Košický fejtón

Takmer zvrchované mesto

Krátko po novembri ´89 zopár nadšencov vymyslelo projekt zvrchovaného mesta Košice. Slobodného, nezávislého, samostatného, mal to byť taký suchozemský Hamburg, ale s oveľa väčšou mierou nezávislosti, vlastne štát sám osebe, vo východoslovenskom mori. S vlastnou hymnou, vlajkou, znakom, vládou. Menu a zahraničnú politiku vtedy iniciátori tejto vízie hodlali veľkoryso prenechať bývalému Československu, ani na vlastnej obrane sa netrvalo, veď so samostatnou košickou armádou by sa sotva dala spraviť diera do sveta. Tu nikdy nežili bojovníci, ale obchodníci, čoho dôkazom je, že starí Košičania veľmi rýchlo, ešte v trinástom storočí, zbúrali aj väčšiu časť mestských hradieb. „Škoda, že to nevyšlo,“ povzdychol si nedávno kamarát Miro, pri plzenskom pive u Švejka, na jednom košickom sídlisku. Sedeli sme a preberali veci minulé, akoby ich roky neodviali. Svojho času sa Miro pokúšal o hudobné spracovanie jedného textu košickej hymny, ale nepresadil sa, v tej kakofónii iných ambicióznych návrhov. Tak ako napokon celá tá záležitosť so slobodným kráľovským mestom, uchádzajúcim sa o autonómiu v modernej dobe. Nepresadila sa, aj keď uznala za dobrý vtip. Košičania prepásli svoju chvíľu zrejme už v stredoveku, kedy boli centrom celého Horného Uhorska. Potom sa už viezli v záprahu, ktorý kočíroval zásadne niekto iný.
Keď sa ešte naplno hovorilo o odtrhnutí mesta zo zväzku bývalej ČSFR, objavili sa aj úvahy o tom, že by sme mohli byť normálnym suchozemským prístavom, s prepojením na Čierne more, čo by nezávislú pozíciu Košíc a ich prosperitu potvrdilo. V hre bola stará myšlienka, prepojiť Hornád, košickú rieku, s Bodrogom, Tisou a Dunajom na juhu a tak vlastne urobiť z mesta riečny prístav, odkiaľ by sa Košičania mohli vydávať ako Vikingovia na more aj oceány. Regionálna tlač bola toho plná až do konca roku 1992, kedy padol spoločný štát a s ním aj všetky odvážne Košické vízie. Takmer zvrchované štvrťmiliónové mesto sa prepadlo do provinčnej periférnosti a odvážnym vizionárom ostali len spomienky. Napríklad na návštevu vtedajšieho česko-slovenského prezidenta V. Havla, ktorému Košičania rovno na ulici ponúkali funkciu košického prezidenta. „Štát sa rozpadá, ostaňte u nás ako zvrchovaný košický prezident!“, znela ponuka nadšeného davu. Havel sa nechytil, nezostal, vrátil sa do Prahy a uchoval si najvyššiu ústavnú funkciu aspoň v Česku. Košičania upadli do područia „ignorantskej“ Bratislavy. Na Dunaji mali iné starosti, ako sa otravovať nejakými príliš temperamentnými východniarmi. A tak im zvrchovanosť vytĺkli z hlavy každodennou štátnickou a politickou realitou. Periféria síce ostala košickým osudom, ale, to sa už opäť búrili horúce košické hlavy: keď nie slobodné a zvrchované a nezávislé obchodné mesto, tak nové centrum stredo-východo-európskeho geopolitického priestoru. Východniari vymysleli euroregión a nazvali ho Karpatský. Budeme centrom špecifickej pohraničnej oblasti, v ktorej sa dotýkajú hranice, etniká aj záujmy Maďarska, Poľska, Ukrajiny, Slovenska a Rumunska, povedali si Košičania a pre svoj nápad získali aj vtedajšieho primátora Rudolfa Bauera. Myšlienka sa okamžite stretla s podporou väčšiny lokálpatriotov a získavala stále viac aktívnych priaznivcov. Svet Karpatského euroregiónu sa veľmi rýchlo (1993) inštitucionalizoval podpisom zmluvy o jeho vzniku v blízkom maďarskom meste Debrecín. Nikto nepochyboval o tom, že široko-ďaleko najväčšie mesto Košice zohrajú v novom európskom projekte rozhodujúcu úlohu. Do Debrecína vyrazil primátor Bauer, ministri zahraničia z dotknutých krajín, aj vtedajší predstavitelia Rady Európy. Nový druh zvrchovanosti už vychádzal z novej reality v Európe, kde cezhraničná spolupráca nebola ničím mimoriadnym a euroregióny spoľahlivo fungovali. Chcelo to len trošku vládnej podpory, ale tú Košičania opäť nedostali. Naopak, na rozdiel od partnerov v Poľsku, Maďarsku a na Ukrajine bratislavská vláda vyhlásila celý projekt za sprisahanie proti územnej celistvosti mladého slovenského štátu, za jeho iniciátorov označila maďarských iredentistov a nacionalistov a Košičania obdržali nálepku zradcov. Došlo to až tak ďaleko, že dovtedy veľmi populárny a úspešný primátor Bauer sa musel stiahnuť zo scény a na jeho miesto si zo zvrchovanosti vyliečení múdrejší Košičania zvolili Rudolfa Schustera. Prvým krokom novej mestskej vlády bolo odstránenie veľkej mapy euroregiónu z vestibulu magistrátu a urovnanie rozháraných „separatistických“ pomerov. Primátor Schuster sa zameral na centrum mesta, ktorého obnova a oprava za nevýhodne požičané peniaze mu poslúžila ako výťah do prezidentského paláca v Bratislave. Nastalo obdobie ťažkej a nudnej terapie, v rámci ktorej sa mali stagnujúce a zabudnuté Košice definitívne vyliečiť zo svojej chorobnej mánie po zvrchovanosti.
Dnes možno skromne povedať, že liečba sa podarila. Na východe Slovenska máme opäť zmierlivé, nevýrazné, ohrdnuté, provinčné, umravnené a lojálne mesto, ktoré akoby zo svojich nezávislých ambícií nadobro vytriezvelo. Jeden z mojich zahraničných priateľov to nedávno, na základe vlastných pocitov vyjadril veľmi lakonicky: „V Košiciach skapal pes!“ Znalci pomerov však hovoria, že ide len o prechodný jav. Súčasná kríza košickej meštiackej dynamiky súvisí s celkovou stagnáciou slovenského občianstva a dominantnosťou politického stavu. Zostáva iba veriť, že Košičania časom chytia druhý dych. Volanie po nezávislosti zaznie s novou intenzitou, túžba po zvrchovanosti sa prebudí opäť a bude nesmierna. Určite si ju všimnú aj v Bruseli a požiadajú Bratislavu, aby s tým niečo robila. Pohraničná bašta EÚ na jej východnom okraji predsa nemôže byť zmietaná permanentnou krízou a jej obyvatelia postihnutí trvalou frustráciou z nedostatku slobody. Vyzerá to tak, že Košice časom uzavrú s európskou centrálou akýsi zvláštny obchodný pakt (ako v trinástom storočí s Krakovom) a stanú sa nezávislým teritóriom, ktoré vstúpi do konštruktívnych vzťahov so svojimi prirodzenými susedmi v okolitých krajinách. So Zakarpatskou Ukrajinou dohodnú zvláštny režim, z ktorého napokon môže profitovať celá únia - veď pôjde o bránu na východ, stráženú Košičanmi. Otvoríme ju len tým, čo za to stoja, teda východniarom nakloneným Európanom. Tak ako je Lisabon najzápadnejším prístavom zjednotenej Európy, budú Košice jej najvýchodnejším, aj keď suchozemským. Samozrejme, opäť s perspektívou prepojenia na Čierne more (po Tise a Dunaji) a cez neho na všetky oceány sveta. Historicky takmer zvrchované mesto, sa konečne dočká nezávislosti, možno aj hymny, vlajky a vlastnej obchodnej flotily.

Vinobranie v Štrasburgu

Európski úradníci sa do tohto mesta nasťahovali hlavne na Allée du Printemps, kde sídli Európsky parlament. Milovníci vína však najradšej putujú po Route des Vins d´Alsace, ktorá začína aj končí v tomto úžasnom meste na brehu Rína. Unikátne centrum Štrasburgu, poznačené malebnou francúzsko-nemeckou architektúrou, je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Predovšetkým katedrála Nôtre – Dame z červeného pieskovca, gotický skvost s najvyššou vežou Francúzska (142 m) vyráža dych každému návštevníkovi. Doslova ohúri svojou majestátnosťou.

Francúzsky spisovateľ Victor Hugo označil štrasburský chrám ako gigantický aj delikátny. Podobne by sa dali označiť aj miestne vína – mohutné a delikátne, svieže, jedinečné, silné, plné trieslovín, s výrazným buketom, masívne, aromatické, v prípade botryckých vín s ušľachtilou plesňou, ktoré sa dávajú najmä tramínu a muškátu neopakovateľnú vôňu a chuť. Vinárske Alsasko sa každý rok v októbri zíde vo svojom hlavnom sídle, v Štrasburgu, na festivale vína, ktorý uchváti svojou atmosférou každého milovníka nápoja kráľov. Sylvanes, Pinot Blanc, Riesling, Muscat d ´Alsace, Tokay Pinot Gris, Pinot Noir, ale najmä sélection de grains nobles (jedinečné cuvé z najlepších odrôd) nenechajú žiadneho znalca chladným a žiadneho vinárskeho laika nevšímavým.

V to nádherné minuloročné jesenné popoludnie Štrasburg spieval a tancoval, degustoval, predvádzal sa v celej svojej architektonickej aj gurmánskej kráse. Rytieri vínnych rádov prezentovali svoje rituály, vinári v dobovom oblečení vystatovali svoje jedinečné zaprášené fľaše vytiahnuté z pivníc často aj po dvadsiatich rokoch. Lovci vínnych trofejí si tu mohli zaobstarať fľašu rizlingu rýnskeho ročník 1990, ale aj jedinečné šumivé Crémant d ´Alsace, ktoré v ničom nezaostáva za pravým šampanským. Znalci sa zamerali najmä na prívlastkové moky, predovšetkým vendange tardive (neskoré zbery) ktorých lahodnosť údajne predstihuje všetky someliérske sny. Za ochutnanie však stojí aj mušt vyrobený priamo na námestí, za asistencie okoloidúcich. Nuž, taký je Foire aux Vins, štrasburský festival vína, ktorý predstavuje rázovité alsaské vinobranie, v malebnom Štrasburgu, administratívnom aj historickom srdci Európy.

Bratríci v Slovenskom krase

Len zopár kilometrov juhozápadne od Košíc leží priestor, ktorý charakterizujú dve interesantné prírodné oblasti – Slovenský kras a Slovenský raj. Tento „krásny raj“ je vlastne najbližšou a najvyhľadávanejšou oázou pokoja, ktorá láka ľudí z mesta ako zdroj novej energie pre čoraz komplikovanejší život. Mám rád tento kraj nielen preto, že za niekoľko minút sa môžem presunúť z betónovej džungle rovno do raja, ale najmä pre jeho rozmanitosť a takú zvláštnu nedostupnosť. Človek sa tam pohybuje buď po vlastných nohách, alebo na bicykli, cestami označenými iba farbami turistických trás, ktoré menej zdatných rekreantov odradia. Zablúdiť totiž na takej Silickej planine nie je žiadna sranda, to sa motáte zväčša vo veľkom kruhu v oblasti, kde signál mobilných operátorov Orange, či Eurotel dosahuje len niektoré okrajové časti terénu. Lesy sú nesmierne, lúky nekonečné a dediniek len zopár, zväčša takých kde autobusy dorazia len raz vo všedný deň, inak len brechot psov, velebné ticho, vôňa borovíc, jazierka, priepasti, vápencové diery - závrty zvané škrapy, jaskyne, netopiere, voňavý a prísne chránený ružovo-fialkastý lykovec kríčkovitý a nesmierne vzácny miniatúrny milý tvorček s veľkým chvostíkom a fúzikmi - plšík lieskový, vychýrený endemit tejto živočíšnej ríše. Keď príde noc, v lete sa stačí prikryť čiernym širákom posiatym hviezdami, ktoré sa trblietajú ako diamanty v tom nekonečnom tichu.
Chodím tu rád aj kvôli bratríkom, zaujímavému to turistickému druhu, ktorý sa tu vyskytuje už dlhé desaťročia, vždy v rovnakej podobe. Ide zásadne o Pražákov z rôznych sociálnych vrstiev, rôzneho veku a povolania, na hlavách majú širáky ako skauti na Sázave, dlhé plášte z celtoviny, vysoké kožené čižmy a na opaskoch kovové cvočky. Pohybujú sa v neveľkých skupinkách, často aj vo dvojici, ba v poslednom čase vidieť aj osamelého tuláka-bratríka, so spacím vakom na chrbte, ktorý sa pokúša nadviazať rozhovor s miestnymi Slovákmi, pričom s prekvapením zisťuje, že hovoria po maďarsky. „Jé, dobrej den, pane, kudy je to k Silické lednici?“, začne taký bratrík zvesela. Gazda, ktorého oslovil, ma zväčša kosu na pleci, pomaly sa otočí a rozvážne odpovie: „Jónapot, kissfiam, hova méc?“ (dobrý deň, kam kráčaš chlapče?) „Vy mi fakt nerozumíte, dedečku?“, žasne Franta, pražský bratrík. „Éniš voltam csehországba,“ (bol som už v Česku), hovorí gazda. „Je mi líto, ale maďarsky neumím“, zasmúti bratrík. „Viszontlátasra!“ (dovidenia), odvetí gazda. Zakývajú si ako po dobrej konverzačnej partii a každý kráča opačným smerom. Mierne znepokojený mladý študent z Prahy si potom na okraji cesty sadne na svoj spacák a zapáli si cigaretu. Vtedy sa mu prihovorím: „Na planinu?“ „Přesně, k Silické lednici....“, odvetí a neskrýva radosť zo zrozumiteľnej reči. Kráčame chvíľu spoločne, smer máme rovnaký a ja zisťujem, prečo sa vybral práve sem, pánubohu za chrbát... Je to študent histórie od ktorého sa dozviem, že Česi tu svojho času pobývali ako doma. Potomkovia husitov totiž vraj v húfoch utekali do týchto končín, stavali tu domy, hrady, kostoly a učili miestnych rôznym zručnostiam, ako je rybolov, včelárstvo a poľnohospodárstvo. „Bratríci se tady cítili skvěle, jako doma, všude samí protestanti, žádny katolíci, klid a mír...“ Pýtam sa na zdroj týchto dejepisných informácii, pretože môj výklad je iný. „Bezpochyby tu bratríci radi utekali, ale menej stavali a viac búrali, vypaľovali, no a tunajší ľudia boli odjakživa poľnohospodári, poznali remeslá, pôdu, lovili, vyznali sa vo všetkom nevyhnutnom, neviem čo také okrem češtiny by ich bratríci učili?“, oponujem, „a ako vidíš, ani s tou češtinou nijako zvlášť nepokročili...“ Samozrejme, študent v ťažkých čižmách sa húževnato drží svojich teórií a keďže dôkazov ani pre jedno z našich protichodných tvrdení niet, vzdávame to a lúčime sa. Bratrík (odvtedy tak nazývam všetkých českých kamarátov, ktorých stretnem na Silickej planine) si ešte v predajni jednota zakúpi tri pivá Gemer, ktoré si chce v prírodnej „silické lednici“ dobre vychladiť, ja stúpam k Sokolej skale, aby som si dožičil pôžitok z výhľadu Sokola sťahovavého na celý okolitý kraj, ktorý z tej výšky vidím ako na dlani. Vľavo je Rožňava, dole Silická Jablonica, tamto v diaľke Zádielský kaňon, no a ďalej po ceste Košice...
Keď sa otočím a pozerám opačným smerom vidím opäť skupinu bratríkov, oddychujúcich, s plechovkami piva na kraji lesa. „Hele, člověče, kudy se jde do Košic?“, okríknu ma znalecky. Vidno, že planinu už prešli krížom, asi od Rožňavy a teraz sa vracajú, aby v Košiciach sadli na rýchlik do Prahy. Typická trasa bratríkov. „Pozdravujem vás, bratríci,“ vravím zvesela a ponúkam svoj ploskáčik s domácou slivovicou. Koluje od úst k ústam, („brŕŕŕ, chŕŕŕ, jééé, oujéé, ta ale je!“), zapaľujeme si spoločnú cigaretu, sadám si k ním a ktosi mi podáva plechovku s teplým Gambrinusom. „Co to máš s těma bratríkama, vole?“, pýta sa najstarší zo spolku, s najväčším širákom na hlave. Vysvetľujem, prečo som všetkých jeho krajanov nazval týmto pekným menom... „No to mně podrž, člověče, teda na to bych nikdy nepřišel!“, rehoce sa Standa a s ním celý jeho trampský tím, „tedy to je blbost jako ze Švejka,“ pridáva sa rozosmiaty Pepa. „Nebyl ten kluk Maďar?“, pýta sa Mirek a to sa už všetci váľame od smiechu. Standa vyťahuje ústnu harmoniku a všetci pošepky spievame: „Tak kopni do ty bedny, ať panstvo nečeká...“ Pošepky preto, lebo sokolí pár, ktorý tam hore hniezdi neznáša votrelcov a poplašili by sa aj srny, čo si nikto z nás neželá. „Jak říka Karel Plíhal, v Roku ďábla, nejtěžší je mlčet, ale jak říkam ja, brácho, někdy je dobrý společne si zaspívat,“ mudruje Standa.
Bola to veselá kopa bezvadných chalanov z Prahy, vo veku od 19 do 58 rokov, ešte aj dnes si občas vymieňame esemesky. Aj keď o bratríkoch v Slovenskom krase toho veľa nevedeli, môj príbeh o študentovi histórie sa im veľmi zapáčil.

Brusel je nielen hlavným mestom Európy, ale i metropolou tradičného pivného kráľovstva

Biére á la pression!

Neviem, či starí Belgovia , ktorí dali svojmu zvrchovanému štátu, teda dnešnej federatívnej monarchii meno, mali v obľube pivo, ale ich potomkovia ho milujú. Varia ho od nepamäti podľa mnohých receptúr a z rôznych surovín, ale dnes sa pýši jasným termínom „belgické.“ Ide o druh, ktorý je nenapodobiteľný práve tak, ako plzenský. Ak je človek v Bruseli, musí rozhodnúť, čomu bude svoj voľný čas venovať: labužníctvu, kultúre, pivu? Určite by za hriech stáli najmä galérie s obrazmi flámskych majstrov ako boli Peter Paul Rubens, Jan Van Eyck, Anthony Van Dyck, či Peter Breughel, ale kurz pivnej kultúry sa dá absolvovať aj v rámci rýchlej exkurzie, ak obetujete spánok a neľutujete nohy. Odmenou je vám typická bujarosť Valónov, nespútaná pohoda Flámov, temperament a príjemný ruch, ktorý uliciam starého mesta, nechýba ani počas chladnejších jesenných večerov. Stoly a pulty zavalené rybími špecialitami, zahrievajú v úzkych uličkách elektrické špirály, v krčmách znie hlučná vrava a turisti nespúšťajú zrak z architektonického zázraku, ktorým je bezpochyby stredoveká radnica na Grand place. Pri objednávaní piva však musí byť našinec ostražitý, aby mu na stôl nepostavili „panaché“, pivo s limonádou. V tej záplave značiek a farieb, od úplne svetlej cez jantárovú, granátovú, rubínovú, hnedú, tmavohnedú až po sýtočiernu, od piva číreho ako voda po mútne ako mlieko, sa experimentovanie nemusí vyplatiť. Napríklad prvý dúšok takého „geuzé“ z čiernych čerešní značky Kriek Max. Fľašiek všetkých farieb, druhu a objemu je také množstvo, že z tých etikiet sa nevysomári nikto. Lepšie je v krčme hneď na začiatok bodro oznámiť: „Monsieur, biére a la pression!“ A dostanete čapovaný mok, najčastejšie do štvrtinkových pohárov na vysokej stopke.

Chvála Pauwela Kwacka

Myslím, že to bolo kdesi v úzkej petite rue des Bouchers, kde som sa ocitol v interiéri stredovekého bábkového divadla, v ktorom podávali lahodné pivo Kwak, v špeciálnych pohároch v drevenom sedle. Slávny bruselský pivovarník sa nenechal zahanbiť a ponúkol pivko ako lusk, ktoré sa v roku 1998 na súťaži v Chicagu stalo svetovým šampiónom. Podľa chuti sa držal tradícií a nešiel do obľúbených sladkastých belgických experimentov. V starom cechovom dome na Grand place som ochutnal výborné, no celkom iné pivko Lefe a v podniku neďaleko cikajúceho chlapčeka zas medové biere brune Achel v miniatúrnej fľaštičke. Možno je liečivé, ako tvrdia miestni, ale za tých päť Euro fakt nestalo. Trochu ma mrzí, že som nestihol ochutnať povestné De verboden vrucht (v preklade „zakázané ovocie“), tmavočervené korenisté pivo, ktorým si Belgičania liečia chrípku už pri jej prvých príznakoch. Ten nápoj vyzerá vo veľkej čaši skutočne pozoruhodne. Niektoré bruselské pivá pre skutočných znalcov varili zásadne mnísi v početných kláštoroch a to sú skvosty, ktoré sa v priamej línií varia od stredoveku po dnes a receptúry sa starostlivo strážia. Ešte to by chýbalo, aby niekto odhalil tradičné národné bohatstvo Belgicka. Aj keď s tým slovom národný sa tu narába veľmi skromne a uvážlivo. V malej krajine je tých národností a národnostných menšín príliš veľa a teraz sa im do toho zamiešali navrch všetky európske národy a etnické skupiny, takže kozmopolitizmus sa tu nepovažuje za nadávku ako u nás, ale identifikáciu reálneho stavu: pohoda, sebavedomie a tolerancia.

Jupiter nie je len planéta,

Ak v Bruseli poviete Jupiter, nikoho nenapadne vesmírna planéta, ale pivo. Každá „brasserie“ v Bruseli je originálnym exemplárom jedinečnej krčmy, ktorú si nemožno pomýliť so žiadnou inou, aj keď je ich tu požehnane. Najčastejšie sa však pije Stella Artois, belgická zvrchu kvasená špecialita, prípadne Amber, tradičné flámske hnedé pivo, ktoré najprv rok dozrieva v dubových sudoch a potom ho režú s mladým pivkom na päťpercentný obsah alkoholu. Výsledkom je živý jantárovo sfarbený nápoj, ktorému ťažko odolať. Ale nerád by som zabudnúť na pivnú vlajkovú loď, nápoj nazývaný Hoeggarden, ktorý šľachtia zo zmesy sladového jačmeňa, nesladovej pšenice, aromatického chmeľu značky East Kent Goldings a žateckého horkastého chmeľu. Výsledkom je pivársky zážitok, na aký sa nezabúda. Cítite tam pomarančovú kôru aj koriander, znalci tvrdia že proti smädu niet účinnejšieho nápoja. Keď už sme pri Jupiterovi, je dobré vedieť, že planéta Zem v pivnom vydaní poverila svojou vesmírnou reprezentáciou práve Belgičanov. Majú tu údajne 500 značiek piva, ktoré varia v 120 pivovaroch, vrátane tých kláštorných. Značky ako Orval, Rochefort, Chimay, Leffe, Palm, nechýbajú v žiadnom z pubov na rue du Marche au Chabron, ani v blízkostí Grand Place. Aj Jacques Brel, slávny miestny šansonier, poznal krčmy A la Bécasse, Les Brasseurs, Cirio, L Corbeau, či L Falstaff v centre mesta. Všade to vonia i žiari pivom, ktoré je v Bruseli produktom skutočného umenia.

Zmena je život...

„Niet dôvodov na radosť,“ povedal mi nedávno priateľ, ktorý stratil zamestnanie. To som sa mu práve chystal porozprávať jednu veselú historku z nemocničnej čakárne o tom, ako tam jeden pacient s boľavou chrbticou zaspal a prebudil sa celkom zdravý a spokojný. „Stačilo mu len intenzívne myslieť na to, že ho lekár tej bolesti zbaví, akurát sa nemohol dočkať vyšetrenia, lebo ľudí pred ním akosi neubúdalo a neubúdalo…“ Predpokladal som, že ako človek, ktorý bolesť krížov občas okúsi na vlastnom chrbte, môj priateľ ocení blahodarnosť pointy môjho príbehu, ale on len zadumane sedel, popíjal ovocný čaj a smutne opakoval: „Niet dôvodov na radosť.“ Skepsa sa zmocnila celej jeho mysle, prenikla ním, ako žieravina a zbavila ho akejkoľvek nádeje.
Vravím: „Pozri, taký génius ako Ludwg van Beethoven, hudobný skladateľ, ktorý ohluchne, stratí to, čím sebe aj iným vytváral najväčšie potešenie, už nemôže počúvať harmóniu tónov, ktorými komponoval svoje symfónie a napriek tomu vytvorí Ódu na radosť. Úplnú nádheru. Pochopí, že cez utrpenie sa môže dostať k najvyššej radosti…“
Môj priateľ, pomaly šesťdesiatnik, kedysi hrával na husle, potom však utrpel úraz ľavej ruky, prišiel o palec a sen o kariére hudobníka sa rozplynul. Vedel dobre, prečo mu pripomínam Beethovena. „Netvrdím, že nemáš pravdu,“ povedal po chvíľke, „ale, zamestnanie mi to nevráti.“
„Nájdeš si iné.“
Žiaľ, neznelo to presvedčivo. Chlap, dva roky pred penziou, sotva čosi nájde. Svet je plný zodratých mužov na prahu dôchodku, ktorých dnešná doba zavrhla. „Zvykol som si na tie každodenné rituály, ráno káva, pešo do roboty, porada, obed, služobné cesty, potom práca doma. A teraz? Zobudím sa a čumím do povaly, rozmýšľam, či má vôbec cenu vstať, pohnúť sa z postele…“
Poznáme sa roky, rozumieme si. Ten chlapík čo tu popíja čaj, býval donedávna veselý spoločník. Spoločne sme povystrájali kadejaké hlúposti, preskákali kadečo, zhovárať sme sa dokázali aj bez slov, pohľadmi. Každá skúsenosť, ktorou človek prejde, bez ohľadu na to, či pozitívna, alebo negatívna, ho obohacuje. Kto neokúsil horkosť, nevychutná sladkosť, keby sme nevideli temnosť noci, sotva oceníme žiarivosť slnečného dňa, ak neprežijeme čo i len kúsok bolesti, ťažko niekedy oceníme slasť. Všetko vo vesmíre, pohyb, energia aj život človeka je postavené na protikladoch, ktoré sa priťahujú a doplňujú, aby tak umožnili časopriestoru realizovať prírodný zámer, či božie plány, ako chcete. Temná nuda, ktorú môj priateľ, prepustený zo zamestnania (ako nadbytočný) okúsil, ho zožiera viac ako nečakaná sociálna núdza. Nevie, čo si počať a jeho doterajší spôsob života, ten súbor nacvičených aj vynútených návykov, akoby ho opantával aj naďalej, nevie sa mu vymaniť. Nedokáže sa oslobodiť, zmieriť sa so zmenou a pokračovať inak. „
Vieš, ja si myslím, nemienim ťa poučovať, že zmena je život. Treba veci brať z tej pozitívnej stránky, aspoň sa o to snažiť. Neber to tak, že mne sa ľahko hovorí, že nie som v tvojej koži, vieš ako to myslím…“
Jasné, že vedel, len sa bránil zmieriť s definitívnym koncom jednej etapy svojho života, reflexívne odporoval, akoby v pude sebazáchovy. Priebežne však zbieral nových síl do ďalšieho boja a naše spoločné popíjanie čaju bolo presne takýmto čerpaním energie. Naše pohľady potom úplne prevzali funkciu slov, sedeli sme mlčky a oni viedli svoj tichý dialóg. Hej, dalo by sa aj nadávať, biť päsťou do stola, preklínať osud, sťažovať sa, nalievať poldecákmi… Dalo by sa, ale takáto zmena by nestala ani za fajku dymu. Človek nemusí byť rovno génius aby pochopil svoje obmedzenia. Utrpenie je vždy také veľké, aký veľký priestor mu naša myseľ poskytne. Hluchý Beethoven napísal Ódu na radosť, ktorá je dnes európskou hymnou. Bolesť sa pretavila do šťastia, ktoré žije svojim vlastným životom ako posolstvo všetkých Európanov, spriaznených spoločným osudom. Hej, niektorí sú bohatí a žijú v prepychu, užívajú si slasti, ale z takýchto hedonistických vrcholov je k súženiu vždy len krôčik, každý jeden sa pohybujeme na okraji priepasti a tí, čo o tom nevedia prepadli ilúziám. Môj priateľ sa ich zbavil a to je pozitívum jeho smutného príbehu. Pravda je však iná: premena, skúška, strasť, bolesť, poznanie, zmena, nech je akákoľvek, je pravou cestou každého zmysluplného života.

Klopanie na brány vedomia

„Naším skutočným cieľom je odhalenie faktu, že sme neustále tam, kde by sme mali byť,“ napísal anglický spisovateľ Aldous Huxley. Toto večné hľadanie identity osobnosti a prostredia je trvalo znepokojujúcou úlohou pre každého z nás - chceme za každú cenu zažiť práve tento stav dokonalosti, prirodzenosti, vesmírneho poriadku. Nie vždy sa pri tom uspokojíme s prostriedkami bežného prežívania v toku času, hľadáme spôsob ako mu vtlačiť pečať zvláštnosti, výnimočnosti, okabátiť zábrany racionálneho rozumu a prekĺznuť bránou vnímania kdesi ďalej, nad skutočnosť. Klopeme na brány vedomia. V takomto snažení zvyčajne prekračujeme prah dobrej výchovy, či ustálených spoločenských noriem a pokúšame sa o únik z osídiel všednosti, ktorá sa nám v určitých momentoch vidí byť nezaujímavá, príliš prekrytá všelijakým haraburdím, prázdnymi slovami, frázami, normami. Je to túžba dostať sa mimo svet verbálnych pojmov a nazrieť do priestoru neznámych, znepokojujúcich aj príťažlivých hĺbok, ktoré zostávajú pre náš zrak zastreté. Chceme tam preniknúť priamo, bez zábran, bez ťažoby, zodpovednosti, mimo každodenný tlak okolitého sveta, samozrejme, každý po svojom. Aj keď v spoločnosti žijeme a konáme spoločne, v skutočnosti je každý jeden z nás vždy len sám, sám so sebou. Nikto nikdy nespozná naše radosti a smútky, naše pocity a myšlienky sú výhradne súkromnou záležitosťou. Sme súčasťou spoločenstva osamelých jednotlivcov - ostrovov v mori miliárd autonómnych existencií. Našťastie sú tieto izolované ostrovy vďaka podobnosti svojich osudov schopné komunikácie, vzájomného porozumenia, čo pomáha vidieť aj iných vo vlastnom zrkadle. Tá túžba overiť si, že sme naozaj tam, kde treba, že nie sme mimo, niektorých občas dovedie ku poháriku, pretože alkohol má tu schopnosť, ak sa užíva s mierou, odpútavať a našepkávať, čo môže byť v tej tajnej komnate… Asi preto ho vo väčšej či menšej miere pije väčšina ľudstva a jeho zarytí odporcovia, dobrovoľní abstinenti, sú v pozícií akýchsi čudákov. Celoživotné zrieknutie sa či i len jedinej čaše dobrého vína je v podstate odmietaním tej prirodzenej snahy overovať si opodstatnenosť neustálej prítomnosti v živote. Odmietnutie takéhoto druhu pôžitku môže viesť k celkom odlišnej zmyslovej radosti, nie však k bránam vedomia, mimo všednú skutočnosť.

Podľa najnovších výskumov obsahuje aj to najslabšie pivo chemické zlúčeniny zvané puriny, ktoré sa ukladajú v kĺboch a spôsobujú ich bolestivé ochorenie, tzv. lámku. Spomedzi všetkých alkoholických nápojov je vraj práve pivo v tomto smere najnebezpečnejšie. A predsa je náš moderný svet poznačený práve pivnou kultúrou. Intenzívne testujeme svoju súkromnú životnú pozíciu potencionálnou lámkou.

Cudzia tvár v zrkadle

Všimol som si to ráno, pri holení. Doparoma! V zrkadle sa na mňa pozerala cudzia tvár. Neznáme oči akoby mapovali hlbiny priepasti, sú to moje oči? Pozerám a stále menej verím tomu, že hej. Pohľad do vlastných očí je desivý. Zrazu som na pochybách, či tam, v tom odraze som naozaj ja. Čo ak ja je niekto iný? Tá novoobjavená tvár sa na mňa pozerá zmierlivo, ale veľmi vážne. „Kto si?“, pýtam sa. Mlčí. Tam na druhej strane akoby nebol nikto. Dobre, môže sa stať že päťdesiat rokov s jedným spoločníkom, v jednej ľudskej podobe unaví, možno sa ten odraz svetla v zrkadle iba unavil. Sklopím zrak a všetko bude v poriadku. Lenže tie oči sa nedajú oklamať. Tie moje vlastné oči v zrkadle sa pozerajú do mojich očí tak neúprosne, až to mrazí hlboko v útrobách srdca. Toto je odraz srdca. Nová vráska, kedy sa objavila? A tá ryha na čele, tie hlboké kolmé brázdy nad nosom, priehlbiny v kútikoch očí, odkiaľ sa nabrali? Patria mne, alebo je to len majetok toho cudzieho odrazu v nepodarenom zrkadle. Pozerať sa na vlastnú tvár v zrkadle je nebezpečné, je to zradné. Môže to spôsobiť aj výčitky svedomia, veď ten výraz tam na opačnej strane je nevyspytateľný. Pýtam sa tej chladnej tváre: „To si bol ty, čo si ma dnes nepodržal, sklamal, nepodporil?“ Tvár je apatická, pretože má svoj vlastný život. Pozerá sa na mňa mlčky, akoby nemala záujem zapojiť sa do dialógu. Dnes som stretol človeka, ktorého nemám rád už dlhé roky, kedysi dávno ma veľmi sklamal, je úspešný a veľmi sa mu darí. „Urobil si to vynikajúco,“ vravím mu, „výborná vec, gratulujem, zaslúžiš si obdiv!“ Chcel som povedať pravý opak a namiesto toho som farizejsky lichotil jeho márnomyseľnosti. „Bol si skvelý,“ povedali ústa. Ako mohli oči dopustiť takú falošnosť? Tvár sa na mňa pozerá, je ako záclona, keď ju odhrniem, bude tam ktosi celkom iný. Ten výraz akoby sa mi vysmieval. Si hlupák, ak si uveril, že táto tvár si ty, táto tvár je len tvár, nepatrí ti… „Mlč!“ Veď ešte to by chýbalo, aby ma vlastná tvár poučovala, aby mi rozkazovala. Spomínam si celkom jasne, že pred niekoľkými rokmi to bola iná tvár a pred mnohými rokmi to bola „celkom iná tvár.“ Patrila chlapcovi, ktorý sa usmieval a jeho oči žiarili. Mal výraz plný očakávania, táto tvár ma výraz plný únavy. Komu patrí? „Svetu všelijakých tvári,“ hovorí cudzia tvár v mojom zarosenom zrkadle. Ako môže mať niekoľko tvári, ktoré sa tak výrazne menia v priebehu plynúcich rokov, jedného jediného majiteľa? Podvod! Ústa zakryté holiacou penou akoby chceli protestovať. „Aký podvod, človeče, pozri sa na seba!“ „Veď sa pozerám!“ odseknem. Nie je to príjemné, keď ma hnevá vlastná tvár. Ale, čo ak naozaj nie je moja? Veď ja by som predsa človeku, ktorého neznášam, toľko nelichotil! „To bola povinná zdvorilosť,“ hovoria mi oči pripomínajúce čiernu dieru. Opäť ma tá cudzia tvár poučuje. Povinná zdvorilosť predsa nejestvuje, je to hlúposť. Je to obyčajná vypočítavosť. Slabosť. Pokrytectvo. Bol som to dnes ráno, pri tom stretnutí s tým nepríjemným chlapom naozaj ja, alebo to bol niekto iný? Tvár sa však nenechá oklamať. „Ty si to bol!“

Predstavil som si, čo by sa dalo objaviť, ak by sa z akejkoľvek ľudskej tváre stiahla koža. Zmizla by mimika, výraz, vrásky, grimasa, zostala by len taká anatomická nevyhnutnosť. Určite by to bolo ohavné, ale veľmi pravdivé. Výraz tváre často zrádza, ak ho zlikvidujeme, nezradí. Tu kdesi sa zrodil pojem: kamenná tvár. Studený úsmev. Bezvadná vec, ale aká desivá! Svet plný kamenných tvári by bol predsa neznesiteľný! Ona jediná je akým - takým náznakom toho, čo si jej nositeľ myslí, čo cíti. Bez nej je to všetko dookola len jedna veľká nekonečná záhada, labyrint tajomstiev a záhad. Srdce by bolo tou najneznámejšou vecou aká jestvuje, vlastne by bolo zbytočné. Ale potom by už stačila iba maska. Na každú príležitosť iná, všetko ostatné vo vnútri človeka by bolo tabu. Pohodlné, lákavé, ale strašné. Dobrovoľná strata tváre by zrejme načisto zmenila ľudstvo aj kolobeh dejín. Vládla by beztvárnosť. Krása a forma zjednotené v harmónii by sa stali najväčšou zbytočnosťou. Bŕŕŕ! „Ty, tvár, počúvaj, si moja, alebo nie?“ Výzva to bola priama a tvár ju tak aj prijala. Lícne svaly sa zachveli, i kútiky úst. Vrásky okolo očí sa prehĺbili, práve tak aj tie ryhy medzi obočím. Ale oči to všetko prezradili: je to moja tvár. Ale kto som?

Milosť dôstojného odchodu

Odpusťte mi túto chmúrnu tému, ale odchádzajúc z pohrebu priateľa, rozmýšľal som o tom, že dnešný svet je posadnutý mladosťou, úspechom, sexom a mocou, staroby a zániku sa štíti, preto umieranie odmieta. Starý človek sa považuje za chorého, ak sa ukončí jeho pracovná výkonnosť, stáva sa príťažou pre svoje okolie, odkladá sa do nemocnice, alebo starobinca, prípadne chradne a odchádza zo života v osamotení svojho domova. Keď umiera niekto blízky, väčšinou nevieme ako mu pomôcť, keď potom definitívne odíde, vec je uzavretá, jeho budúcnosť skončila. Živých ani len nenapadne, že umierajúci potrebuje pomoc, poslednú útechu, duchovnú starostlivosť. Väčšina sveta žije buď v odmietaní smrti, alebo v hrôze pred ňou. Kým dýchame, myslíme si, že sa nás tieto veci netýkajú. Ani veda neskúma, čo s faktom odchodu zo života a moderná medicína má tendenciu vnímať smrť ako vlastné zlyhanie. Zubami nechtami sa snaží ho zvrátiť, siahajúc niekedy aj k neprimeraným liečebným postupom. Nie vždy však staroba musí byť akútna choroba, v princípe ide o záverečnú prípravu na odchod. Spoločnosť posadnutá úspechom a prosperitou to takto vidieť nechce, na túto tému sa v magazínoch, plných reklám, nediskutuje. Výnimkou je smrť brutálna, pretože sa ponúka ako vhodný artikel pre masové skonzumovanie. Umieranie každodenné, len málo senzačné, zväčša smutné a bolestné, nikoho nezaujíma. Medicína si svoje vybaví a zbytok je už mimo akúkoľvek pozornosť, málokoho zaujíma psychické utrpenie umierajúceho, jeho úzkosť a bezmocnosť.

Len zlomok ľudí odchádza zo života násilnou, náhlou, nečakanou smrťou, drvivá väčšina umiera pokojne, v tichosti nemocnice, ústavu, domova. Komukoľvek, kdekoľvek sa tento všedný jav deje, nevie čo robiť. Ani ten najvyškolenejší personál zdravotníckeho zariadenia sa nikdy nezaoberal otázkami psychického utrpenia smrti, potrebami a kvalitou umierania. Ľuďom sa odopiera milosť dôstojného odchodu, tá úžasná vec, ktorej sa v dávnej minulosti venovalo tak veľa pozornosti, úvah, meditácií. Len zopár jednotlivcov, vďaka vlastnému úsiliu a hľadaniu tuší, že umieranie ako prirodzená súčasť žitia, je záležitosť hodná úcty, rovnako dôležitá ako hociktorý iný aspekt súcnosti. Štýl nášho života určuje hromadenie tovaru a snaha o pohodlie nám zakrýva obavy z odchodu. Jeho dôstojnému riešeniu nevenujeme ani kvapku pozornosti, spoliehame na lieky a reklamu. Všadeprítomný a mocne uctievaný kult krásy a mladosti je však len ilúziou bičovanej vášne, nie pravdou, či podstatou existencie. Myslím si, že je načase odkliať toto tabu a skúmať milosť dôstojného odchodu v spoločenskej praxi i v súkromí

O súcite a pokrytectve

Grécky spisovateľ Nikos Kazantzakis vo svojom románe „Kristus znova ukrižovaný“ to vystihol veľmi verne. Oddelil všedný deň a bežné starosti od chvíle dialógu s Bohom a načrtol takúto tému: všetko je to pekné, čo sa píše v Písme svätom, čo sa rozpráva v kostole, medzi slušnými ľuďmi, ale preboha, kto by sa takými pravidlami lásky a cti aj naozaj riadil v skutočnom živote? Človek predsa od narodenia musí veľmi jasne rozpoznať rozdiel medzi reálnym životom a rečami, čo ako pekne znejú! Všetko to ľudské, láskavé sa len tak hovorí, pre potechu chvíle, ale podstata je v inom, pravda je iná, pravda je skutočnosť a skutočnosť je sila a zlo a nenávisť a závisť a ohavnosť a neresť a špina, podlosť, vierolomnosť, faloš, žlč, hnev, lotrovina…

Od chvíle, keď dostaneme rozum musíme sa naučiť veľmi zručne narábať s touto povinnou falošnosťou, s týmto nevyhnutným pokrytectvom a vraj čím skôr zvládneme umenie pokrivených slov a skutkov, tým lepšie. Tak radia skúsení harcovníci životom. Ušľachtilé slová majú priestor len v situácii k tomu vytvorenej, teda len mimo každodennú realitu, v bežnom živote sa česť a spravodlivosť stávajú príťažou, Kto s ňou narába, vystavuje sa všeobecnému posmechu.

Románový otec Grigoris je človek skúsený, vie ako to v živote chodí, dokáže povedať veľa nádherných a šľachetných slov, ale keď prichádza na lámanie chleba, keď treba dobro vystaviť skúške pravdy, ustupuje. To predsa nemožno myslieť vážne, že by človek naozaj mal pomáhať blížnemu!? To sú len také sviatočné reči. Bratia, na láskavé reči nemožno spoliehať, život je o inom. Teraz sme my bratia, len obyčajní ľudia, každý zodpovedný sám za seba. Nikto nie je povinný láskou, súcitom, ohľaduplnosťou. Ešte to by chýbalo, veď keby sa je priveľa dostalo do sveta, bol by to jeho koniec. Rozvrat, anarchia. Nič také nie je možné, ak chceme aby sa svet a jeho zákony udržali! V tej Kazantzakisovej knihe je aj postava chlapca menom Manolios. On sa búri, pretože v pašiových hrách má zohrať úlohu Krista, bičovaného a ukrižovaného, preto sa v ňom vzoprie jeho prirodzená ľudskosť proti „normálnemu“ falošnému životu a chce zmeniť svet, seba, celú dedinu v ktorej žije. Uveril ilúzií, nedokáže oddeliť povinnú faloš od nevyhnutnej reality! Nevie sa obracať, somár…

Každá „moderná“ spoločnosť tkvie svojimi základmi v pokrytectve, čím väčšie, tým lepšie. Jej pýchou bývajú najzbožnejší pokrytci. To sú takí súcitní ľudia, ktorí vám pôsobivo vyrozprávajú o tom, aké mocné je ich sociálne cítenie, ako veľmi sa trápia nad biedou sveta, ale nečakajte, že hodia biednu almužnu do klobúka žobrákovi. Nikdy. To je taká „morálna“ zásada najsúcitnejších. Vidí sa mi, že keby Kristus opäť prišiel medzi nás, nepochodí lepšie ako v tom prvom prípade, opísanom v evanjeliu. Samé reči, samé frázy o láske, súcite, pomoci blížnemu, o povinnosti pomáhať, ale žiadny skutok. Pomoc v núdzi je viac slabosťou ako ľudskosťou. Pokrytectvo je chlebom každodenným, stáva sa povinnosťou pre všetkých, čo smerujú k úspechu. Najpokryteckejšia je takzvaná „sociálne cítiaca“ spoločnosť "vyvolených" politikov, osvietených vodcov ľudu. Ako len zápalisto sú schopní prázdnymi rečami brojiť proti nešťastiu iných, proti chudobe, ale keď sa jej treba priamo postaviť, niet ich. Akoby sa zem po nich zľahla.

Súcit a ušľachtilosť naozaj nie sú povinnosťou. Iba výsadou tých zopár jednotlivcov, ktorí dokážu posudzovať svet nie podľa kritérií spoločensky povinného pokrytectva, ale podľa svojho srdca. Takýto ľudia neoplývajú majetkom a väčšinu svojho života prežívajú v anonymite. Ich šťastím je dobro a láska, ktorú ponúkajú bez akejkoľvek túžby po vďake, či zisku. V ich každodennosti sa veci nemerajú efektom a profitom a či sa to vyplatí a čo z toho, čo za to? Nič také. Chodia medzi nami mlčky, nebijú sa v prsia, no ctia si spravodlivosť. Vedia, že ona sa nevymeriava funkciou ani schopnosťou slúžiť a vtierať sa do priazne mocných, vedia že mocní sú takí len chvíľu, ktorú im vymedzil čas, nečakajú na vnuknutie, ale pomáhajú už teraz. Prebudili sa zo sna sebectva a objavili svet plný ľudí. Je to aj ich svet, veď bez neho by žili len vo vzduchoprázdne. Vedia, že ten svet nečaká na plané reči, na frázy, na prázdne gestá, chce len trošku čistej ľudskej solidarity, bez pátosu a vzletných rečí pokrytcov.

http://www.youtube.com/watch?v=hEk2iwYLE0s
Košický Dóm sv. Alžbety ma nikdy neprestáva fascinovať. Od ranného detstva sa pozerám na tento "svoj" chrám s úžasom a obdivom. Žasnem nad jeho majestátnou dôstojnosťou, obdivujem jeho monumentálnu krásu, ktorá sa v detailoch mení na neuveriteľne nádherné umelecko-historické dobrodružstvo, ktoré nenechá ľahostajným žiadneho pozorovateľa.

Najprv sme vraj boli červíkmi

Ak ste niekedy trávili dovolenku pri niektorom z početných švédskych jazier, možno ste stúpili na jedného úžasného červíka. Úžasného, pretože vaša DNA je rovnaká ako u Xenoturbelli procreates. Xenoturbella je bezhlavý, zeleno-žltý červ, ktorého málokto videl a ktorý je podľa britských vedcov najbližším príbuzným človeka. Rovnaká DNA to jednoznačne potvrdzuje. Keby sme vyčkali, možno sa raz z nášho červa stane bytosť blízka ľudskému rodu, s genetickými predpokladmi stať sa korunou tvorstva. Tento náš milý príbuzný červík obýva isté švédske jazero a najprv ho zaevidovali ako príbuzného mušliam, lebo vyzerá presne ako vnútro takej mušle. Experti ho objavili už pred osemdesiatimi rokmi v bahne a postupne zaraďovali k rôznym živočíšnym rodom, naposledy k mäkkýšom, teda do spoločnosti slimákov. Ale, to by bola pre mäkkýše priveľká pocta, veď Xenoturbella je najbližším príbuzným živočíšneho druhu Homo sapiens spomedzi všetkých bezstavovcov! Dokonca aj to, že zatiaľ nemá chrbticu posúva červa bližšie do našej spoločnosti, v ktorej sa jedinci bez chrbtovej kosti bežne vyskytujú. Výskumníci z Cambridgskej univerzity dnes nemajú najmenšie pochybnosti o tom, že švédsky červík je predchodcom človeka, spolu s hviezdicami, a ježovcami. Zhodli sa, že červík existoval už pred 500 miliónmi rokov a patrí k najprimitívnejším organizmom na zemi. Typický paradox prírody - najdokonalejšie sa vytvára v najjednoduchšom. Zárodky inteligencie na našu planétu teda zavliekol červ, ktorý okrem hlavy nemá ani len rozmnožovacie orgány. A to už je čo povedať! Akým zázrakom sa tento druh udržuje pri živote už pol miliardy rokov? Ako to, že je stále nosičom ľudského genetického vzorca? Prototypom jedinečnosti?

Na prvý pohľad niet nič všednejšieho ako jedinečnosť. V živočíšnej ríši je ťažšie objaviť dvoch identických tvorov, ako miliardu unikátnych. V ľudskom rode nie sú identické ani len navlas si podobné dvojčatá, o trojčatách ani nehovorím. Čo tvor, to unikát. Len si to predstavte, toľko unikátov na Zemi. A všetko to zrejme spískal ten bezhlavý, zeleno-žltý švédsky červ bez chrbtice. Potom sme ho samozrejme okašľali a vzpriamili sa, pretože ani také nekonečné plazenie sa v bahne nie je žiadna slasť. Akonáhle sa ten prvý medzi nami vzpriamil, ostatní, prirodzene nechceli zaostávať a tak sa zo zeme dvíhal jeden človek za druhým, napojil sa na mysteriózne vesmírne energetické zdroje vedomia a nasmeroval si to k mysleniu. Vedci nám nič nedarujú, spokojne nás oberajú aj o mýty líčiace slávnostným spôsobom naše zrodenie. Vedci nemajú radi jednoduché veci ani patetické tvrdenia a preto sa im vidí byť teória stvorenia človeka podľa biblie veľmi nepravdepodobná, muselo to byť zložitejšie. Komplikovanejšie. Starý zákon, ani kniha Genezis to nemohli celkom presne a spoľahlivo zaznamenať, obávajú sa vedci - skeptici. „Učiňme človeka na náš obraz, nám podobný! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa po zemi plazia!“, riekol Boh a stvoril človeka na svoj obraz. Lenže Genezis - kniha pôvodu nie je odborným dielom autorizovaným Cambridgskou univerzitou. Preto nemôže uvádzať fakt, že na počiatku nášho stvorenia bol bezpohlavný červík Xenoturbelli, nositeľ našej DNA, ktorý to vydržal v bahne milióny rokov, aby napokon dospel do dnešnej ľudskej krásy. K rozumu si nabral aj ducha a nazval sa človekom. Z červíka človek? Tak samozrejmé ako z človeka červík, záleží len od uhlu pohľadu. Prestížny prírodovedný časopis Nature plný vedeckých autorít vie svoje práve tak, ako biblická kniha Genezis. Niečo jednoducho nemohlo vzniknúť z ničoho, hmota z nehmoty, vedomie z nevedomia a preto sa na začiatok postavil červík. Navyše sympaťák z bohatého Švédska, kde sa namiesto politiky zaoberajú radšej environmentalistikou. Tam mohol prežiť tých svojich päťsto miliónov rokov v relatívnej pohode. U nás by sme ho už dávno boli zašliapli, bez toho že by sa vôbec niekto vzrušoval nad jeho DNA. Mať ľudskú DNA ešte neznamená mať aj protekciu! Našinec by milého Xenoturbelli jednoducho nastokol na háčik udice a použil ako návnadu priamo v jeho domovskom jazere. Priveľa vedy niekedy nielen znepokojuje, ale aj unavuje. Najmä ak otázka nášho pôvodu už dávno (takmer) nikoho nezaujíma.

Cez utrpenie k hľadaniu

Aj ten najšťastnejší a najúspešnejší život človeka sa nevyhne utrpeniu. Sprevádza nás aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Príde zväčša nečakane, či už vo forme bolesti, biedy, psychického trápenia, sklamania, smútku, podlomeného zdravia, alebo z výčitiek svedomia. Nik mu neodolá, ani tá najcynickejšia povaha. Je to tak spravodlivé a prirodzené. Iba cez utrpenie sa človek dostane na cestu hľadania pravdivého útočiska. Väčšina z nás sa zhodne na fakte, že ním môže byť nakoniec iba Boh, ale určitú skupinu môže ako útočisko uspokojiť napríklad krása, harmónia prírody, logika času, či neúprosná nesmiernosť vesmíru. Boh ma výhodu, že zvyčajne nesklame žiadneho hľadača, nech by ho už nazval Kristom, Buddhom, Kŕšnom, Alahom, Manituom, Odinom… Príroda sama je tiež neodmysliteľným božstvom, takže ateista je v podstate naladený na rovnakú vlnovú dĺžku ako človek veriaci, aj keď to často odmieta pripustiť. Ľudské utrpenie spoločné pre všetkých je práve tým zjednocujúcim prvkom, pozdvihujúcim duchovnú úroveň. V podstate sme v každej sekunde zajatcami vlastných myšlienok, predstáv, ilúzií, svojho zraniteľného tela a všetkých vplyvov ktoré naň dopadajú. Ak zavrieme oči a s vypätím vôle sa pokúsime odpútať od každodenných starostí, s prekvapením zistíme že sa nám v hlave hmýria myšlienky absolútne nespútané, nekontrolované, disponujúce ohromnou silou, ktorú naša vedomá myseľ nedokáže skrotiť. Utíšenie, keď sa k nemu aspoň na okamih dopracujeme, môže ten trvalý chaos v hlave utlmiť, nikdy však celkom potlačiť. Utrpením, tým najvlastnejším a najzrozumiteľnejším pocitom každej, viac či menej vnímavej duše, sa dokážeme z toho chaosu vymaniť, ako s veľmi zvláštnou metódou: pohľadom von. Von z kolobehu chaotických myšlienok. Sprievodným javom bude pohľad do nášho vnútra, v ktorom dominuje obrovské „Ja.“ Ak ho prehliadneme, zistíme, že obrátenie sa k vyšším úrovniam myslenia bude mať očistné následky, vďaka svojim duchovným vlastnostiam. Spoznáme svoj pravý stav, povrchne charakterizovaný nekonečným snažením po zisku. Táto činorodá charakteristika každého bežného človeka, však v konečnom dôsledku znemožňuje spoznať našu podstatu, prirodzenosť v jej samom zárodku. Teda ten vzácny pôvodný stav, v ktorom sme prišli na tento svet. Iba cez utrpenie sa môžeme k tej našej prapodstate priblížiť, ale chce to veľa úsilia a tréningu, na ktorý nemáme čas. Kto by trénoval myseľ, uťahanú každodennými povinnosťami! A predsa je to nevyhnutné. Aj vedomie, tak ako bytie, aj duša tak ako telo, potrebuje cvik a zdokonaľovanie, aby bola citlivejšia, ale i odolnejšia voči nástrahám doby, teda schopnejšia jasnejšieho poznania chodu vecí sveta. Neviem, prečo si niekto myslí, že trénovať možno iba telo a myseľ by mala len odpočívať. Ak by sme ju dokázali znehybniť, nekonečné rojenie myšlienok zastaviť, stačilo by relaxovať. Ibaže v situácii, keď to nie je možné (dokonca aj blahodárne snívanie v spánku je svojim spôsobom len výdaj duchovnej energie) je dôležité cvičiť tiež ducha. Spoznané utrpenie je takým cvičením, ktoré v konečnom dôsledku smeruje k zdokonaľovaniu. Ubúda chýb, svet okolo sa zdá byť jasnejší a naše vnútro zrozumiteľnejšie.

Vidí sa mi, že iba tento stav, kedy sa cez utrpenie posúvame k hľadaniu, je cestou k formovaniu vlastného osudu, ktorý môžeme meniť v závislosti na sile sebauvedomovania. Známy výrok: „Poznaj sám seba!“, má podľa historických výskumov svoj pôvod v antickom Grécku. Kto to poznanie skutočne dosiahol, stal sa tam „bohom,“ s vyhradeným sektorom na Olympe. Pravda je však taká, že toto poznanie, dosiahnuteľné len cez utrpenie ľudského údelu, odhalili už vyspelé civilizácie starobylej Indie, dávno pred antikou. Dnes ho môžeme prijať ako dar, ktorý sme podedili v kolobehu vekov, tak podobnému kolobehu myšlienok v každej jednej ľudskej hlave. Zdá sa mi preto, že najmodernejší prístup v dobe ktorú žijeme, je spoznávať a osvojiť si staré pravdy a pokúsiť sa zúžitkovať ich posolstvo pre život v treťom tisícročí. Nie je to ľahké, ani jednoduché, stojí to veľa času aj úsilia. Ale cez utrpenie ktorého sme si vedomí, sa k tomuto poznaniu dostaneme veľmi rýchlo. No len pri dobrej vôli a ochote akceptovať aj duchovný rozmer bytia ako jeho nevyhnutnú súčasť.

O prameni, čo nikdy nevysýcha

Keby som veril na prevteľovanie, na inkarnáciu, pokračovanie života na zemi aj po smrti, v najrôznejších podobách, podľa karmického zákona príčiny a následku... chcel by som byť studničkou, lesným prameňom čistej vody. Každý, kto by šiel okolo a pocítil by smäd, mohol by sa napiť. Pretože, ako povedal starý múdry Číňan, filozof a básnik Lao ć, „najvyššia forma dobrotivosti sa podobá vode.“ Voda dokáže byť prospešná všetkému, bez toho aby s nim musela zápasiť. Voda sa neštíti žiadnej biedy sveta, očistí všetko na čo siahne. Kto by sa napil, z tej mojej studničky, bol by aspoň chvíľu šťastný. Tak by som žil v mnohých živých bytostiach, stále, v ľuďoch, aj vo zvieratách. Bol by to celkom isto zmysluplný život. Keby ma vládca božieho kráľovstva hneď neuvrhol do podsvetia, medzi desivých, večne hladných démonov, ale dovolil mi vybrať si, či chcem zostať navždy v blaženosti vykúpenia, vo večnom raji, alebo sa vrátiť na zem a byť tou studničkou, tým lesným prameňom, tou živou vodou láskavej prírody, beriem ten prameň.

Nič vo vesmíre totiž nedá človeku viac radosti, ako zotrvať a rozdávať potechu smädným. Pútnikom, deťom, jeleňom, každému kto ide okolo a potrebuje sa napiť. Načerpať s dúškami novú nádej. Pookriať na tele i na duchu. Bol by to v podstate večný život, lebo taký prameň, čo mohol byť rajom no chcel sa stať vodou v studničke, určite nikdy nevyschne. Lebo, ako hovorí majster Lao - ć, zakladateľ staročínskeho myslenia Tao, „nie je pod nebom ničoho, čo by bolo slabšie a poddajnejšie ako voda. Zároveň tu však nie je nič, čo by jej dokázalo odolať."

Voda. Naučila ma chápať, že aj zdanlivo slabé a poddajné môže zvíťaziť nad najtvrdším a najsilnejším, tak ako keď razí cestu skalami. Vďaka nej viem, že ústupnosťou možno zlomiť odpor a jemnosťou že je možné zdolať prekážku, na ktorú obyčajná sila nestačí. Prameň, ktorý sa zmierlivo ponúka v takej čistej láskavosti, nie je len služobníkom smädných, ale vždy a stále, po každom dúšku aj novým životom, ktorý sa rozlieva ako ten plný džbán, ktorý sa sústavným vyprázdňovaním, kolovaním od úst k ústam, stal nevyčerpateľným.

Sen o prameni, čo nikdy nevyschne je o zotrvaní. Ťažko sa tešiť z darov nebies a myslieť pri tom na nekonečne biedy iných božích tvorov. Studnička sa mi preto vidí byť tým najšťastnejším pozemským stvorením. Jej krása je totiž v účelnosti a účel sa tak mení s vodou ktorú prameň ponúka, na najväčšiu možnú svetskú nádheru. Myslím, že ľudia z púšte, ľudia vyprahnutí životom, či tí, ktorí niekedy okúsili nekonečný a tríznivý smäd, mi dajú za pravdu.

Zabudnuté ticho

Vždy, keď som sa po istom čase vracal zo svojej vidieckej chalupy do mesta, tešil som sa na ten hluk, pohyb a náhlenie, tak typické pre život v každom väčšom sídle.
„Keď som doma, v meste, intenzívne cítim že žijem, pretože vidím ten ruch okolo seba a stávam sa jeho súčasťou,“ nahováral som si spokojne. To bolo kedysi. Dnes už sám seba tak kruto neklamem, naopak, predstava návratu do toho chvatu a chaosu ma zväčša napĺňa ľútosťou. Je to presne naopak, v tom rachote motorov a džavote hlasov vôbec nepočujem tlkot svojho srdca, tep vo svojich žilách, šumenie vetra v ušiach, o speve vtákov ani nehovorím...Spomínam na ticho. Ten zvláštny stav vyrovnanosti, rovnováhy tela a mysle, v ktorom kryštalizuje každý charakter, sa nám stal cudzím. Bojujeme proti nemu všetkými možnými prostriedkami a tam kde technológia nezaberá, nasadíme príval slov. Reči, táraniny, taľafatky… Tlmíme tak strach z predstavy, že by sme sa na chvíľu mohli ocitnúť zoči-voči svojej stíchnutej duši. Čo nám povie, čo jej povieme, kto nám pomôže, ak si nebudeme vedieť dať s tichom a mlčaním rady? Príval slov, ktoré sa na nás valia v nepretržitom slede všetkými možnými cestami, signálmi, sieťami, kanálmi, hlasivkami, považujeme za prirodzenú situáciu moderného človeka, ktorý je predovšetkým tvorom spoločenským a záplava slov, tónov i kakofónie, mu predsa nemôže prekážať. Ak niekedy naďabíme na človeka, ktorý radšej počúva a mlčí, akoby mal sám rozprávať, sme v pokušení považovať ho za čudáka...

„Pozrite, stráni sa ľudí, odľud…“

Pritom môže ísť o milého a dobrého človeka, ktorý však príliš váži slovo, aby ním plytval, príliš ctí ticho, aby ho potláčal. Možno si váži ľudí natoľko, že ich nechce urážať svojimi rečami a preto radšej počúva. Ešte aj taký majster slova ako bol Johann Wolfgang Goethe písal o tom, že „rozprávame priveľa.“ A to sa písalo 18. storočie, kedy sa medziľudské informácie vymieňali výhradne v priamom dialógu, z oči do očí, z uší do uší. Vtedy sa na ľudí nevalili písané či hovorené slová z rádia, televízie, internetu, plagátov, novín, reklám. Slová hovorené, slová písané... Vtedy sa táralo podstatne menej. „Ja osobne by som sa najradšej úplne zriekol reči a najradšej by som len skicami prirodzene vyjadroval všetko, čo chcem povedať,“ priznáva spoemnutý nemecký velikán ducha a pokračuje: „Čím viac o tom premýšľam, tým viac jalovosti, priemernosti (a som v pokušení povedať) dokonca hlúposti na toku reči objavujem. Ako naproti tomu vydesí človeka vznešenosť prírody a jej ticho, ak stojí tvárou v tvár, ničím nerušený, pustote dávnovekých hôr.“

Iste, artikulovaná reč je ten nástroj, ktorý nás oddelil od ríše zvierat a postavil do úlohy mysliacich bytostí, ale môže sa stať, u niektorých systémov, z ktorých sme mali na počiatku úžitok je to zrejmé, že sa staneme ich obeťami. Vôbec totiž nie je ľahké, dokázať so slovom správne narábať. Ako priamy produkt ducha je mocným mystériom, ktorého energia, tak málo závislá na hmotnej podstate, môže byť aj ničivou zbraňou. V časoch ktoré žijeme zbraňou, plieniacou ľudský charakter. Stačí len na chvíľu podľahnúť monológom, či diskusiám rôznych „moderných“ profesionálov slova, napríklad politických rečníkov a stávame sa púhym nástrojom ich nespútaných ambícií. "Odmyslia" to všetko za nás a dokonca nás aj inšpirujú k pokračovaniu tárania, v jednom nekonečnom kruhu. Nie každý sa v takejto komplikovanej situácii dokáže zachovať dostatočne obozretne a ostražito.

Preto mi občas býva ľúto, keď sa z blahodárneho ticha vraciam do kypiaceho chaosu. Nie je jednoduché zorientovať sa v tej inflácii slov, symbolov, významov a signálov, ktorým sme nepretržite vystavený. A mlčanie sa môže poľahky považovať za hlúposť, či slabosť.

„Aha ho, mlčí, lebo nemá čo povedať, chudák...!“

Medzi knižkami, v ktorých si rád listujem žiari jedna útla, rozsahom veľmi skromná, no posolstvom mimoriadne mocná. Napísal ju vietnamsky básnik a zenový učiteľ žijúci vo Francúzsku Thich Nhat Hanh. Je to sprievodca meditácie v chôdzi pod názvom Chodím a meditujem. Prechádzate sa prírodou, vnímate ju, mlčíte, uvedomujete si každý svoj pohyb, kráčate uvoľnene, rovne, dôstojne, pokojne a pohodlne. „Kráčajte po zemskom povrchu tak, ako keď vládca otláča svoj pečatný prsteň na kráľovský dekrét,“ radí Nhat Hanh.

Nič iné, len kroky a človek a cesta ktorú si pre svoje zážitky z chôdze zvolil.

V škole života nie sú prázdniny

Vždy sa mi videlo tak trochu nespravodlivé byť vrhnutý na tento svet, bez návodu na jeho použitie. Aj šoférovať vás naučia v autoškole, ale ako žiť, to nikto netuší. Jestvujú o tom iba domnienky, ktoré občas tí múdrejší medzi nami zverejňujú ako istú cestu, no vždy bez záruky. Zo všetkého čo som doteraz zažil a pochopil mi vychádza, že najkompetentnejším učiteľom života je si človek sám. V rozhodujúcej chvíli sa môže spoľahnúť len sám na seba, pretože to budú jeho starosti, bolesti, sklamania či radosti, ktoré celkom určite prídu. V škole života nie sú prázdniny, hovorí brazílske príslovie. Je to permanentná drina. Najlepšie sa zvláda v sústavnej čulosti, za nepretržitej bdelej prítomnosti, čo si vyžaduje veľmi veľa síl. Ľudské sklony k lenivosti a úniku sú totiž súčasťou výbavy každého jednotlivca a záleží len na tom, ako sa s nimi dokáže vyrovnať. Zo všetkých vied, ktoré človek môže a musí ovládať, tou hlavnou je umenie žiť tak, aby spáchal čo najmenej zlého a urobil čo najviac dobrého, napísal L. N. Tolstoj. Znie to prosto, zrozumiteľne, ale aké je to ťažké! Konať dobro je totiž iná vec ako sa mať dobre. V úsilí o dobré skutky je vlastné pohodlie až druhé v poradí, čo vyznieva neprirodzene. Lebo svet je iný, lepšie ho zvládajú silní, agresívni, ctižiadostiví. Každý jeden život človeka zdá sa byť len o jeho egu, ktoré, ak sa nekultivuje, ak chradne - človek upadá. Stráca energiu. Ako potom činiť dobro, keď ste vysilený a slabý? Ostáva len pochybná spravodlivosť, ktorá vymeriava každému jeho diel v jednoznačne stanovených limitoch. Odtiaľto potiaľ! A bodka!

Zostarnúť nie je umenie, umenie je to zniesť, napísal J.W. Goethe. Ako vždy, aj teraz má pravdu. Ako sa zmieriť s faktom, že po rokoch mohutného vzopätia nevyhnutne prichádza útlm a strata životnej energie? Odpoveď som našiel vo výroku starobylého čínskeho mysliteľa Konfucia: „Keď si prišiel na svet, plakal si a všetci sa radovali. Ži tak, aby všetci plakali, až ho budeš opúšťať.“ Nemusí sa to každému podariť, ale pokúsiť sa treba. Lebo…

„Ak nenájde sa hľadané, účinok predíde príčinu, choré ryby potiahnú proti prúdu a duše holubov v oku nedovidia za záhyb oceánu,“ napísal predvídavo vo svojej krásnej knižke veršov Košičan Daniel Liška. No a na to si treba dať pozor.

Stratené poklady Gotickej cesty

Bratislava, z hľadiska cestovného ruchu patrí trvalo k našim najlukratívnejším turistickým destináciám, aj keď ani zďaleka nie k unikátnym atrakciám. V jej prospech hovorí geografická poloha, pohodlná dostupnosť zo všetkých smerov a bezkonkurenčne najrozvinutejšia sieť služieb a infraštruktúra v rámci SR. Východniarski nadšenci očakávajúci veľké zisky z turistiky sa budú musieť najprv popasovať s odľahlosťou, ekonomickou zaostalosťou a zlým stavom komunikácii. Ich lákadlom by mali byť najmä prírodne danosti, etnická pestrosť i folklórna rázovitosť obyvateľstva a rozmanitosť kultúrnych pamiatok východného Slovenska. Jednou z možností ako na to je Gotická cesta, prvý turisticko-poznávací projekt svojho druhu, približujúci skvosty Spiša a Gemera s ambíciou stať sa súčasťou európskej turistickej pokladnice a svetového kultúrneho dedičstva. Od roku 1996 sa aj touto formou prezentujú naše kultúrne poklady ako Spišský hrad, kaštieľ v Betliari, či gotický kostol v Štítniku, ale i národné parky Slovenský raj a Slovenský kras so svojimi jakyňami. Najmä mestá Spišská Nová Ves a Rožňava od Gotickej cesty očakávajú prílev zahraničných turistov, ktorých peniaze by aspoň čiastočne kompenzovali investičnú podvýživu tohto stagnujúceho regiónu. Keďže možnosti miest a obcí sú obmedzené a krajské samosprávy sa viac ako podpore konkrétnych programov s hmatateľnými výsledkami venujú tvorbe krkolomných rozvojových vízií, podnikatelia a propagátori sa viac obracajú k centrálnym orgánom. Pomôcť by mohli prostriedky z fondov EÚ, alebo z Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania. Podporiť by sa mali najmä projekty zamerané na zlepšenie služieb, výstavbu hotelov, penziónov a propagáciu.

V prípade Gotickej cesty sa najviac očakávalo najmä od jej masívneho propagovania prostredníctvom rôznych informačných tabúľ, brožúr, pútačov, letákov, či od internetovej stránky. Verilo sa, že keď už raz zlákaný turista do regiónu príde, krásy prírody a gotické klenoty ho tak očaria, že na zábavu či pohodlie úplne zabudne. Nestalo sa. Z takmer 300 kilometrov dlhej trasy označenej hnedo-bielymi tabuľami je skôr symbolická a náučno-poznávacia ilúzia pre milovníkov prírody a stredovekej architektúry, ako „pravý turistický magnet s nevyhnutným servisom a primeraným komfortom.“ Dnešné trendy v cestovnom ruchu viac ako na prísune kultúrno-historických vedomostí stoja na rozmanitosti pôžitkov a neutíchajúcom hlade po zážitkoch a zábave. Tento obchodný artefakt sa na Gotickej ceste nevyskytuje a žiaľ, nie je prítomný ani v iných slovenských centrách, osobujúcich si prívlastok turistické. Náš postoj k turistike je naivný, akoby korenil v bývalej „vibramkovej“ minulosti. Podnikatelia a samosprávy akoby sa stále spoliehali len na prirodzené danosti terénu. Dobrý nápad, zvaný „Gotická cesta“ sa stane turistickým rajom iba vtedy, ak okrem viac či menej zdevastovaných historických objektov a ich uzamknutých interierov ponúkne návštevníkom aj príležitosť aktívne relaxovať, v dobrých podmienkach s primeraným konfortom, ale aj s nádychom dobrodružstva, na úrovni epochy rozvinutej informačnej spoločnosti, pohodlne, netradične, ale aj so vzrušením a najlepšie medzi milými, otvorenými a priateľskými ľuďmi. Vo svete biznisu postavenom na cestovnom ruchu sa dnes platí práve za takéto zážitky.

Orákulum pre frflošov

V antike bolo Orákulum priestorom, kde sa udeľovali veštby, ale tiež temnou hádankovitou vetou, ktorú dôvtipní kňazi predkladali pýtajúcemu sa zásadne ako výrok všemúdrej veštkyne Pýthie. To tak prišiel do svätyne v Delfách bohatý aténsky kupec a chcel vedieť, či sa mu oplatí plaviť s nákladom amfor plných vína do Alexandrie. „Nebude búrka na mori, zaplatia mi, nepredbehne ma konkurencia..?“, zneli jeho otázky. Nahonobil si bohatstvo a bál sa, aby riskantným podnikom neprišiel o všetko. Odpoveďou mu bolo, aby sa spoľahol na vôľu bohov. Ak žil a obchodoval počestne, nemusí sa ničoho báť. Fakt, orákulum ako hrom! Boháči zväčša trpia aj pýchou, ktorá im nedovolí pozerať sa na seba triezvejšie. Jasné že som spravodlivý, keď som bohatý a úspešný, no nie? Veď som miláčikom bohov… Keď potom špekulant stroskotal kdesi v Stredozemnom mori, bol to v podstate len trest za jeho namyslenosť. Do Delf chodili aj politici, ich rafinované otázky si žiadali ešte rafinovanejšie orákulum, ktoré sa podsúvalo tak, aby to vyzeralo, že na odpoveď prišli v podstate oni sami, inšpirovaní Pýthiou. Povedzme taký senátor, zatúžil vedieť, či je ešte v priazni svojho ľudu. „Ak mu slúžiš verne a obetavo, zostaneš v jeho obľube,“ znela odpoveď. Keďže aj antickí politici trpeli márnivosťou, náš senátor bol presvedčený, že svojmu ľudu slúži viac, ako si zaslúži, odchádzal s presvedčením, že jeho popularita je obrovská. Ak ho potom zvrhli, prípadne zabili, bola to len odplata za povýšenosť, ktorú v styku s plebsom nedokázal zakryť. Veľmi rád si čítam aj v Príručnom orákulume, ktorý zostavil stredoveký španielsky moralista, jezuita Baltazar Gracián. Je to veľmi citlivo napísaný súbor rád a poučení, ktoré vôbec nevyzerajú ako poučenia, skôr ako neurčité myšlienky venované každému, kto celkom nezanevrel na múdrosť a skúsenosť. Na každom kroku dnes stretávame ľudí postihnutých depresiou. V rôznom štádiu, samozrejme, nie vždy ide o psychickú poruchu, o chorobu. Niekedy je to len taká ufrflaná hypochondria nenapraviteľných hundrošov, neschopných a neochotných pripustiť, že niekto okrem nich sa môže mať ešte horšie. Že niekto môže byť ešte viac nedocenený, vyťažený, unavený, znechutený, oklamaný, urazený, ponížený, nezaplatený… Taký frfloš sa vám prilepí na päty, ani ho nenapadne, že by ste práve mohli prežívať nejaký svoj veľký problém, pretože jeho problémy sú beznádejne najväčšie na svete a hučí do vás, dožaduje sa pochopenia, súcitu, občas aj pomoci. Tento rozšírený neduh, v rámci ktorého sa človek robí nešťastnejším ako je, ukrivdeným a nepochopeným, aby si v konečnom dôsledku vydobyl uznanie, ktorého sa mu podľa jeho názoru nedostáva v miere tak hojnej ako by si zaslúžil, psychológovia a psychiatri liečia zväčša neúspešne. Je to také reťazenie sťažností, kde každá rada býva márna.

Určite sa takýto jedinci vyskytovali aj v časoch jezuitu Graciána, ktorý už v stredoveku vedel, že ich nešťastie vyplýva z nenaplnených priveľkých očakávaní a z preceňovania vlastných schopností. Poradil im takto: Nikdy sa nesťažujte. Sťažnosť vždycky umenšuje dobrú povesť, skôr povzbudí trúfalosť bezcitného človeka, ako útechu súcitu. Otvára cestu tomu, kto jej práve preto načúva, takže správa ukrivdeného býva druhému ospravedlnením. Niektorí, svojimi nárekmi nad príkorím minulým, privolávajú príkoria budúce. Ako sa usilujú o pomoc, či zľutovanie, vzbudzujú len škodoradosť, dokonca opovrženie… Márna je snaha sťažujúcich sa frflošov presvedčiť iných o svojich problémoch. Baltazár Gracián ponúka iný recept: lepšou politikou je velebiť vlohy a dôstojnosť jedných, aby sa k ním upäli snahy druhých a pripomínaním priazne neprítomných sa jej dožadovať od prítomných. „Takto sa dobrá povesť jedných odovzdáva druhým,“ konštatuje moralista lakonicky. Toto orákulum pre všetkých frflošov je na nezaplatenie. Ak sa dokážu vymaniť zo zaujatia sebou samým, otvoria sa im oči a uvidia, čo ešte nevideli: iné živé bytosti, ktoré majú ešte väčšie starosti ako oni, ibaže o nich nehovoria. Stačí potom len oceniť túto ich skromnosť a vziať si z nej príklad. Vôbec to nebolí a nič to nestojí. Len trošičku úsilia cez poznanie iných vidieť viac do seba. Keby sme tu mali slovenskú Pýthiu, nuž čo lepšie by mohla našim frflošom poradiť?

Nič nového pod slnkom

Francúzsky spisovateľ Théophile Gautier, zvláštne hĺbavý autor, sa k ľudskej vynaliezavosti a vynachádzavosti staval veľmi skepticky. Napísal, že ľuďom sa nepodarilo vynájsť ani len ôsmy smrteľný hriech. Je to fakt čudné, človek na jednej strane lieta do vesmíru, riadi zo zeme robota na Marse, geneticky modifikuje bezduchý život hmoty, na strane druhej ľpie na starých rituáloch, riadi sa predsudkami, bojí sa väčších zmien. Technologický pokrok nás nevyrušuje, sme ochotní prisúdiť mu hoci aj zázračné schopnosti, ale čo sa týka vnútorného sveta každého jednotlivca, tam nejaký priveľký pokrok nemá miesto, tam je to všetko zatvorené akoby do ulity, tam je to zakliate, úzkostlivo chránené, ťažkopádne, pomalé, sebecké, malicherné, tam je to proste všetko dobre ukryté, akoby v jaskyni, do ktorej sa lúč svetla len ťažko dostane. Tam sa prieskumy ani veľké objavy nerobia, akoby individuálny duch, vedomie, myseľ, neboli z tohoto sveta. Psychika sa tak podobá na skamenelinu, akoby ustrnula vo svojom vývoji, všetko zostáva nemenné, všetko sa jej aj podriaďuje. Pre ňu je reálne len to, čo je v mysli. Všetko najprv musí byť vo vedomí, až potom sa púšťa von ako ilúzia o tom, že normálny svet je iba ten, ktorý vidím, cítim a počujem, to čo nevnímam neexistuje... Z toho mi vychádza, nech mi to propagátori vedy a techniky odpustia, že chod sveta je pomalý. Tak v psychológii ako vo fyzike stále platí zákon gravitačný, ktorým sme pripútaní k zemi. Asi preto majú stále priestor medzi nami niektorí proroci, ohlasujúci skorý zánik sveta a civilizácie. O každom jednom dni sú presvedčení, že je posledný, cesta ďalej nie je možná, čas sa vyčerpal, svet zaniká!

Ľudia s týmto vnuknutím sú akousi karikatúrou chiliastov z čias ranného kresťanstva, veriacich hlásajúcich Kristov návrat na konci pozemského času. Príde, tisíc rokov bude kraľovať (tisíc - po grécky chilia, odtiaľ názov hnutia), aby potom všetko zakončil posledným súdom. Takýto koniec ohlasovaný anjelským trúbením si však proroci konca vždy prispôsobujú vkusu doby, v ktorej žijú. Povedia - ľudstvo neprežije a cítia v tom akúsi útechu. Keď si my povieme, že to je začiatok konca, tiež akoby sme pri tom cítili úľavu. Koniec trápenia, bodka, amen, niet sa ďalej nad čím vzrušovať. Myslím si, že veci sa majú inak, že každá ohlasovaná skaza je len rezignáciou jednotlivca zmiereného s vlastným osudom. Stále viac verím tomu, že svet a život je nezničiteľný. Že ho neohrozí ani vyhasnuté slnko o pár miliárd rokov, že jednoducho a pomaly plynie ako večná rieka. Nič nového pod slnkom sa nedialo, ani nedeje. Všetko tu už bolo, je a bude. Naše príchody a odchody na tom nič nezmenia

Moderná európska spoločnosť sa zrodila v mestách

V mestách sa stanovili základy spoločenského poriadku a dnešného demokratického systému. V mestách sa definovali občianske práva, tu nastala emancipácia človeka smerom k nezávislej osobnosti. Občania žijú viac v mestách a obciach, ako v štáte. Žijú tam, kde môžu efektívne realizovať svoje predstavy a túžby. Súčasnosť prináša oslabovanie funkcie štátnych hraníc, dôraz sa kladie na regióny, obce a mestá. Výkon moci sa v mestských podmienkach premieta do foriem samosprávy, ktorá umožňuje každému občanovi podieľať sa na regulovaní verejných záležitostí.

Ak teda demokracia ako zatiaľ najspravodlivejšia správa vecí verejných vznikla v mestách, mestá sú jej ochranou a garanciou. A základom demokratickej spoločnosti by mala byť správa vecí verejných predovšetkým na úrovni obcí, miest a regiónov, za širokej účasti občanov. Uplatňuje sa tu princíp subsidiarity. Skúsenosti z Košíc (ale aj z iných slovenských miest) však ukazujú, že záujem občanov o veci verejné klesá, čo sa prejavuje nižšou účasťou vo voľbách. Je nevyhnutné občana dobre informovať a pozitívne motivovať k vyššej angažovanosti pri tvorbe modernej, funkčnej a prosperujúcej mestskej spoločnosti.

Odklon verejného záujmu od výkonu samosprávnych funkcií je jav, ktorý badať najmä vo voľbách. Počet tých, ktorí prichádzajú voliť svojich zástupcov v samosprávnych orgánoch sústavne klesá. Samospráva sa tak zužuje na stále menšiu skupinu ľudí, strácajúcich kontakt s občanmi. Tento stav ohrozuje samú podstatu demokracie, čo je v lokálnych podmienkach zvlášť bolestné. Oslabuje sa mandát zástupcov ľudu nízkym počtom odovzdaných hlasov vo voľbách. Občianska apatia sa premieta do stagnácie a oslabovania vedomia o samosprávnom zriadení. Sklamanie z nárastu problémov a pomalého napredovania rozvoja mesta, ale aj pocit bezradnosti a bezmocnosti vplývať na stav vecí verejných, prehlbuje nedôveru občanov k samosprávnym orgánom, čo vedie k ľahostajnosti a neochote ľudí osobne sa angažovať na verejnosti. V lepšom prípade je tento druh občianskej pasivity dôsledkom sebauspokojenia, v lokálnych podmienkach sa ale upevňuje pocit, že je zbytočné niečo meniť, pretvárať, angažovať sa, pretože aj tak to ničomu (a nikomu) nepomôže.

V podmienkach mesta Košice bola situácia o to náročnejšia, že už od roku 1990 jeho samospráva disponovala samostatným zákonom, ktorý predbiehal svoju dobu i stav občianskej vyspelosti. Hoci vychádzal z prísne demokratických princípov (dôslednosť princípu subsidiarity sa odrážala aj vo vytvorení 22 mestských častí) hierarchia mesta ostala pre občana nezrozumiteľná, celomestské problémy sa často dostali do pozadia na úkor menej dôležitých problémov mestských častí, vyzbrojených možno až priveľkou mierou nezávislosti. Niekoľko novelizácii zákona sa snažilo tento problém riešiť a tento proces zdokonaľovania zákona (i celej samosprávy) stále prebieha. Široká verejnosť to však vníma skôr negatívne ako pozitívne, možno aj preto že informovanosť občanov - voličov o miestnej správe vecí verejných neprebiehala vždy tak ako mala.

Úloha volených predstaviteľov vykonávajúcich a reprezentujúcich samosprávu mesta musí byť aj inšpirujúca. Občiansky stav sa musí neustále kultivovať. Nesmie sa prerušiť komunikačný tok na linke občan – samospráva a nemali by ani stagnovať formy vplyvu miestnych orgánov na verejnosť. Je povinnosťou reprezentantov samosprávy o veci verejné, vrátane problémov sa nielen zaujímať, ale ich aj riešiť, v medziach možností. V tzv. komunálnej politike by nemal ani na chvíľu ustať dialóg, medzi úradom a občanom by nemal prevládať stav napätia a nepriateľstva, ale naopak: ohľaduplnosť a porozumenie. Je tiež dôležité opierať sa o autority, ľudí s vysokým morálnym kreditom, všeobecne známych a uznávaných a takéto mienkotvorné osobnosti získavať pre miestnu správu, pre komunálnu politiku, dať im priestor na straníckych kandidátkach.

Spokojný občan je predovšetkým informovaný občan. V podmienkach samosprávy je nevyhnutné, aby jej predstavitelia mali za sebou práve takého občana – sebavedomého, bezpečného, v medziach možností zdravotne i sociálne zabezpečeného, angažovaného, vzdelaného a informovaného. Iba v takejto situácii môže mesto napredovať.

Krízová utópia a realita

Vlády vo všeobecnosti nešetria, najmä na verejnej správe. Moc totiž šetrenie nepotrebuje, ani v demokracii nie. Súčasný, krízou vyvolaný deficit štátneho rozpočtu by síce mohol nabádať k úspornejším režimom, ale to by potom na budúci rok nemohli byť voľby. Pretože aj v časoch globálnej ekonomickej krízy sa odohráva a bude odohrávať vznešené demokratické divadlo zvané voľby. Divadlo riadené, ofrflané, tolerované, usmerňované, nevyhnutné. Ešte stále nikto totiž nevymyslel lepší ako demokratický politický systém, či už sa to ľuďom páči, alebo nie. V našich podmienkach sme si už na túto záležitosť zvykli a aspoň zopár percent populácie určite voliť pôjde, hoci aj bez motivácie. Nepriaznivá hospodárska situácia síce nevyvoláva občiansky optimizmus, ale nabáda k nádeji: žiadne zlo netrvá večne!

Životný štýl väčšiny ľudstva žijúcej vo vyspelých krajinách tohto sveta bol možno primeraný civilizačnému (západnému) rozvoju a pokroku, celkom isto však nie zdravému rozumu. Zdravý rozum totiž pripomína každému dobrému gazdovi bedlivosť, šetrnosť a opatrnosť: dnes si mal peknú úrodu a dobrá bude i žatva, lenže na budúci rok to tak byť nemusí! Gazda si dá povedať, ale podnikateľ sotva, konzument ani náhodou a politik v žiadnom prípade. A potom príde kríza, ktorej presné príčiny nemusia byť zrejmé každému človeku. Nemusia a ani nie sú. Šetrenie je tiež iba utópiou. Je predsa jasné, že keby sa dostatočné množstvo obyvateľov rozvinutého sveta rozhodlo nekúpiť si v jeden určitý rok nové auto, natrvalo by to zmenilo svetovú ekonomiku. Ľudia by sa začali postupne zbavovať vlastníctva zbytočných vecí (nemuselo by pri tom ísť o žiadne odriekanie) a uplatnil by sa celkom nový, prirodzenejší a zdravší životný štýl, síce postavený aj tak najmä na spotrebe, ale aj na umiernenejšej konzumácií. Do života ľudí by tak dnešná kríza ako sprievodný jav mohla časom vrátiť pokojnejší a zmysluplnejší život. Viac pokory. Namiesto neustáleho demonštrovania „rastu ekonomiky“ posun k humanistickejším hodnotám – k vzdelaniu, výskumu, kultúre, oddychu, rodine, k ľudskosti. Namiesto nekonečného mrhania, tolerovaného v mene konkurencie, namiesto márnotratnosti – ekologická ekonomika. Žiadna utópia, len trochu skromnosti. Namiesto šrotovného nové opravovne - renesancia remesiel, namiesto plienenia prírodných zdrojov, ich rozumná ochrana. Prirodzená prostota, nie asketizmus, rozvoj komunikačných technológií, dôraz na recykláciu, zdravá striedmosť, cieľavedomá otvorenosť, kultúrny aj individuálny pluralizmus, vyššia citlivosť k regionálnym špecifikám, namiesto hromadenia majetku všeobecná spoločenská stimulácia tvorivosti, namiesto ľahostajnosti návrat k vyššej občianskej zodpovednosti. Rozsiahlejšia participácia na správe vecí verejných...

Samozrejme, tak to nebude. Politika nepustí. Ľudstvo si musí vypiť svoj kalich horkosti (hlúposti?) až do samého dna. Ekonomika súčasnosti uviaznutá v recesii sa zrejme raz opäť odrazí odo dna a deficit verejnej správy sa možno za pomoci eurofondov prestane prehlbovať. Môže to trvať ešte rok, dva, aj na Slovensku sa za ten čas naučíme dostatočne využívať finančné mechanizmy EÚ a od šrotovného sa vrátime k ďalšiemu hromadeniu zbytočností a k „trvalému“ ekonomickému rastu. Moc prestane šetriť na svojich nástrojoch a liečivé „peniaze z Bruselu“ vrátia všetky pokusy o zmysluplnejší a skromnejší život naspäť na zem. Výroba sa rozbehne naplno, spotreba exploduje a kríza bude zažehnaná, vrátime sa do starých koľají. No hádam múdrejší.

Strategické manévre v Česko – Slovensku

Česko - Slovensko symbolicky ožíva. Pred zrakmi celého sveta ho v týchto dňoch symbolicky spojili dvaja najsilnejší muži sveta – prezidenti Dmitrij Medvedev a Barack Obama. Skôr ako sa stretli v Prahe, pri podpise novej dohody Start o znížení počtu strategických jadrových zbraní, si ruský prezident dolaďoval formu v Bratislave. Jeho prítomnosť na Slovensku aj v Česku odkryla známy ruský plán: oživiť a upevniť si sféru vplyvu v strednej Európe. Úvahy o potiahnutí širokorozchodnej trate od našej východnej hranice až po Viedeň, ako ekonomická ilustrácia starej vízie, do rámca ruských strategických manévrov pekne zapadalo. Rusko, silný hráč svetovej ekonomiky aj politiky, si pomaly robí poriadok v prioritách. Európska únia, pre Moskvu stále málo čitateľné a zložité zoskupenie, jednou z jej priorít bezpochyby je. Česko a Slovensko by ako - tak mohli naplniť ruskú snahu o lepšiu orientáciu v komplikovanej únii, s ktorou si doteraz nedokázalo svoje vzťahy vyjasniť. Akoby aj, veď doterajší systém polročného predsedníctva jednej z členských krajín EÚ, pripadal Rusom ako pasca: len čo sa ako tak s nejakým európskym lídrom a jeho stratégiou zoznámili, už sa objavil nový s inými predstavami aj ambíciami. Dve stredoeurópske krajiny, ktoré donedávna žili v jednom štátnom zväzku, sú pre Moskvu ako sprostredkovatelia, priehľadnejší aj prijateľnejší. Praha, ktorú si americký prezident Obama vybral za dejisko podpisu zmluvy Start, by dokonca mohla za istých okolností „ošetriť“ aj vzťahy Kremľa s USA. Dôležité sú obe tieto zahranično-politické priority. Aj preto, že z pohľadu Ruska studená vojna ešte neskončila a vojna s terorizmom silnie. Možno preto predchádzala podpisu moskovská výhrada na právo od zmluvy odstúpiť, ak by sa strategické pomery vo svete zmenili.
Barack Obama ešte pred pražským summitom, zašiel vo svojich vyjadreniach oveľa ďalej ako sa očakávalo – prisľúbil úplnú zmenu americkej jadrovej politiky. Atómové zbrane vykázal z politiky. Amerika nechce hrozby ani nepriateľov, svoje záujmy dokáže ubrániť konvenčnými zbraňami. Nová stratégia najväčšej mocnosti sveta určite nie je pre Moskvu prejavom americkej slabosti, na druhej strane však vytvára priestor pre dôraznejšiu ruskú zahraničnú politiku. Svoje miesto v nej podľa všetkého budú mať aj nástupnické krajiny bývalého Česko – Slovenska.

Odraz spoločenských zmien v ponovembrovej žurnalistike na Slovensku

(Reflection of the social changes in the post-november journalism in Slovakia )

Nemecký historik, sociológ a filozof Max Weber: „...Dobrá žurnalistická práca si vyžaduje prinajmenšom toľko „ducha“ ako ktorákoľvek iná vedecká činnosť, predovšetkým preto, lebo tento výkon musí podať ihneď, na rozkaz, lebo jeho výkon má pôsobiť okamžite a to v úplne odlišných podmienkach tvorby.“

Požičal som si tento výrok aj preto, lebo práve tá abstraktná „miera ducha“ v žurnalistickom prejave po roku 1989 je hlavnou témou tohto zamyslenia. Možno ju označiť aj za tvorivosť, bez ktorej sa nezaobíde ani vedec, ani žurnalista. Použiť v tejto súvislosti sa dá aj pojem inšpirácia, ktorá je na začiatku tvorivej cesty vedca, umelca, aj žurnalistu. Podobnosť tejto trojice však končí tam, kde začína novinárska povinnosť: okamžite podať hotový výkon. Teda, na rozkaz šéfa, či danej situácie byť pohotový, aktuálny, objektívny, presný, ale aj zrozumiteľný. A všetko to poskytnúť čitateľovi jasným, primerane pútavým, stručným, spravodajským, či komentujúcim spôsobom.

Nie všetci novinári pred novembrom 1989 disponovali takouto profesionálnou i ľudskou výbavou. V podmienkach vlády jednej politickej strany a všadeprítomnej cenzúry, musel tvorivý novinár s veľkým nasadením hľadať najrozmanitejšie spôsoby a nástroje pre uchopenie i spracovanie danej témy, tak aby bola v súlade s „rozkazom“ totalitnej moci, ale tiež s kritériami novinárskej tvorby a vlastným svedomím novinára. V istom zmysle bol novinár pred novembrom nútený viac rozmýšľať nad výrazovými prostriedkami použitými v článku a menej nad ich obsahom. Ten bol totiž zväčša daný: oslava socialistického spôsobu života! V každej možnej aj nemožnej súvislosti. Po novembri sa situácia dramaticky zmenila. Pád totality, nástup demokracie, ekonomická a spoločenská transformácia priniesli nové, zložité aj zaujímavé témy, o ktorých bolo nutné predovšetkým informovať. Z vlastnej skúsenosti pred i ponovembrového novinára viem, že to bol čas konca tej starej, vyváženej, učebnicovej, klasickej žurnalistiky. To rozhranie zhruba medzi rokmi 1989 – 1990. Čas konca, ale tiež začiatok nového procesu skúmania, opisovania, zobrazovania, aj vysvetľovania objektívnej a aktuálnej reality. V umení dokonávala metóda socialistického realizmu, v spoločenských vedách skončil východiskový princíp marxizmu-leninizmu a v žurnalistike nastalo vákuum. Ešte sa mohla opierať o niektoré stále platné teoretické princípy, najmä v oblasti sociológie, spoločenského vedomia a jazykovedy, ale ako nástroj socialistickej politickej ideológie, propagandy a agitácie – skončila. Bol to krok do neznáma a novinári, bez akejkoľvek teoretickej prípravy, sa s ním museli vyrovnať. Veľmi rýchlo zistili, že aj v nových podmienkach budovania demokracie zostáva významnou súčasťou politiky a vplyvným nástrojom formovania verejnej mienky. Média naďalej informovali, mobilizovali, kritizovali, ale z rôznych zorných uhlov, slobodne, bez cenzúry, podľa toho kto ich vydával a aké záujmy reprezentovali. Metódy novinárskej tvorby sa nezmenili, iný bol však obsah médií, ktoré sa postupne transformovali do dnešnej podoby.
Veľmi zaujímavý problém odrazu ponovembrového vývoja v slovenskej žurnalistike predstavuje žánrológia. Tu si dovolím oprieť sa o svoje praktické skúsenosti novinára. Niekedy koncom novembra 1989 bol som pozvaný vtedajšími predstaviteľmi OF (neskôr VPN) v Košiciach na diskusiu o novej informačnej stratégii v nastupujúcich demokratických podmienkach, ktoré sa v tomto okruhu ľudí už považovali za nezvratné. Zvažovali sme vydávanie periodika, ktoré by dokázalo zrozumiteľne a pravdivo objasňovať zložitú situáciu v transformujúcej sa spoločnosti. V tom istom čase, 23. novembra 1989, denník Pravda zverejnil redakčnú úvahu z ktorej citujem: „Rozhodne odsudzujeme rôzne nátlakové akcie, štrajky, nepovolené demonštrácie. Aj keby sa skrývali za neviem aké krásne frázy a heslá. Odkedy študujúca mládež kladie podmienky vláde? Kto jej dal na to právo? Kde je morálka organizátorov nepokojov, keď vyháňajú deti do ulíc a sami sa skrývajú za ich chrbát? Toto je ich demokracia, takúto my nepotrebujeme. Plne podporujeme vyhlásenie vlády ČSSR, ČSR a SSR zo dňa 20. novembra 1989. Súdruhovia, žiadame vás, aby ste boli rozhodní a jednotní. Ustupovať už niet kde. Dosť bolo tolerancie!“

Ako jediný profesionálny novinár prítomný na spomenutom zasadnutí prípravného výboru košického OF, cítil som po prečítaní týchto riadkov, z vtedy najvplyvnejších novín tých čias, zvláštne mrazenie. Položil som si otázku: dokážeme v amatérskych podmienkach čeliť takejto sile, profesionálnej demagógii, vydieraniu, hrozbám? Redakcia Pravdy týmto článkom demonštrovala mohutný manipulačný potenciál ktorým disponovala jej žurnalistická obec. Ak novinári najvplyvnejšieho periodika na Slovensku dokážu vyzývať „súdruhov“ k rozhodnému postupu proti tolerancii, čo čaká spoločnosť, túžiacu po demokratických zmenách? O pár mesiacov neskôr, sme v novom týždenníku KV VPN Akcia zverejnili redakčný úvodník, z ktorého citujem: „Myslíme si, že pádom totalitného režimu končí aj obdobie tlače ako hlasnej trúby jedinej privilegovanej strany. Chceme sa pozerať na svet otvorenými očami, z rôznych zorných uhlov, slobodne a nezávisle aj keď nezakrývame, že hneď na začiatku budeme fandiť úsiliu o dosiahnutie skutočnej demokracie v našej spoločnosti.“ Bola to nepriama odpoveď denníku Pravda po štyroch mesiacoch, počas ktorých Slovensko už definitívne vykročilo na cestu demokratizácie. V oboch prípadoch sa využili rovnaké metódy cieľavedomého a zámerného žurnalistického pôsobenia smerom k verejnosti, ale s diametrálne odlišným obsahom. Propaganda, ako intenzívne šírenie istých myšlienok so zámerom, aby si ich čitateľ osvojil a v súlade s nimi konal, teda nachádzala svoje uplatnenie aj v ponovembrových, výrazne polarizovaných spoločenských podmienkach. Ako ukázala prax aj v iných demokratických médiách, nešlo o protiútok, pretože hlavný nepriateľ, organizovaná moc totalitného násilia, už nejestvoval, prinajmenšom bol v rozklade. Pre ďalšie smerovanie slovenskej žurnalistiky to znamenalo veľmi veľa. Profilovala sa v podmienkach, kedy hlavného nepriateľa – komunizmus, vystriedalo veľa vnútorných nepriateľov: nacionalizmus, korupcia, chamtivosť, závisť, nenávisť. Toto všetko musela nová žurnalistika reflektovať v zložitých podmienkach ekonomických zmien, ktorých odrazom bolo neraz aj sociálne napätie. Z vlastných skúseností redaktora viem, že na teóriu, hlbšiu analýzu, vedecký prístup, štylistickú objavnosť, či žánrovú pestrosť vo vtedajších médiách, najmä v tlačových, nebolo ani pomyslenia. Žurnalistika šla vlastnou cestou. Po Akcii sa zrodil týždenník Domino, neskôr celoslovenský denník Verejnosť, po ňom nakrátko Denný telegraf, vznikla Národná obroda, z bývalej Smeny denník Sme, z Večerníka Košický večer, z Východoslovenských novín Slovenský východ, atď. V spomenutých periodikách som pôsobil či už ako redaktor, alebo spolupracovník. Úplne z blízka, takmer na vlastnej koži som mohol pozorovať proces, ktorým prechádzali. Najčastejšie to bola cesta od zrodu k zániku, trvala rok, dva, niekedy aj viac, ale zánik bol takmer bez výnimky neúprosný. Súvisel so zmenenými spoločenskými a ekonomickými podmienkami, s veľkými a často nenaplnenými očakávaniami zmenami zväčša frustrovanej verejnosti, ale tiež so žurnalistickou praxou. Na verejnosti sa chytalo len hektické spravodajstvo, rozhovory a dôrazne, výrazne kriticky, niekedy aj demagogicky, silne emotívne ladené komentáre a subjektívne podložená publicistika racionálneho typu. Pre teoretika žurnalistiky hotová katastrofa, pre novinára nevyhnutná odozva na dopyt čitateľa. Subjektívne pocity prenikli do tohto typu žurnalistiky takmer celoplošne, na úkor beletristických žánrov, ktoré sa z médií celkom vytratili. Obraznosť a umelecká publicistika zahynuli na krásu. Skončili fejtón, reportáž, črta, besednica, esej, stĺpček, kurzíva. Vystriedali ich žánrové novotvary poznačené subjektivizmom, zakódované v komentároch, analýzach a správach všetkého druhu.

Vo vzťahu k tlačovinám s dennou periodicitou možno konštatovať, že tie ktoré vydržali a prežili, si za uplynulých dvadsať rokov svoju žánrovú skromnosť a amorfnosť nielen udržali, ale ešte posilnili. Aj média, tak ako politika, iba odrážajú istý stav spoločnosti, istú úroveň ktorú dosiahla. Ak ju dnes označujeme za konzumnú, postmodernú, hedonistickú, inklinujúcu k pôžitkárstvu a zábave, skôr ako o úpadku, hovoríme o diagnóze. Uvedený vývoj žurnalistiky v uplynulých rokoch nebol tiež dogmou. Vznikali a stále vznikajú pokusy o menej konzumný typ žurnalistiky. Prezentovala sa napríklad v dvakrát oživenom a dvakrát zaniknutom týždenníku Kultúrny život, alebo v mesačníku Dilema, či v znovu oživenom Domino-efekte, zanikli aj vznikli viaceré časopisy rôzneho druhu s ambíciou byť viac mienkotvornými, kultúrno-spoločenskými, ako bulvárnymi. Ich prínos a vplyv v procese dvadsaťročného budovania demokracie na Slovensku si bude vyžadovať ešte podrobnú analýzu.Podstatné ale je, že rozhodujúce média dnes odrážajú pestrú realitu súčasnosti v celej jej šírke a zložitosti pomerne splošteným spôsobom, monotónnymi žurnalistickými prostriedkami, zväčša v žánrovej plytkosti. Na druhej strane – paradoxne - spôsobom živým, novými výrazovými prostriedkami a celkom originálnymi a novými nástrojmi masovej komunikácie, medzi ktorými dnes kraľuje internet. Viac ako webové vydania novín sa do popredia pretláčajú globálne virtuálne sociálne siete ako Yotube, Facebook, či Twitter, ktoré postupne preberajú viacero funkcií tradičných médií – informačnú, propagačnú, reklamnú. Nové formy politickej publicistiky a prezentácie na internete sa stále účinnejšie presadzujú v konkurenčnom boji médií a je iba otázkou času, kedy celkom prevážia nielen v rozvinutých a vyspelých demokraciách, ale na celom svete. To sú už ale otázky, ktoré prekračujú rámec našej témy.

Spoločenské zmeny uplynulých dvadsiatich rokov na Slovensku zasiahli všetky oblasti nášho života. Komunikácia na všetkých úrovniach a najrôznejšími spôsobmi sa stala rovnako dôležitá ako rozvoj informačných technológií, výber a spracovanie informácií, ich transport stále menej tradičnými spôsobmi, čo v konečnom dôsledku stavia našu spoločnosť pred nové výzvy a neustále sa meniace okolnosti. Žurnalistika sa im nemôže vyhnúť a za predpokladu, že sama prejde dôsledným transformačným procesom si v spoločenskom živote uchová aj upevní svoju nezameniteľnú pozíciu tvorivého prvku, v pestrej mozaike objektívnej reality. Myslím si že aj proces ktorým prešla od roku 1989 môže byť pre spoločnosť v mnohom poučný, aj inšpirujúci.