Môj pohľad

Zmena je život...

„Niet dôvodov na radosť,“ povedal mi nedávno priateľ, ktorý stratil zamestnanie. To som sa mu práve chystal porozprávať jednu veselú historku z nemocničnej čakárne o tom, ako tam jeden pacient s boľavou chrbticou zaspal a prebudil sa celkom zdravý a spokojný. „Stačilo mu len intenzívne myslieť na to, že ho lekár tej bolesti zbaví, akurát sa nemohol dočkať vyšetrenia, lebo ľudí pred ním akosi neubúdalo a neubúdalo…“ Predpokladal som, že ako človek, ktorý bolesť krížov občas okúsi na vlastnom chrbte, môj priateľ ocení blahodarnosť pointy môjho príbehu, ale on len zadumane sedel, popíjal ovocný čaj a smutne opakoval: „Niet dôvodov na radosť.“ Skepsa sa zmocnila celej jeho mysle, prenikla ním, ako žieravina a zbavila ho akejkoľvek nádeje.
Vravím: „Pozri, taký génius ako Ludwg van Beethoven, hudobný skladateľ, ktorý ohluchne, stratí to, čím sebe aj iným vytváral najväčšie potešenie, už nemôže počúvať harmóniu tónov, ktorými komponoval svoje symfónie a napriek tomu vytvorí Ódu na radosť. Úplnú nádheru. Pochopí, že cez utrpenie sa môže dostať k najvyššej radosti…“
Môj priateľ, pomaly šesťdesiatnik, kedysi hrával na husle, potom však utrpel úraz ľavej ruky, prišiel o palec a sen o kariére hudobníka sa rozplynul. Vedel dobre, prečo mu pripomínam Beethovena. „Netvrdím, že nemáš pravdu,“ povedal po chvíľke, „ale, zamestnanie mi to nevráti.“
„Nájdeš si iné.“
Žiaľ, neznelo to presvedčivo. Chlap, dva roky pred penziou, sotva čosi nájde. Svet je plný zodratých mužov na prahu dôchodku, ktorých dnešná doba zavrhla. „Zvykol som si na tie každodenné rituály, ráno káva, pešo do roboty, porada, obed, služobné cesty, potom práca doma. A teraz? Zobudím sa a čumím do povaly, rozmýšľam, či má vôbec cenu vstať, pohnúť sa z postele…“
Poznáme sa roky, rozumieme si. Ten chlapík čo tu popíja čaj, býval donedávna veselý spoločník. Spoločne sme povystrájali kadejaké hlúposti, preskákali kadečo, zhovárať sme sa dokázali aj bez slov, pohľadmi. Každá skúsenosť, ktorou človek prejde, bez ohľadu na to, či pozitívna, alebo negatívna, ho obohacuje. Kto neokúsil horkosť, nevychutná sladkosť, keby sme nevideli temnosť noci, sotva oceníme žiarivosť slnečného dňa, ak neprežijeme čo i len kúsok bolesti, ťažko niekedy oceníme slasť. Všetko vo vesmíre, pohyb, energia aj život človeka je postavené na protikladoch, ktoré sa priťahujú a doplňujú, aby tak umožnili časopriestoru realizovať prírodný zámer, či božie plány, ako chcete. Temná nuda, ktorú môj priateľ, prepustený zo zamestnania (ako nadbytočný) okúsil, ho zožiera viac ako nečakaná sociálna núdza. Nevie, čo si počať a jeho doterajší spôsob života, ten súbor nacvičených aj vynútených návykov, akoby ho opantával aj naďalej, nevie sa mu vymaniť. Nedokáže sa oslobodiť, zmieriť sa so zmenou a pokračovať inak. „
Vieš, ja si myslím, nemienim ťa poučovať, že zmena je život. Treba veci brať z tej pozitívnej stránky, aspoň sa o to snažiť. Neber to tak, že mne sa ľahko hovorí, že nie som v tvojej koži, vieš ako to myslím…“
Jasné, že vedel, len sa bránil zmieriť s definitívnym koncom jednej etapy svojho života, reflexívne odporoval, akoby v pude sebazáchovy. Priebežne však zbieral nových síl do ďalšieho boja a naše spoločné popíjanie čaju bolo presne takýmto čerpaním energie. Naše pohľady potom úplne prevzali funkciu slov, sedeli sme mlčky a oni viedli svoj tichý dialóg. Hej, dalo by sa aj nadávať, biť päsťou do stola, preklínať osud, sťažovať sa, nalievať poldecákmi… Dalo by sa, ale takáto zmena by nestala ani za fajku dymu. Človek nemusí byť rovno génius aby pochopil svoje obmedzenia. Utrpenie je vždy také veľké, aký veľký priestor mu naša myseľ poskytne. Hluchý Beethoven napísal Ódu na radosť, ktorá je dnes európskou hymnou. Bolesť sa pretavila do šťastia, ktoré žije svojim vlastným životom ako posolstvo všetkých Európanov, spriaznených spoločným osudom. Hej, niektorí sú bohatí a žijú v prepychu, užívajú si slasti, ale z takýchto hedonistických vrcholov je k súženiu vždy len krôčik, každý jeden sa pohybujeme na okraji priepasti a tí, čo o tom nevedia prepadli ilúziám. Môj priateľ sa ich zbavil a to je pozitívum jeho smutného príbehu. Pravda je však iná: premena, skúška, strasť, bolesť, poznanie, zmena, nech je akákoľvek, je pravou cestou každého zmysluplného života.