápi. Som tu pre vás tak pozorujte sen v ktrom sa sníva o láske bez poezie o svete bez múzy len tak v prázdnote bytia a nebytia tu som a som aj keď sa zdá že všetko uzavrel zbytočný kruh života zbytočný sen. Je dosnívané. V Jablonici Ako vulkán v bocianiom hniezde odráža sa Jablonické slnko. Zvony kalvínov zvolávajú na sviatok spolurozímania. V montérkach na rázcestí, v čiernych oblekoch, gazdovských klobúkoch. A les otriasa si trblietavé kvapky poslednej rosy. Len tuje mlčky, rovno vdychujú vôňu dreva, vlnenie padnutých stromov. Pod rozkvitnutou marhuľou čakám na prvé kvety jabloní poskrúcaných do bolesntých tvarov. A nad ránom rev zvery buráca zelenou horou až do ďalekej jesene, keď opäť zažnem slabé svetlo v prítmi uťahanej duše. V Jablonici. Drevorubači Kmene zoťatých stromov zapletené v krčovitom objatí smrteľnej agónie zúfale, bezmocné velikány na konci cesty s nádejou na znovuzrodenie. Kvílivo zavíjajú motorové píly drevorubačov holičov bujných stráni s pilinami vo vlasoch s očami ako drevotrieska a s kovovými klapkami na ušiach, pre kvílenie svojích píl nepočujú stony. Koľko bolesti vyčarujú dedinskí černokňažníci za jedno všedné predpoludnie? Paľko Zubatý Paľko s hviezdičkou na nose lícach a mihalniciach úplne bledý, vychudnutý kláti svoje tielko vo vánku plný neznámych túžob nevyslovených želaní čistý ako sen a naliehavý ako otáznik nožičkou kýva ako tekuté striebro. V kostole V kostole spievajú ťahavo ako mechy na zadychčanom orgáne pod kuratelou farárky a jej muž umýva auto na farskom dvore. Piesne stúpajú k zvonici v nedeľu pred obedom. Ráno Boží deň začal. Božie narodenie každé jedno ráno. A Boží pokoj každú jednú noc. Po slabom daždi slnečné hýrenie svetlo na obzore. Len ticho nehovoriť, len v tichu nezačínať, veď všetko otvára sa Božím narodením. Len nemo nekonať, len v prázdne neusínať nerobiť, nespievať, netancovať, nevnímať, nechodiť, nestáť, neležať, nerozmýšľať, nesnívať, neľúbiť, nechcieť. Pred zotmením Jarný večer ticho klesá do noci ako lupienok kvetu pred snívaním, pokojný, čistý deň pomaly usína v zelenej prikrývke. Tak je to u nás, večer v Jablonici. Čakám na mesačný kameň po teplom daždi pred súmrakom. Jedna vlhká aprílová noc roztvára sviežu náruč: priviniem si to ticho k smutnému sŕdcu ešte dnes pred zotmením. Nebyť Nekonaním vraj možno všetko vykonať okúsiť raj vášnivo milovať len sedieť, ležať, stáť vnímavo nevnímať pokojne na nič nečakať. Nehybne nesnívať a myseľ nehľadať vedomie necítiť a nebyť… Keď nieto lásky Keď nieto lásky zostáva žiť s utrpením splývať o naplnení snívať v čakaní polapený neláskou unavený svoje tajomstvo skrývať. Ó, Bože, prečo bolí to čo stratilo sa v čase poznávam v Tvojom hlase že deň pohasína a trízeň neusína. Výčitka v konároch Vyrúbané stromy Stoka bolesti Ponížené kmene Spílené neresti Človeka Nie stromov na večnosti Nie pamäti pokleskov Len prázdne pamätníky: Môj strom – tvoj strom A tvoje lístie Nebesá rozsúdia nás, Že komu patrí Výčitka v konároch. Jabloň sa nepamätá Jabloň len túži Orech sa rozrastá Slivka sa súži Broskyňa odumiera Čerešňa páli Višňa je unavená Marhuľa spieva A javor, ten stojí. Dávné mystérium Kelti milovali stromy viac ako ľudí z konárov dovideli až na dno svojích duší z lístia si uvarili nektár poznania Ako je zabudnutý Keltský duch stromov! Obrazov večnosti láskavých po smrti večne obetavých fakírov života Stromy rozumeli Keltom a svoje letokruhy ponúkali s láskou: dávne mystérium sebaobetovania za vzduch a vodu za sŕdce človeka V lese V lese je večné ticho tých čo už vedia o čom snívame v lese je krátky deň a veľmi dlho šero stromy neznáme v lese je všetko zakorenené starostlivo prikryté machom nič nie je zabudnuté. V lese je dlhá noc dobrá na meditácie, v lese je všetko uzamknuté Stopy v drevenej pamäti Drevené mozole pod hrubou kôrou boľavé hŕče a všetko nehybne ukotvené. Nie, stromy nie sú nemé ich tiché modlidby putujú vesmírom. Posolstvo Zeme o rozpínaní a zmršťovaní priestoru a času informácie v letokruhoch od jari do zimy od leta do jesene… stopy v drevenej pamäti V objatí konárov spočíva poznanie láska sa skrýva v lísti statný hrab nepozná sklamanie len les je stále čistý plný ducha čo dýcha vesmírnymi pľúcami celé nebo nad nami v objatí božích kmeńov dubov, bukov, smrekov, jabloní, lip a tují Stromy a ľudia Stromy a ľudia lovili v priestore pečate tajomstiev o tom že dnes už nie je včera a zajtra je len sen ilúzia nehybnosti nemý odkaz do večnosti, že ľudia a stromy v symbióze splývajú v jeden okamih. Modlidba Modlím sa za vás moje deti aby ste boli stále lepšie aby ste boli smelšie láskave ako lesy trpezlivé, silné, vnímavé, nežné, chápavé, súcitné a vytrvalé, oddané svojím citom, pevné a odhodlané vo viere pokorné ako stromy. Modlím sa za vás moje deti, lebo sa o vás bojím. Keď mesiac postriebri noc …a sova hovorí svoj verš zo stromov zaznie pieseň: o kopcoch, dolinách, strminách, o bralách, lúkach a svahoch, o skalách, o Zemi, o svete, o všetkom, čo chce byť, čo dúfa mesiac a les dôverne piesne tiché šepkanie bez obsahu je všetko, keď mesiac postriebri noc Smutná jabloň Z jablone spadla sĺza do trávy z koruny zavanula bolesť ktorú nezastaví zelené jablko Jabloň si chcela oddýchnuť zložila korunu ťažkú ako celý svet (na lúku) a bolesť na chvíľu pominula Hotovo Stratilo sa slnko v púpave jasan ho nosil na hlave Vrátilo sa svetlo do noci našli ho stromy proroci Začalo všetko nanovo tancoval les a hotovo! Bojím sa O smrti šepkali lesy, o konci, koniec – kde si? Ticho si šumeli stromy óm, óma, ómo, ómi! Asi to veľmi bolelo keď v korune rástlo imelo. Parazit Loranthus europaes strom, stromy, stromov les. Točí sa točí dookola ten koho smrtka volá. Do diery spadne ničota. Bojím sa, bojím života. Na javor padla grafióza (obyčajná stromia skleróza) a upchala mu cievy. Skončili všetky hnevy. Vietor Májový vietor zavial od jesene mrazivým chladom zahnal prísľuby. Zimomriavky ako spomienky zaťali do živého. Jaskyňa Jaskyňa ponúka samotu samota dáva seba samotár núka životu z jaskyne kúsok neba. V ozvene podzemných citov vytvára voda svety halucinácie bez úkrytov i vápencove kvety. Pred búrkou Pred búrkou kopce prosia o tiché zmáčane slová sa nezarosia skôr ako papradie Nikto si nepamätá tu chvíľu – úder hromu cesta je uzavretá značí ju pohľad stromu A oplatí sa kráčať krížom cez bodľačinu treba si nohy zmáčať vyskúšať cestu inú Na konci cesty mláka v nej mesiac spieva ódu a pomaly sa zmráka noc sa chce napiť vodu Reč bleskov nezažína plamienky novej viery to sa len sila míňa v prázdnote Čiernej diery Suchý figovník Rozmýšľam o figovníku ktorý preklial Ježiš lebo nerodil keď od prírody nemal len stál v nevhodný čas na nevhodnom mieste. A preto vyschol. Šimon z poľa Istý Šimon Cyrénsky, vracal sa z poľa a skrížil cestu Ježišovi s krížom keď kráčal na Golgotu Zrazu bol jeho Ježišov ťažký kríž i smutný údel pomáhať ukrižovanému aby všetko prebehlo hladko Tak ako Judáš tak ako Pilát tak ako Rímsky vojak s octovou vodou. Tak sa to malo stať Opustil otec syna v tej najkrutejšej chvíli zostal len Šimon Cyrénsky otec Rúfov a Alexandrov keď sa vracal z poľa Prečo? Čo zvýši z môjho Otčenáša, keď Pilát pustí Barabáša? koho ostáva milovať keď Ježiša dal zbičovať? Otčenáš najlepšie znie v hore tam rozlieha sa jako more je plný trpkej bolesti viac sa jej v lese nezmestí. Čo odobrať z tej hroznej krivdy, to nedozvie sa nikto nikdy. koruna z trnia menej bolí ako to, čo sa nevysloví. Otčenáš prečo takto je to, prečo po zime príde leto, po smrti zase život plynie… prečo tá bolesť nezahynie? Horár Les nadúval sa až praskol ešte že horár zostal starý mládenec nechcel sa oženiť s mestskou paničkou (tak oženil sa s flintičkou) a nafukoval hory – lesy keď blúdil po kopcoch zamilovaný do stromov (a chcel byť básnikom) nemal na poéziu nerozumel kráse len ju cítil a dýchal tak ako stromy a keby nekráčal bol by ako dub, možno brest - tie sú vzácne vzácnejšie jako horár ktorý ani len nevedel (keď bol malý) kým chce byť. Horár, horár, horár, prečo máš radšej hory? Hrabalová lúčka Tam za dedinou kopec na kopci iba lúčka údajne Hrabalova aj keď tam nikdy nebol. Prišiel až potom, keď z rímsy nakrmil holuby. Pekná lúčka pripomína chrbát koňa statného koníka ktorého si nikto neosedlá. Taká je za dedinou Hrabalová lúčka. Pod ňou len cintorín večer tam sedia duše živých aj mŕtvých a hrajú kanastu (alebo poker, neviem) veď smrť je hazard. Z Hrabalovej lúčky vidno doďaleka až na Medvedí les a Mišovu planinu najlepšie vraj v noci keď sovy idú tancovať. Mávajúci strom V žilách tohoto stromu koluje vernosť a statočnosť k tomu Stál a vrhal tieň nedbal na páľavu na chladnú noc i deň Mlčal a mlčí tak ako to len on vie a ešte vták Uhniezdený v jeho konároch smutný a nespevavý možno sokol rároh Stál, stál a odolával času i sekerám. potom mi zamával… Prvý a posledný V očiach našich predkov zotrváva obraz svetla v ktorom žijeme natrvalo. Len večnosť dokáže pochopiť tú vzdialenosť na ktorú my sa bezbolestne nevieme rozpamätať. Náš dych je rovnaký ako na počiatku sveta skôr ako praotec Noe žili sme nebom a zemou V posolstve stromov napájal sa duch pľúc aby nám vrátil prvý a posledný vzdych Krupobitie Nad kopcom viseli čierne mraky v šumení dažďa škrekotali straky Báli sa roľníci z doliny ľadových krúpov prišli bez príčiny Dážď si vzal ľadový bič z úrody nezostalo nič Pod dubom zakvitli černice a vŕby rašili z palice I ten ľad zaplakal na stráni keď clivo zatiahli Cigáni Chodníky Chodníky do neznáma na konci tejto cesty len túžba nepoznaná postáva na rázcesti Všetko sa čudne točí točí sa v mojej hlave vysoko na úboči zlý obraz neba pláve chodníky stúpajúce aj chorál im už hraje postavy volajúce každá si niečo praje Chcú iba potichu žiť potichy prešľapovať o večnej túžbe sniť a naveky milovať Koniec jari V kalvínskom kostolíku sedem veriacich, na fare kohút spieval z doliny chapi drevo zvážali. Farár kázeň kázal akože božie slovo, tulák si slaninu krájal. Chlapec sa smial, v krčme na poludnie, keď pivo došlo a dával sa rum. Starý muž unavený sa opäť chystal zazvoniť na veži na koniec jari na začiatok horúčav Leto V lete sa stojí v tieni gaštanov váhave kroky veštia únavu vzduch ligoce sa na vybielenom slnku z asfaltu stúpa sálavá horúčosť Len ponoriť sa do vône lesa aký to zázrak! Aká to neha sviežeho pohladkania. Kropaje potu sa menia na slzy. Nechce sa rozímať cesta je otvorená dych utajený pohybu málo šetriť si treba síl na lenivé leto, ležiace na poliach Stratené kone v lese Planinou bežali kone a potom prešli v cval, keď na kostolnom zvone Anjel Pána sa odbíjal. Koníky, kone vrané, sám som ich počítal, bolo ich požehnane keď ich les privítal Leteli ako šípy, keď si ich ten les vzal, kto by sa nedovtípil, komu ich odovzdal. Tretie oko Všetko čo oheń spáli zostáva v popole naveky, nastálo, v miliardách jemných existencií tlejúcich posolstiev večnému priestoru popolavé trblietanie spálenej substancie dodáva novú krásu ktorou si vyznačíme na čele tretie oko čo vidí všetko Pocta Lao – ć Lao – ć nechcel meno videl pád štátu Čou a bol by sa stratil naveky. No strážca priesmyku Jin – hin pochopil jeho cestu: „Nechaj nám majstre svojho ducha, aby sme neblúdili.“ A Lao – ć napísal Tao o ceste k cnosti: Tao – ti – ting cesta a rozum miera všetkých mier skrytá v bezmennosti čo nazýva sa Tao: viem, že neviem a to je nadovšetko. A všetko iné je bez ceny. Havrania pieseň Stromy sa neboja spomienok veď všetko bolo ako treba, keď dohasína plamienok chystajú sa do svojho neba. V tichosti stáli dlhé časy len vietor o ne stál, storočné stromy plné krásy, rád som ich v hore počúval. Poznajú vesmír, jeho pieseň, do hlbky sveta vnikajú a potom hore, keď je jeseň svoj zimný sen si snívajú Mohutné stromy, duby, buky, jasany, lipy, platany, dvíhajú svoje mocné ruky na ktorých sedia havrany. Tanec stromov Tancujúce stromy pohybom v rytme slnka fotonastia roztatárené majestáty lesov poskrúcané v pokušení načisto sa vykoreniť z pevnej nehybnosti Svetlo ako čarodejník otáča mohutné kmene akoby boli bez váhy fotonastia tanec velikánov odkliatych konárov mávajúcich Slnku šelestom padajúcich listov Nehybnosť stromov stereotyp vekov lesný predsudok. Veď do tanca im vyhráva vietor poháňaný dňom, svetlom a šerom! Nový deň Na kameń premenený dych teplej noci, len trochu unavený no bez pomoci vstávam, z prázdnej skrýše, sokol ranných polí, ktorý deň sa to píše, čo ma to najviac bolí? A tam pri prameni stopy lesných zvestí, o temnom omámení v tichu a bez bolesti Bol som sám, no už ma nieto stratil sa môj tieň, zmizol som, asi preto, že začal nový deň. Cesta Keď dochádza síl príde požehnanie v porozumení a v nahliadnuti že cesta nekončí na tomto ani na druhom brehu potom je koniec márnemu hľadaniu koniec všetkých strastí koniec ilúzií čo mámia márne nášho ducha ópiom reality ktorej niet tak ako konca cesty vo vesmíre Záhrada V mojej záhrade sa prechádzajú Múzy a Epikuros, anjeli bez krídiel tam vysádzajú vždy červené ruže a Van Morrison spieva, s Bobom Dylanom o spomienkach… V mojej záhrade sa za pobyt platí radosťou, len večný chorál je tam zádumčivý ako hlasy mníchov z Méteóra. Hlavným záhradníkom je tam Grek Zorba, jediným osadníkom starý múdry muž spadnutý rovno z neba so svojou nostalgiou zaroseného brieždenia. Starý orech Ten starý orech rozpína sa ako objatie neba a zeme ako požehnanie všetkého všetkým. Ten starý orech vie, že človek skôr padne preto sa dvíha a klesá ako symfonia a keď sa konármi oprie o svoju zem opäť zakorení ako Budhov posvätný strom. Ten starý orech čo veky rastie na všetky možné strany túži naraz objať nebo i zem, celý ten priestor vo svojom zvnútornení. Posledná iskra Ako nás roky menia plamienok dohasína okamih nášho zrenia mladosť nám pripomína Boli sme veľmi krásni chceli sme veľmi veľa prežívali sme z básni a nebáli sa cieľa Dnes už to isto vieme že život nezačína že iskra najkrajšia je vo chvíli keď zhasína Tibor Ičo, Košice, 2000