Riziká informačného kultu

Argentínsky spisovateľ Jorge Luis Borges píše v jednej zo svojich poviedok o spisovateľovi Pierre Menardovi, ktorý sa rozhodol napísať ešte raz knihu o Donovi Quijotovi, v presvedčení, že ho napíše lepšie a komplexnejšie, pretože ten pôvodný Cervantesov román, nie je dokonalý. Je totiž príliš spontánny, čo takému významnému dielu nesvedčí, preto ho Menard v podstate zrekonštruuje, teda doslova prepíše. V niektorých pôvodných pasážach ale urobí len drobné zmeny, s cieľom zostaviť vrcholné literárne dielo, ktoré nebude len plodom originálnej a novej inšpirácie, ale zámerným projektom dokonalosti. Obraz reality sa tak stane dôležitejším, ako ona samotná, pretože s pokojným, nezaujatým a vycibreným intelektom ju možno pretvárať ľubovoľne, bez rizika neprimeranej spontánnosti, či autorskej zanietenosti, posúvajúcej výsledok tvorivého ducha do sféry nežiaducej obyčajnosti.

Svet cez monitor

Imaginárny svet z Menardovej kreatívnej dielne je verným zrkadlom našej postmodernej doby, ktorá akoby sa stránila prirodzenosti v jej ľudskej podstate a z metafóry, či napodobeniny si vyrába vlastnú, exkluzívnejšiu realitu. Kým sa ale zanietený plagiátor Menard zmieta v sústavných pochybnostiach o zmysle svojho úsilia, sebavedomý človek súčasného infoveku úplne prepadol viere vo všemohúcnosť digitalizácie a informačných technológií a skepse nepodlieha. Napriek tomu sa (s výnimkou autorov sci-fi žánrov) nikto neodvažuje predpovedať, aký druh inej globálnej virtuálnej siete vystrieda Internet, alebo čo umožnia vzrastajúce schopnosti počítačov. Zrodila sa kultová viera v informáciu, vedúca k ilúzii, že po pripojení na Internet sa stávame šikovnejšími, zdatnejšími, komunikatívnejšími, schopnejšími, inteligentnejšími. Sme plní abstraktných priateľov, neoverených faktov, brilantne vybavení balastom aj informáciami všetkého druhu, máme pocit dramatických zmien okolo nás bez toho, že by sme sa čo i len pohli z miesta. Svet pozorovaný cez monitor (display) sa nám zdá byť nielen lepší, krajší, pravdepodobnejší, prijateľnejší, ale aj zrozumiteľnejší.

Expanzia vnemov

Technologický pokrok nám sľubuje stále viac informácií, za cenu čoraz menšieho úsilia. Zmocňuje sa nás pokušenie veriť, že môžeme byť dokonalí, všemocní, nepremožiteľní... Len málokto chce tvoriť v súžení, ako spisovateľ Menard, takmer všetci však chcú pohodlne a čokoľvek príjemného i zábavného konzumovať. Kým sa Pierre Menard trápi, súčasný človek si chce, napriek globálnej ekonomickej kríze, užívať. Obklopuje sa preto dokonalými, vernými a všadeprítomnými ilúziami v snahe aspoň sa odpútať od skutočnosti, ak ju už nedokáže vylepšiť. Na druhej strane elektronická komunikácia umožňuje zmyslovú expanziu vnemov so zažitím skutočnosti zloženej z nespočetných jednotlivostí, čím nielen mätie realitu, ale ju aj rozširuje a brúsi intelekt. Odkázaná zväčša na slovne písaný text súčasne formuje armádu jeho početných skalných vyznávačov, ktorí sa, paradoxne, môžu prikloniť aj k tlačeným časopisom, či klasickej knihe. Veľmi rýchlo zistia o čo pohodlnejšie je čítať si slová z papiera, ako z monitora. Slovo sa stáva opäť Bohom, tak ako bolo na počiatku.

Návrat k pokoju

Pred ľudstvom stojí veľmi ťažká úloha – nájsť rovnováhu medzi vierou v (bezpochyby užitočnú) technológiu a vierou v seba. Možno to navodí neistú situáciu, ale aj sústavným nepokojom zovretý žalúdok (stres) nás môže priviesť k zisteniu, ako sa uvoľniť uprostred informačného chaosu a nestratiť hlavu v krízových časoch. Ako sa vrátiť k pokojnej prirodzenosti. Ku skromnosti. Múdrosť a nadhľad nepochádzajú z chaosu, strachu ani z hromadenia a ukladania faktov, ale skôr z tichej reflexie reality. Rastúca otvorenosť zmeteného sveta nás nabáda vnímať ho ostražito, ale aj so stále väčším rešpektom a pokorou. Umožní nám to zistiť, že najcennejšie hodnoty – láska, porozumenie a súcit, sa nachádzajú v našom vedomí, sú síce výsostne individuálnou skúsenosťou každého človeka no tiež spoločným výsledkom vrcholných vzopätí našej novovekej civilizácie, postavenej na humanizme.

Kým výstredný spisovateľ Menard z Borgesovej poviedky neverí, že Cervangtesov Don Quijote je lepší ako by mohol byť ten jeho, postmoderný človek dnes dokáže uveriť v čokoľvek. Teda možno aj v prospešnosť budúceho návratu k sebe samému.