Môj pohľad

Cez utrpenie k hľadaniu

Aj ten najšťastnejší a najúspešnejší život človeka sa nevyhne utrpeniu. Sprevádza nás aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Príde zväčša nečakane, či už vo forme bolesti, biedy, psychického trápenia, sklamania, smútku, podlomeného zdravia, alebo z výčitiek svedomia. Nik mu neodolá, ani tá najcynickejšia povaha. Je to tak spravodlivé a prirodzené. Iba cez utrpenie sa človek dostane na cestu hľadania pravdivého útočiska. Väčšina z nás sa zhodne na fakte, že ním môže byť nakoniec iba Boh, ale určitú skupinu môže ako útočisko uspokojiť napríklad krása, harmónia prírody, logika času, či neúprosná nesmiernosť vesmíru. Boh ma výhodu, že zvyčajne nesklame žiadneho hľadača, nech by ho už nazval Kristom, Buddhom, Kŕšnom, Alahom, Manituom, Odinom… Príroda sama je tiež neodmysliteľným božstvom, takže ateista je v podstate naladený na rovnakú vlnovú dĺžku ako človek veriaci, aj keď to často odmieta pripustiť. Ľudské utrpenie spoločné pre všetkých je práve tým zjednocujúcim prvkom, pozdvihujúcim duchovnú úroveň. V podstate sme v každej sekunde zajatcami vlastných myšlienok, predstáv, ilúzií, svojho zraniteľného tela a všetkých vplyvov ktoré naň dopadajú. Ak zavrieme oči a s vypätím vôle sa pokúsime odpútať od každodenných starostí, s prekvapením zistíme že sa nám v hlave hmýria myšlienky absolútne nespútané, nekontrolované, disponujúce ohromnou silou, ktorú naša vedomá myseľ nedokáže skrotiť. Utíšenie, keď sa k nemu aspoň na okamih dopracujeme, môže ten trvalý chaos v hlave utlmiť, nikdy však celkom potlačiť. Utrpením, tým najvlastnejším a najzrozumiteľnejším pocitom každej, viac či menej vnímavej duše, sa dokážeme z toho chaosu vymaniť, ako s veľmi zvláštnou metódou: pohľadom von. Von z kolobehu chaotických myšlienok. Sprievodným javom bude pohľad do nášho vnútra, v ktorom dominuje obrovské „Ja.“ Ak ho prehliadneme, zistíme, že obrátenie sa k vyšším úrovniam myslenia bude mať očistné následky, vďaka svojim duchovným vlastnostiam. Spoznáme svoj pravý stav, povrchne charakterizovaný nekonečným snažením po zisku. Táto činorodá charakteristika každého bežného človeka, však v konečnom dôsledku znemožňuje spoznať našu podstatu, prirodzenosť v jej samom zárodku. Teda ten vzácny pôvodný stav, v ktorom sme prišli na tento svet. Iba cez utrpenie sa môžeme k tej našej prapodstate priblížiť, ale chce to veľa úsilia a tréningu, na ktorý nemáme čas. Kto by trénoval myseľ, uťahanú každodennými povinnosťami! A predsa je to nevyhnutné. Aj vedomie, tak ako bytie, aj duša tak ako telo, potrebuje cvik a zdokonaľovanie, aby bola citlivejšia, ale i odolnejšia voči nástrahám doby, teda schopnejšia jasnejšieho poznania chodu vecí sveta. Neviem, prečo si niekto myslí, že trénovať možno iba telo a myseľ by mala len odpočívať. Ak by sme ju dokázali znehybniť, nekonečné rojenie myšlienok zastaviť, stačilo by relaxovať. Ibaže v situácii, keď to nie je možné (dokonca aj blahodárne snívanie v spánku je svojim spôsobom len výdaj duchovnej energie) je dôležité cvičiť tiež ducha. Spoznané utrpenie je takým cvičením, ktoré v konečnom dôsledku smeruje k zdokonaľovaniu. Ubúda chýb, svet okolo sa zdá byť jasnejší a naše vnútro zrozumiteľnejšie.

Vidí sa mi, že iba tento stav, kedy sa cez utrpenie posúvame k hľadaniu, je cestou k formovaniu vlastného osudu, ktorý môžeme meniť v závislosti na sile sebauvedomovania. Známy výrok: „Poznaj sám seba!“, má podľa historických výskumov svoj pôvod v antickom Grécku. Kto to poznanie skutočne dosiahol, stal sa tam „bohom,“ s vyhradeným sektorom na Olympe. Pravda je však taká, že toto poznanie, dosiahnuteľné len cez utrpenie ľudského údelu, odhalili už vyspelé civilizácie starobylej Indie, dávno pred antikou. Dnes ho môžeme prijať ako dar, ktorý sme podedili v kolobehu vekov, tak podobnému kolobehu myšlienok v každej jednej ľudskej hlave. Zdá sa mi preto, že najmodernejší prístup v dobe ktorú žijeme, je spoznávať a osvojiť si staré pravdy a pokúsiť sa zúžitkovať ich posolstvo pre život v treťom tisícročí. Nie je to ľahké, ani jednoduché, stojí to veľa času aj úsilia. Ale cez utrpenie ktorého sme si vedomí, sa k tomuto poznaniu dostaneme veľmi rýchlo. No len pri dobrej vôli a ochote akceptovať aj duchovný rozmer bytia ako jeho nevyhnutnú súčasť.