Skôr ako zhasne fajka

Človek je so svetom, v ktorom žije spojený putom jednoty a cíti neobyčajnú radosť, pokiaľ ju nájde, pretože si začne uvedomovať vo svojom okolí seba. Táto myšlienka z diela indického básnika Rabíndranátha Thákura sa mi vidí byť dobrým úvodom k dnešnej úvahe na tému smrti. Poviete si, otrasná téma a je to naozaj tak. Veď čo môže byť neotrasné na definitívnom konci bytia? Keby v pondelok nebolo sviatku Všetkých svätých a s ním Pamiatky zosnulých, bol by som si tento námet odpustil. Už Lewis Thomas, najliterárnejší vedec z tých najracionálnejších, ktorí sa venujú esejistike (a ktorého vždy čítam priam s hedonistickým potešením) označil každé náhodné stretnutie so smrťou za nevkus a šok. Napríklad taký zabitý pes, či mačka na ceste, doslova to človeka uráža, tá nehybnosť, ten nehorázny koniec! Je to šok, kombinovaný kusom smútku, nad ktorým vládne údiv. Aké nevhodné je uvidieť mŕtve zviera na ceste, aké urážlivé! Fakt, viditeľná smrť, nech sa odohráva kdekoľvek, je nepatričná. Nehodí sa do výhľadu, pretože aj keď vieme, že všetko živé umiera, neberieme to zvyčajne doslova. Sme náchylní myslieť si, že ide o akúsi fantastickú abstrakciu, ktorá sa nás síce dotýka, ale nemáme s ňou nič spoločné. Veď my predsa žijeme! Biológ Lewis hovorí o tom, že na svete žije miliarda miliárd druhov hmyzu, z nej väčšina len jeden deň. Svoju večnosť merajú svojou dennou mierou a keď zmiznú, vôbec o tom nevieme a vôbec sa nás to netýka. My totiž svoju večnosť odmeriavame svojsky, rozšafne, teda ľudsky, teda dosť chladne a nezúčastnene. Na rozdiel od hmyzu však o týchto svojich spôsoboch vieme a občas nás aj hnevajú. To keď sa niekedy myšlienka na smrť a na koniec života stáva neodbytnou, pretože sa nečakane a nevhodne pripomenula a infiltrovala do nášho vedomia.

Čosi také sa mi stáva vždy, keď o takomto čase zájdem na cintorín. Je to programovaná záležitosť, ktorú si spoločnosť dokázala sofistikovať do podoby akéhosi všeobecne akceptovaného rituálu, o ktorého zvláštnosti, nevhodnosti, či nevkusnosti sa už nehovorí. Čo je naordinované, to je prijateľné! Preto sa vo vymedzenom čase húfne vyberáme na hroby svojich blízkych. Takéto stretnutia so smrťou zvyčajne zahmlievame dojatím a nostalgiou, spomienky svojim zvláštnym éterickým životom totiž zastierajú fakt pominuteľnosti s neobyčajnou dôraznosťou. Keď tak stojím zoči-voči smrti, stále intenzívnejšie si uvedomujem, že času je málo. Že nim nemožno plytvať, na nepodstatné veci. Pritom je vesmíru i mne jasné, že času je toľko, koľko treba na dotiahnutie vecí života. To sú tie, v ktorých sa pomaly možno pripravovať na smrť. Smrť má času dosť, život len zlomok okamihu. Ten by bolo dobré využiť aj na prípravu k odchodu. Vždy je ho dosť na odchod, no tak málo na lásku! Človek by chcel ešte chvíľu milovať život, ale dá sa to? Fajka zhasla. Hustý sivomodrý dym, tá metafora času a pominuteľnosti bytia, sa rozplynul. Zmizol. Akoby som sa stratil s ním. Istá časť môjho ja sa stratí po každej takejto chvíli stretnutia so smrťou. Zostáva telo a tá časť mysle, ktorá už dávno vedela, že času je málo a treba ho lepšie, starostlivejšie využiť. A predsa, aj keď je času málo, stihnúť sa dá všetko.

Pred časom, sám hospitalizovaný, stál som pri lôžku na ktorom spočívalo paralyzované telo jedného mladého človeka. Nedávno sa ocitol na pokraji smrti a teraz sa z tejto desivej chvíle preberá. Je to pomalé, ťažké, boľavé precitanie, ktoré on sám pozoruje s jasnou mysľou. Aký bol ten moment, tesne po upadnutí do kómy? „Videl si žiarivé biele svetlo na konci tunela? Stúpal si k nemu cez prekážky, vyhýbajúc sa zlým démonom, ktorý ťa chceli kamsi strhnúť? Videl si sám seba…?“ Nevidel, nestúpal. Bolo len nič, a opäť nič, ani svetlo, ani vzdych, ani myšlienky. Zastal na prahu a akási sila ho vrátila späť. „Že tam niečo je, o tom ma presvedčil práve ten fakt, že som sa vrátil,“ povedal s chabým úsmevom. Nevládny, ale plný nádeje, zašepkal: „Niečo tam je, aj keď ti fajka zhasne a dym sa stratí a vôňa zmizne“ .

Viac buď nevedel, alebo neprezradil. Nie, nehodilo sa naliehať. Len si predstavme, aké je to pre každého z nás milosrdné, vedieť sa spontánne povzniesť nad koniec času a nepodliehať panike zo smrti!

Návrat do Epikurovej záhrady

Hlboká myšlienka je dnes tým najbezcennejším tovarom. Zjavená či vyslovená múdrosť doslova unavuje. Nikto ju nechce. Žijeme časy sladkastej vizuálnej a akustickej plytkosti, ktorá sa z médií presúva do ľudského vedomia ako vytúžená, najžiadanejšia hodnota. Kdeže sú časy Platónových dialógov, kto stojí o Sokrata! Gýče sa velebia v nablýskaných chrámoch zábavy a pravda sa ponúka v zatuchnutých bazároch. Frázy ju už dávno premohli, napodobeniny zničili originál. Obchod a zábava dominujú nad myslením. Filozofa nahradil sofista, nesprávna veta a prázdna reč sa stali normou práve tak, ako zlá mienka a mylná predstava.

Nie my sme vymysleli módnu sofistiku, ale bol to už staroveký Platón, ktorý v diele Sofistés definoval sofistu: "Človek, zákerne užívajúci zdanie, aby zaplietal do rozporov, umelec preludov, kaukliar v rečiach." V súčasnom informačnom veku postmodernej kultúry a hedonistického životného štýlu sme si osvojili najvyššie kaukliarske umenie a postavili ho na piedestál úspechu. Nepoučili sme sa z varovania antického filozofa. Žneme preto ovocie povrchného lesku, zvnútra rozožieraného hrdzou. Ideálom nie je triezvy úsudok, ale rafinovaná vypočítavosť, krásou nie prirodzenosť, ale umelosť, vzorom úžerník, nie spravodlivý. Je to ako život na udici, sofisti nám na háčik vešajú lákadlá a my sa na ne zanietene vrháme. Globálny systém kolobehu spotreby a ponuky je nekonečným oceánom, v ktorom sa strácajú rozumné slová aj činy.

Kaukliari v rúchu samozvaných mesiášov, správcov a politikov vyplienili antickú Epikurovu záhradu. Toto rabovanie ducha ešte istý čas potrvá, minimálne dovtedy, kým človek nezistí, že všetky biedy života a sveta sú nad jeho sily, darmo si ako tak vyrieši svoje vlastné problémy, okolitý svet ho nepustí zo zovretia večnej dilemy: ako žiť? Koľko peňazí, sídiel, automobilov a lokajov potrebuje úspešný a bohatý človek, aby sa uspokojil? Nekonečne veľa, pretože ten spotrebný smäd po "radostiach" a hmotných statkoch je bezodný.

Myslím si že riešením je iba návrat do antickej záhrady, ktorú si tristo rokov pred naším letopočtom kúpil grécky filozof Epikuros a sám ju zveľaďoval. „Založil si v nej školu, viedol pokojný a príjemný život so svojimi žiakmi, ktorých vyučoval na prechádzkach a pri práci. Bol vľúdny a láskavý ku každému," píše kronikár tých zlatých čias, Fénelon, vo svojom diele určenom výchove mládeže.

Návrat do Epikurovej záhrady. Na prvý pohľad neskutočná ilúzia. V podstate však jediná možná cesta pre zachovanie ľudskej budúcnosti. A zdravého rozumu.

.

Pätnásť rokov rokov bez Marcela Strýka

Už 15 rokov, vždy takto na jeseň, okolo sviatku zosnulých, spomínam na Marcela Strýka, pri jeho hrobe v Košiciach. Tak, ako sa nemôžeme rozpamätať na čas nášho narodenia a spoliehame sa bezvýhradne na informácie matky, nikdy sa nedozvieme ani čas svojho odchodu z tohto sveta. Vedia to pozostalí, ale ti veru nemajú príležitosť povedať to zosnulému. Dva základné medzníky života človeka teda zostávajú navždy zahalené rúškom tajomstva.

O Marcelovi Strýkovi, o jednom z mála košických disidentov, o znalcovi tajomstiev chasidských Židov, o filozofovi, výtvarníkovi, prozaikovi, poslancovi porevolučnej SNR, o tomto prvom nežnom revolucionárovi so srdcom básnika, viem aj dnes s istotou len to, že umrel pred šestnástimi rokmi, niekedy medzi 3. a 5. decembrom 1994. Svoj posledný literárny opus venoval problematike antisemitizmu, svoju poslednú, dávno plánovanú publicistickú stať, o postavení nášho mesta v budúcom košickom regióne, o veľkých nádejach ktoré sú pred nami, východniarmi, už nenapísal. Iba mi o tom porozprával, krátko pred odchodom do nemocnice, z ktorej potom odišiel na vlastnú žiadosť umrieť domov. Bol to Marcel, ktorý osobito poznačil priebeh udalostí po novembri 1989 v Košiciach a neskôr i v celej krajine. V prvých dňoch obklopený obdivovateľmi a nasledovníkmi, sa postupne prepadával do hlbokej osamelosti, akoby osud prvého košického revolucionára zákonite musel smerovať k tragédii. Neviem, či v novodobých dejinách nášho mesta jestvuje postava, ktorá by reprezentovala dramatickejší osud človeka. Cez výsluchy na eštébé, k zaplneným námestiam, od prednášok dejín filozofie, k politike, umeniu a smrti. Mrazivý deň prikryl ľadovým pancierom aj nápis na jeho hrobe, iba podobizeň, drobný obrázok, pozerá zdola nahor, rovno do očí každému, kto neodvráti zrak. Len kto ho poznal vie, že odpočíva práve tam, meno vyryté do kameňa v zime nemožno prečítať. Ten pohľad z obrázku je však neskutočne živý, tie plaché oči svietia tak, ako pred siedmimi rokmi, zvláštnou jemnou žiarou, o ktorej dnes viem, že to bola energia, akej sa ľudstvu dostáva raz za veľmi dlhý čas.

O tom ako odišiel na druhý breh zanechal pôsobivé svedectvo jeho verný priateľ, muž ktorý stále žije a seje dobro plným priehrštím, Košičan Dany Liška: „Brutálnu pečať premiešanú s nehou zanechal dokonca i v stopách po zomieraní. Ležal medzi nedočítaným Robespierom a Dantonom a prvé, čo mi prebleslo hlavou pri pohľade na kaluže krvi a purpurovú kaligrafiu stien, bola spomienka na Borgesov za vojny napísaný príbeh o Marcelovi a Danielovi. Borgesovho Marcela, znalca chasidských tajomstiev, našli 3. decembra ležať mŕtveho na zemi v izbe jedného z parížskych hotelov…“

Osamelý hrob s malou fotografiou mi dnes opäť pripomenul chabosť argumentov, svedčiacich o nutnosti nášho zúfalého snaženia bojovať s časom, v priestore pominuteľnosti. Určite po každom z nás zostane stopa, ktorej kvalita môže byť ideologicky, či zištne deformovaná, ale v podstate je trvalá, nemenná, odolná voči ľudským slabostiam. Taká stopa po človeku je viac ako žula, o ktorej nikto nemôže s istotou povedať, že sa časom nepremení na prach. Tá stopa po človeku zostáva vo vedomí všetkých pozostalých aj bez toho aby o tom vedeli, absolútne trvalá a jedinečná. Marcel, obeť morbídnych chúťok našej poslednej revolúcie, ju ozdobil slovami zo svojej eseje Bdenie na Červenej skale:
„Všetkými našimi bezstarostnými zablúdeniami, bláznovstvami, nevypočitateľnosťami, hrami a radostnými blúzneniami sa ako večnou ambróziou živia anjeli na nebesiach i všetky dobré sily vo vesmíre. Plesajú vždy keď človek zablúdi a je tomu rád, keď sa opája zázrakom nového a tajomného. Živia sa týmto životodárnym pokrmom, pokrmom, ktorý vzniká nepredvídateľne, a tak sa človeka ani nedotkne koniec, pretože vždy, keď sa zdanlivo blíži ku koncu, k zániku, k cieľu - smrti - zasa zablúdi."

Jeseň na Silickej Planine

Silická Planina v jeseni vyzýva van Gogha, aby sa opäť chopil štetca, bez ohľadu na svoj odchod z tohto sveta. Geniálny umelec neodchádza, veď to by sa ľudstvo premenilo na osirelých zablúdencov. Vincent je tu, môže vidieť všetko, okrem Francúzska aj toto čarovné miesto, ktoré sa vlní práve tak a možno i viac ako Provensálsko, v jemnom rytme vánku aj v poryvoch výchrice,v nekonečnom rytme pozemských premien, vo vlnení magnetických rezonancií a zváštných morfických polí, spájajúcih nebo a zem v symbióze, aká je možná len tam, kde majú k sebe tieto dva póly vesmírnej energie nekonečne blízko - na Silickej Planine.

Putovanie na koniec cesty

Každoročné jesenné putovanie za zosnulými sa stalo rituálom, ktorého pravá podstata zostáva zahalená tajomstvom. Masívne presuny k hrobom blízkych však prezrádzajú aj zvláštnu príťažlivosť smrti, vnášajúcej do našich životov akúsi iracionálnosť, temnú osudovosť. Nič moderné, nič príjemné a predsa také nástojčivé! Pomyslenie na nevyhnutný odchod zo sveta zatláčame do najodľahlejších kútov vedomia v súlade so spoločenskou praxou, ktorá smrť vykázala do chladných a sterilných priestorov nemocníc, geriatrických kliník a starobincov. Je to pozoruhodné, ale postmoderný svet informačnej epochy sa ani o krôčik nepriblížil k lepšiemu poznaniu smrti. Na rozdiel od dávnejších, či „menej rozvinutých“ prírodných civilizácii, nedokážeme smrť pokojne a v harmónii prijímať ako bežnú súčasť života. Diskusia na túto tému sa zvyčajne vníma ako náboženská záležitosť, dotýkajúca sa posmrtného života, chabý vedecký výskum v tejto oblasti zahaľuje rúško šarlatánstva, s nádychom mágie. Napriek všadeprítomnému násiliu, terorizmu, etnickým konfliktom, živelným pohromám, chorobám, nehodám a kriminalite, je pritom práve prirodzená smrť, definitívne završujúca proces staroby, najčastejším ukončením ľudskej existencie.
Moderná veda vyspelých krajín v tejto sfére stroskotala, rozvinutej západnej spoločnosti neponúkla prijateľné chápanie smrti, alebo toho, čo sa počas umierania a po ňom deje, nanajvýš sa učíme prijímať smrť ako „povinnú“ totálnu deštrukciu a definitívnu stratu. Takmer všetky náboženstvá vybadali, že bez viery v posmrtný život niet žiadnej perspektívy ani nádeje vyhnúť sa bezbrehému sebectvu a hedonizmu. Moderná spoločnosť však vieru racionálne obchádza a smrť neberie ako významnú životnú skúsenosť, ktorá stojí za hlbšie poznanie. Vďaka tomu ľudia poväčšine umierajú nepripravení na smrť práve tak, ako žili nepripravení na život. Nejako to dopadne, hovorí si človek putujúci k hrobom tých, ktorí už majú život za sebou, v nádeji, že jeho sa to netýka, veď smrť je predsa ďaleko a je to celkom prirodzená vec... Áno, ale iba do chvíle, keď sa ma začne bezprostredne týkať. Dovtedy je smrť iba akousi výstrednou neprístojnosťou, ktorá si ako nechutná nehoráznosť nezaslúži väčšiu pozornosť, nanajvýš ak vo vymedzenom čase a v na tento účel určených priestoroch. Teda na dušičky a na cintorínoch!
Veľký pápež Ján Pavol II. nám v roku 2005 ponúkol výnimočnú lekciu z umierania. Doslova na verejnosti, pred očami miliónov ľudí na celom svete v pokojnom osobnom utrpení demonštroval fakt, že smrť je prirodzenou súčasťou života, že nejde o žiadneho mýtického démona, o žiadnu čiernu príšeru, ale o síce bolestivý, no motivujúci prvok bytia, posúvajúci človeka k činom. V priamom televíznom prenose ukázal, že pre pripraveného smrť neprichádza ako porážka, ale ako triumfálny okamžik života...Paradoxom zostáva, že jeho pôsobivé posolstvo hlbokej a oslobodzujúcej viery i obetavej skromnosti, si ľudia vyložili opäť len po svojom: pestovaním kultu. Jeho rodné Poľsko i mnohé iné krajiny zaplavili stovky rôznych pomníkov, pamätných tabulí, sôch, podobizní, reliéfov, monumentov, víťazných oblúkov a obeliskov, zobrazujúcich Poliaka Karola Wojtylu v najrôznejších variáciách, akoby sa ich tvorcovia a inšpirátori chceli vzoprieť prostému faktu smrti ako prirodzenému záveru jednej obdivuhodnej a vznešenej životnej cesty, ktorá nepotrebuje pominuteľné slávobrány.
Naše tradičné novembrové putovanie na koniec cesty života tiež pripomína, že najlepším pomníkom každého zosnulého človeka bol jeho život. Život, ktorého obraz sa uchoval v pamäti pozostalých.

Plávanie na nebeskej lodi

Noc je teplá, vlhká, príjemná. Apríl na pobreží Patraikos kolpos rozvoniava pozdnou jarou, všetko žiari vo svetle hviezd. Kráčam pešou zónou prístavného mesta Patra, ktoré šumí nespočetnými hlasmi rozosmiatych ľudí. Sedia v prútených kreslách rovno na ulici, popíjajú mliečne sfarbené ouzo zmiešane s vodou, alebo sa len tak ležérne opierajú o výklady plné lacného tovaru zo všetkých končín sveta. Alebo sa ponáhľajú na druhú stranu, k prístavu, privítať pútnikov zo severu aj z juhu, z východu i západu veselým balkánskym pokrikovaním. Patra je križovatkou sveta. Mesto rozložené v útulnej a bezpečnej Patraskej zátoke, ktorá je vlastne ústim mohutného Korintského zálivu, oddeľujúceho pevninskú Hellas od polo ostrovného Peloponnesu, prežíva svoj všedný každodenný večer. „Árista!“, skríkne mládenec vedľa mňa a s obdivom zapíska a akosi zasyčí v ústrety čiernovlasej kráske kráčajúcej okolo. Krásna Helena, akoby si koledovala o únos Parisom. Spontánne vyjadrené uznanie dievča očividne poteší, usmeje sa a kývne na pozdrav. Árista znamená výborne. Občas sa ozve zahvízdanie s pokrikom: „Zitó“, alebo: „Pós íste!“, (nech žijete, ako sa máte) čo tiež súvisí s ženskou krásou, ktorej sa tu skladajú verejne a nahlas všetky možné poklony. Cestou k prístavu ma čaká ešte prechod cez rušnú križovatku kde sa to hmýri ako v úli. Motorky sa miešajú s chodcami, medzi ktorých sa neprestajne zavrtávajú automobily, autobusy, naložení pouliční predavači. Je deväť hodín večer, najlepší čas na zábavu.

Rovno z centra mesta kráčam v ústrety obrovskej lodi s modrou hviezdou na žltom pozadí, ktorá sa vypína do neuveriteľnej výšky. Poplávam so spoločnosťou Blue Star Ferries, z Patry na západnom Peloponneze cez Igoumenitzu na severe, priamo do Benátok. Na deväťposchodovej lodi Blue Sky, najväčšej z modrej flotily spoločnosti Strintzis Lines. Rýchlosť 24 uzlov, maximálny počet cestujúcich 1100, kapacita garáži - 600 vozidiel. Boarding Pass, modrý palubný lístok ma stál 14 600 drachiem. Aj tak mám šťastie. V sezóne stojí vyše 25 tisíc drachiem. Do útrob tohoto obrovského trajektu sa ponárajú kamióny, autobusy, automobily a po strmých schodoch noví pasažieri. Lodná siréna hlási poslednú hodinu pred vyplávaním. Na siedmom poschodí sa väčšina cestujúcich rozchádza do kabín, skromnejší cestovatelia ako ja vystupujú na ôsmu palubu, do otvoreného priestoru, kde strávime 33 hodín plavby, pod šírim nebom. Pofukuje svieži vetrík od juhu. Teplota mora 18 stupňov, vzduchu 24. Doma je údajne nejakých osem stupňov nad nulou, zima a vietor. No skôr ako si to užijem, čaká ma vyše tisíc kilometrov plavby Iónskym a Jadranským morom.

Maíste kalá, majte sa dobre, Gréci a Grécko, marési, mám vás rád! Steward s viac úprimným ako profesionálnym úsmevom ma víta slovami: Kalispéra, oríste!, dobrý večer, vstúpte. (Doparoma, naozaj z tohoto jazyka pochádza aj moja reč?). O polnoci siréna zakvíli naliehavejšie a dlhšie ako predtým a motory veľké ako poschodové domy spustia nepredstaviteľný rachot. Kolos ležiaci na vode sa otrasie ako žrebec pred jazdou. Z ôsmej paluby mám celý prístav ako na dlani. Životom kypiaca Patra si odchod Blue Sky nevšíma, iba ja s úžasom hľadím z tej výšky na svet pod sebou, na svet, ktorý sa mi vidí byť neskutočný. Viac víziou ako realitou sú aj vysvietené staré Benátske pevnosti na oboch brehoch zátoky, od stredoveku chrániace vstup do prístavu. Dobrých desať metrov vysoký bok lode sa pomaly odráža od brehu, padá jedno kotevné lano za druhým, napokon posledné vlastnými rukami odviaže prístavný navigátor, chvíľu ho pridrží, nasmeruje kurz tisíce ton ťažkého monštra a zrazu sme na otvorenom mori. Z člnov, lodičiek a lodí hlboko pod nami, ktoré pripomínajú krajinu Liliputáncov, nám mávajú na pozdrav. Siréna kvíli stále silnejšie. Paluba, na ktorej by sa smelo mohol odohrať aj menší futbalový zápas, sa zakýva, čo zisťujem podľa mihajúceho sa horizontu. Vietor je však chladnejší a vlhší, noc temnejšia. Palubný rozhlas, v ktorom neustále vyhrávali grécke buzuky sa naraz odmlčí, zachrapčí a ženský hlas oznamuje grécky, nemecky, taliansky a anglicky, že sme vyplávali a práve prechádzame úžinou medzi ostrovmi Lefkada a Kefalonia. Ešte pár svetiel a potom už len hviezdy a žiarovky nad palubou.

O poschodie nižšie na siedmej palube sa odvíja obvyklý film o cestovaní na veľkej lodi. V herni rachotia hracie automaty, rozosmiatym Talianom sa sypú do vreciek drachmy v minciach, pol kila za dolár. Recepcia, zmenáreň, detský kútik, kaviareň, jedáleň, bystro, bar, luxusná reštaurácia, bežná reštaurácia, dlhočizné chodby s kajutami pre zámožnejších. V lodnom kine dávajú honkongský trhák Rómeo musí zomrieť!, na obrazovkách rozvešaných zo stropu na každom kroku bežia reklamy a staré grécke filmy. Och, keby tak dali gréka Zorbu s Anthony Quinom, želám si úpenlivo, ale sú to len také limonády, otravné slaďáky z päťdesiatych rokov. Popíjam Amstel z malej plechovky za 90 Sk (v prepočte) a rozhliadam sa po tvárach. Čo je pre mňa sviatkom a dobrodružstvom, to je tu bežná cestovná rutina. Gréci, Taliani, Nemci, Holanďania, Američania, počujem aj ruštinu, Francúzi, Španieli… a jeden Slovák, Košičan. Vlastne, boli sme dvaja od nás. Jana spala na karimatke v chodbe na medzipalubí. Identifikovala ma podľa knižky Kráľovská jóga, ktorá ma sprevádzala po Grécku a čítal som si ju aj v kaviarni a potom niesol pod pazuchou hore, na svoju palubu, kráčajúc okolo nej. Pekná blondínka s tmavými kruhmi pod očami. Vracala sa zo slovenského pracovného tábora kdesi na brehu zálivu Lakonikos, doslova na konci sveta a mala toho plné zuby. „Drina od rána do večera, pomaranče, mandarínky, citróny, jahody, melóny, paradajky, broskyne, práca aj cez víkend a to všetko, dvanásť hodín denne, za 150 korún v drachmach.“ Vďaka Albáncom a Rumunom práca zahraničných zberačov neuveriteľne zlacnela. Slováci, aj keď v malom počte, hrali len druhé husle vo všetkých kategóriách na poliach, v sadoch i v reštauráciách. Jana sa rozhodla po ťažkom mesiaci skúsiť šťastie v Taliansku. „Požičala som si na cestu, možno to tam bude lepšie.“

Nebude, odpovedám jej v duchu. Práca načierno nestojí za nič, nemá cenu, skôr je to otročina, ale človek sa aspoň dozvie ako chutí svet. V Grécku voňal po citrusových plodoch a mal slanú chuť. Mala nepekne doškriabané ruky. Nenapadlo ju vziať si na to chemicky postrekované a tŕním chránené ovocie rukavice.

Na našej palube, celkom hore, som si svoj spací vak ustlal pod prístreškom, ktorý chránil pred dažďom, ale nie pred vetrom a holým nebom. More som mal v očiach i ústach, vietor v ušiach a susedov v spacákoch: manželov z Rakúska, s dvoma malými, bledými a krásnymi dievčatkami, mládenca z kanadského Halifaxu, cestujúceho len tak po svete, nemecký manželský pár v zrelom veku a v žltých nepremokavých plášťoch, mohutného Rusa napájajúceho sa po celý čas škótskou whisky, Iránca s videokamerou a mladého muža zo Švjačiarska s obrovským bernardínom. Aj keď mal zaplatenú kajutu, povedal si že deväťhodinovú plavbu na sever do Igoumenitse, strávi na otvorenej palube.

„My všetci sme bratia,“ oznamuje prítomným putujúci a filmujúci Iránec Mansour Amini z mesta Mašhad. Bankový úradník, pravoverný moslim, popisuje slušnou angličtinou svoju krajinu ako raj. „Nie fundamentalizmus, nie násilie, ale sloboda a krása, taká je moja vlasť dnes,“ presviedča. Listuje v starom sprievodcovi v peržštine, obrázky miest z tridsiatych rokov minulého storočia nepôsobia aktuálne, ani presvedčivo. „Svet sa zmenil, veľmi zmenil,“ informujeme ho, pretože ide o jeho prvú cestu za hranice Iránu, „dnes všetko vyzerá inakšie, potrebujete veľa peňazí, aby ste precestovali celú Európu.“ Mansour totiž akýmsi zázrakom získal „šengenské víza“ a naplánoval si veľkolepý výlet do Ríma, Paríža, Londýna, Madridu, Amsterdamu, Berlína a Lisabonu. „Najprv si pozriem Benátky, potom Viedeň, Ženevu a tak ďalej,“ teší sa. Na poludnie si hneď vedľa môjho spacáku rozloží regionálne noviny Mašhadského okresu v peržštine na železnú podlahu, pokľakne a modlí sa, tak ako sa to na pravoverného moslima patrí. „Modlitebný koberček sa mi nezmestil do kufríka,“ vysvetľuje. Rakúske dievčatká ho pozorujú s neskrývanou úctou, tak ako napokon všetci okrem Rusa, ktorý zaspal na veľkej krabici so záchrannými vestami. Peter z Kanady vyrazil na cestu Európou v januári a do Halifaxu sa hodlá vrátiť v auguste. Cestuje na bicykli, ktorý ma počas plavby uložený o dve paluby nižšie, medzi autobusmi, kamiónmi a automobilmi. V devätnástich rokoch je už svetaznalým svetobežníkom.

„Skončil som strednú, dal si rok pauzu a cestujem. O rok budem pokračovať v štúdiu na univerzite,“ hovorí. Po vylodení, o tridsať hodín, prejde sever Talianska, Rakúsko a možno aj Česko. Poskytujem mu zopár informácii o Slovensku. „Stojí za odbočku,“ končím svoj propagačný príhovor. Peter rozmýšľa, študuje mapu, zvažuje, potom sa usmeje a skonštatuje: „Meiby aj traj…“ Rakúšania sú z Grácu a vracajú sa z kláštora na Athose. „Všetci sme to chceli vidieť už dávno a podarilo sa,“ teší sa Fredy i jeho manželka Anne. Natočili aj film a pozývajú nás pozrieť si ho niekedy, raz, ktovie, keď pôjdeme okolo Grácu. Manželia z Nemecka ich uisťujú že určite na videoprojekciu prídu. Chvejú sa v nepremokavých plášťoch a sťažujú sa na vlhko.

Čas na lodi plynie akosi svojsky, chvíľu rýchlo, občas neznesiteľne pomaly. More je zrána sivé, potom modré, popoludní zelené a večer splýva so šeďou oblohy. Driemoty neprichádzajú a tak sa s Mansourom prechádzame do neskorej noci po palube. Vymetáme všetky kúty, okrem strojovne a zakázaného kapitánskeho môstika. Iránec ešte trikrát rozprestrie svoj modlitebný koberček z novín a budeme v Benátkach. „Stále ďakujem Allahovi, že mi umožnil spoznať svet, uvidím celú Európu a doma to všetko porozprávam manželke, synom aj dcére. Ako dobre, že sú všetci ľudia bratia,“ raduje sa. Keď ešte predpoludním vystupoval Švajčiar s bernardínom v Igoumenitse, sťažoval sa všetkým, že počas celej plavby nevidel ani jediného delfína. „Delfin not,“ hovoril, „Ich bin sed, delfin not,“ a kýval smutne hlavou. Aj jeho obrovský bernardín s nízko visiacimi ušami pôsobil akosi smutne.

„Vďaka bohu za angličtinu,“ hovorím spolupasažierom z hornej paluby, „aspoň sme si všetci v tom babylone pokecali…“ Teda, všetci okrem Rusa, ktorý, len čo sa prebudil, dopil svoju whisky a opäť zaspal na veľkej bielej debni. Určite ma železnú náturu a nezobudila by ho ani potápajúca sa loď. Lenže, Blue Sky sa nemôže potopiť. „Blue Sky je nepotopiteľná,“ usmieval sa na nás jeden zo stewardov keď sme sa tackavými krokmi prechádzali s Mansourom po rozľahlej ôsmej palube. To sa Jadran, kdesi pri albánskych brehoch nečakane rozbúril a zatrepal niekoľkokrát lodným mamutom ako drobnou hračkou. „Pohoda,“ smial sa steward, „to je ako nič, musíte sa naučiť chodiť…“ Učenie sa podobá tackavým krokom opilca, ktoré na Slovensku nie je problém odkukať, ibaže musíte chodiť viac rozkročený, pomaly a veľmi rozvážne. Zopár žien zhýklo, počerný Iránec nápadne pobledol a ja som pocítil na chvíľu váhu svojho žalúdka. „Kdežeby, na morskú chorobu to nestačí,“ mávol rukou steward. Keď sa v tej chvíli pozeráte z výšky ôsmej paluby na šíre more, celý ten kolos na ktorom sa plavíte vám zrazu pripomína bezmocnú hračku v rukách vodného živlu. Spomínam si na film Dokonalá búrka. Ak by sa taká prihnala na Jadran Blue Sky by neprežil ani minútu. Alebo že by áno?

„Blue Sky je nepotopitelná loď,“ tvrdí steward. Mansour ani ja tomu veľmi neveríme, ale o chvíľu je po jadranskej búrke a nebo aj keď zamračené, sa odtrhne od hladiny. Večer to vyzerá akoby sme sa vznášali v akomsi fluide mimo priestor a čas. Motory hučia, všade dookola, hore i dolu rovnako sivo a v tej šedi sa vznáša tisíce ton vážiaca loď akoby letela vesmírom. Ráno pri Talianskych brehoch je už mimoriadne chladné. Trasieme sa v spacákoch aj bez nich. Iba Rus v pruhovanom tričku nerušene spí na mohutnej bielej debni. Sivý priestor všade dookola sa pomaly trhá na dve polovice, tmavšiu dolnú a svetlejšiu hornú. Zrazu vidíme horizont. Vracia sa nám predstava o svete, ktorý sa chvíľu videl byť všetkým nepravdepodobný. Vpravo je Rjeka, vľavo Ravenna.

Jana v medzipalubí sedí na karimatke a hnetie si dlaňami oči. „Pristávame?“, pýta sa, pretože všetko čo sa dalo prespala. Necítila náznak búrky, nevidela more ani ranný horizont, nepozerala sa z prednej paluby na vzdialené Chorvátske brehy, nepočula rachot motorov, necítila pach spálenej nafty ani slaný vietor, s nikým na hornej palube sa nestretla a nezoznámila. Zmohla ju únava z tej driny, ktorú mesiac odvádzala na juhu Grécka. Keď počuje, že pristaneme asi o hodinu, smutne si povzdychne: „Idem domov, nepôjdem do Talianska,“ oznamuje. Rozhodla sa hneď ako sa zobudila, pretože mala zle sny. „Doma je dobre, aj keď u nás na Kysuciach niet práce, nikde, ale je tam dobre, pekne, bezpečne…“

Lodná siréna opäť neznesiteľne kvíli. Mračná na oblohe sa trhajú. Všetko čo má nohy beží na našu najvyššiu palubu. K zábradliu, napriek silnému a studenému vetru. Slabo poprcháva, ale viditeľnosť je výborná. Okolo nás, bo oboch stranách sa rozprestierajú Benátky. Pozerám sa na ne zvrchu, akoby z lietadla a je to pohľad na celý život. Neuveriteľný, fatamorgána, vízia, zázrak. Pomaly sa vznášame, plávame na nebeskej lodi medzi kostolom S. Giorgio Maggiore a Dóžovým palácom, už teraz, ráno je námestie sv. Marka plné turistov, pozeráme ako očarení na oblé kupoly baziliky sv. Marka s ktorými sme v jednej rovine, tamto je kanál Grande, kostol Santa Maria della Salute… Teda, parádny záver dlhej plavby, len čo je pravda!

V prístave vystupujeme spoločne s Iráncom Mansourom. Kanaďan Peter sadá na bicykel. Zrazu pri nás stoja benátski karabinieri a pýtajú od Iránca pas. Dlho ho skúmajú a krútia hlavou. Mansoura Amini stiahnu na bok a zlou angličtinou mu vysvetľujú že je v Taliansku nevítaný. Počúvam, ako ho žiadajú, aby im ukázal cestovné lístky, peňažnú hotovosť, obsah batožiny. Mansour vzrušene gestikuluje a máva im pred očami pasom so šengenskými vízami. Policajti krútia hlavou, nie, do Európskej únie ho nepustia, kde má manželku, deti, prečo necestuje lietadlom, má vôbec EÚ s Iránom nejaké diplomatické styky, prečo prišiel práve do Talianska, ako je možné, že Iránec cestuje ako turista, čo ak ostane v Taliansku, nepustia ho a basta. Basta, iranesco! Malý útly moslim gestikuluje, prosí, pozerá na mňa zúfalo, ako stojím bezmocne obďaleč a myslím na to, kedy naozaj budú všetci ľudia na svete bratmi a sestrami a zmiznú všetky hranice a svet bude rovnako krásny a pohostinný pre všetkých a… Mansour ma zrazu s výkrikom žiada o pomoc: hej, Tibor, ken ju helpmi! Aj keď chápem, že sme na lodi strávili spoločne veľa času a spriatelili sa, túto výzvu nepovažujem za vhodnú ani primeranú, veď ako ja občan malého Slovenska, ktoré ani veľmi nechcú do EÚ, môžem zmeniť byrokratický postup talianskych policajtov..? Ti sa hneď zachmúrene obrátia na mňa: „Aj vy ste z Iránu, pane?“, pýtajú sa podozrievavo a rázne pristupujú ku mne. Mansoura si držia pekne v kruhu, aby neubzikol v tom prístavnom virvare. Zrazu si pripadám ako učeník Peter keď zaprel Krista: „Ja, kdeže, prosím ja som predsa Slovák, zo Slovenska, z Košíc, tu je môj pas. Prégo, siňóri!“

Vidia i počujú že nevyzerám na iránskeho moslima a tak sa zrazu len smejú a odháňajú ma preč, nech sa do veci nepletiem, lebo budú problémy. Úbohý Mansour! Vysvetľuje, že v zasľúbenej Únii nezostane, že má doma ženu a tri deti, že sa k ním vráti, že Irán je demokratická krajina s dobrým prezidentom, že Ajatoláh Chomejni tam už nevládne, že nerád cestuje lietadlom, že si už pozrel Turecko, Grécko, ešte chce Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Portugalsko, Holandsko, Anglicko, možno Rakúsko, Belgicko, Luxembursko…veď má šengenské vízum, koľko sa len natrápil a napodplácal doma kde koho, kým ho získal, prečo sú zrazu práve v Benátkach problémy, na pôde krásneho Talianska? Bela Itália, povedal. Viva Venezia! Nebol hlúpy, vyznal sa. Občas do svojej úpenlivej angličtiny zamieša aj pár slov perzsky čím policajtov úplne zmetie. Napokon rezignujú, chmúria sa ako sa na popredných predstaviteľov európskej byrokracie patrí, potom mu ráznym posunkom ukazujú aby zmizol. „Avanti, avanti!“, kývajú prísne rukami, už ho odháňajú. Mansour beží za mnou a chvíľu mlčky kráčame smerom k železničnej stanici.

„Tak neviem, neviem,“ ozve sa napokon, „ten šengenský svet sa mi akosi nepáči, asi to ešte potrvá kým budú všetci ľudia sveta bratmi a sestrami. Asi sa vrátim domov.“ Asi, perhaps…

„Ako vás vlastne v tom dave cestujúcich identifikovali?“, krútim nechápavo hlavou.

„Asi podľa fúzov,“ odvetí, „iránske fúzy sa pravdepodobne Európskej únii nepáčia. Mojej žene áno.“

Tibor Ičo, (vyšlo v Kultúrnom živote 2001)

Fejtón

Košická atrakcia

Turecký cestovateľ a spisovateľ Evlia Čelebi vo svojom rozsiahlom desaťzväzkovom cestopise opísal aj skúsenosti, ktoré v roku 1660 nadobudol v Uhorsku a Sedmohradsku. Košice navštívil ako člen skupiny poslov, ktorá mala za úlohu zmapovať situáciu v období politických zmätkov, ktoré tu nastali po smrti kniežaťa Juraja Rákoczyho II., s cieľom získať vplyv v sedmohradskom kniežatstve. Čelebi, obdarený bujnou orientálnou predstavivosťou rozpráva o našom meste tak farbisto, až sa človeku tají dych. O atrakcii, ktorú objavil neďaleko Dómu píše takto: „Pri tomto kostole v blízkosti sochy sv. Gabriela archanjela stojí na štvorhrannom mramorovom podstavci čierny bronzový slon, ktorý pohybuje hlavou, ušami a chobotom. Oči sa mu tiež pohybujú na spôsob hodinových rúčok. Na poludnie ostrým zvonkom dvanásť ráz bije sa chobotom v hruď, čo počuť na celom okolí, takže obyvatelia takto poznávajú, že je poludnie…“ Tento úryvok z cestopisu ma už od detstva inšpiruje k rôznym úvahám o tom, čo všetko sme tu kedysi mali a kde sa ten náš slon podel. Možnosti je niekoľko. Žiadny košický slon nikdy nebol a Turek si to všetko vymyslel. Zrejme sa bál vrátiť domov iba so všednými informáciami, o bežných veciach ktoré videl a takto si to vylepšoval. Možno sa hriešne opil, veď v Košiciach sme v tých časoch pestovali vynikajúce vína a namiesto obvyklej bielej myšky uvidel slona. Alebo sme tu slona naozaj mali a Turci nám ho ukradli. V každom prípade, niečo na tom bude, že si Čelebi pri opise nášho mesta spomenul práve na čierneho slona. Keby žil dnes, mohlo by sa to považovať za skvelý marketingový ťah v rámci rozvoja cestovného ruchu - veď kto na svete by odolal túžbe vidieť také bronzové čudo v centre mesta? Turisti by dorazili a namiesto slona by sme im ponúkli spievajúcu fontánu. Čudo ako čudo, keď ste už tu, pozrite čo máme...! Darmo je, poriadne mesto musí mať nejaký svoj magnet, ktorý pritiahne pozornosť každého. Spoliehať sa na architektonické pamiatky, krčmy či muzeálne exponáty nestačí, virtuálna epocha tretieho tisícročia chce poriadne unikátnu atrakciu, čím nezmyselnejšiu a bombastickejšiu tým lepšie. Veď taká eiffelovka uprostred Paríža bola vo svojej dobe na prvý pohľad monstruóznym nezmyslom ako hrom a dnes je najvýznamnejším symbolom tejto svetovej metropoly. Skúsený turista si skôr odpustí návštevu Louvru ako výstup na úchvatnú Eiffelovu vežu. Veľkosť nezmyslu je priamo úmerná miere zvedavosti. Svet musí byť najprv na mesto zvedavý, aby sa doň neskôr nahrnul. Aj keď by bol Čelebiho veľký bronzový slon bijúci sa v hruď v košickom kontexte skutočne senzačnou absurdnosťou, nie som si istý, či by doň mesto investovalo... Nie je totiž zahrnutý do projektu Európskeho hlavného mesta kultúry 2013.

Keď som o tom hovoril so svojim známym, ktorý sa nedávno vrátil z ročného pobytu v Španielsku, ako správny košický patriot sa najprv dôkladne zamyslel. Potom zvolal: „Veď my tu už máme atrakciu svetových parametrov!“ Navyše modernú, živú a dynamickú, doplnil, napínajúc moju zvedavosť. „Dvadsaťdva starostov plus primátor, v jednom meste, veď to je hotová bomba!“ Upresnil, na základe svojich excelentných barcelónských skúseností, že ide svojim spôsobom o málo využívaný unikát, ktorý by sa dobrou reklamou dal perfektne zhodnotiť. Každá mestská časť by mala mať svoju vlastnú vstupnú bránu, svoje vlastne sviatočné dni, s ktorými by sa prezentovala pred verejnosťou. Najmä počas letnej turistickej sezóny by sa dvadsaťdva starostov, v dobovom oblečení, ovenčených insígniami pretekalo v nápadoch ako pritiahnuť pozornosť zbytku mesta a jeho návštevníkov práve na tu svoju mestskú časť. Všetkými možnými aj nemožnými prostriedkami. Čím väčšia paráda, tým lepšie. Permanentný festival miestneho lokálpatriotizmu by mohol trvať od mája do mája a najkreatívnejší starosta by na Vianoce usporiadal ľudovú zábavu pre všetkých, v historickom jadre, alebo, keby počasie neprialo, vo vestibule magistrátu. Primátor, za asistencie tuš spievajúcich starostov by mu odovzdal cenu, repliku košického bronzového slona, ktorého okrem Turka Čelebiho nikdy nikto nevidel a práve preto by sa mohol stať veľmi slávnou a žiadanou trofejou. „Našich dvadsaťdva starostov by konečne objavilo pravý zmysel svojej funkcie a ľudia by ich už možno aj konečne zaregistrovali,“ zhodli sme sa aj na vedľajšom efekte našej atrakcie.

Rozum a cit

Aké zvláštne! Človek v detstve vníma svet cez pocity. Neskôr cez myšlienky a na sklonku životnej cesty opäť cez pocity. Už nie je podstatné, že všetko čo sa deje je len odrazom myšlienok v jeho hlave, už je jasné, že sú to pocity v jeho srdci, ktoré určujú chod vecí. Pocity nie sú odrazom ničoho, sú prameňom všetkého, sú alfou a omegou priestoru a času a bytia. Keďže v neskoršom veku človek akosi intenzívnejšie vníma neodvratnosť smrti, ktorú si nedokáže racionálne vysvetliť, pocity sa stávajú jasnejším odrazom skutočnosti, ktorá je na prahu premeny. Pocity sa stávajú nespochybniteľnou pravdou, definitívnym poznaním. Ak to nie sú iba pocity strachu je dobre, život za to stál, nebol zbytočný. Myšlienky nenachádzajúce zmysel ustúpili pocitom podobným tým, z ranného detstva. Sú krásne, jemné a čisté. Sú vzácne, lebo sa stali podstatou života odchádzajúceho do smrti. Pocity na rozhraní známeho a neznámeho majú moc zbavovať strachu. A koniec života bez strachu je ideálny stav.

Sebavedomie, vec verejná

Otázka národnej, kultúrnej i štátnej vízie Slovenska, ani po našej integrácii do EÚ nestráca na aktuálnosti. Práve naopak. Ak nechceme donekonečna blúdiť v labyrinte indiferentného konformizmu, ak chceme vidieť ďalej, za horizonty súčasného i nastávajúceho času, poznačeného zjednocovaním Európy, musíme rozmýšľať aj o našom miestne v nej, o našom vklade do spoločnej pokladnice civilizačných hodnôt, ale aj otvorene hovoriť o našich pocitoch, komplexoch, omyloch, sklamaniach, nevýhodách a iných, viac, či menej skrytých problémoch. Nielen ekonomických, ale i ľudských, takpovediac mentálnych, ku ktorým možno prirátať i otázku zdravého, produktívneho, perspektívneho, individuálneho i národného sebavedomia.

Boľavé vytriezvenie

V časoch československej totality, počas dlhého komunistického polstoročia rôzne negatívne a rozporuplné národné stereotypy v krajine síce skryto, no nebezpečne prezrievali. Hrozili nielen stratou národnej identity väčšiny obyvateľstva spoločného štátu, ale tiež jeho deštrukciou, čo sa neskôr, po novembri 1989 zreteľne prejavilo. Sebapreceňovanie, sebapodceňovanie, pocity ohrozenia, nedôvera k susedom, k modernizácii, obraz nepriateľa, xenofóbia síce prenikli do každej národnej kultúry 19. a prvej polovice 20. storočia, no národy, ktoré žili v demokratických krajinách, sa s týmito rizikami po druhej svetovej vojne slobodne vyrovnávali, otvorene o nich diskutovali, jasne definovali ich ohraničenú časovú podmienenosť. Mohli si tak nerušene posilňovať občiansku hrdosť, tolerantný postoj k odlišnostiam a okoliu, ako aj pocit vlastnej a pozitívnej perspektívy v západoeurópskom priestore. Súčasne kládli dôraz na tie historické tradície a hodnoty, ktoré spájajú, nie rozdeľujú. Národy strednej Európy (s výnimkou Rakúšanov) nemali možnosť absolvovať takúto slobodnú sebareflexiu. Ich životu dominovali absurdné heslá, zjednodušujúce skutočnosť na obraz ideológie, ktoré sa menili na prázdne frázy. Racionálne, vecné uvažovanie bolo potlačované deklarovanými heslami, memorovaním marxistických poučiek, skepsu nahradilo prehnané, ničím nepodložené, umelé budovateľské sebavedomie, zodpovednosť sa podriadila prospechárskemu utilitarizmu, slobodné rozhodnutia podliehali zložitej sústave príkazov a zákazov. Kvalitu potlačila do pozadia kvantita, namiesto serióznych argumentov sa používala manipulácia, demagógia a skreslené štatistiky, ilustrujúce nejestvujúce úspechy. Vytriezvenie, ktoré prišlo po novembri 1989 zasiahlo negatívne celú spoločnosť a ťažko poznamenalo sebavedomie väčšiny ľudí. Byť občanom druhoradého štátu, so zlou povesťou, izolovaného od okolitého, vyspelejšieho sveta, už beztak pošramotenému sebavedomiu neprospelo. Dozrievanie samostatného Slovenska pre integrovanú Európu bol preto a stále je nielen ťažký, zdĺhavý, ale i boľavý proces. Na ceste k demokracii sa musela upevňovať najmä dôveryhodnosť krajiny, schopnej čitateľných krokov a postojov. Svet nás veľmi pozorne sledoval a závery si robil nie podľa politických deklarácií, ale konkrétnych činov. Až do roku 1998 však naša štátna reprezentácia konala činy, ktoré vzbudzovali v demokratických krajinách nevôľu a dlhodobo nás diskvalifikovali zo spoločenstva vyspelých štátov. V takejto spoločenskej atmosfére a geopolitickej situácii občianske sebavedomie na Slovensku logicky stagnovalo, čo bezpochyby zle vplývalo aj na upevňovanie sebavedomia jednotlivcov. Pocit národnej hrdosti sa stal zväčša politickou agendou niektorých strán a len málokto z demokraticky zmýšľajúcich, najmä mladších ľudí, bol ochotný identifikovať sa s národom a jeho štátnou reprezentáciou. Pozitívny posun v tomto smere nastal až po našom začlenení sa do EÚ – integrácia sa stala rukolapným dôkazom o našej historickej príslušnosti k Západu. Aby však mohlo dôjsť k celoplošnému upevneniu individuálneho, občianskeho i národného sebavedomia, musí Slovensko absolvovať ešte zložitú cestu spoločenských reforiem a sociálnej transformácie, tak aby sa každý občan mohol na svoj štát nielen odvolávať, ale i spoliehať, ako na záruku svojich primeraných životných istôt. Individuálne sebavedomie ešte nepreniklo do kolektívnej formy, ešte stále je skôr ojedinelým úkazom.

Sebavedomie ako proces

Posilňovanie sebavedomia je proces. Nemalo by sa zamieňať so stratou schopnosti citlivo vnímať realitu, ani s agresívnym presadzovaním osobných ambícií. To čo nazývame zdravím sebavedomím nemôže byť sebectvom, ani skresleným obrazom „hrdého“ národa, ktorý si vynucuje svoju pozíciu. Na druhej strane je dôležité vedieť o sebe vydať svedectvo, vedieť sa predať v dobrom, hoci aj lepšom ako skutočnom svetle, pretože skutočnosť je premenlivá a čas dynamický. Niet pochýb o tom, že sebavedomie môže byť pre úspech krajiny rovnako ak nie aj dôležitejšie ako politicky presadzované reformy. Dobrá reputácia spoločne s dobrým obrazom dokážu inšpirovať k pozitívnym pohybom celú spoločnosť. Proces upevňovania sebavedomia si vyžaduje robiť dobré veci, pretože tie prinášajú dobrú povesť, dobrý obraz, dobrý kredit... O to sa však nemôžu starať iba ojedinelé úspechy našich športovcov, prípadne umelcov, ale aj štedrejšie investície štátu do vedy, vzdelávania, propagácie, cestovného ruchu, marketingu, reklamy, komunikácie, slovom do vylepšovania kvality populácie a imidžu krajiny. Má to potom veľmi praktické dôsledky: dobrý obraz o nej priťahuje investorov, zlacňuje úvery, láka turistov a posilňuje sebavedomie miestnych občanov. Pretože každý občan v demokratickej spoločnosti má právo žiť v krajine s dobrou povesťou. Odtiaľto je už len krok k vlastenectvu, ktoré nie je výsledkom propagandy, ale prirodzeného vývoja človeka. Pozoruhodným príkladom ilustrujúcim našu tému bol nedávny let čínskej rakety Dlhý pochod II., ktorá vyniesla na orbit vesmírny modul Sen – čou s kozmonautom Jang Li – veiom. Skeptici by mohli namietať, že to zbytočná akcia uskutočnená na báze zastaralých a odpozorovaných sovietskych technológii, ktorá svetu nič užitočné neprinesie, ale pre Čínu to bol veľký okamih. Mimoriadna udalosť, pretože vstúpila do exkluzívneho vesmírneho klubu k Rusku a USA. Každý Číňan, ktorý sa o tomto vesmírnom dobrodružstve dozvie, bude mať pocit hrdosti na to, čo jeho vlasť dokázala a čo všetko ešte dokáže. Raketa sa takto stáva nástrojom upevňovania sebavedomia miliónov Čiňanov, aj ich krajiny. Možno trochu úsmevné, ale nie hlúpe. Nie každá vec, na pohľad neužitočná, je takou naozaj. Keď Eiffel postavil svoju vežu uprostred Paríža, čelil tvrdej kritike významných osobností, odsudzujúcich železné monštrum v metropole vkusu a umenia. Časom sa toto monstrum stalo najznámejším symbolom nielen technickej vyspelosti svojej doby, ale aj samotného mesta nad Seinou. Veža sice odporovala stáročnej idei výtvarnej krásy, ale postavila proti nej novú hodnotu, ktorá potom dobyla celý svet: hodnotu funkčnú. Eiffelovke dnes popularitou aj návštevnosťou vážnejšie nekonkuruje ani katedrála Notre – Dame, ani slávny Louvre. To však neznamená, že by sa Slovensko, pri upevňovaní svojho sebavedomia a vylepšovaní obrazu o sebe malo zamerať na realizáciu gigantických zbytočností. Na druhej strane by možno hocijaký výnimočný imidžový projekt nepôsobil tak giganticky zbytočne, ako predvádzanie sa našej politickej reprezentácie, s obľubou narábajúcej s frázami. Myslím si, že posun od sebavedomia jednotlivca k sebavedomiu národa a krajiny skôr zabezpečia osobnosti kultúry, vedy, umenia, skôr celebrity šoubyznisu, ako štátni prominenti.

Viac pravdivej komunikácie

Podľa viacerých prieskumov špecializovaných agentúr sme v rebríčku národnej hrdosti, na rozdiel napríklad od Poliakov, či Maďarov, hlboko pod európskym priemerom. Dôvodov je viacero: periférna poloha a s ňou súvisiaci, akýsi „geosociálny“ komplex druhoradosti, stále zaostávajúca ekonomika, krátkotrvajúca štátnosť, dlhodobo podradnejšie národne postavenie v rámci Uhorska, neskôr aj Československa, ale sú to aj subjektívne, mentálne sklony Slovákov: negativizmus, sebectvo, hrubosť, závisť, strach, nenávisť, nízke právne aj občianske vedomie, slabá politická kultúra, uzavretosť, pasivita, sklony k konzervativizmu, nekritické uprednostňovanie trvalých istôt, obavy zo zmien, chamtivosť, ničím nepodložená pýcha, zbožňovanie samozvaných autorít, bezvýhradný obdiv moci a majetku, podliehanie emóciám, nábehy na depresie, atď. To všetko skôr definuje labilný národný charakter ako nabáda k sebavedomiu, samozrejme česť výnimkám. V globalizujúcom sa svete presýtenom informačnými technológiami sa tieto črty stávajú veľmi rýchlo celosvetovým fenoménom, nemožno ich utajiť nemožno sa ani dosť dobre izolovať. Možno ich však strategicky skúmať a hľadať cesty, ako presadiť sebavedomie do každodenného života politikou presýtených občanov Slovenska. Základom je sústavné, pravdivé, primerané informovanie, teda aj nepretržitý komunikačný tok vo vnútri i navonok, motivácia k väčšej občianskej angažovanosti, dôsledná práca s verejnosťou na všetkých úrovniach, cieľavedomá, pravdivá no optimistická (najmä audiovizuálna) prezentácia krajiny, jej predností a jej umenia, nepretržitý vplyv výnimočných a mienkotvorných osobností. Na verejné tribúny, najmä prostredníctvom médií, by sa mali vrátiť ľudia disponujúci prirodzenou autoritou, menej politickí angažovaní, no viac mienkotvorní, predovšetkým skutoční intelektuáli (bez dehonestujúceho zafarbenia tohto slova) a publicisti, schopní precízne aj zrozumiteľne formulovať stanoviská ozrejmujúce všetky aspekty života v spoločnosti, transformujúcej sa na demokratickú, trhovú, občiansku a otvorenú.
Tibor Ičo