Košický fejtón

Takmer zvrchované mesto

Krátko po novembri ´89 zopár nadšencov vymyslelo projekt zvrchovaného mesta Košice. Slobodného, nezávislého, samostatného, mal to byť taký suchozemský Hamburg, ale s oveľa väčšou mierou nezávislosti, vlastne štát sám osebe, vo východoslovenskom mori. S vlastnou hymnou, vlajkou, znakom, vládou. Menu a zahraničnú politiku vtedy iniciátori tejto vízie hodlali veľkoryso prenechať bývalému Československu, ani na vlastnej obrane sa netrvalo, veď so samostatnou košickou armádou by sa sotva dala spraviť diera do sveta. Tu nikdy nežili bojovníci, ale obchodníci, čoho dôkazom je, že starí Košičania veľmi rýchlo, ešte v trinástom storočí, zbúrali aj väčšiu časť mestských hradieb. „Škoda, že to nevyšlo,“ povzdychol si nedávno kamarát Miro, pri plzenskom pive u Švejka, na jednom košickom sídlisku. Sedeli sme a preberali veci minulé, akoby ich roky neodviali. Svojho času sa Miro pokúšal o hudobné spracovanie jedného textu košickej hymny, ale nepresadil sa, v tej kakofónii iných ambicióznych návrhov. Tak ako napokon celá tá záležitosť so slobodným kráľovským mestom, uchádzajúcim sa o autonómiu v modernej dobe. Nepresadila sa, aj keď uznala za dobrý vtip. Košičania prepásli svoju chvíľu zrejme už v stredoveku, kedy boli centrom celého Horného Uhorska. Potom sa už viezli v záprahu, ktorý kočíroval zásadne niekto iný.
Keď sa ešte naplno hovorilo o odtrhnutí mesta zo zväzku bývalej ČSFR, objavili sa aj úvahy o tom, že by sme mohli byť normálnym suchozemským prístavom, s prepojením na Čierne more, čo by nezávislú pozíciu Košíc a ich prosperitu potvrdilo. V hre bola stará myšlienka, prepojiť Hornád, košickú rieku, s Bodrogom, Tisou a Dunajom na juhu a tak vlastne urobiť z mesta riečny prístav, odkiaľ by sa Košičania mohli vydávať ako Vikingovia na more aj oceány. Regionálna tlač bola toho plná až do konca roku 1992, kedy padol spoločný štát a s ním aj všetky odvážne Košické vízie. Takmer zvrchované štvrťmiliónové mesto sa prepadlo do provinčnej periférnosti a odvážnym vizionárom ostali len spomienky. Napríklad na návštevu vtedajšieho česko-slovenského prezidenta V. Havla, ktorému Košičania rovno na ulici ponúkali funkciu košického prezidenta. „Štát sa rozpadá, ostaňte u nás ako zvrchovaný košický prezident!“, znela ponuka nadšeného davu. Havel sa nechytil, nezostal, vrátil sa do Prahy a uchoval si najvyššiu ústavnú funkciu aspoň v Česku. Košičania upadli do područia „ignorantskej“ Bratislavy. Na Dunaji mali iné starosti, ako sa otravovať nejakými príliš temperamentnými východniarmi. A tak im zvrchovanosť vytĺkli z hlavy každodennou štátnickou a politickou realitou. Periféria síce ostala košickým osudom, ale, to sa už opäť búrili horúce košické hlavy: keď nie slobodné a zvrchované a nezávislé obchodné mesto, tak nové centrum stredo-východo-európskeho geopolitického priestoru. Východniari vymysleli euroregión a nazvali ho Karpatský. Budeme centrom špecifickej pohraničnej oblasti, v ktorej sa dotýkajú hranice, etniká aj záujmy Maďarska, Poľska, Ukrajiny, Slovenska a Rumunska, povedali si Košičania a pre svoj nápad získali aj vtedajšieho primátora Rudolfa Bauera. Myšlienka sa okamžite stretla s podporou väčšiny lokálpatriotov a získavala stále viac aktívnych priaznivcov. Svet Karpatského euroregiónu sa veľmi rýchlo (1993) inštitucionalizoval podpisom zmluvy o jeho vzniku v blízkom maďarskom meste Debrecín. Nikto nepochyboval o tom, že široko-ďaleko najväčšie mesto Košice zohrajú v novom európskom projekte rozhodujúcu úlohu. Do Debrecína vyrazil primátor Bauer, ministri zahraničia z dotknutých krajín, aj vtedajší predstavitelia Rady Európy. Nový druh zvrchovanosti už vychádzal z novej reality v Európe, kde cezhraničná spolupráca nebola ničím mimoriadnym a euroregióny spoľahlivo fungovali. Chcelo to len trošku vládnej podpory, ale tú Košičania opäť nedostali. Naopak, na rozdiel od partnerov v Poľsku, Maďarsku a na Ukrajine bratislavská vláda vyhlásila celý projekt za sprisahanie proti územnej celistvosti mladého slovenského štátu, za jeho iniciátorov označila maďarských iredentistov a nacionalistov a Košičania obdržali nálepku zradcov. Došlo to až tak ďaleko, že dovtedy veľmi populárny a úspešný primátor Bauer sa musel stiahnuť zo scény a na jeho miesto si zo zvrchovanosti vyliečení múdrejší Košičania zvolili Rudolfa Schustera. Prvým krokom novej mestskej vlády bolo odstránenie veľkej mapy euroregiónu z vestibulu magistrátu a urovnanie rozháraných „separatistických“ pomerov. Primátor Schuster sa zameral na centrum mesta, ktorého obnova a oprava za nevýhodne požičané peniaze mu poslúžila ako výťah do prezidentského paláca v Bratislave. Nastalo obdobie ťažkej a nudnej terapie, v rámci ktorej sa mali stagnujúce a zabudnuté Košice definitívne vyliečiť zo svojej chorobnej mánie po zvrchovanosti.
Dnes možno skromne povedať, že liečba sa podarila. Na východe Slovenska máme opäť zmierlivé, nevýrazné, ohrdnuté, provinčné, umravnené a lojálne mesto, ktoré akoby zo svojich nezávislých ambícií nadobro vytriezvelo. Jeden z mojich zahraničných priateľov to nedávno, na základe vlastných pocitov vyjadril veľmi lakonicky: „V Košiciach skapal pes!“ Znalci pomerov však hovoria, že ide len o prechodný jav. Súčasná kríza košickej meštiackej dynamiky súvisí s celkovou stagnáciou slovenského občianstva a dominantnosťou politického stavu. Zostáva iba veriť, že Košičania časom chytia druhý dych. Volanie po nezávislosti zaznie s novou intenzitou, túžba po zvrchovanosti sa prebudí opäť a bude nesmierna. Určite si ju všimnú aj v Bruseli a požiadajú Bratislavu, aby s tým niečo robila. Pohraničná bašta EÚ na jej východnom okraji predsa nemôže byť zmietaná permanentnou krízou a jej obyvatelia postihnutí trvalou frustráciou z nedostatku slobody. Vyzerá to tak, že Košice časom uzavrú s európskou centrálou akýsi zvláštny obchodný pakt (ako v trinástom storočí s Krakovom) a stanú sa nezávislým teritóriom, ktoré vstúpi do konštruktívnych vzťahov so svojimi prirodzenými susedmi v okolitých krajinách. So Zakarpatskou Ukrajinou dohodnú zvláštny režim, z ktorého napokon môže profitovať celá únia - veď pôjde o bránu na východ, stráženú Košičanmi. Otvoríme ju len tým, čo za to stoja, teda východniarom nakloneným Európanom. Tak ako je Lisabon najzápadnejším prístavom zjednotenej Európy, budú Košice jej najvýchodnejším, aj keď suchozemským. Samozrejme, opäť s perspektívou prepojenia na Čierne more (po Tise a Dunaji) a cez neho na všetky oceány sveta. Historicky takmer zvrchované mesto, sa konečne dočká nezávislosti, možno aj hymny, vlajky a vlastnej obchodnej flotily.