Môj pohľad

O prameni, čo nikdy nevysýcha

Keby som veril na prevteľovanie, na inkarnáciu, pokračovanie života na zemi aj po smrti, v najrôznejších podobách, podľa karmického zákona príčiny a následku... chcel by som byť studničkou, lesným prameňom čistej vody. Každý, kto by šiel okolo a pocítil by smäd, mohol by sa napiť. Pretože, ako povedal starý múdry Číňan, filozof a básnik Lao ć, „najvyššia forma dobrotivosti sa podobá vode.“ Voda dokáže byť prospešná všetkému, bez toho aby s nim musela zápasiť. Voda sa neštíti žiadnej biedy sveta, očistí všetko na čo siahne. Kto by sa napil, z tej mojej studničky, bol by aspoň chvíľu šťastný. Tak by som žil v mnohých živých bytostiach, stále, v ľuďoch, aj vo zvieratách. Bol by to celkom isto zmysluplný život. Keby ma vládca božieho kráľovstva hneď neuvrhol do podsvetia, medzi desivých, večne hladných démonov, ale dovolil mi vybrať si, či chcem zostať navždy v blaženosti vykúpenia, vo večnom raji, alebo sa vrátiť na zem a byť tou studničkou, tým lesným prameňom, tou živou vodou láskavej prírody, beriem ten prameň.

Nič vo vesmíre totiž nedá človeku viac radosti, ako zotrvať a rozdávať potechu smädným. Pútnikom, deťom, jeleňom, každému kto ide okolo a potrebuje sa napiť. Načerpať s dúškami novú nádej. Pookriať na tele i na duchu. Bol by to v podstate večný život, lebo taký prameň, čo mohol byť rajom no chcel sa stať vodou v studničke, určite nikdy nevyschne. Lebo, ako hovorí majster Lao - ć, zakladateľ staročínskeho myslenia Tao, „nie je pod nebom ničoho, čo by bolo slabšie a poddajnejšie ako voda. Zároveň tu však nie je nič, čo by jej dokázalo odolať."

Voda. Naučila ma chápať, že aj zdanlivo slabé a poddajné môže zvíťaziť nad najtvrdším a najsilnejším, tak ako keď razí cestu skalami. Vďaka nej viem, že ústupnosťou možno zlomiť odpor a jemnosťou že je možné zdolať prekážku, na ktorú obyčajná sila nestačí. Prameň, ktorý sa zmierlivo ponúka v takej čistej láskavosti, nie je len služobníkom smädných, ale vždy a stále, po každom dúšku aj novým životom, ktorý sa rozlieva ako ten plný džbán, ktorý sa sústavným vyprázdňovaním, kolovaním od úst k ústam, stal nevyčerpateľným.

Sen o prameni, čo nikdy nevyschne je o zotrvaní. Ťažko sa tešiť z darov nebies a myslieť pri tom na nekonečne biedy iných božích tvorov. Studnička sa mi preto vidí byť tým najšťastnejším pozemským stvorením. Jej krása je totiž v účelnosti a účel sa tak mení s vodou ktorú prameň ponúka, na najväčšiu možnú svetskú nádheru. Myslím, že ľudia z púšte, ľudia vyprahnutí životom, či tí, ktorí niekedy okúsili nekonečný a tríznivý smäd, mi dajú za pravdu.