Bratríci v Slovenskom krase

Len zopár kilometrov juhozápadne od Košíc leží priestor, ktorý charakterizujú dve interesantné prírodné oblasti – Slovenský kras a Slovenský raj. Tento „krásny raj“ je vlastne najbližšou a najvyhľadávanejšou oázou pokoja, ktorá láka ľudí z mesta ako zdroj novej energie pre čoraz komplikovanejší život. Mám rád tento kraj nielen preto, že za niekoľko minút sa môžem presunúť z betónovej džungle rovno do raja, ale najmä pre jeho rozmanitosť a takú zvláštnu nedostupnosť. Človek sa tam pohybuje buď po vlastných nohách, alebo na bicykli, cestami označenými iba farbami turistických trás, ktoré menej zdatných rekreantov odradia. Zablúdiť totiž na takej Silickej planine nie je žiadna sranda, to sa motáte zväčša vo veľkom kruhu v oblasti, kde signál mobilných operátorov Orange, či Eurotel dosahuje len niektoré okrajové časti terénu. Lesy sú nesmierne, lúky nekonečné a dediniek len zopár, zväčša takých kde autobusy dorazia len raz vo všedný deň, inak len brechot psov, velebné ticho, vôňa borovíc, jazierka, priepasti, vápencové diery - závrty zvané škrapy, jaskyne, netopiere, voňavý a prísne chránený ružovo-fialkastý lykovec kríčkovitý a nesmierne vzácny miniatúrny milý tvorček s veľkým chvostíkom a fúzikmi - plšík lieskový, vychýrený endemit tejto živočíšnej ríše. Keď príde noc, v lete sa stačí prikryť čiernym širákom posiatym hviezdami, ktoré sa trblietajú ako diamanty v tom nekonečnom tichu.
Chodím tu rád aj kvôli bratríkom, zaujímavému to turistickému druhu, ktorý sa tu vyskytuje už dlhé desaťročia, vždy v rovnakej podobe. Ide zásadne o Pražákov z rôznych sociálnych vrstiev, rôzneho veku a povolania, na hlavách majú širáky ako skauti na Sázave, dlhé plášte z celtoviny, vysoké kožené čižmy a na opaskoch kovové cvočky. Pohybujú sa v neveľkých skupinkách, často aj vo dvojici, ba v poslednom čase vidieť aj osamelého tuláka-bratríka, so spacím vakom na chrbte, ktorý sa pokúša nadviazať rozhovor s miestnymi Slovákmi, pričom s prekvapením zisťuje, že hovoria po maďarsky. „Jé, dobrej den, pane, kudy je to k Silické lednici?“, začne taký bratrík zvesela. Gazda, ktorého oslovil, ma zväčša kosu na pleci, pomaly sa otočí a rozvážne odpovie: „Jónapot, kissfiam, hova méc?“ (dobrý deň, kam kráčaš chlapče?) „Vy mi fakt nerozumíte, dedečku?“, žasne Franta, pražský bratrík. „Éniš voltam csehországba,“ (bol som už v Česku), hovorí gazda. „Je mi líto, ale maďarsky neumím“, zasmúti bratrík. „Viszontlátasra!“ (dovidenia), odvetí gazda. Zakývajú si ako po dobrej konverzačnej partii a každý kráča opačným smerom. Mierne znepokojený mladý študent z Prahy si potom na okraji cesty sadne na svoj spacák a zapáli si cigaretu. Vtedy sa mu prihovorím: „Na planinu?“ „Přesně, k Silické lednici....“, odvetí a neskrýva radosť zo zrozumiteľnej reči. Kráčame chvíľu spoločne, smer máme rovnaký a ja zisťujem, prečo sa vybral práve sem, pánubohu za chrbát... Je to študent histórie od ktorého sa dozviem, že Česi tu svojho času pobývali ako doma. Potomkovia husitov totiž vraj v húfoch utekali do týchto končín, stavali tu domy, hrady, kostoly a učili miestnych rôznym zručnostiam, ako je rybolov, včelárstvo a poľnohospodárstvo. „Bratríci se tady cítili skvěle, jako doma, všude samí protestanti, žádny katolíci, klid a mír...“ Pýtam sa na zdroj týchto dejepisných informácii, pretože môj výklad je iný. „Bezpochyby tu bratríci radi utekali, ale menej stavali a viac búrali, vypaľovali, no a tunajší ľudia boli odjakživa poľnohospodári, poznali remeslá, pôdu, lovili, vyznali sa vo všetkom nevyhnutnom, neviem čo také okrem češtiny by ich bratríci učili?“, oponujem, „a ako vidíš, ani s tou češtinou nijako zvlášť nepokročili...“ Samozrejme, študent v ťažkých čižmách sa húževnato drží svojich teórií a keďže dôkazov ani pre jedno z našich protichodných tvrdení niet, vzdávame to a lúčime sa. Bratrík (odvtedy tak nazývam všetkých českých kamarátov, ktorých stretnem na Silickej planine) si ešte v predajni jednota zakúpi tri pivá Gemer, ktoré si chce v prírodnej „silické lednici“ dobre vychladiť, ja stúpam k Sokolej skale, aby som si dožičil pôžitok z výhľadu Sokola sťahovavého na celý okolitý kraj, ktorý z tej výšky vidím ako na dlani. Vľavo je Rožňava, dole Silická Jablonica, tamto v diaľke Zádielský kaňon, no a ďalej po ceste Košice...
Keď sa otočím a pozerám opačným smerom vidím opäť skupinu bratríkov, oddychujúcich, s plechovkami piva na kraji lesa. „Hele, člověče, kudy se jde do Košic?“, okríknu ma znalecky. Vidno, že planinu už prešli krížom, asi od Rožňavy a teraz sa vracajú, aby v Košiciach sadli na rýchlik do Prahy. Typická trasa bratríkov. „Pozdravujem vás, bratríci,“ vravím zvesela a ponúkam svoj ploskáčik s domácou slivovicou. Koluje od úst k ústam, („brŕŕŕ, chŕŕŕ, jééé, oujéé, ta ale je!“), zapaľujeme si spoločnú cigaretu, sadám si k ním a ktosi mi podáva plechovku s teplým Gambrinusom. „Co to máš s těma bratríkama, vole?“, pýta sa najstarší zo spolku, s najväčším širákom na hlave. Vysvetľujem, prečo som všetkých jeho krajanov nazval týmto pekným menom... „No to mně podrž, člověče, teda na to bych nikdy nepřišel!“, rehoce sa Standa a s ním celý jeho trampský tím, „tedy to je blbost jako ze Švejka,“ pridáva sa rozosmiaty Pepa. „Nebyl ten kluk Maďar?“, pýta sa Mirek a to sa už všetci váľame od smiechu. Standa vyťahuje ústnu harmoniku a všetci pošepky spievame: „Tak kopni do ty bedny, ať panstvo nečeká...“ Pošepky preto, lebo sokolí pár, ktorý tam hore hniezdi neznáša votrelcov a poplašili by sa aj srny, čo si nikto z nás neželá. „Jak říka Karel Plíhal, v Roku ďábla, nejtěžší je mlčet, ale jak říkam ja, brácho, někdy je dobrý společne si zaspívat,“ mudruje Standa.
Bola to veselá kopa bezvadných chalanov z Prahy, vo veku od 19 do 58 rokov, ešte aj dnes si občas vymieňame esemesky. Aj keď o bratríkoch v Slovenskom krase toho veľa nevedeli, môj príbeh o študentovi histórie sa im veľmi zapáčil.