Spoveď Sindibáda

Spoveď Sindibáda

/príbeh spisovateľa Šándora Máraiho/

V roku 1948 odchádza aj s manželkou a adoptívnym synom Jánosom do emigrácie – Švajčiarsko, Taliansko, napokon do USA, kde roku 1989 v San Diegu, otrasený smrťou manželky, brata Gézu Radványiho, aj adoptívneho syna, spácha samovraždu. Jeho „vyhnanstvo“ trvalo 40 rokov, písal výlučne po maďarsky a žil z honorárov, za preklady jeho diel do angličtiny, francúzštiny, nemčiny a taliančiny. Vydanie svojich diel v maďarčine nepovolil a na žiadosť Maďarska odpovedá: „... S vydaním alebo predvedením mojich knih, divadelných hier a pod. budem súhlasiť len vtedy, keď budú z územia Maďarska odvolané sovietske vojská a keď bude môcť maďarský ľud za prítomnosti spoľahlivých pozorovateľov rozhodnúť o svojom osude v slobodných demokratických voľbách.“ Svojej domácej autorskej rehabilitácie sa nedožil a 21. februára 1989 zomiera.

Prológ

Na konci sveta všetko začína odznova. Slnko sa ponorí do oceánu, aby sa ráno opäť objavilo nad obzorom a zvestovalo svetu smutnú pravdu: Sándor Márai už nežije, nedýcha, nesníva... Už nepíše. Sindibád nenašiel svoju Knihu pokoja, Odysseus sa nevrátil do Ithaky. Len opustené palmy na pobreží San Diega, kde pofukuje teplý južný vietor, ako v jednej jeho novele, nemo dokresľujú stredomorskú atmosféru tohto miesta, kde sa končí stopa po spisovateľovi...

Toto malebné kalifornské mesto sa nikdy nestalo jeho domovom, táto krajina nie je jeho vlasťou. Platí čo už veľa krát napísal, povedal: vlasť nič nedáva, ale ani neberie, pravá vlasť je mu maďarčina, jazyk ktorým hovorí, píše, v ktorom vyznával lásku svojej milovanej Lole.
(Kde si drahá moja..?)

Čo zostáva spisovateľovi bez lásky k milovaným? Bez vernej manželky, bez priateľov, bez syna Jánosa, bez rodičov, bez brata Gézu? To, čo v takejto situácii každému človeku na svete – nič. Južný vietor, krehký príbeh o tajomstve Márie – Kristíny. Dievča z tichomorského pobrežia, chce sa jej plakať a chce sa jej rozprávať. Ale neplače a nerozpráva, pretože je už dospelá.

(Dospel som, už viem, že tam za obzorom je definitívna pravda o živote...)

Prešiel ako Sindibád, všetky moria, zažil ako Odyseus, mnoho dobrodružstiev. Zistil, že spoznávanie sveta je zaujímavé, užitočné, opojné, strašné aj poučné, no spoznávanie seba samého je tá najväčšia cesta, najstrašnejší objav, najpoučnejšie stretnutie.

Veci sú dôležité, formujú myslenie, určujú predstavu človeka o svete, sú znakom pokoja ľudského údelu, tak ako keď sa plameň v kozube odráža v striebornom svietniku na okenici izby košického domu, v ktorom vyrastal.
Je dôležité, aby bolo všetko na svojom mieste a nech už prídu akékoľvek časy, všetko potrebné by malo byť po ruke...
Keď nie je, nech ožíva aspoň spomienka na minulé časy detstva, mladosti.
Otvára zásuvku písacieho stola – všetko je O. K., starostlivo vyčistený revolver sa ligoce, akoby s ním ešte nikdy nestrieľal na strelnici.

Vo svojej útlej no neskonale múdrej Knihe byliniek napísal:
„Marcus Aurélius hovorí, že muž, v ktorom horí čo len jediná iskra rozumu, do svojej štyridsiatky prežil všetko a pozná všetko to, čo sa ľu´dom prihodilo pred ním a čo sa ešte môže prihodiť v čase po ňom. Jednotlivosti môžu byť rozmanité a odlišné, no základná skúsenosť – spoločná skúsenosť každého ľudského života – sa za štyridsať rokov prihodí každémučloveku. Zažil vášne, zakúsil stálosť prírodných zákonov a s úplnou istotou vie, že je smrteľný. Viac nevedel ani Caesar, ani Antónius, ani Marcus Aurélius a viac o sebe a o svete nebude pominuteľný človek nikdy vedieť. Všetko ostatné je iba opakovanie. Za poznaním je zmierenie. Keď sa o živote dozvieš niečo skutočné, staneš sa vyrovnaný a ľahostajný. Ľahostajnosť sa nesťažuje. Neobviňuje, neberie na zodpovednosť, nevolá po pomste, ani po zadosťučinení. Všetko ľudské je beznádejné. Iba božské je úplné, iba duša nie je beznádejná. Čo viac ako vyrovnanosť môže človek chcieť, keď sa obracia s ľudskými túžbami k božskému... Zasvätený človek je tichý, vie, že niet pomoci. Môže urobiť len toľko, že neškodí sebe ani druhým. V čo má dúfať ten, kto životom smeruje k smrti, žije medzi ľuďmi, čiže žije v nespravodlivosti?“

Titulok na pozadí obrazu Tichého oceánu: „Čas večne plynie a nestará sa o seba ani o človeka, meria sám seba vlastnou nekonečnou mierou a nedbá na to, že si ho smrteľný človek iba vymyslel.“

1. Obraz

(Sindibád otvára notebook a spája sa cez skype so svojou priateľskou.)
Na monitore sa objavuje tvár mladej ženy.
„Ahoj, Loli, počuješ ma?“
„Sindi, už si v Kalifornii?“
„Hej, v San Diegu, vidíš ma aj počuješ?!
„Jasne, lepšie ako doma, tak čo je nové, našiel si nejakú stopu?“
„Je to celkom iné ako v New Yorku, má to tu taký stredomorský charakter. Ako v Nice, príjemný, vlhký a teplý južný vietor, ľudia akoby ani nepracovali, iba sa prechádzajú po nábreží, myslím, že pán Sándor si našiel pekné miesto na jeseň života.“
„Už vieš ako umrel?“
„Zastrelil sa, no pred tým ešte zavolal sanitku, aby to prebehlo všetko hladko a v poriadku, keď ho nájdu. Nemal rád neporiadok. Aj strieľať sa naučil bezchybne, na kurzoch streľby, ktoré bral dávno pred samovraždou, dobre poznal svoju zbraň.“
„Trpel?“
„Myslím že nie, mieril presne, bol okamžite mŕtvy.“
„Čo budeš teraz robiť, Sindi?“
„Asi pôjdem na pobrežie, tam niekde v mori rozsypali jeho popol, južný vietor ho určite rozptýlil po celom západnom pobreží. Milióny zrniek popola po celom Pacifiku...“
„Tak sa maj! A už ma nevolaj Loli, vieš že sa nevolám Lola, nie som žiadna Ilona Matzner.“
(Poznámka: Ilona Matzner bolo celé meno manželky S. Máraiho. Princíp scénického dialógu je v tom, že tón hlasu sprievodcovej priateľky naznačuje, že sa bráni umeleckej štylizácii, hoci aj v prospech filmu, tak ako by to bolo v reálnom živote, medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa milujú. Jej hlas preto musí znieť autenticky, akoby ani nevedela, že bude súčasťou filmu.)
„Tak, ahoj, Lola!“

2. Obraz
Ako Sindibád preplával sedem morí a prešiel takmer celý svet. Ako chlapec však najprv vyrastal v milovaných Košiciach. V rodine G. K. Grosschmida, košického advokáta, právneho radcu Košickej záložnej banky. Jeho rodný dom stál na Klinčekovej č. 6, odkiaľ sa jeho rodina presťahovala do nájomného domu na Hlavnej ulici č. 4. Dnes na jeho mieste stojí obchodný dom Dargov.
Kedykoľvek príde do Košíc, ovládne ho očarujúci pocit istoty, že iba tu sa mu nič nemôže stať! Pocit bezpečia sálajúci zo spomienok na rodne mesto je ako sen dieťaťa o kolíske. Je to prvá a večná láska na celý život, Mesto s veľkým M, miera hodnôt a právd, také sú rodné Košice v očiach Sindibáda.
„Naša rodina vždy akosi ostýchavo, ale za to vrúcne držala pri sebe. Staré saské rodiny nerozlučne spájal akýsi podvedomý pocit nebezpečenstva, akási historická opatrnosť. Navonok žili autoritatívne, doma sme si však počínali s bezbrehou skromnosťou.“

Ako to už býva so spomienkami, autobiografická kniha Spoveď, v originálnom maďarskom názve Egy Polgár vallomásai, je môjmu srdcu najbližšia. Je o chlapcovi Sándorovi, ktorý sa neskôr stal košickým mešťanom a potom svetoobčanom bez vlasti a bez domova, ak jazyk a pocit za vlasť nebudeme považovať. Môj „pocit“ rodného mesta je asi najsilnejšou emóciou, ktorej som sa nemohol vyhnúť v žiadnom svojom diele. Ozajstní a jediní praví mešťania žili iba v Košiciach, nie v mestách obrov ktoré som obýval, nie v Budapešti, Paríži, Berlíne, New Yorku... iba a len v Košiciach, ktoré som dokázal ľudský obsiahnuť, zovrieť do objatia, pritúliť si ich k srdcu, vnímať ich vôňu a chuť, rozumieť medziľudským vzťahom Košičanov, ešte schopných ctiť tradície, pevné atribúty svojej kultúry a histórie, foriem, dodržiavaných v každodenných, zdanlivo bezvýznamných, no pre mňa veľmi dôležitých maličkostiach. Kultúrnosť totiž vnímam nielen ako prejav veľkolepých prejavov ducha človeka, ale najmä ako odraz drobných reflexií života.
Sindi píše z Paríža priateľom na Slovensko email (čítanie z monitoru): „Byť kultúrnym v duchu Máraiho odkazu znamená byť vnímavým, chápajúcim, vzdelaným, prístupným, myslením slobodným, hľadajúcim, moderným skeptikom, no v základných hodnotách konzervatívnym ctiteľom storočiami osvedčených spoločenských hodnôt.“
O vzťahu Máraiho k rodnému mestu najlepšie svedectvo vydávajú jeho vlastné slová z kníh Spoveď a Košická pochôdzka:
/Štylizovaný zostrih obrázkov zo starých Košíc.../
O košickom Dóme:
Šesť storočí stará katedrála sa týčila nad mestom ako stredobod všetkého diania a myslenia, ktoré okolo nej po stáročia prúdilo: ako keby po veky a epochy udržiavala mesto v rovnováhe ako zhmotnená Idea, korá sa vypína vysoko nad mľaskajúci, hriešny, všednodenný chaos, nad dôverný hurhaj mesta. Vo výške päťdesiatich troch metrov stál strážca veže, ktorý bdel nad požiarmi a pokojným chodom mesta a do výšky päťdesiatich metrov sa v susedstve Dómu vypínala kamenná zvonica, Urbanová veža so zvonmi hlbokých, chmúrnych hlasov, ktoré už za Ferenca Rákócziho ohlasovali sviatok, nebezpečenstvo a smrť. Dóm so svojou veľkou, trojitou loďou, ktorej presnú kópiu som videl v tourskej katedrále, so strechou z iskrivej farebnej bridlice, sa s ťažkopádnou súmernosťou obrov široko rozvaľoval nad malým mestom. Tento kostol budovali po stáročia s nezištnou ctižiadosťou a pokorou, netúžiac po osobnom ocenení, ale s najlepším úmyslom majstrovsky vyjadriť všetko to, k čomu sa členovia komunity spoločne zaviazali. Takto musíme ešte raz vybudovať Európu. Ako kostol. Vybudovať ju z cementu a rozumu, z viery a znášanlivosti, z asketizmu očisteného a znovuzrodeného kresťanstva.
O košických literárnych salónoch:
Mešťania v našom meste čítali hodne a radi. Bolo to mesto, ktoré o dve storočia prebehlo svoju dobu, pokiaľ ide o prevádzkovanie „literárnych salónov“; na sklonku 18. Storočia tu pôsobil ako advokátny koncipient Ferenc Kazinczy a v dobách, kedy vrcholom „kultúrneho života“ v zimne sezóne boli vo väčšine miest Uhorskej nížiny – len s nemnohými výnimkami – stretnutia pri zabíjačke, u nás vychádzali noviny a časopis. V klenutých miestnostiach salónov na Hlavnej ulici sa diskutovalo o literatúre už o sto rokov skôr a maďarských kníh sa vtedy aj neskôr v tomto jazykovo zmiešanom prostredí predávalo viac ako v Pešť-Budíne.
O košickom hotely Šalkház:
Z okien našej jedálne sa otváral výhľad na veľký hotel naproti najmohutnejšie pohostinské zariadenie v tejto časti krajiny, kde kedysi, keď sa v kraji konali manévre, poobedoval aj prenocoval i sám cisár a kráľ František Jozef. V prvom poschodí hotela, presne naproti oknám našej jedálne, boli okná „kráľovského apartmánu“ a raz, keď môj mladší brat ochorel spálničkami, spali sme v tej honosnej miestnosti aj my, a ja som celú noc nezažmúril vzrušením oko.
O košických novinách:
V meste vychádzali štyri denníky; biskupské noviny a ďalšie dvoje robotnícke tlačoviny sa tlačili maďarsky, tie štvrté, ktoré bolo oddávna rozšírené aj na Spiši, vychádzali v nemčine.
O košickom zvone Urban:
Zvoň a spievaj, starý zvon, zvolávaj živých, pochovaj mrtvých, rozháňaj mračná. Nie iba včera si zvonil po prvýkrát. Podľa tvojho hlasu žilo, mrelo a bojovalo toto mesto po stáročia, aj vtedy, keď pred bránami zastal útočník a v srdciach sa usadila znepokojujúca obava.
O košických cintorínoch:
Z jednej vyhliadky na Bankove bolo vidieť mesto so všetkými vežami, vysokými strechami, s radami úzkych uličiek; človek dohliadol až na dve „panské cintoríny“ zvané Rozália a Kalvária, kde mali hroby lepšie rodiny, kým obecný cintorín, kam sa pochovávali proletári a židia, bol tvorený jednotvárnymi parcelami s miestami pre hroby.
O odchode z Košíc v roku 1941:
Musím opustiť mesto, už je to dvadsaťštyri hodín čo som prišiel, musím sa vrátiť do svojho života, k svojmu údelu, k svojej práci. Ako vždy keď cesty zavedú pútnika do čarovného zákutia domova povinnosťou odchádzajúceho je navštíviť Pána mesta.
O domove:
Kde máme svoj domov? V našej minulosti, tradícii, v spomienkach. Môj domov je tu, v tomto meste, v Dóme, ktorého severným portálom teraz vstupujem popod klenby a kde dolu v krypte kamene a spomienky bdejú nad ostatkami Rákócziho.

3. Obraz

Sindi volá z Berlína svojej priateľke: „Všimla si si medzi citátmi, čo som ti poslal, ten o košickom Dóme a Európe? Vidíš tú symboliku?“
„Myslíš vybudovanie Európy ako košického Dómu? Tak nejako to Márai napísal.“
„Hej, skvelý návod pre Európsku úniu. Zachovanie Európy závisí od podmienky, či kresťanská morálka v jej najpôvodnejšom a najprísnejšom zmysle opäť zavládne v dušiach, v spoločnosti, vo vedomí tried a jednotlivcov.“
„To je na mňa priveľmi zložité, Sindi. Kam máš namierene teraz, z Berlína?“
„Asi do Talianska, ale ešte pred tým do Frankfurtu nad Mohanom. Sándor sa tam presťahoval v roku 1920 a stal sa spolupracovníkom Frankfurter Zeitung und Handelsblatt, jeho kolegom bol, len si to predstav, Thomas Mann!“
„A bol si už v Prahe?“
„Chystám sa, tam by som mohol zistiť niečo o jeho vzťahu k Franzovi Kafkovi, veď Sándor bol prvým prekladateľom Kafku do Maďarčiny.“
„No, neviem, Sindi, mám ale pocit, že Kafka sa v Maďarsku veľmi neuchytil.“
„Maďari majú radi absurdnosť i satiru, ale po maďarsky. Podľa mňa označovať Máraiho za košického Kafku je hlúposť, z literárno-vedného pohľadu tí dvaja nemali nič spoločné, z pohľadu komerčného ale veľa: sú svetoví autori, prekladaní do všetkých jazykov. Zdá sa mi, že Márai, svojími nekonečnými odkazmi na „Mesto“ Košice takmer v každej svojej knihe, urobil z nášho mesta svetovú metropolu.“
„Och Sindy, už stačí, ozvi sa z Prahy, alebo z Budapešti!“
„Ozvem sa z Talianska, Lola, ľúbim ťa!“
„Už som ti toľkokrát povedala, že nie som žiadna Lola, ty jeden Sindibád, koľko morí ešte preplávaš?“
„Ak nepôjdem v stopách Sándora na Stredný východ, určite sa ozvem z Ameriky.“
/Naša najobľúbenejšia hra s Lolou, keď som jej práve nečítal ukážku z niečoho čo som napísal, bola „na Košice“ – hrali sme sa na Košice a vždy to bolo zábavné. /

4. Obraz

Starý dobrý Gyula Krúdy. Tulák po Hornom Uhorsku, nadovšetko mi drahý. Objavoval kraj, v ktorom som vyrastal, Slovensko, sedliakov, drotárov, gazdinky, hory a kultúrnu pestrosť, protiklady, tichú múdrosť vidieckych kúrii, velebnosť hôr a pastvín, múdrosť sedliakov. Na jeho počesť vznikol môj Sindibád, ktorý sa vracia domov. Môj Sindibád, to som ja, márne hľadajúci Knihu pokoja, kameň mudrcov, modus vivendi, šťastie, nirvánu...
Podľa neho život plynie v hmle, ľudské životy, tie skutočné, to sú nevyrieknuté slová, pohyby, zavčasu zabrzdené, to je mlčanie a strach. Už sa nebojí, všetko je pripravené. Ameriku má už vo vrecku, Zem, zem je napísaná, Dielo Garrenovcov, jeho hlavný a celoživotný román už vyšiel.
„..Žiť a písať sa má tak, akoby každý náš čin mal byť posledný v živote, ako keby za každou napísanou vetou kládla bodku smrť. Iba vedomie smrti, zbavené precitlivenosti, strachu a neopodstatnenej zbabelosti dodáva nášmu životu a písaniu skutočnú dôstojnosť...“
(Sprievodca):
„Halóó, šéfe, ste tam?!“
Sindi sa pripojuje na skype... Z Košíc sa ozýva producent: „Tu som, Sindibád, čo je nové? Kam sa chystáte?“
„To závisí aj od vás. Môžem ísť do Talianska, Francúzska, alebo na Stredný východ...“
„Ten Stredný východ, to sa mi akosi nepozdáva, o tom jeho pobyte je veľmi málo informácii. Nevieme ani čo tam robil. Zrejme ho vyslali nemecké denníky, odišiel niekedy v roku 1926, ale čo tam robil...?“
„Písal články, veľa článkov, v roku 1927 vyšli knižne, pod názvom Po stopách bohov, maďarsky Istenek nyomában...“
Na Stredný východ odchádza bezstarostne, s dvoma oblekmi, s tropickým klobúkom, málom peňazí a Goetheho Faustom...
„O tom nikto nič nevie, človeče. Márai toho popísal strašne veľa, romány aj žurnalistické články. Treba rozlišovať, analyzovať. Do Ázie nepôjdete, nemá to cenu. Choďte do Talianska!“
Svet je po bombardovaní načisto zmetený. Príliš dlho rozhodovali o osudoch ľudí delá a pušky. Ako to bude ďalej..? Ťažko povedať. Niečo som načrtol v románe Zem, zem. Stredná Európa bola kedysi mojím domovom a Maďarsko vlasťou. Dnes je to inak. Žijem inak. Žijem ako spisovateľ bez domova, v srdci mám iba jediné mesto – Košice. Veľmi som túžil vidieť ich po prvý krát v živote z vtáčej perspektívy – jediné mesto, ku ktorému mám ako k jedinému na svete, osobný vzťah...
Bombardovanie rodných Košíc v roku 1941 ho inšpirovalo k letu do mesta, ktoré po mnohých rokoch opäť navštívil a vznikla z toho kniha Košická pochôdzka, Kassai orjárat.
/Sindiho spomienka, retro štýl, iný tón hlasu/: zadymená kaviareň v Košiciach, na Hlavnej ulici. Debata čisto literárna, o Sándorovi Máraim. Mal rád kaviarne po celom svete, rád v nich vysedával, pozoroval ľudí. V košickej kaviarni Európa začal písať okrem iných vecí aj drámu Košickí mešťania. Sindi hovorí o zjavnom paradoxe jeho literárnej metódy: „V kaviarňach západného sveta rád písal a rozmýšľal o Košiciach, v Košiciach často a rád rozmýšľal o západnej kultúre, západnom životnom štýle, o človeku Západu.“
Odstup mu zrejme pomáhal k štylistickej bravúrnosti. Veľa hovorí o jazyku a maďarčina, ktorú má za svoju najpodstatnejšiu vlasť mu pripomína ostrov, na ktorom si musíte vystačiť z osamelým, no krásnym a bohatým jazykom. Čech keď píše a nenachádza slov, iba siahne do zásuvky s poľštinou, ruštinou, či chorvátčinou, Maďar takú možnosť nemá. A tak niekedy z jeho slov cítiť aj clivotu za slovami, ktoré do tohto osamelého európskeho jazyka ešte nedorazili. Slovensko je v jeho dielach prítomné len cez Košice, inak len samé narážky na Hornú zem a traumu z Trianonu. Šovinista! Nacionalista! Iredentista! Aj také obvinenia zaznievajú z tej bujarej kaviarenskej debaty. Lenže, veci sa majú inakšie – ak svetoobčan Márai povie, či napíše „Maďar,“ myslí Uhor, podobne ak napíše mešťan, má na mysli občana a predsa v prekladoch do slovenčiny je v záujme štýlovej jednoty lepšie napísať Maďar a Mešťan.
(Sindibád odchádza z kaviarne a so svojou priateľkou, ktorú prezýva „Lola“ v narážke na Máraiho manželku Ilonu Matzner, stoja na úpätí svahu v Čermeľskom údolí.)
Toto miesto majster Sándor miloval, rád o ňom hovorí a píše, neprestáva byť fascinovaný tou zvláštnou severnou lesnou bránou mesta Košice, čo potvrdzuje úryvok z Košickej pochôdzky: (Sindi číta nahlas svojej Lole) - „Stúpam po strmej ceste, spoznávam stromy, ktoré rástli spolu so mnou a teraz obdivujem ich siluetu, ten mlčanlivý, samoúčelný a vzdorovitý postoj bytia – stromy, ktoré počas celých desaťročí nežiadajú nič iné, iba existovať rásť do výšky, sať do seba vlhkosť a svetlo, predviesť zázrak života púhou skutočnosťou svojej existencie. Možno, že je to najviac, čo môže byť. Nechcú dobývať, ale trvať. Nie dokazovať, ale žiť. Nie získavať, ale byť dokonalými a túto dokonalosť si zachovať.... Nemajú iný cieľ a svojím nemým štíhlym vzrastom hlásajú onu nádhernú samoúčelnosť, ktorá je možno samotným životom.“ Je to z kapitoly Čertova priekopa, jednej z najúžasnejších Máraiho čŕt o zmysle a budúcnosti Európy, prekonávajúcej zničujúcu traumu II. Svetovej vojny.
5. Obraz

(Budapešť, ulica Mikó. Sindibád telefonuje priateľke): „Tak som v Budapešti. Na ulici kde býval, je to mestská časť Krisztínaváros, ktorú si vybral nie len pre jej povesť literárnej štvrte, ale najmä pre atmosféru tunajších kaviarni a uličiek, ktoré mu pripomínali rodné Košice. Vieš že tu v roku 1923 uzavrel s Lolou manželstvo?“
(Hlas v telefóne): „Na čo narážaš, Sindi?“
„Len som si spomenul, toto miesto považoval za svoj skutočný domov, tak ako Košice za skutočné rodné mesto. Po vojne tu zostali ba ruiny, z ktorých potom emigroval na Západ.“
/Spomienka zobrazená ako titulok/ – „..Zakazujem publikovať čokoľvek z môjho diela v Maďarsku, kým Rusi neodídu a komunizmus neskončí...“
Svojská odpoveď na zošrotovanie časti jeho diela maďarskými komunistickými orgánmi. A predsa, režim bol prezieravejší, časť vydaní Máraiho diel sa predávala v západných obchodoch s maďarskou literatúrou a knihy šli dobre na odbyt. Valutový príjem pre komunistov! Spomienky na vyčíňanie Rusov v Budapešti, po vojne i v roku 1956 akoby sformovali v jeho vedomí akúsi zvláštnu slovanofóbiu – Slovania sa mu javia ako synonymum lúpežného barbarstva, ktoré zruinovalo prosperujúcu Rímsku ríšu. A špeciálne Čechy ako mini-imperialistická krajina, rozbíjajúca jednotu Maďarska, ktorej prisluhuje miniatúrne Slovensko. V očiach usporiadaného mešťana sa búrlivé turbulencie doby javia ako ničenie tradičného, účelného a rozumného poriadku. No humanista v duši spisovateľa, otrasený desivým povojnovým stavom vie, že: „.. Jedného dňa sa táto vojna skončí a potom nastane ticho, hrozivé ticho po celej Európe. A bude treba odpratať ruiny a odznova začať stavať. A nový mešťan, ak bude mať dostatok umu a mravnej sily k životu, môže dať Európe nový životný štýl.“
(Sindi v hoteli, pri notbuku, na sociálnej sieti Youtube. Púšťa si video: „Sándor Márai, geniálny Košičan.“ Zároveň skypuje s Lolou): „Tak, moja drahá, dnes večer som ja, Sindibád, spojil Košice s Budapešťou. Genius loci oboch Majstrových miest sa stretol v mojej izbe. Cítim tu silnú energiu virtuálne prenášaných slov a obrazov. Čo by asi napísal Sándor Márai o dnešnej dobe internetu..?“
(Poznámka: (Adresa pre video: http://www.youtube.com/watch?v=U0Y0EcAoBFU ).
„Ako sa ti páči v Budapešti, Sindi?“
„Poviem ti to úprimne, keď sa večer prejdem v Košiciach po Hlavnej, či po Mäsiarskej a spomeniem si Máraiho, priam ho vidím pred sebou, môžeme komunikovať. Tu sa márne prechádzam po Krisztínavárosi, necítim nič, nevidím nič, čo by mi Sándora pripomínalo...“
Ani pri pamätnej tabuli na fasáde domu v Zárda utcza, poslednom majstrovom bydlisku v Budapešti nemal ten zvláštny pocit spriaznenosti vracajúceho sa Sindibáda s jeho tvorcom, ako hocikde v Košiciach. Platí to aj pre Máraiho bustu v Salerne, či pamätnú tabuľu v Neapoli... Dokonca na brehu Tichého oceánu v San Diegu sa mu tie nekonečné vlny ukrývajúce rozptýlené telo Majstrovo zdali byť bližšie, zrozumiteľnejšie, ľudskejšie, ako tabule a busty hocikde po svete.
A teraz kam? Bolzano, Salerno, Neapol, Berlín, Lipsko, alebo Paríž?
6. Obraz

(Paríž. Sindi blúdi po stopách Máraiho prvého šesťročného parížskeho pobytu 1923 – 28.)
Pôvodne to mal byť len trojtýždňový výlet, ale Paríž si ho podmanil. V kaviarni Dôme si objednáva armagnac... Áno, francúzsky destilát je výborný. V mozgu vyvoláva vlnenie teplej krvi, rozšíri vlásočnice, jeho vplyvom krv, ktorá pumpuje kyslík, živinu vedomia, rýchlejšie dospieva do mozgu... Do elektronického zápisníka si píše slová, citát z knihy Zem, zem: „Všetci opatrujú v duši svoj zvláštny Paríž. Všetci, kto v tomto úžasnom a obdivuhodnom meste boli mladí.“
(On, Sindi je mladý a Paríž sa mu zdá byť cudzí asi tak, ako každé iné európske veľkomesto.)
A predsa to tu na Motparnasse má zvláštnu atmosféru, ktorá možno iba vyplýva z podvedomého pocitu, že sedíte na mieste, kde možno sedával Fitzgerald, Hemingway, Faulkner, Picasso, T. S. Eliot, či Tristan Tzara.
Tu medzi stolmi sa prechádzal bulharský maliar Pascin, ktorý si vyberal modelky medzi tučnými obyvateľkami okolitých bordelov a potom sa obesil v jednom spustnutom ateliéri v susednej ulici. Tu huhňal maďarský maliar Tihanyi, ktorý bol hluchonemý štvorjazyčne...
Zvláštny Majstrov smutný humor, pretkávaný zvláštnou nostalgiou bol rovnako podmanivý, ako jeho úprimné priznanie: „Hľadal som svoj Paríž, avšak toto veľké mesto, áno, tento veľký národ teraz, pri opätovnom stretnutí, na mňa pôsobil cudzo...“ V Taliansku túto cudzotu nikdy necítil, dobrosrdečná ľudskosť Talianov sa nezmenila ani za vojnových útrap...
(Sindi listuje v knihe Zem, zem a popíja kávu. Za oknom Paríž šumí svojím sviatočno-všedným životom.)
Ktovie, možno by Majster s niektorými svojimi tvrdeniami dnes už nesúhlasil. Ale, možno je to inak. V tom obrovskom množstve textu, ktorý napísal, sa často vracia späť, upravuje to, čo už povedal, zmierňuje, alebo zdôrazňuje svoje predošlé tvrdenia, dokresľuje farby, odtiene, spochybňuje, aby nastolil nové otázky, ktoré potom zodpovedá raz tu, raz tam, v texte často aj akoby nemiestne, nečakane, proti logike chronologicky riešených záznamov, proti pravidlám dobrej prózy, no možno práve on tú literárnu prózu zdokonaľuje, čo si všimli čitatelia aj kritici po celom svete a jeho knihy vychádzajú stále v nových vydaniach v nových jazykoch... Paríž! Určite, Praha, Viedeň, Lipsko, či Berlín Franza Kafku, alebo Thomasa Manna má svoje čaro, ale Paríž je Paríž! Tu aj vážne môže byť smiešne a zo smiešneho sa stáva vážne, čo je v Nemecku vylúčené. Tam sa vojna brala vážne, veľa sa o nej hovorilo a kým Nemci zvyšok sveta neprestajne informovali o svojej rastúcej vojenskej sile, na Západe sa im smiali. „Múdri, bohatí a schopní Francúzi nečinne vyčkávali deň, v ktorom padne Francúzsko a celá západná Európa. Legenda o nezničiteľnosti Maginotovej línie paralyzovala dušu francúzskej armády i obyvateľstva za frontom...“, spomína spisovateľ v Košickej pochôdzke. A keď tá hrôza skončila, prichádza na skok z Budapešti, ktorá už mieri do jarma novej komunistickej totality, aby to videl takto:
„Zdalo sa mi, v Paríži a všade inde na Západe, že ľudia chcú pokračovať v diani svojho života tam, kde boli pred vojnou prerušení. Všade cerili zuby zatuchnuté zvyky, rozhlodané názory, skostnatené utkvelé myšlienky. Najväčšie nešťastie, ktoré dosiaľ na ľudské plemeno doľahlo, druhá svetová vojna, táto katastrofa apokalyptická i svojimi rozmermi a vertikálnym ničením, ako by sa svedomia západného človeka ani nedotkla. Po morálnom účtovaní nebolo nikde ani stopy... Západ chcel opäť „bezpečnosť“ stoj čo stoj – pretože sa nikto nepoučil a nikto nechcel vedieť o tom, že bezpečie nemožno získať násilím a účelovým komolením faktov.“

7. Obraz

(„...V Talianoch sa nemýli,“ rozmýšľa Sindi a v tomto duchu píše email z Neapole).
„Vieš, Lola, ako to tak podrobnejšie, takpovediac z vnútra všetko sledujem, zdá sa mi, že sa Márai vo svojich hodnoteniach občas aj pomýlil, ale spôsob akým ich napísal, ten je jedinečný. Napríklad Taliani, celkom verím tvrdeniam o ich srdečnosti, ale najmä o tom, ako mu v rozhovoroch húževnato tvrdili, že najprv boli všetci fašisti a potom všetci partizáni. Zdá sa mi, že tu všetci zostali v odboji proti akejkoľvek moci a autorite, ale keď sa jej sami zmocnia, sú s ňou okamžite lojálni. V Berlíne som cítil niečo iné, nazval by som to nádych disciplíny, akúsi dispozíciu k zvládnutiu moci. Myslím, že tak to vnímal aj Majster, Taliani mu ako humanistovi boli sympatickí predovšetkým pre svoju renesanciu, možno aj pre srdečnú a temperamentnú povahu.“
Temperament, srdečnosť... prečo nie. Bol bohém, popíjal, pofajčieval, miloval ženy a víno, napríklad taký Šomlósky rizling o ktorom v jednej svojej eseji píše: „V šomlóšskom víne prebývajú najušľachtilejšie vlastnosti Maďara: východná múdrosť a západná vzdelanosť. Je v ňom čosi z ázijského pokoja a európskej zvedavosti. Je to najlepšia zmeska, vína aj človeka...Treba mať rád život, netreba si všímať úsudok sveta. Všetko ostatné je márnomyseľnosť.“
Víno a meštiacky poriadok však v skutočnosti veľmi neladia. Radosť a zábava nebývajú vždy v súlade s poriadkom, ako si ho sám predstavoval, ako ho sám uznával a ako o ňom vo svojej Knihe byliniek píše: „Zistil som, že v základni ľudského života sa nachádza poriadok. A pretože ľudský život je najzložitejšou formou prejavu Stvorenia je pravdepodobné, že poriadok jestvuje aj inde, aj vo svete prvotnejšieho a jednoduchšieho bytia, aj v ríši minerálov, mývalov, obojživelníkov a planét. Vo všetkom je poriadok, veci sa k nám dostávajú aj vtedy, keď nehneme ani prstom, a poriadok je aj v tom, že občas pohneme prstom, alebo dušou s tým úmyslom, aby sa k nám veci dostali, aby sme sa my dostali k určitým situáciám, ľuďom, myšlienkam, s ktorými máme osobne, neodkladne do činenia. Vo všetkom je poriadok – verím v to.“
/Sindi si poznamenáva/: „Kde inde ako v Taliansku sa lepšie rozmýšľa o živote a víne, o radosti a žiali, o pôžitkoch a utrpení? Nečudujem sa, že práve tu sa inšpiroval k románu Krv svätého Gennara, ktorý chce spasiť svet obeťou vlastného života. Možno aj Majster svoj dobrovoľný odchod zo života vnímal ako istý druh obete, ktorú prináša na oltár poznania bolesti a márnosti ľudského snaženia...“

8. Obraz

Ako bolí emigrácia, o tom píše neustále, v každom diele aspoň zmienka o bolestiach Maďara, bez vlasti a bez domova. O nedokonalostiach osamelého materinského jazyka, ktorý brúsil k neuveriteľnej dokonalosti, v cudzojazyčnom prostredí. Píše a hovorí po nemecky, aj po francúzsky, či taliansky, ale vyberá si materčinu, pretože iba ona mu umožňuje písať krvou a srdcom o podstatných fundamentoch svojej mysle.
Také chcelo byť celé Dielo Garrenovcov, rodový román o Košiciach, óda na nenávratne odchádzajúci meštiansky poriadok v ktorom boli veci vždy na svojom mieste a čo nebolo, to tam starostlivo ukladal, aj keď sa nedalo. Prelom storočí, v ktorom sa narodí v sebe skrýval výzvu k novej humanite, v ktorú veril, no ktorá sa nenaplnila. Najprv útek z rodného mesta, potom vojna, potom opäť vojna a po nej ďalšia totalita. Stredná Európa s Horným Uhorskom ktorému dôstojne trónili milované Košice, sa rozsypala pod nájazdmi barbarov a dobyvateľov a zlodejov a vrahov. Namiesto radostného nádychu po roku 1948 nové sklamanie a žiaľ, ústiaci v definitívny únik.
„V Maďarsku, Poľsku, Československu, Rumunsku, Bulharsku – rovnako ako skôr v pobaltských štátoch – sa komunisti o sympatie obyvateľstva nestarali. Plány, podľa ktorých boli predpisovo vykonávané násilnosti, boli monotónne, všetky na jedno kopyto: úradník, ktorý vypracovával v Moskve vykonávacie pokyny sa domnieval, že to čo je účelné vo Varšave, bude rovnako dobre v Budapešti, alebo v Sofii. Tých, ktorí vypracovávali plány na boľševizáciu okupovaného územia, nezaujímala rozmanitosť ľudí, pestrosť rás, jazykov, kultúrnych okruhov a spôsobov života. Rovnaké nariadenie niekedy súčasne vyšlo v maďarských novinách a v českej, bulharskej, alebo rumunskej komunistickej tlači. Veľký plán, ktorý odborníci v Kremli formulovali tak skvelo, nemal čas starať sa o jemné rozlišovanie podrobností.“
/Sindi telefonuje/: „Jemná duša autora, humanistu a estéta rezonujúceho s každým záchvevom signalizujúcim tendenciu k neporiadku, neuniesla pokračujúce peklo neslobody. Už je mi úplne jasné, že v Európe, ktorú nadovšetko miloval, sa on pravoverný Európan, už ďalej nemohol zdržiavať. Preto definitívne odchádza do USA.“
/Hlas v telefóne, literárny vedec?!/: „Gratulujem k historickému literárnovednému objavu, Sindi!“
Nie heroicky Odyseus, hrdinský bojovník, na dlho odtrhnutý od domova, ale neustále domov sa vracajúci a na more opäť a znova odchádzajúci a po dobrodružstve a poznaní túžiaci, Sindibád - taký je Majster. Jeho život nie je hrdinský epos, ale tragický príbeh. Jeho dielo poklad, ktorý ľudstvu zanechal.

9. Obraz

„Haló, Lola, vedela si, že Máraiovci mali aj vlastného syna? Narodil sa vo februári roku 1939 a po niekoľkých týždňoch zomrel. Táto trauma sa im stala genetickým kódom.“
„Spojilo ich to ako večné nezničiteľné puto. Viem, že všetko čo napísal, skôr ako s tým išiel von, najprv prečítal Lole, jej názor bol pre majstra rozhodujúci. Vidíš Sindi, zober si z toho príklad.“

„Sindibád sa vracia domov, milá moja. Do parného kúpeľa a k poháriku vína... Z Ameriky do starého Uhorska, pretože, ako píše Majster, iba starom Uhorsku vedeli ľudia mlčať, iba Sindibád a jemu podobní vedeli, že táto krajina je v srdci smutná.“

Trvalý smútok v srdci – ťažký ortieľ pre spisovateľa. Je prítomný v každej knihe, možno práve preto sú všetky tak zvláštne, až nepochopiteľne, pre celý svet príťažlivé. Tam kde sa snaží byť svetový, moderný, kde píše o svete, triler či detektívku, tam čitateľský záujem klesá, ale kde je doma a píše o domove, o svojom svete odchádzajúceho meštianstva – tam ho milujú a čítajú bez rozdielu národnosti, či jazykovej príslušnosti. Otázky ktoré nastoľuje, zodpovedá len čiastočne, neúplne, ale akoby programovo, pretože tak ako v knihe Eszter, či v románe Sviečky dohárajú, necháva človeka s jeho večným tajomstvom bez odpovedí – nie je to nutné, vedieť všetko a na všetko odpovedať, lepšie je ak sa dá čestne zúčtovať s minulosťou. Detstvo sa pominulo, Košice už nemajú v sebe ten vzrušujúci náboj.

/štylizovaná retrospektíva/: Obrázky starých Košíc... Sándor Márai premýšľa v košickej kaviarni Európa ešte v roku 1945, keď píše prvé stránky hry Kúzlo:
„...kúzlo starého kúzelníka už nepôsobí. Čas si berie svoju daň.“

/Hlas, znejúci z rádia (Slobodná Európa), úryvok z jeho drámy Košickí mešťania/: „Choď vždy na západ a nikdy nezabudni, že si prišiel z východu..!“ Ten hlas má svoju silu v rokoch 1948, 1956, 1968 a 1989, ale on to už nevníma. Vytrhnutý spod ochranných krídiel materinského jazyka, v hlbokej depresii, smútiaci za zosnulou manželkou Lolou a potom aj za synom Jánosom, 15. januára 1989 píše do svojho denníka posledný záznam: „Čakám na povolávací rozkaz, neurgujem, no nesnažím sa ho ani oddialiť... Je čas.“

21. februára 1989, krátko popoludní, si revolverom strieľa do hlavy... Sindibád sa navždy vracia domov. Smútočný rozlúčkový obrat so spisovateľom sa koná o dva dni neskôr v Merkley Mitchell Mortuary v San Diegu. Rozlúčkovú reč prednáša jeho 19 – ročná vnučka Lisa Marai.)

Epilóg

New York, to sú stovky miest v jedinom meste. Megapolis ktorá sa nedá obsiahnuť jedným objatím, pohľadom, ani jediným životom.
Sindi prechádza Centrál – parkom, v internetovej kaviarni si na Googli vyhľadáva heslo Sándor Márai, writer... /Do diktafónu/: „Je tu toho veľa, keď človek sústredene hľadá, určite viac v angličtine ako v slovenčine, ale o jeho pobyte v Amerike sa cez internet človek aj tak veľa nedozvie.“
/Prechádza Manhatanom, v ruke mikrofón, zastavuje náhodného chodca, ktorého tvár je neidentifikovateľná, nejasná/:
„Dobrý deň, prepáčte, poznáte Sándora Márai? Bol to spisovateľ, z Európy... Počuli ste už niekedy toto meno? Nie? Tak ďakujem..!“
Old Town v San Diegu. Drevené mólo vedie k reštaurácii postavenej na koloch, v mori. Oceán šumí do súmraku. V Sindiho mysli prebieha projekcia spomienok z cesty po stopách spisovateľa, cez jeho portrét na pozadí sa prelínajú obrázky z Paríža, Neapola, new Yorku a obálka knihy Krv sv. Gennara...
... Svet nestojí o spásu, ide si samospádom po svojej ceste k nejasnému cieľu. K výraznejšej ľudskosti, k zreteľnejšiemu humanizmu!?

Záver 
Nie je pravda, že svet je bezhranične veľký. Svet je pre človeka presne taký veľký, do akej miery sa podobá jeho spomienkam z detstva.










© Tibor Ičo
Lesnícka č. 5
040 01 Košice
icotibor@gmail.com
tel: 0918 352 232

Európsku identitu legitimuje kultúrna a duchovná spriaznenosť

Mesto Košice, vo zväzku s väčšinou miest hlásiacich sa k západnému civilizačnému okruhu, ako multikultúrne mesto, v procese historického vývoja charakteristické svojou národnou, etnickou a náboženskou toleranciou,špecifickým spôsobom v stredoeurópskom geopolitickom priestore prispieva k harmonickému spolužitiu rôznych kultúr v urbanizovanom prostredí. Multikulturalizmus a medzikultúrny dialóg preto chápem ako príležitosť k posilňovaniu spoločnej európskej identity miest a ich obyvateľov, ako podporu spoločných európskych hodnôt. V podmienkach integrovanej Európy ich charakterizuje rozmanitosť v jednote a jednota v rozmanitosti. Tento princíp by sa mal premietnuť aj do projektu Košice - Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013. Mesto by malo chápať svoju historicky profilovanú multikultúrnosť a multietničnosť ako veľké bohatstvo, ktoré chce zveľaďovať. Európsku kultúrnu arénu je nutné vnímať ako príležitosť k výmene stanovísk partnerských a spriatelených miest k ich budúcnosti. Niet pochýb o tom, že práve medzikultúrny dialóg je dnes jediný rozumný kľúč k tomu, ako systémovo vyriešiť pretrvávajúce nezrovnalosti v etnických vzťahoch na Slovensku a v Európe. Multikulturalizmus, o zmysluplnosti ktorého sa dnes u nás vedú kontraproduktívne a spolitizované polemiky, stál aj pri zrode tak vyspelej a ekonomicky zdatnej demokracie, akou sú dnes USA.

Kultúra, ktorá preniká cez bariéry výnimočnosti do spoločenskej reality, profiluje komunikáciu, posilňuje kreativitu, upevňuje solidaritu, presadzuje sociálnu spravodlivosť, upevňuje súdržnosť, priateľstvo a spoluprácu, zdôrazňuje rešpekt k spoločným hodnotám. Medzikultúrny dialóg pripomína, že žiadny životný postoj nie je nadradený, alebo podradený vo vzťahu k inému životnému postoju, či k spôsobu života. Kultúra ako komunikácia vychádza z uznania tohto druhého. Rešpektovanie kultúrneho života, sloboda prejavu umelcov, primeraná podpora tvorivej činnosti a umeleckej infraštruktúry, ochrana regionálneho, národného a medzinárodného kultúrneho dedičstva a uznávanie kultúrnych práv menšín sú jadrom povinností moderného demokratického štátu.

Hoci základnými stavebnými blokmi bezpečnej Európy sú hospodársky úspech a politické štruktúry, rozhodujúcim faktorom ekonomického, sociálneho a ľudského úspechu rozvíjajúcej sa Európy je kultúrna aktivita. Ak sa nezaručí zabezpečenie a oceňovanie spôsobov, akými ľudia vyjadrujú svoju individuálnu identitu, pocit odcudzenia od európskych inštitúcií bude pretrvávať a ohrozovať budúcnosť ľudstva. Významnú úlohu v tomto procese zohrávajú a budú zohrávať práve mestá, ako nositelia spoločného európskeho civilizačného posolstva. Partnerstvá medzi nimi umožnia efektívnejšie presadzovať spoločné záujmy, čo v konečnom dôsledku stimuluje aj ich ekonomický rozvoj a posilňuje sociálnu spravodlivosť.

Významný španielsky filozof, priekopník európskej integrácie, José Ortega Y´asset, okrem iného povedal: „Európska kultúra je neustála tvorba. Nie je to hostinec, je to cesta, ktorá núti stále kráčať ďalej!“ Európsky medzikultúrny dialóg je proces, ktorý v európskych dimenziách predstavuje veľkú a originálnu výzvu k „duchovnej obrode“ prezentovanej cieľavedomým snažením a úsilím po zmene, naštartovanej zjednocujúcou sa Európou. Európou ducha, prejavenou humanizmom a solidaritou – miest, občanov, spoločnosti.

Oáza krásy a pokoja

Betliarsky park Je bezpochyby veľkým divom Slovenska . Aj keď mu k niekdajšej nádhere ktorou oplýval ešte na začiatku 20. storočia dnes chýba veľa, svojou striedmou krásou, polohou, rozlohou, kompozíciou, symetriou, originálnymi prvkami malej záhradnej architektúry, pozoruhodnými drevinami, či obdivuhodnými parametrami pozoruhodných úprav vzbudzuje kaštieľ a park v Betliari stále úžas.

Do roku 1945 patril významnej šľachtickej rodine Andrášiovcov, ktorej niektorí členovia zastávali v bývalom Rakúsko – Uhorsku významné politické funkcie. Pôvodným sídlom rodiny bol neďaleký hrad Krásna Hôrka, ale neskôr, keď nový životný štýl začiatkom 18. storočia so sebou priniesol aj nové nároky na pohodlie, vytvoril kaštieľ pre príslušníkov zámožnej rodiny žiadane moderné zázemie. Počas poslednej prestavby poľovníckeho kaštieľa koncom 19. storočia na luxusné sídlo, sa do dnešnej podoby profiloval aj priľahlý park, štylizovaný v duchu francúzskych záhrad, s dominanciou barokového slohu.

Podľa archívnych materiálov bol prvým známym záhradníkom - architektom v betliarskom parku Henrich Nebien, ktorý tu položil základy anglického prírodno-krajinárskeho charakteru. Neskôr, za pôsobenia architekta Jozefa Bergmanna, boli v parku postavené pozoruhodné záhradné stavby, vrátane umelého vodopádu, ktorý s osemmetrovou výškou padajúcej vody patrí medzi najväčšie diela tohto druhu v strednej Európe. Pri ceste, vedúcej od kaštieľa k veľkému vodopádu, postavili na umelom ostrovčeku už v 18. storočí stavbu v podobe osemuholníka, s miestnym pomenovaním „Csillag ház“, známu však skôr pod názvom Slobodomurársky pavilón, podľa zrejmých symbolov slobodomurárskeho hnutia, ktoré vzniklo začiatkom 18. storočia v Anglicku a postupne sa rozšírilo po Európe. Pôvodne členstvo v slobodomurárskych lóžach bolo utajované, neskôr sa formovalo v uzavretých spoločenstvách. Cieľom hnutia bolo mravné zdokonalenie členov, sloboda myslenia, náboženská tolerancia, povznesenie verejného blaha, mravnosti a ľudskosti, ako aj dobročinnosť. Jeho aktívnym príslušníkom bol aj jeden z majiteľov kaštieľa Leopold Andráši.

Z pozoruhodných stavieb v parku spomeňme grottu, s názvom Hermesova studňa, z konca 18. storočia, tzv. „Japonsky most“, ktorý je dnes nahradený vernou replikou (v roku 1971 originál strhla povodeň), či „Zverinec“ z konca 19. storočia, v podobe stredovekého hradu, kde kedysi chovali medveďa, rysa, vydru kunu, aj iné zvieratá. Architektonickým skvostom je tiež rotunda v klasicistickom slohu, dostavaná v roku 1 800 na ľavom brehu Betliarskeho potoka, v ktorej bola knižnica s pôvodne vyše 20 –tisíc zväzkami veľmi vzácnych diel, neskôr presťahovaných do kaštieľa.
Park samotný dodnes udivuje nádhernými priehľadmi, zameranými na najkrajšie objekty, dokonalým umelým vodným systémom, premyslenou sieťou ciest, no predovšetkým kompozične vyladenými, aj vzácnymi drevinami a pozoruhodným rastlinstvom. Ako harmonický celok vytvára dokonalú oázu pokoja, vhodnú na relax i tiché zahĺbenie sa do vlastnej mysle.

Muránsky hrad čaká na turistov

Súčasná svetová ekonomická kríza nepraje tradičnému poňatiu cestovnému ruchu. Ľudia poväčšine šetria a hľadajú lacnejšie destinácie, všeobecne žiadaný luxus je na ústupe, hľadá sa dobrodružstvo, spojené s odhaľovaním tajomstiev, teda turistika, ktorá prináša skôr zážitky ako hedonizmus. Je iba otázkou času, kedy sa povaľovanie na morských plážach zadefinuje ako okrajový produkt turistického priemyslu a ľudia začnú vyhľadávať iný druh relaxu, aktívnejší, zaujímavejší, v našom prípade aj bezpečnejší a lacnejší. Práve Slovensko by mohlo byť skutočným rajom zážitkovej turistiky a bezpečnou oázou aktívneho oddychu. V strede Európy, zastrešené jej ekonomickými, politickými i bezpečnostnými štruktúrami, ponúka nevšednú prírodu a stále ešte „neznámu“ krajinu lesov, pralesov, hôr, údolí, etnografickej i kultúrnej rozmanitosti a pestrosti, aká sa na tak malom priestore nachádza len málokde. Zabudnime na bratislavské, košické či tatranské hotely, skúsme sa pozrieť dovnútra krajiny, do jej samotného srdca, napríklad na Muránsky hrad. Pre turistu je tu nachystaný exteriér, akému v Európe niet páru: malebné krasové územie v západnej časti Slovenského Rudohoria, Muránska planina, plná stále neprebádaných jaskýň, tiesňav, skalných veží a brál, s malebnými zrúcaninami rovnomenného hradu. Jedného z najväčších a najvyššie položených v strednej Európe, nalepeného na skale Cigánka, opradeného množstvom tajomstiev a povestí, s históriou, ktorá vyráža dych. Toto dnešné rumovisko, bolo kedysi prekvitajúcim sídlom povestnej Muránskej Venuše, gemerskej krásavice, o ktorej snívali najurodzenejší šľachtici 17. Storočia, Márie Séčiovej (Széchyovej). Hoci príbeh samotného hradu siaha hlboko do 13. storočia, práve v postave Muránskej Venuše zosobňuje všetku tu dynamiku doby, ktorej bol stredobodom. Manželom Márie Séčiovej bol najprv hradný kapitán Štefan Bethlén, ale aj neskorší uhorský palatín, vodca sprisahania proti kráľovi Leopoldove I. a bývalý kapitán fiľakovského hradu František Wesselényi. Krásna Mária bránila hrad pred útokmi kráľovských vojsk, ale napokon upadla do zajatia a hrad bol zničený. Jeho príbeh je spojený aj s Nemeckým rádom rytierov, ktorí mali materské sídlo v Jeruzaleme, s Jánom Jiskrom, vodcom bratríkov, ktorí hrad obsadili, ešte skôr patril lúpežným rytierom Bašovcom a pred tým Bebekovcom, bol útočiskom aj pre vodcov protihabsburgských povstaní Imricha Thökōlyho a Františka Rákocziho II., a naposledy (záver 19. storočia) majetkom rodiny Coburg – Koháryovcov, ale to už len ako rumovisko. Dnešné zrúcaniny, na brale zvanom Cigánka, už v ničom nepripomínajú slávnu a pestrú minulosť hradu. Názov samotného brala, na ktorom hrad stojí, sa viaže k legende, podľa ktorej bývalý kapitán hradu, po tom ako sa oženil s miestnou cigánkou, nechal ju neskôr pre neveru, zvrhnúť z hradnej skaly.

Námetov pre lepší marketing je tu ako maku: malebná príroda národného parku, dramatické povesti, búrlivá história, atraktívne osobnosti a mohutné zrúcaniny priam nabádajú k lepšiemu využitiu tejto lokality pre turistické účely. Obyvatelia miest, tí ktorí sa nasýtili pláži a hotelov a ktorí tvoria najpočetnejšiu klientelu cestovných kancelárií celého sveta, dnes hľadajú pre svoj oddych nielen krásnu prírodu, ale i príbehy. Ak je to príroda navyše neznáma, s nádychom divočiny a príbehy dobrodružné, dramatické i tragické, vytvára sa priestor pre úspešnú destináciu. Muránska planina, so svojim hradom je takouto príležitosťou pre turistov dychtiacich po menej známej a nedotknutej prírode, po dobrodružstve a nevšedných zážitkoch. Smutným obrazom súčasnej biedy cestovného ruchu na Slovensku je nielen neprehľadné hradné rumovisko s neuveriteľnými orientačnými tabuľkami osadenými v divokej burine, ale aj chátrajúca chata Zámok priamo pod hradom, štýlová budova, ktorá by mohla byť skvelým zázemím pre turistov, prechádzajúcich Muránskou planinou a stúpajúcich na hrad.

Výzva pre štátne organizácie podporujúce cestovný ruch: bola by škoda, aj napriek kríze, nechať všetko iba na chudobnú obec Muráň, ktorej ekonomické sily zďaleka nestačia na sprístupnenie ruín niekdajšieho hradu tak, aby sa stali pre svojich návštevníkov lákadlom i hlbokým zážitkom. Žiaľ, to čo je dnes v zrúcaninách pre turistov k dispozícii, je skôr paródiou historickej atrakcie, ako skutočným turistickým magnetom.

Príbeh mesta Mostar

...Skokan sa pripravoval dlho, možno až pridlho na vkus bežného turistu. Aj sme sa poniektorí stavili, či skočí, alebo nie. „Je to iba šou, nakoniec neskočí, veď to je o život, je to len taký miestny marketing,“ tvrdil môj spoločník na nedávnej ceste do Bosny a Hercegoviny. Vedel som že skočí, už som to raz videl, ten skok, ale zaujala ma tá myšlienka o „marketingu.“ Tak ak je toto marketing, nuž potom stojí za túto moju reportáž...

Príbeh mesta Mostar je úžasný: boľavý, krásny, vznešený, dramatický, povzbudivý aj inšpirujúci... Začal v stredoveku a nepretržite trvá dodnes.

Mesto Mostar v Bosne a Hercegovine získalo svoje meno ešte za Osmanskej ríše v 16. storočí a to vďaka svojej najslávnejšej centrálnej stavbe – odvážne klenutému kamennému mostu z bieleho mramoru, vypínajúcemu sa do výšky nad riekou Neretvou. Postavil ho turecký staviteľ Mimaj Hajrudin za vlády sultána Sulejmana Nádherného (Veľkého) a vďaka svojej podmanivej kráse, malebnej architektúre a elegancii, sa stal pýchou mesta. Prežil vyše 400 rokov invázií, živelných pohrôm, útokov a ničivých nájazdov rôznych dobyvateľov tohto regiónu, no v roku 1993 tento starobylý most, symbolizujúci etnickú rôznorodosť Bosny a Hercegoviny bosnianski Chorváti, v snahe zlomiť odpor moslimov v Mostare, zničili. Bolo to 9. novembra, keď presne mierená strela z tanku túto nádhernú spojnicu medzi východnou a západnou kultúrou premenila na zrúcaninu. Symbol priateľského spolunažívania kresťanov a mohamedánov na oboch brehoch malebnej rieky sa stal smutným symbolom nezmyselnej vojnovej brutality. Násilie pokorilo porozumenie, aby napokon predsa len kapitulovalo. V roku 1997 začala rozsiahla rekonštrukcia tejto jedinečnej pamiatky svetovej kultúry a zo dna Neretvy začali stavitelia vynášať starobylé trosky. Obnova mosta stála 15 miliónov dolárov, ktoré darovali spoločne USA, Turecko, Taliansko, Holandsko a Chorvátsko, s prispením rôznych mimovládnych organizácií a jednotlivcov. V roku 2004 bol most obnovený opäť za pomoci tureckých staviteľov a 105 – tisícový nádherný Mostar získal znovu svoj hrdý symbol, ktorý sa rok na to dostal aj do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Mostar, rozstrieľaný a dokaličený, povstal z trosiek ako bájny vták Fénix z popola a opäť hlása svetu nádejnú zvesť o vzkriesení mierového i priateľského spolunažívania kresťanov a moslimov, v multietnickej spoločnosti.

Tento úžasný príbeh mosta, ktorý dal meno i osud svojmu mestu, dnes korunujú odvážni skokani, ktorí skáču z 20 metrov vysokého mostného oblúka do čírych vôd rieky Neretvy a priťahujú zraky turistov z celého sveta. Skokani z Bosny, Chorvátska, Srbska a Čiernej Hory sa odvážne vrhajú do hlbín pod mostom a ľudia z celého sveta ich pozorujú zo zatajeným dychom. Nenávisť bola porazená, zvíťazil nielen marketing ale aj sila ducha človeka, ktorého nezlomili ani kruté príkoria vojny, ani náboženská neznášanlivosť, ani etnická či kultúrna rozdielnosť. A je to úspešný príbeh v každom smere. Do regiónu sa vrátila ľudskosť a s ňou i davy turistov, ktorí viac ako diery po strelách v stredovekých múroch mesta, pozorujú skokanov z mosta a tešia sa z prechádzok pomedzi bazármi priľahlých orientálnych uličiek.

Nezaujatý pohľad na dánsky blahobyt

Den Gamle By, The Old Town, či skanzen, tak všelijako možno nazývať Národné múzeum histórie urbanizmu a kultúry v mestskej časti Viborgvej v druhom najväčšom meste Dánska, Árhuse. Mne pripomínalo tiež panoptikum, pôsobivé, zvláštne, tak trochu uletené, slovom Dánske. Alebo presnejšie, Jútske, pretože všetko údajne najdánskejšie sa nachádza v Kodani. Toto múzeum vystihuje dánsku dušu asi najlepšie: je priestranné, zahalené do starých tajomstiev, kuriózne, bizarné, zakonzervované, dokonalé, liliputánske, vyslovene Andersenovske.

Keď som si prezeral tie uhladené červeno biele fasády, dokonalé tehlové múry, staré čisté komnaty, v ktorých panovalo zvláštne šero, v nich hodiny od výmyslu sveta, hračky všetkých možných druhov a tvarov, porcelánové figúrky, kostýmy, strieborný riad, naftalínové postavy z osemnásteho storočia v priam životnej veľkosti, zrkadlá verné i deformujúce, zmocnila sa ma akási posvätná úcta a rešpekt pred svetom, ktorý ten fantastický rozprávkar tak verne vtisol do mojich spomienok a predstavivosti. Čo by bránilo napríklad Košiciam, vybudovať si takýto skanzenový a živý Old Town? Napokon, ak by sa bola dotiahla myšlienka bývalého primátora a dnešného prezidenta SR Rudolfa Schustera s Hrnčiarskou ulicou, práve tam by malý, no živý košický Old Town mohol mať svoje ťažisko a lákať turistov z celého sveta. Tak ako sa to darí tomu v Arhuse. Nikdy som tu ešte nebol a predsa som mal pocit, že to všetko som už videl, kedysi strašne dávno, zahalené rúškom mnohých rokov.

Takže, Dánsko tak ako som ho nedávno videl, je krajinou Hansa Christiana Andersena a lega. Zem plochá ako stôl, zelené lúky plné dobre živených pasúcich sa kravičiek, lodí, prístavov a námorníkov sa mi akosi stratila z dohľadu. Na hustých trávnikoch tiahnúcich sa donekonečna, kam až oko dovidí, majú domovské právo kravičky. Ľudí len tak, vo voľnej prírode nenájdete, piknik pod holým nebom sa odohráva v prísnom súkromí privátnej záhrady, dvora, či pozemku. Veru, životný štýl od čias Vikingov tu zaznamenal ohromné zmeny. Obyvatelia tohoto majestátneho Legolandu dnes uprednostňujú bravčové pred hovädzím, kravy pôsobia v tom celoplošnom záhradnom exteriéri skôr dekoratívne, ryby sa nejedia a namiesto lodí sa stavajú ohromné mosty, najväčšie na svete. V čase mojej návštevy slávnostne otvárali najnovší a najväčší, spájajúci krajinu so Švédskom. Štát, ktorý sa zľakol Eurozóny (svojím osvedčeným korunám veria viac ako Euru) a odmietol ju nedávno v referende, patrí so svojimi piatimi miliónmi obyvateľov k najmenším v EÚ, ale aj k najbohatším. Dáni si svoje kráľovstvo dobre strážia. Jeho uhladená, nenápadná, pritom výstavná i vkusná demokracia by mohla byť poľahky ďalším exponátom v Den Gamle By, pretože oni si ju naozaj opatrujú a rozmaznávajú ako relikviu. Doviedol ich k tomu všeobecný blahobyt, najvyšší princíp tunajšej ekonomiky a spoločenského života, najpoprednejšia priorita. Ale, Dánsky blahobyt je iný, ako ten náš obmedzený slovenský, či veľkopansky nemecký. Nie je taký okázalý, vyznáva sa poväčšine doma, v súkromí útulného, prízemného, na pohľad skromného, dreveného domčeka, ovenčeného štátnou vlajkou a priľahlým dokonalým trávnikom.

Z diaľky to vyzerá ako stavebnica z lega, dokonca aj z blízka by ste poľahky mohli podľahnúť optickému klamu, že ste len jednou z figuriek v skladačke. Akurát ste živí. Uzavretí Dáni sú naozaj živí. Žijú v štrnástich regiónoch (V. Nižňanský by povedal, že vyšších samosprávnych územných celkoch) nazývaných amterne, v 275 strediskových samosprávach, ktoré volajú kommuner, v mestách ktorým nenápadne vládne borgmester a o kodaňskú vládu regeringen i tamojší parlament folketinget, sa vôbec nestarajú. Keďže v Dánsku podľa moderného zvyku rodín obaja rodičia pracujú od rána do večera, starostlivosť o ich potomkov preberá kommuner, ktorá dieťaťu okamžite prideľuje zdravotnú sestru a rodičom sociálnu poradkyňu. Kariérna matka nemusí mať obavy a po pracovnej dobe môže v mestskej rade pokojne diskutovať o vyjasňovaní pravidiel spolunažívania Dánov, čo je proces, ktorý v tejto krajine trvá nepretržite od čias Vikingov. Dáni svoju demokraciu nevytvárajú v parlamente, ale práve v kommuner, kde zvažujú rôzne metódy kontroly politikov, najmä sa starajú aby poslanci vo folketingete, nedbali len na popularitu. Zistil som, že bohatí a úspešní Dáni menej holdujú rybolovu (dánsky Fiskeri) či jachtingu po mori (dánsky havet) a viac surfovaniu na internete v tichom prítmi svojej izby. Vedľa sa hrajú ich deti pri monitoroch s počítačovým legom, pretože už dávno pochopili, že žiadna fyzická skladačka sa tej virtuálnej nevyrovná. Demokraticky založení Dáni dnes vedia, že ľudové zriadenie, čo ako spravodlivé, ešte nemusí byť zárukou skutočnej demokracie, tou je pre nich civilizácia. Samozrejme dánska, reprezentovaná občanom - Dánom, ako jej cieľom. Demokracia teda potrebuje demokratické pravidlá hry a výživné prostredie pre ich chápanie. Iba skutočne civilizovaná spoločnosť môže podľa vzoru Dánska ponúknuť svojim členom výhody nažívania v štáte Dánskom. Spočívajú napríklad v inflácii, ktorá nikdy neprekročila 3 %, najnižšej mzde vo výške 1 milióna Sk ročne, či v prídavkoch na deti, ktoré sa pohybujú vo výške okolo 50 tisíc Sk mesačne. Výhodou môže byť aj takmer 90 - percentná príslušnosť Dánov k ich protestantskej cirkvi, zjednocujúca národ spolu so štátnou zástavou a kráľovnou, no a v neposlednom rade tiež priemerná ročná mzda pracujúceho Dána, okolo 2,5 milióna Sk. Hmatateľnou nevýhodou je ťažko zohnateľný alkohol, najmä ten tvrdší, ktorí si tu kupujú najmä pred víkendom, v ohromných supermarketoch, určite na dlhý čas dopredu. Keď Dán zoženie alkohol, začne sa zabávať, bez ohľadu na čas a miesto, kde sa práve nachádza. To povestné: spitý ako Dán, už neplatí, to sa skôr priatelia vytešujú z fľašky, ktorá koluje celé hodiny medzi nimi, potom ju nedopitú vylejú a zahodia spôsobne do kontajneru určenému pre separovaný zber odpadu. Jednoducho, zabudli piť do nemoty a v tom zhone sa im ani nežiada. Výlety za alkoholom do Holandska, či Nemecka patria minulosti. Dnešný Dán chce žiť bdelo prítomný, chce rozhodovať o svojom živote v pohode a nerád by čosi odpustil štátu, keby ten urobil chybu. Takže, povedzme si na rovinu, porekadlá v štýle: pije ako Dán, patria minulosti, tento bezodný apetít korunovaný smädom po alkohole sa privlastňuje zásadne Rusom a podľa najnovších poznatkov a skúseností aj ojedinelým slovenským návštevníkom Dánskej krajiny.

Najlepšie ju vystihol už dávno český spisovateľ Karel Čapek: „Vo všetkom krotká, milá a láskavá, mierna a decentná krajina. Človek by ani nepovedal krajina, ale skôr veľký a dobrý statok, na ktorom si dal sám Stvoriteľ záležať, aby ho zvelebil a aby sa na ňom pekne hospodárilo.“ Dodám len, presne tak, Dánsko je ten sen, ta ilúzia ktorú môže mať slovenský hospodár o blahobyte, radosti a spokojnosti. Dánsko, s celým priehrštím svojich špecifických, podľa mňa prevažne psychologických a psychiatrických problémov, ostáva navždy veľkým snom všetkých milovníkov pokojného života v kruhu rodiny, medzi kravičkami, uprostred krajiny ktorá je jedným veľkým zeleným, uhladeným parkom, kde nikdy nikoho ani len nenapadne zahodiť špaka len tak, voľne do krajiny, na zem, kde zem je požehnaním a teší sa tej najväčšej úcte akú si len možno predstaviť. Dánsko je zem kde reálny život vyprovokoval na svetlo sveta umenie, ktoré svojou silou, intenzitou vplyvu, naliehavosťou a mocou nemá obdobu, pretože prekračuje skúsenosť zvanú čas a priestor, vymyká sa slovám a zasahuje tú oblasť nášho vedomia, o ktorej, myslíme si, nevieme, ktorá je v hlbinách nášho bytia, našej psychiky. Tá uhladenosť krajiny, ten láskavý úsmev dánskej lúky, dánskeho lesa ktorý je vlastne naveky len starostlivo opatrovaným parkom, rajom na zemi, napomína v každej chvíli každého kto rozmýšľa v povrchných, stratených dimenziách: postoj a teš sa z toho čo Boh ponúkol tebe a tvojím blížnym, tebe a tvojej rodine, ľuďom, aby mohli žiť dôstojný, krásny život.

Začínal som panoptikom v Árhuse, tým ich útulným mestským skanzenom v Andersenovskom štýle. Skončím psychiatrickým historickým múzeom a Psychiatrickou historickou klinikou, tiež v tom istom meste. Sú to zariadenia, ktoré v Dánsku určite nie sú ojedinelé a pribúdajú ich pokračovatelia bez prívlastku historický. Každá z kommuner má plné ruky práce, aby uspokojila potreby všetkých pacientov pre tento druh liečby. Ľudí s depresiami, aj vážnejšími psychickými poruchami pribúda, s čím sa v tejto požehnanej krajine netaja. Dušena rovnováha je ideálny stav, nie každému sa ho podarí dosiahnuť, v každej situácii. A život je dosť zložitá situácia. V Dánsku aj na Slovensku, v Kodani aj v Košiciach. Je to celospoločensky problém, ten rozmach depresie, akási diagnóza blahobytu, garantovaného síce štátom, ale ktorý si samosprávy riešia po svojom, v tichosti, sami, pričom položka, ktorú na prevádzku týchto kliník a ústavov odvádzajú každoročne z rozpočtu, je jedna z najvyšších. Vari preto sa s takým nadšením odreagúvajú v záplave zábavných parkov, roztrúsených po všetkých dánskych ostrovoch. Sú ich stovky: Bonbon land, Lalandia, Knuthenborg, Natur Bornholm, Tivoli…

V jednom som bol, Bakken, severne od Kodane, no poviem vám, tam bolo bláznovstva pre celý jeden kontinent. Kdeže sú časy Karla Čapka, popisujúceho vo svojom cestopise Tivoli ako mesto hojdačiek, strelníc, fontán, krčiem, atrakcií, ľudovej bujnosti priam sviatočnej. V Bakkene sa ľudia zabávali priam zúfalo, zanovito, kŕčovito, s akousi urputnosťou ktorá sa im zračila z tvári už pred vchodom do parku. Jednoducho, vchádzali tam odhodlaní na všetko, rozhodnutí vyhodiť si z kopýtka tým najšialenejším spôsobom, za každú cenu, nech to stojí čo to stojí, nech sa deje, čo sa deje, veď na to majú! A potom, prihlušení tým rachotom, buchotom, explóziami, streľbou, vreskom, jasotom, hýkaním, oslepení divokou hrou svetiel, ohňostrojov, farieb, prekročili východ a usporiadane, v tichosti, až s akousi dojemnou pokorou a poslušnosťou nasadli do svojich áut a vracali sa do vysvietenej, dôstojnej, zlatom obloženej Kodane. Takže, nech sa to vezme tak, či onak, ten všeobecný dánsky blahobyt má svoje čaro, o akom sa „blahobytným“ na Slovensku ani nesníva.

Lenže, toto naozaj nechcela byť kritika jednej európskej liberálno - protestantskej blahobytnej demokracie. Dáni majú to, čo si vytvorili. Sociálny kapitalizmus, ktorý si dnes užívajú, sa zaobišiel bez zhubných komunistických experimentov, čím si ho uchránili a rozvinuli do podoby, o akej sa nám, pamätníkom socializmu na Slovensku ani nesnívalo.

Spišský Jeruzalem

„Rôzne miesta na tvári Zeme majú rozdielne vitálne vyparovanie, odlišné vibrácie, rôzne chemické výpary, rôzne polarity, s rôznymi hviezdami, nazývajte to ako chcete. Ale duch miesta je dôležitou skutočnosťou.“
D. H. Lawrence

Spišská Kapitula začala písať svoju históriu už v 11. storočí, kedy na lúke oproti múrom tohto unikátneho cirkevného mestečka nazývanej Pažica rád benediktínov postavil kláštor, neskôr augustiánsky, ktorý sa uvádza v listine z roku 1274 ako: Monasterium beati marini.Spolu so Spišským hradom, Levočou a Žehrou je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Toto územie sa nachádza v západnej časti katastra Spišského Podhradia a delí sa na tri časti: Krížová hora, Pažica a Sivá Brada. Tunajšie minerálne pramene popísal už v roku 1549 Juraj Werner, šarišský kastelán, v knihe: Poznámky o čudesných vodách uhorských.“ Krížová cesta (Kalvária) v tejto lokalite sa spomína už od 17. storočia a vznikla z iniciatívy Združenia Matky umierajúcich a zomretých, založeného jezuitom Štefanom Gosztonym v Spišskej Kapitule. V neskoršom stredoveku, najmä v období baroka sa v strednej Európe rozšírilo budovanie kalvárií, predstavujúcich napodobeniny miest a udalostí súvisiacich s Kristovým umučením, ktoré sa často pripodobňovali originálnym miestam v Jeruzaleme a to predovšetkým celkovou polohou v teréne, vzdialenosťami medzi jednotlivými siedmimi zastaveniami a topografiou terénu. V Uhorsku sa tento druh kalvárii, ako budovanie rozsiahleho architektonicko-krajinárskeho komplexu s množstvom zastavení, veľmi neuplatňoval. S výnimkou Jezuitov v Spišskej Kapitule, ktorých tu v 17. storočí povolal gróf Štefan Csáky, vtedajší pán Spišského hradu. Centrum bývalej kalvárie bolo na Sivej brade, bolo to impozantné miesto: v pozadí panoráma vtedy obývaného Spišského hradu, v okolitej scenérii drevené kríže a obrazy, pripomínajúce utrpenie Krista. Koncepcia krajiny, pripodobňovaná k náznakovému zobrazeniu miest v Jeruzaleme v mierke 1 : 1, vychádzala zo stredovekých plánov symbolického územia. Sväté miesta v Jeruzaleme sú tu okrem kaplniek symbolizované ich polohou, využitím optického pôsobenia travertínu, ktorý miestami pripomína textúru kamenných múrov – hradieb, výsadbou borovice čiernej, ktorá sa ponáša na blízkovýchodný céder. Teplá klíma Pažice a jej svahy zdôrazňujú atmosféru Palestíny a Izraela. Do tohto monumentálneho komplexu patrila tiež už zaniknutá „Getsemanská záhrada“ pri rovnako zaniknutom neďalekom rybníku a pravdepodobne aj ruiny bývalého kláštora Benediktínov. Bola to a je posvätná krajina symbolizujúca udalosti súvisiace s Kristovým utrpením, dôležité putne, pietne, adoračné miesto už od dávnoveku. Masív Sivej brady s kaplnkou sv. Kríža, akoby bol predurčený symbolizovať Golgotu, na ktorú je najúžasnejší výhľad z protiľahlého Spišského hradu. Mierka je doslova „jeruzalemská“ – 600 metrov dlhá krížová cesta od miesta odsúdenia na miesto ukrižovania. Nevyhnutnou súčasťou „Spišského Jeruzalema“ sú tri kaplnky na Pažici, národné kultúrne pamiatky – sv. Rozálie, sv. Jána Nepomuckého a sv. Františka Xaverského. Schátralé, zničené, obrastené lesom, aj pomaly opravované. Stoja ako hmotné svedectvá spišskej spirituality... A vyzývajú k rekonštrukcii. Obnova Spišského Jeruzalemu, ako významného púťového miesta a centra duchovného života na Slovensku, sa stala veľkou výzvou pre iniciátorov rovnomenného projektu. Žiada si to genius loci, stále živý a silný duch tohto miesta.
















It is only a few places on Earth, emitted by the significant energy, which combines the unique spirit of place - genius loci, the history, art, spirituality and beauty of nature. Apparently it also decided it was Spis Chapter (Slovakia) in 1993, together with the surrounding sights registered in the UNESCO World Heritage Site.

Oak - Dub

Each spring, once the new rebirth of nature there is no doubt, I leave to see his oak pastures in the bowels of the Slovak karst hills, under the Silica plateau. Our meetings tend to be spontaneous. We know the years but i feel so stress when it came to rest in the embrace - I am a huge, at least tercentenary tree. His powerful and symmetrical branches hall to my nice fresh breath and filigree decorated bark like me gripped in the embrace, while a fifth circuit neoblapím strain. Sometimes you run into grazing cow, which, if too much sun burns seeking refuge in the shadow of his great, now I'm here alone. The May sun shines and the wind plays with giant leaves and twigs, as if he wanted to appease and oak surprisingly, the case does not cuddling. Has a good memory of their birth wort, remembers the century that brought him from the majesty of oak leaves. When I stand with oak in the embrace I know that at this very moment I communicate with the wisest, strongest, most humble and most amazing creature on planet earth.

Living beings can live for weeks without food, two to three days without water will last, but after three to five minutes without oxygen are utterly dead. Who provides the air for them to be able to breathe ..? Trees, forests - the lungs of the Earth. Timber and fruit trees to provide for your life is only a negligible added value. Trees regulate the climate in dry and hot times of the planet supplied the necessary moisture, cool, clean air. The rain moving from the air moisture like a sponge and retain rain water absorbed than to groundwater filtered from it poisons and dirt. Using capillaries coated with tree roots and soil to 30 - one thousand liters of water per year. The tree rings tree to keep calendar time, registers, which were dry years, the rainy, the rich harvest to the poor. Life-giving tree leaves, the nutrients obtained through photosynthesis. Letter sun sets your circulatory system - veins. They are filled with water enriched chlorophyll. Chlorophyll procured through the exchange of hydrogen for the light carbon that removed carbon dioxide, which is in the air enough. Oxygen, which was in the water, handed up in the air ... Oak creature reached miracle of nature. Firmly entrenched, with a strong body, powerful and elegant branches spread widely distributed crown defies centuries. Moss growing on it, blame it on the creepers in bútľavine his tribe have different animals base their home and dub it all to bear with calmness and throughout life produces oxygen and creates a lot of hardwood, which persists for generations and lives on as a barrel wine or brandy for, as the table, or a railway sleeper. Same time was in disgrace, though it coming from the southeast accused Christians of ancient European pagan Druids and their leaders from the excessive worship and became the devil's tree, tree of a witch who then burned on the edge of oak. Oak has become the clearing of condemned and so is Europe, covered with beautiful oak groves, has changed into its present form. Oak groves largely disappeared, but the oak remains, less lonely, usually only in the anonymity of their forests. Oak is a tough defender, too proud and independent, to a life subjected to injustice and brutal violence, therefore, was cleared. Provides a safe and knows that grew out of a fragile wort, knows his past life and nodded. A survives centuries in harmony with man, earth and space. Aware of his wisdom and experience acquired by centuries-long life, nezazlieva anyone that can benefit from it takes anything - oxygen, safe, large area, moisture, tone, wisdom, wood, branch ...

The worst has passed away, it already felled only people of pride and fear, as it once was in medieval times, they can already dream a dream of harmony, even if some are only a very lightly, but every great journey begins as follows: reluctantly, slowly, gently brings pilgrims a great purpose. That is the link to my oak to me years ago and I adopted the humble son for him to come sometimes reciprocate love.










Vždy na jar, keď už o novom znovuzrodení prírody niet žiadnych pochybností, odchádzam pozrieť svoj dub k pastvinám do útrob pahorkov Slovenského krasu, pod Silickou planinou. Naše stretnutia bývajú spontánne. Poznáme sa roky no i tak cítim to napätie keď spočinieme v objatí – ja a mohutný, najmenej tristoročný strom. Z jeho mocných a súmerných vetiev sála na mňa príjemný svieži dych a filigránsky zdobená kôra akoby ma v tom objatí zovrela, hoci neoblapím ani pätinu obvodu kmeňa. Občas tu narazím na pasúce sa kravičky, ktoré ak slnko priveľmi páli hľadajú útočisko v jeho obrovskej tôni, teraz som tu sám. Májové slnko žiari a vietor sa pohráva s listami a vetvičkami velikána, akoby si ho chcel uchlácholiť a dub napodiv, sa tomu maznaniu nebráni. Má v dobrej pamäti svoj zrod z mladiny, pamätá si tie storočia, ktoré ho priviedli od dubovej ratolesti k majestátu. Keď stojím s dubom v objatí viem, že práve v tejto chvíli komunikujem s najmúdrejším, najsilnejším, najskromnejším a najúžasnejším stvorením na planéte zem.

Živé bytosti môžu žiť celé týždne bez potravy, dva až tri dni vydržia bez vody, ale po troch až piatich minútach bez kyslíku sú nadobro mŕtvi. Kto pre ne zabezpečuje vzduch, aby mohli dýchať..? Stromy, lesy – pľúca Zeme. Drevo a plody, ktoré stromy za svojho života poskytujú je len zanedbateľná pridaná hodnota. Stromy regulujú klímu, v suchých a horúcich časoch dodávajú planéte nevyhnutnú vlahu, chladia a čistia vzduch. V dažďových obdobiach sťahujú zo vzduchu vlhkosť, ako špongia zadržujú dažďovú vodu a než vsiakne až do podzemných vôd, odfiltrujú z nej jedy a špinu. Pomocou kapilár a koreňov potiahne strom pôdou až 30 – tisíc litrov vody za rok. V letokruhoch stromu sa uchováva časový kalendár, zaznamenáva, ktoré roky boli suché, ktoré daždivé, ktoré bohaté na úrodu, ktoré chudobné. Život stromu dávajú jeho listy, živiny získavajú pomocou fotosyntézy. List nastavuje slnku svoj obehový systém – žilky. Tie sú naplnené vodou obohatenou chlorofylom. Chlorofyl obstará pomocou svetla výmenu vodíka za uhlík, ktorý odoberie kysličníku uhličitému, ktorého je vo vzduchu dostatok. Kyslík, ktorý bol vo vode, odovzdá do vzduchu... Stvorením dubu dosiahla prírody zázrak. Pevne zakorenený, so silným telom, mocnými elegantne rozprestretými vetvami a široko rozloženou korunu vzdoruje storočiam. Rastie na ňom mach, vinú sa po ňom popínavé rastliny, v bútľavine jeho kmeňa si rôzne živočíchy zakladajú svoj domov a dub to všetko znáša s pokojom a po celý život produkuje kyslík a zakladá mnoho tvrdého dreva, ktoré pretrváva generácie a žije ďalej ako sud na víno, či na koňak, ako stôl, alebo železničný podval. Istý čas bol v nemilosti, to keď z juhovýchodu prichádzajúci kresťania obvinili dávnych európskych pohanov a ich vodcov druidov z jeho prílišného uctievania a stal sa stromom diablovým, stromom čarodejníc, ktoré potom upaľovali na hranici z dubového dreva. Dub sa stal odsúdencom na vyrúbanie a tak sa Európa, pokrytá nádhernými dubovými hájmi, menila do dnešnej podoby. Dubové háje zväčša zmizli, no dub zostal, menej osamelý, zväčša len v anonymite svojich lesov. Dub je odolným ochrancom, príliš hrdým a nezávislým, aby sa za života podrobil bezpráviu a brutálnemu násiliu, preto bol vyrúbaný. Poskytuje bezpečie a vie, že vyrástol z krehkej mladiny, pozná svoju minulosť a súhlasne prikyvuje životu. A prežíva stáročia v symbióze s človekom, zemou i vesmírom. Vedomí si svojej múdrosti a skúsenosti ktorú nadobudol stáročia dlhým životom, nezazlieva nikomu, že si z jeho úžitku berie čokoľvek – kyslík, bezpečie, rozľahlú plochu, vlahu, tôňu, múdrosť, drevo, ratolesť...

To najhoršie už pominulo, už ho ľudia nestínajú len z pýchy a zo strachu, ako kedysi v stredoveku, už dokážu snívať sen o harmónii, aj keď len poniektorí a veľmi zľahka, no každá veľká cesta takto začína: váhavo, pomaly, zľahka privádza pútnikov k veľkým cieľom. Taký je odkaz môjho duba, ktorý si ma pred rokmi adoptoval a ja jeho pokorný syn sa mu za to občas prichádzam odplatiť láskou.

Trees are not afraid of the memories, becauce everything was as it should be, when the flame flicker, go to your heaven...

Autostopom cez Peloponnéz

Cesta do Nafplió, mesta syna boha Poseidóna

Stačí len raz navštíviť grécke mesto Nafplio a po celý zbytok života sa vám o ňom bude snívať. Budú to ale krásne sny. Pre suchozemca neúprosné vízie večného mora. Má to na svedomí zrejme jeho božský pôvod, pretože svoje meno tento malebný prístav ležiaci v prekrásnom zálive Argolikos lemovanom voňavými palmovníkmi, borovicami, citrusovníkmi a figovníkmi, získal po synovi boha mora Poseidona, Naupliosovi. Nafplio je jednoducho perla celého Peloponnézu, ktorou sa nepokochať by bolo smrteľným hriechom. Navyše, ak vás jeho krása máta v snoch celé desaťročie, ktoré uplynulo odvtedy ako som mesto videl naposledy.

Ale, cesty na konci južnej Európy (pobrežie zálivu Lakonikos, najbližšie mestečko Kotronas, ospalé, obklopené pomarančovými sadmi, plné psov a mačiek, driemajúcich v tieni figovníkov), nebývajú jednoduché, priame, skôr sa všelijako krútia, zatáčajú, každú chvíľu sa zvažujú k pobrežiu a od pobrežia do sadov, záhrad, osád, dediniek, malebných miest, miešajú sa s poľnými a lesnými cestičkami, križujú jedna druhú na miestach ktoré nezaznamenáva žiadna mapa sveta. Kempingy ani uprostred leta tu nepraskajú vo švíkoch, aj keď pláže svojou krásou a nedotknutosťou predčia všetky turistické očakávania. Tu nepremávajú lode, ani vlaky, či pravidelné linky autobusov, tu sa jednoducho musí každý pútnik spoliehať len a len na vlastné nohy a stopovať. Dobré je mať základný zmysel pre orientáciu a akúkoľvek mapu, ktorá síce v tomto kraji nedokáže určiť vašu presnú polohu, ale aspoň umožní stanoviť hlavný smer cesty. No a hodí sa i zopár slov či zdvorilostných fráz v gréčtine, ktoré dokážu, akoby zázrakom, otvárať srdcia miestnych skromných a pohostinných ľudí.

Po necelej hodine striedavej chôdze a stopovania mi napokon zastavil ako prvý Tanasis, mladý muž vracajúci sa z veľkonočných osláv od rodiny v mestečku Githio. Mal som na pamäti varovanie českých kamarátov z kempingu o záľube gréckych šoférov pýtať si za zvezenie peniaze, ale počas celej mojej veľkej gréckej cesty sa mi nič podobné neprihodilo. Naopak, vodiči ma ponúkli tým čo mali po ruke a pri rozlúčke sa často pýtali, či mám dosť jedla, pitia, či niečo nepotrebujem.

Na spätnom zrkadle nad čelným sklom Tanasisovej starej Lancie visela na striebornej retiazke tyrkysová Madona, ochraňujúca vodiča aj v tých najkrkolomnejších zákrutách. Tanasis nehovoril anglicky a tak som sa vytasil svojou nacvičenou gréckou frázou: „Kaliméra, tírie, pos ísté?“, dobrý deň pane, ako sa máte? Sympaťák Tanasis s ohromením odvetil: „Árista!“, výborne, na čo ja som pohotovo a nacvičene reagoval: „Chjérome!“, to ma teší. Bola to konverzácia ako remeň, ktorú som korunoval už po niekoľkých kilometroch smerom na Spartu slovami: „Marési Eládha!“, mám rád Grécko, na čo Tanasis doslova zažiaril a spýtal sa ma odkiaľ som. Slovensko mu badateľne nič nehovorilo, ale keď som mu daroval svoju šiltovku so skríženými hokejkami a nápisom HC Košice, bez váhania mi pridal ešte zopár kilometrov a vysadil ma ďalej ako predpokladal, na výpadovke na Spartu.

Nafplió sa opäť o niečo priblížil. Bolo však poludnie a júnové Peloponnézske slnko s intenzitou prevyšujúcou naše augustové, neúprosne pražilo na asfalt i okolitú, už teraz vyprahnutú krajinu. Stačilo však natiahnuť ruku, odtrhnúť si a zjesť šťavnatý pomaranč či mandarínku zo stromu hneď pri ceste a človek sa zrazu cítil neuveriteľne osviežený. Hoci len tak postávať v gréckej krajine a na Peloponnéze zvlášť, má svoje čaro. Už prvý pohľad na kopce, pahorky, olivové háje, majestátne duby ponúkajúce osviežujúcu tôňu, figovníky, vinice naznačuje, že je to zem, ktorú obýval a šľachtil človek od nepamäti. Pohostinná, priateľská, zhovievavá krajina. Prechádzam okolo mohutného svahu ktorý sa z ničoho nič zdvihol nad cestu. Zrazu vidím vytŕčať zo zeme balvany, akoby ich sem dokotúľali bájni Kyklopovia, kamene súmerne poukladané na seba a zrak mi padá na tabuľku s gréckym aj anglickým nápisom: „Pozor, staroveké hradby. Archeologické nálezisko!“ Takým je vlastne celý Peloponnéz. Stopujem a posúvam sa k svojmu cieľu jedným súvislým archeologickým náleziskom. Tu nemožno budovať fabriku, alebo živočíšnu veľkovýrobu, tu sa divoko pasú len kozy, kde tu oslík a inak len samé pomarančové háje, prevoňané citronovníkmi. Rozhliadam sa dookola unesený krásou tunajšej prírody, kráčam, občas mávam domácim popri ceste, v sadoch, záhradách: „Naiste kala!“, majte sa dobre a medzitým stopujem. Tu nejazdia limuzíny, ale poväčšine nákladniaky, kamióny, dodávky, rozhegané staré mašiny, zodraté fiatky, fordky, volswageny. V nich chlapi v montérkach, džínsach, tričkách, vracajúci sa zo svojich sadov a skleníkov… Na stopovanie si zvykli aj v týchto končinách. Do Sparty ma viezli kosci Petros a Dimitris, majitelia starej dodávky Volkswagen, hovoriaci anglicky. Benzínové kosy, medzi ktoré som sa uvelebil v nákladnom priestore ošarpaného vozidla mi zavoňali Nafpliónom, ktorý sa opäť priblížil o riadny kusisko. Vodič Petros, ktorý hovoril anglicky veľmi dobre, si sťažoval na prílev lacnej pracovnej sily z Rumunska, Bulharska, Albánska, Ruska a Slovenska, ktorá znevažuje hodnotu práce v sadoch, ohrozuje tradičné súkromné hospodárenie na farmách. „Tí ľudia budú robiť takmer zadarmo, bez stravy, strechy nad hlavou, načierno, bez zmluvy či poistenia. Kazia samozrejme morálku, kto by dnes zamestnal pri zbere našinca, ako voľakedy, keď má k dispozícii lacných otrokov z východu…“ Žiaľ, aj na základe vlastnej skúsenosti som mu dal za pravdu. „Kosíme burinu na predmestí Sparty,“ informovali ma krátko pred cieľom cesty, „ak chceš, nájdeme ti prácu, ale musíš si kúpiť motorovú kosu.“ Zdvorilo som poďakoval. Dvesto dolárov ktoré by som dal za kosu, mi umožní uvidieť Nafplio, Epidauros, Korinth, Athény, možno i Delphi a uhradím si aj cestu domov. Kosa na chrbte spolu s batohom, znamená v tej horúčave galeje, nie je žiadnou istotou. A stopovanie priam vylučuje. Hoci, na druhej strane, možno by som sa stal živým dôkazom slobodného pohybu pracovnej sily v priestore Európskej únie. Chlapi sa smiali. Na rozdiel od Tanasisa údajne poznali aj Slovensko.

„Hej, vieme kde to je, taká malá krajina medzi Talianskom a Chorvátskom,“ kývali múdro hlavami mysliac samozrejme na Slovinsko. „Slovensko je ďalej na východ, úplne iná krajina, medzi Ukrajinou, Poľskom a Maďarskom,“ upresňoval som. Ostali ako obarení: Kdeže, aká Ukrajina, čo to preboha hovorím, veď tam je už len Rusko, samé Rusko…!

Blížili sme sa k starobylej Sparte. Nádhernejší kraj jestvuje na Peloponézskom polo ostrove už len v oblasti Arkádia, v okolí mesta Tripolis, cez ktorú som prechádzal neskôr. Provincia Lakónia, ktorej je Sparta hlavným mestom, však vyniká vysokými horami s večne zasneženými vrcholkami. Obklopuje ju obrovské údolie malebnou vysokohorskou reťazou. Vysadený z dodávky v Sparte, na chvíľu som podľahol spomienkam na hodiny dejepisu, na rozprávanie o hrdinských bojoch Grékov proti Peržanom v Thermopylských priesmykoch. Toto sú teda potomkovia ľudí, ktorí uchránili vyspelú antickú kultúru pred ázijskými barbarmi! Sparťania. Ešte u nich doznievali veľkonočné sviatky, mesto sa len prebúdzalo k všednému životu. Rušné, veľké, pestré mesto však už zďaleka neobývali občania podrobení tvrdému vojenskému režimu, drsnej výchove, potomkovia hrdinského kmeňa Dórov, ktorí v piatom storočí pred našim letopočtom najprv ovládli takmer celý Peloponnéz a potom porazili obrovskú presilu Peržanov. Teraz sú akýsi uzavretí, dokonca vôbec nereagujú na známy stopársky posunok, na zdvihnutý palec ukazujúci dopredu. Stopujem po dlhej pešej túre centrom mesta, utáborený na diaľničnom výjazde smerom na Atény a Sparťania nezastavujú. Kdeže sa podel ich športový duch? Po hodine márneho mávania rukami oproti uháňajúcim automobilom sa už nečudujem, že Sparťania vkĺzli do bratovražednej vojny s Atéňanmi, oslabili pozíciu celej oblasti, aby sa nechali podmaniť Macedónčanmi a neskôr Rimanmi. Stopujem pri benzínovej pumpe, v neúprosnej popoludňajšej páľave. Sparťania nezastavujú. Niektorí zablikajú svetlami na pozdrav a ešte pridajú, keď fičia okolo vás. Keby to tak videl Plutarchos, antický spisovateľ, s potešením opisujúci lakonických, no vtipných Sparťanov! Zmenili sa, sú akýsi nedôverčiví. Keď mi napokon zastavil sympatický Stratis s priateľkou v starom žigulíku, myslel som, že mám vidiny.

„Je to o Sparťanoch známe, neradí zastavujú cudzím, stopárom, sú prehnane opatrní,“ vysvetľoval Stratis s úsmevom, zabaľujúc si v plnej rýchlosti, rovno na diaľnici, špeciálne hrubú cigaretu. Porozprával nám príbeh zo starej Sparty, keď tam za vojny pribehol posol a rozprával, že perzských lukostrelcov je toľko, že ich šípy zakrývajú slnko… „Sparťanský bojovník na to lakonicky utrúsil: Aspoň budeme bojovať v tieni.“

Potom zastavuje rovno na diaľnici. Ďalej a rovno sú už len Atény. Dvesto kilometrov a som v hlavnom meste Grécka. Ibaže, ja smerujem najprv do Nafplionu, mesta miest, mesta snov. „Kali andámosi, Stratis,“ dovidenia, lúčime sa. Stratis ma pozýva na zimný tábor do Spartských hôr, ak by som šiel niekedy okolo. Jeho priateľka ho žartovne nabáda, aby sme sa zviezli všetci hneď a rovno na Slovensko. „Vieš, my Gréci sme tak trochu schizofrenickí, máme bohatú krajinu a veľa chudobných ľudí, sme v Európskej únii a pritom akoby bokom od Západu, radi sa zabávame a tancujeme, pritom sme akýsi smutní, máme starodávnu veľkú kultúru a často ju nepoznáme, cudzí vedia o nej viac, hovoríme najstarším jazykom Európy a nikto okrem nás nám nerozumie, je toho veľa na debatu. Nechajme si to na inokedy, ak sa ešte stretneme,“ lúči sa Stratis. Presúvam sa na vedľajšiu cestu smerom na Nafplió. Deň sa schyľuje k večeru. Diaľničná polícia sa na mňa usmieva, zastavujú, vystupujú z auta a preťahujú si ramená, živo rozprávajú, nezrozumiteľnými poznámkami komentujú môj presun z diaľnice na vedľajšiu cestu, s batohom na chrbte. Uznanlivo mi kývajú, oreá, dobre! Vidím tabuľku s nápisom: Nafplio 40 kilometrov. Už som skoro tam. Po celý čas v Grécku hľadám Gréka Zorbu, toho nekonečne slobodného človeka, ktorý dokáže žiť tak, ako sme my v našich uponáhľaných mestách zabudli. Vedeli sme, ale zabudli. Film, či hudba k nemu sú tu známe na každom kroku napriek mnohým desaťročiam od svojho vzniku, stali sa symbolom slobody a nádeje nádhernej krajiny, ktorá odolala nepriazni dejín, nájazdom barbarov, Rimanov, Peržanov, Turkov, fašistov a dnes sa teší zo svojej slobody a energie, ktorú večne vyžaruje do okolitého sveta. Všetci, čo ste boli niekedy v minulosti v nádhernom prístave Nafplió, určite pochopíte moju radosť, keď po dvoch, troch stopoch akoby odbočujúcich z môjho smeru, zrazu na prvé zamávanie zastaví luxusné Audi s dvojicou Cyprusanov, bohatých a bezstarostných, hovoriacich anglicky. Skúsený chlapík, úspešný obchodník, ktorý precestoval celú Európu kým sa stal bohatým, jeho priateľka, pekná a chápavá Grékyňa, ma vezú po nádhernom pobreží do mesta mojich snov - Nafpliónu. Mesto sa črtalo predo mnou, v súmraku ako diamant na modrom zamate, mohutná osvetlená stará benátska pevnosť sa dvíhala do výšky ako fatamorgána. Tu určite žil slávny Grék Zorba, keď ho omrzela Kréta!

Veziem sa ako kráľ, v klimatizovanom priestore, na zadnom sedadle, obrovský batoh vo veľkom kufri prepychového Audi, vpredu sa objavuje mesto krásne ako dobrý sen. „Aj my sme sa vybrali do Nafplio, je to možno najkrajšie mesto na svete,“ zdôrazňuje Cyperčan, „človek by musel veľmi veľa cestovať, skúšať, experimentovať, hľadať niečo malebnejšie, aby sa napokon s pokorou vrátil sem, do Nafpliónu, pretože nikde, nikde na svete to nie je krajšie, nikde to nevonia podmanivejšie, nikde nie je more láskavejšie, modrejšie ako práve tu…“ Vodičova spoločníčka oponuje, že aj na Cypre je krásne, ale napokon pripúšťa, že rozdelenie rajského ostrova na grécku a tureckú časť, ho veľmi negatívne poznačilo. „Je to proti bohu a ľudskej prirodzenosti, je to niečo čo vôbec nesvedčí tejto našej dobe, radšej na to nemyslíme a cestujeme sem, na materskú zem…“

A tak som tu. V tomto nádhernom meste o ktorom sa mi často snívalo, po dlhých rokoch, čo som tam bol naposledy. Pozerám na more láskavo umývajúce prístav, zdvíham ruky na pozdrav čajkam, ktoré v Nafplióne lietajú pokojnejšie a nižšie, bližšie k ľuďom, ponáram ruky do mora ktoré je v polovici apríla teplé a upokojujúce. Nafplió, hlavné mesto prefektúry Argolid, prístav budovaný ako antický raj, podmanený Frankmi, dobytý Tureckými janičiarmi, zveľadený Benátčanmi, ozdobený byzantskou a benátskou pevnosťou Palamidy, pevnosťou Acronafplia, hradbami Bourtzi na priľahlom ostrovčeku, vybiehajúcimi hlboko do mora, Nafplió, prístav plný radosti zo života, zdobený zlatými uličkami, krásnymi ľuďmi, prístav pod hradbami pevnými a starými, nezdolateľnými, ja som tu, vidím ťa opäť v plnej kráse! Turisti plní úcty vzdávajú hold malebnosti, hrad postavený Benátčanmi pripomína relatívnosť času. Azúrové more, v širokej zátoke, akoby sa vysmievalo pominuteľnosti. Teším sa, veď úmysel sa podaril, vysnívaný cieľ sa dosiahol, pretože po dlhej a úmornej ceste som opäť, po desiatich rokoch vstúpil do mesta, ktoré boh mora Poseidón, so zlatým trojzubcom, požehnal naveky a dal mu meno po svojom synovi.

Prechádzam sa po pobreží, svorka vyhladnutých psov poskakuje popri mne, všetko to dookola vonia a spieva, všetko sa to vlní v rytme večne spočívajúceho mora. Z lodičiek v zálive mi mávajú rybári, z okna pobrežného hotela s ošarpanou fasádou sa vystrčí pekná dievčenská hlávka, usmievavá tvárička zdobená tmavými kaderami na mňa cerí ako sneh biele zúbky. „Jásu, German!“, skríkne, nazdar Germán! Načo vysvetľovať, že nie som German, že som Slovák, z ďalekých Košíc, veď ono to je napokon jedno, odkiaľ sme, napokon všetci pochádzame z jedinej gréckej kolísky. Na počesť odchádzajúceho dňa a zapadajúceho slnka dal som si v taverne dva deci ihličím a miazgou borovíc voňajúcej Retsiny, zlatistého gréckeho vína vín, najobľúbenejšieho nápoja starovekých bohov na Olympe. Podmorskí archeológovia tvrdia, že aj po dvoch tisícoch rokov, vylovené v zapečatenej amfóre z hĺbok Egejského mora, chutí fantasticky. Z ulice zazneli naliehavé tóny buzuky, alebo santuri? Ešte tak keby sa vo dverách objavil Alexis Zorbas a zatancoval! Ako vo filme, alebo v Kazantzakisovej nesmrteľnej knihe… Nikde inde sa tak ticho a ľahko neprenesieš zo skutočnosti do sna. Naozaj, vravím si, žmurkajúc do pohára s voňavým zlatým mokom, tu v Grécku je zázrak plodom nutnosti.

Tibor Ičo


Foto:
l./ Archeologické vykopávky sprevádzajú stopára na každom kroku. Toto je nálezisko při Argose, neďaleko Nafpliónu.
2./ Prístav v Githeone na pobreží zálivu Lakonikos.
3./ Sparta je mesto uprostred hôr.
4./ Benátska pevnosť v Nafplio
5./ Veštiareň v Delfách