Môj pohľad

Esej
Popper: „Každá snaha zriadiť nebo na zemi plodí peklo“

Bieda racionalizmu

Odveký pokus človeka usporiadať nezmysly do logickej štruktúry a tak poskytnúť mysleniu, tzv. zdravému rozumu žiadanú oporu, stroskotáva. Návrat z prahu tretieho tisícročia k Immanulelovi Kantovi a k jeho Kritike čistého rozumu však nebude priamočiary. „Musel som zrušiť vedenie, aby som uvoľnil cestu viere,“ napísal nemecký filozof, ktorý súboju s metafyzikou venoval veľkú časť svojho života. Objavil čistý rozum a zistil, že je nám nanič. Že bez neho je cesta životom prijateľnejšia aj pochopiteľnejšia. Cez zdravý rozum a logiku vyústi cesta k ideám, bez ktorých niet východiska z bludného kruhu času a priestoru. Novokantizmus sa pokúsil zviesť márny zápas o vyriešenie dilemy pôvodu hmoty z nehmoty, ale všetko skončilo opäť len pri pôvodnom učiteľovi, odmietajúcom prisúdiť neracionálnym axiómam vedecký základ. Rozum nepotrebuje riešenia, pretože nie je schopný dovidieť za svoju podstatu. Metafyzický základ transcendentálnej podstaty mysle je vzdialený vedeckým argumentom aj logike. Podstata bytia nemusí tkvieť v odhaľovaní záhad čistého rozumu, ktorý pre svoju racionalistickú povesť nikdy neprekročí svoj tieň. Historici filozofie nech počkajú, radí Kant, kým myslitelia čerpajúci z podstaty rozumu a z procesu myslenia predostrú kategórie, svoje výmysly. Potom nech vykladači a usporiadatelia sveta zostavia svoj návod na prežitie, učebnicu filozofie. Tento paradox, zbytočnosť filozofie pre filozofov, Kant ponúka ako utajenú myšlienku na konci všetkých svojich súdov. Prišiel na niečo, čo v žiadnom prípade nemožno privítať s úľavou: niet sveta mimo skúsenosť, ľudské je všetko to, čo sa nedá vysvetliť. Zdravý rozum je nanič, pokiaľ chceme prekročiť hranice života. Život je nanič, pokiaľ nechceme poznať to, čo je za ním. Ak za nim nič nie je, potom sa filozofovanie skôr ponáša na mudrlantské špekulovanie o nemožnom. Čistý rozum nemožno usporiadať do príťažlivých ideí, tak ako vieru. Keď viera v Boha, v transcendentálno, v nadzmyslové dimenzie ducha nepotrebuje čistý rozum, človek sa potom zaobíde aj bez metafyziky, bez toho priam zúfalého pokusu usporiadať do kategórií záležitosti neusporiadateľné, nevedecké, teda paradoxne - z pohľadu človeka dosť podstatné. Dôležité je potom to čo nepoznáme, o čom nič nevieme, čo si len ťažko dokážeme predstaviť, ale pre čo žijeme. Čistý rozum nepatrí do tohoto prostredia.

Ocitli sme sa v biede racionality, ktorá je v podstate nepretržitým stavom krízového vývoja ľudskej spoločnosti, postavenej na omyloch. Koľko omylov priniesla veda a predsa všetko stojí a padá na nej. Koľko málo faktov ponúka historické poznanie a predsa všetko čo žijeme, budujeme na ňom. Kritický racionalizmus, tak ako ho zamýšľa filozof Karl Raimund Popper, má svoj manifest v jeho diele „Bieda historizmu.“ Popper konštatuje, že naše presvedčenie, predpokladajúce možnosť poznať zákony historického vývoja a na nich potom formulovať zdôvodnené (vedecké) predpovede budúceho vývoja, je trúfalé a nebezpečné. Smerovanie našej civilizácie bolo teda opovážlivosťou, ktorá nemá oporu v prirodzenosti vesmíru. Nie sme schopní a nemôžeme, v žiadnom prípade, definovať, ani ponúkať návody správneho, k budúcnosti zameraného, úspešného politického a spoločenského jednania. Svet nesmeruje, tak ako sme si to trúfalo predsavzali a vsugerovali, k úspešnému jednostrannému, zrozumiteľnému, predvídateľnému vývoju. Možno smeruje ku skaze, možno nikam. Pohybuje sa v indiferentnej antilínii, rovno, krivo, dopredu i dozadu, všelijako, v jednom aj vo viacerých smeroch súčasne, teda v chaotických geometrických krivkách bez azimutu, bez tej krásnej Betlehémskej hviezdy, ale aj bez zdravého rozumu. „Poriadok“ sme mu vsugerovali my, ľudia, na základe fatálneho omylu (či presvedčenia) o zmysle všetkých vecí a javov. Ak sú veci bez zmyslu, život ako jedna zo všedných vecí Zeme, by sa mohol definovať ako vrchol irónie racionalizmu. Potom je ale život paródiou na svoju nezmyselnú podstatu. Nevedecký názor však takúto charakteristiku života odmieta. Odovzdávame sa do rúk ideám a metafyziky, v nadzmyslovom priestore si hľadáme úkryt pred čistým rozumom, ktorý je paradoxne tiež len naším výplodom. Keby bol univerzálnym, nekonali by sme nerozumne, čo sa však prieči ľudskosti. Ľudská prirodzenosť je celá akási rozháraná, nerozumná, tajomná, nevyspytateľná, neusporiadaná, nevedecká záležitosť. Logika je totiž iba vlastnosťou ľudskej racionality, nie jej stavom. História ako chronológia javov postavená na kolektívnej pseudopamäti ľudstva stráca svoju orientačnú silu v konfrontácii s bezmocnosťou čistého, logického rozmýšľania. Také nás totiž neprivedie k žiadnym záverom. Jeho analytická podstata sa rozplýva v syntéze vystavanej na subjektívnych postulátoch archivárov, dejepiscov, zaznamenávačov, plagiátorov a vykladačov histórie. Aplikácia vedy v náboženstve prináša iba náhradné riešenie pre našu túžbu uchopovať, zmocňovať sa, pochopiť a odovzdať sa. Teda uveriť. Pre pravú vieru, ako už vieme, sa však treba zbaviť vedenia, veda, vedenie, vedomosti sú jej paradoxne na obtiaž.

Keby sme historické vedy brali vážne, potom nie je možné posunúť sa dozadu, k animizmu, šamanizmu, mystike a mágii. A predsa tieto charakteristiky nerozumového zmýšľania a konania majú svoju silu a vracajú sa späť, do nášho zorného poľa. V tom zornom poli je živá ľudská bytosť na nerozoznanie podobná hociktorému človeku spred tisícročí, spred vekov. Život sa teda pohybuje v nekonečnej špirále, oboma smermi, tam i späť, hore aj dolu. Ako napísal francúzsky mysliteľ Pierre Teilhard de Chardin: „Človek nie je jeden zoologicky typ medzi inými. Človek je jadrom istého špirálovitého zavíjania a konvergencie a v tomto pohybe sa na našej malej planéte (čo ako stratenej v čase a v priestore) prezrádza pravdepodobne ten najcharakteristickejší a najobjavnejší smer v nesmierne, ktoré nás obklopuje.“ Smer bez azimutu, orientácia bez Betlehemskej hviezdy však nepovedie k narodeniu pravdy a k poznaniu. Bieda zdravého rozumu je v tomto prípade zjavná a nezakryl ju ani citovaný francúzsky filozof. Presvedčenie, že smerovanie dejín, ich vývoj a postupnosť určuje „zjavená vôľa božia“, alebo víťazstvo vyvolenej rasy, či zákony dialektiky a nevyhnutne prebiehajúce spoločensko-ekonomické procesy, je mylné. Vychádza z pomýlenej predstavy o nadvláde rozumu nad ľudskými záležitosťami sveta ako vôľou riadeného systému. Popper si myslí: Každá snaha zriadiť nebo na zemi plodí peklo. Trúfala arogancia rozumu, hnaného ctižiadosťou naplánovať a uskutočniť totálny koncept ľudskej spoločnosti, dokonalý plán, musí zákonite stroskotať. Končí vždy stratou slobody a všetkých ilúzii. Predstava uskutočnenia zámerov smerujúcich k blahu všetkých, za cenu utrpenia mnohých iných, je utopickým sebaklamom.

Svet sa nepohybuje k dokonalosti ľudskej, k absolútnej humanite. Nevznikol na rysovacej doske ani v strategických centrálach plánovačov. Nie je rozumný, ani nerozumný. Vedecký ani nevedecký. Fyzický ani metafyzický. Svoju identitu neodvodzuje od človeka tak ako človek nie je svetom, iba jeho súčasťou. Možno ani nie tou najdôležitejšou. Podstatné je dbať, aby sa bolesť a utrpenie živých bytostí zmierňovali na čo možno najnižšiu úroveň. Odklon od racionality hovorí o inej dimenzii: usilovať sa o šťastie iných. Ak je šťastie energiou ide o jej pozitívnu stránku, ktorá v nerovnom boji s prázdnotou prináša nové zážitky. Tie dokážu vytvárať nové hodnoty - odstredivé svetu čistej racionality. Je to vzrušujúca výzva kritického racionalizmu, uprednostňujúceho poznanie časti pravdy pred jej úplným nepoznaním. Časť pravdy môže byť unášaná na vlnách jemnohmotných záchvevov vedomia, ktoré sa nestráca v čiernych dierach vesmíru, ale vytrvalo sprevádza každý poctivý skutok o ktorý sa pokúsime. Takéto chápanie rozumu pozná svoje hranice a nepodlieha ilúzii moci. Vie, že všetka ľudská skúsenosť sa odohráva v ustavičnom komunikačnom procese, ako súkolie ozubených kolies jedného identického mechanizmu, roztáča v ustavičnej komunikácii špirálu zloženú z poznatkov o svete, odvíja sa od tradícii a smeruje k autorite transcendentálnej pravdy. Začína osvietenie, alebo nahliadnutie, prostredníctvom ktorého dospievame k spoznávaniu, od náznakov, signálov, posunkov, reči, k podstate. Ak biedu racionality chápeme ako komunikačný proces, sme stále na začiatku dejín a pred nami je možnosť stále sa zdokonaľovať. Iné je vedomie sprostredkované vedou, ktoré hovorí o hranici, za ktorou už pre ľudí niet miesta. V takomto zmysle možno chápať aj Einsteinovo presvedčenie o vede ako šľachtení nášho každodenného myslenia. Ale, tá vymyslená bieda racionalizmu môže za istých okolností môže preklenúť svoje obmedzenia a vytrysknúť ako utajený gejzír mohutnou silou k sláve a víťazstvu, tak ako to optimisticky uvádza básnik zápasiaci s filozofom v jednej osobe - Rabíndranáth Thákur, vo svojom diele Sádhaná: „Vedecký pokrok pomáha nášmu rozumu, aby pochopil celistvosť sveta a našu jednotu s ním. Keď toto pochopenie opustí rovinu iba intelektuálnu, keď otvorí celú našu bytosť žiarivému vedomiu vesmíru, potom sa premení v oslnivú radosť, v všeobímajúcu lásku. Náš duch nájde v celom svete svoje širšie Ja a naplní sa nezvratnou istotou, že je nesmrteľný.“ Je to večnosť, nezačiatok a nekoniec transcendentálna, bez počiatku a záveru, ktorým sa každá kritika racionalizmu obrodzuje a posilňuje, až k jeho popieraniu. Moderný svet myslenia svojou kritikou racionalizmu vedu neodmieta, iba jej vymedzuje priestor ktorý si zaslúži, priestor obmedzený, ako všetko čo stavia na hrubozrnej hmote, tak milej a blízkej naším skúsenostiam, nášmu životu. Zdravému, čistému rozumu...

Za racionálnym myslením je však rovnako fascinujúci, aj keď menej známy svet, ktorého sa v našej dvetisícročnej epoche tak pôsobivo v stredoveku dokázal dotknúť svätý František z Assisi, vo svojej Óde na Slnko: „Pochválený buď ó Pane, tými kto skrze tvoju lásku sú schopní odpúšťať a znášajú každú bolesť a starosť, blažení sú tí, ktorí prebývajú v pokoji, lebo ty, Najvyšší ich odmeníš korunou.“