Odraz spoločenských zmien v ponovembrovej žurnalistike
Začnem slovami významného
nemeckého historika, sociológa a filozofa Maxa Webera: „...Dobrá žurnalistická práca si vyžaduje
prinajmenšom toľko „ducha“ ako ktorákoľvek iná vedecká činnosť, predovšetkým
preto, lebo tento výkon musí podať ihneď, na rozkaz, lebo jeho výkon má pôsobiť
okamžite a to v úplne odlišných podmienkach tvorby.“ Práve tá
abstraktná „miera ducha“ v žurnalistickom prejave po roku 1989 je hlavnou
témou tohto zamyslenia. Možno ju označiť aj za tvorivosť, bez ktorej sa
nezaobíde ani vedec, ani žurnalista. Použiť v tejto súvislosti sa dá aj
pojem inšpirácia, ktorá je na začiatku tvorivej cesty vedca, umelca, aj
žurnalistu. Podobnosť tejto trojice však končí tam, kde začína novinárska
povinnosť: okamžite podať hotový výkon. Na rozkaz šéfa, či danej situácie byť
pohotový, aktuálny, objektívny, presný, ale aj zrozumiteľný. A všetko to
poskytnúť čitateľovi jasným, primerane pútavým, stručným, či komentujúcim
spôsobom.
Nie všetci novinári pred
novembrom 1989 disponovali takouto profesionálnou i ľudskou výbavou.
V podmienkach vlády jednej politickej strany a všadeprítomnej
cenzúry, musel tvorivý novinár s veľkým nasadením hľadať najrozmanitejšie
spôsoby a nástroje pre uchopenie i spracovanie danej témy, tak aby
bola v súlade s „rozkazom totalitnej moci“, ale tiež
s kritériami novinárskej tvorby a vlastným svedomím novinára.
V istom zmysle bol novinár pred novembrom nútený viac rozmýšľať nad
výrazovými prostriedkami použitými v článku a menej nad ich obsahom.
Ten bol totiž zväčša daný: oslava socialistického spôsobu života! V každej
možnej aj nemožnej súvislosti. Po novembri sa situácia dramaticky zmenila. Pád
totality, nástup demokracie, ekonomická a spoločenská transformácia
priniesli nové, zložité aj zaujímavé témy, o ktorých bolo nutné
predovšetkým informovať. Z vlastnej skúsenosti pred i ponovembrového
novinára viem, že to bol čas konca tej starej, vyváženej, učebnicovej, klasickej žurnalistiky. To rozhranie zhruba
medzi rokmi 1989 – 1990. Čas konca, ale tiež začiatok nového procesu skúmania,
opisovania, zobrazovania, aj vysvetľovania objektívnej a aktuálnej
reality. V umení dokonávala metóda socialistického realizmu,
v spoločenských vedách skončil východiskový princíp marxizmu-leninizmu
a v žurnalistike nastalo vákuum. Ešte sa mohla opierať
o niektoré stále platné teoretické princípy, najmä v oblasti
sociológie, spoločenského vedomia a jazykovedy, ale ako nástroj
socialistickej politickej ideológie, propagandy a agitácie – skončila. Bol
to krok do neznáma a novinári, bez akejkoľvek teoretickej prípravy, sa
s ním museli vyrovnať. Veľmi rýchlo zistili, že aj v nových
podmienkach budovania demokracie zostáva významnou súčasťou politiky a vplyvným
nástrojom formovania verejnej mienky. Média naďalej informovali, mobilizovali,
kritizovali, ale z rôznych zorných uhlov, slobodne, bez cenzúry, podľa
toho kto ich vydával a aké záujmy reprezentovali. Metódy novinárskej
tvorby sa nezmenili, iný bol však obsah médií, ktoré sa postupne transformovali
do dnešnej podoby.
Skôr ako sa dotknem otázok
žánrológie, ktoré predstavujú veľmi zaujímavý problém odrazu ponovembrového
vývoja v slovenskej žurnalistike, rád by som svoje predošlé poznámky podoprel
praktickými skúsenosťami novinára. Niekedy koncom novembra 1989 bol som pozvaný
vtedajšími predstaviteľmi OF (neskôr VPN) v Košiciach na diskusiu
o novej informačnej stratégii v nastupujúcich demokratických
podmienkach, ktoré sa v tomto okruhu ľudí už považovalo za nezvratné.
Zvažovali sme vydávanie periodika, ktoré by dokázalo zrozumiteľne
a pravdivo objasňovať zložitú situáciu v transformujúcej sa
spoločnosti. V tom istom čase, 23. novembra 1989, denník Pravda zverejnil
redakčnú úvahu z ktorej citujem: „Rozhodne
odsudzujeme rôzne nátlakové akcie, štrajky, nepovolené demonštrácie. Aj keby sa
skrývali za neviem aké krásne frázy a heslá. Odkedy študujúca mládež
kladie podmienky vláde? Kto jej dal na to právo? Kde je morálka organizátorov
nepokojov, keď vyháňajú deti do ulíc a sami sa skrývajú za ich chrbát? Toto
je ich demokracia, takúto my nepotrebujeme. Plne podporujeme vyhlásenie vlády
ČSSR, ČSR a SSR zo dňa 20. novembra 1989. Súdruhovia, žiadame vás, aby ste
boli rozhodní a jednotní. Ustupovať už niet kde. Dosť bolo tolerancie!“ Ako
jediný profesionálny novinár prítomný na spomenutom zasadnutí prípravného
výboru košického OF, cítil som po prečítaní týchto riadkov
z najvplyvnejších novín tých čias zvláštne mrazenie. Položil som si
otázku: dokážeme v amatérskych podmienkach čeliť takejto sile, demagógii,
vydieraniu, hrozbám? Redakcia Pravdy týmto článkom demonštrovala mohutný
demagogický potenciál ktorým disponovala jej žurnalistická obec. Ak novinári
najvplyvnejšieho periodika na Slovensku dokážu vyzývať „súdruhov“
k rozhodnému postupu proti tolerancii, čo čaká spoločnosť, túžiacu po
demokratických zmenách? O pár mesiacov neskôr, sme v novom týždenníku
KV VPN Akcia zverejnili redakčný
úvodník, z ktorého citujem: „Myslíme si, že pádom totalitného režimu končí
aj obdobie tlače ako hlasnej trúby jedinej privilegovanej strany. Chceme sa
pozerať na svet otvorenými očami, z rôznych zorných uhlov, slobodne
a nezávisle aj keď nezakrývame, že hneď na začiatku budeme fandiť úsiliu
o dosiahnutie skutočnej demokracie v našej spoločnosti.“ Bola to odpoveď
denníku Pravda po štyroch mesiacoch, počas ktorých Slovensko už definitívne
vykročilo na cestu demokratizácie. V oboch prípadoch sa využili rovnaké
metódy cieľavedomého a zámerného žurnalistického pôsobenia smerom
k verejnosti, ale s diametrálne odlišným obsahom. Propaganda, ako
intenzívne šírenie istých myšlienok so zámerom, aby si ich čitateľ osvojil
a v súlade s nimi konal, teda nachádzala svoje uplatnenie aj
v ponovembrových, výrazne polarizovaných spoločenských podmienkach. Ako
ukázala prax aj v iných demokratických médiách, nešlo o protiútok,
pretože hlavný nepriateľ, organizovaná moc totalitného násilia, už nejestvoval.
Pre ďalšie smerovanie slovenskej žurnalistiky to znamenalo veľmi veľa.
Profilovala sa v podmienkach, kedy hlavného nepriateľa – komunizmus,
vystriedalo veľa vnútorných nepriateľov: nacionalizmus, korupcia, chamtivosť,
závisť, nenávisť. Toto všetko musela nová žurnalistika reflektovať
v zložitých podmienkach ekonomických zmien, ktorých odrazom bolo neraz aj
sociálne napätie. Z vlastných skúseností redaktora viem, že na teóriu,
hlbšiu analýzu, vedecký prístup, štylistickú objavnosť, či žánrovú pestrosť vo
vtedajších médiách, najmä v tlačových, nebolo ani pomyslenia. Po Akcii sa
zrodil týždenník Domino, neskôr celoslovenský denník Verejnosť, po ňom nakrátko
Denný telegraf, vznikla Národná obroda, z bývalej Smeny denník Sme,
z Večerníka Košický večer, z Východoslovenských novín Slovenský
východ, atď. V spomenutých periodikách som pôsobil či už ako redaktor,
alebo spolupracovník. Úplne z blízka, vlastne na vlastnej koži som mohol
pozorovať proces, ktorým prechádzali. Najčastejšie to bola cesta od zrodu
k zániku, trvala rok, dva, niekedy aj viac, ale zánik bol neúprosný.
Súvisel so zmenenými spoločenskými a ekonomickými podmienkami, ale tiež so
žurnalistickou praxou. Na verejnosti sa chytalo len spravodajstvo, rozhovory
a dôrazne, výrazne kriticky, niekedy aj demagogicky, silne emotívne ladené
komentáre a subjektívne podložená publicistika racionálneho typu.
Subjektívne pocity prenikli do tohto typu žurnalistiky takmer celoplošne, na
úkor beletristických žánrov, ktoré sa z médií celkom vytratili. Obraznosť
a umelecká publicistika zahynuli na krásu. Skončili fejtón, reportáž,
črta, besednica, esej, stĺpček, kurzíva. Vystriedali ich žánrové novotvary zakódované
v komentároch, analýzach a správach všetkého druhu. Ak som doteraz
hovoril najmä o tlačovinách s dennou periodicitou myslím si, že za
uplynulých dvadsať rokov, tie ktoré vydržali a prežili, si svoju žánrovú
amorfnosť nielen udržali, ale ešte posilnili. Skúmať príčiny tohto javu by bolo
témou pre samostatnú prednášku. Aj média, tak ako politika, iba odrážajú istý
stav spoločnosti, istú úroveň ktorú dosiahla. Ak ju dnes označujeme za
konzumnú, postmodernú, hedonistickú, inklinujúcu k pôžitkárstvu a zábave,
skôr ako o úpadku, hovoríme o diagnóze. Uvedený vývoj žurnalistiky
v uplynulých rokoch nebol tiež dogmou. Vznikali a stále vznikajú
pokusy o menej konzumný typ žurnalistiky. Prezentovala sa napríklad
v dvakrát oživenom a dvakrát zaniknutom týždenníku Kultúrny život,
alebo napríklad v mesačníku Dilema, či v znovu oživenom
Domino-efekte, zanikli aj vznikli viaceré časopisy rôzneho druhu
s ambíciou byť viac mienkotvornými, kultúrno-spoločenskými, ako
bulvárnymi. Netrúfam si hodnotiť ich prínos a vplyv v procese
dvadsaťročného budovania demokracie na Slovensku, podstatné ale je, že
rozhodujúce média dnes odrážajú pestrú realitu súčasnosti v celej jej
šírke a zložitosti pomerne splošteným spôsobom, monotónnymi
žurnalistickými prostriedkami, zväčša v žánrovej plytkosti. Na druhej
strane spôsobom živým, novými výrazovými prostriedkami a celkom
originálnymi nástrojmi masovej komunikácie, medzi ktorými dnes kraľuje
internet. Viac ako webové vydania novín sa do popredia pretláčajú globálne
virtuálne sociálne siete ako Yotube, Facebook, či Twitter, ktoré postupne
preberajú viacero funkcií tradičných médií – informačnú, propagačnú, reklamnú.
Nové formy politickej publicistiky a prezentácie na internete sa stále
účinnejšie presadzujú v konkurenčnom boji médií a je iba otázkou
času, kedy celkom prevážia nielen v rozvinutých a vyspelých
demokraciách, ale na celom svete. To su už ale otázky, ktoré prekračujú rámec
našej témy.
Spoločenské zmeny uplynulých
dvadsiatich rokov na Slovensku zasiahli všetky oblasti nášho života.
Komunikácia na všetkých úrovniach a najrôznejšími spôsobmi sa stala
rovnako dôležitá ako informačné technológie, prísun a spracovanie
informácií, čo v konečnom dôsledku stavia našu spoločnosť pred nové výzvy.
Žurnalistika sa im nemôže vyhnúť a za predpokladu, že sama prejde dôsledným
transformačným procesom si v spoločenskom živote uchová aj upevní
svoju nezameniteľnú pozíciu tvorivého prvku, v pestrej mozaike objektívnej reality. Myslím si že aj proces
ktorým prešla od roku 1989 môže byť pre spoločnosť v mnohom poučný,
aj inšpirujúci.
/Vyšlo v zborníku
z medzinárodnej konferencie Sloboda v neslobode, príspevok disentu
a médií k pádu totality – Ružomberok 2011/
