Môj pohľad

Cudzia tvár v zrkadle

Všimol som si to ráno, pri holení. Doparoma! V zrkadle sa na mňa pozerala cudzia tvár. Neznáme oči akoby mapovali hlbiny priepasti, sú to moje oči? Pozerám a stále menej verím tomu, že hej. Pohľad do vlastných očí je desivý. Zrazu som na pochybách, či tam, v tom odraze som naozaj ja. Čo ak ja je niekto iný? Tá novoobjavená tvár sa na mňa pozerá zmierlivo, ale veľmi vážne. „Kto si?“, pýtam sa. Mlčí. Tam na druhej strane akoby nebol nikto. Dobre, môže sa stať že päťdesiat rokov s jedným spoločníkom, v jednej ľudskej podobe unaví, možno sa ten odraz svetla v zrkadle iba unavil. Sklopím zrak a všetko bude v poriadku. Lenže tie oči sa nedajú oklamať. Tie moje vlastné oči v zrkadle sa pozerajú do mojich očí tak neúprosne, až to mrazí hlboko v útrobách srdca. Toto je odraz srdca. Nová vráska, kedy sa objavila? A tá ryha na čele, tie hlboké kolmé brázdy nad nosom, priehlbiny v kútikoch očí, odkiaľ sa nabrali? Patria mne, alebo je to len majetok toho cudzieho odrazu v nepodarenom zrkadle. Pozerať sa na vlastnú tvár v zrkadle je nebezpečné, je to zradné. Môže to spôsobiť aj výčitky svedomia, veď ten výraz tam na opačnej strane je nevyspytateľný. Pýtam sa tej chladnej tváre: „To si bol ty, čo si ma dnes nepodržal, sklamal, nepodporil?“ Tvár je apatická, pretože má svoj vlastný život. Pozerá sa na mňa mlčky, akoby nemala záujem zapojiť sa do dialógu. Dnes som stretol človeka, ktorého nemám rád už dlhé roky, kedysi dávno ma veľmi sklamal, je úspešný a veľmi sa mu darí. „Urobil si to vynikajúco,“ vravím mu, „výborná vec, gratulujem, zaslúžiš si obdiv!“ Chcel som povedať pravý opak a namiesto toho som farizejsky lichotil jeho márnomyseľnosti. „Bol si skvelý,“ povedali ústa. Ako mohli oči dopustiť takú falošnosť? Tvár sa na mňa pozerá, je ako záclona, keď ju odhrniem, bude tam ktosi celkom iný. Ten výraz akoby sa mi vysmieval. Si hlupák, ak si uveril, že táto tvár si ty, táto tvár je len tvár, nepatrí ti… „Mlč!“ Veď ešte to by chýbalo, aby ma vlastná tvár poučovala, aby mi rozkazovala. Spomínam si celkom jasne, že pred niekoľkými rokmi to bola iná tvár a pred mnohými rokmi to bola „celkom iná tvár.“ Patrila chlapcovi, ktorý sa usmieval a jeho oči žiarili. Mal výraz plný očakávania, táto tvár ma výraz plný únavy. Komu patrí? „Svetu všelijakých tvári,“ hovorí cudzia tvár v mojom zarosenom zrkadle. Ako môže mať niekoľko tvári, ktoré sa tak výrazne menia v priebehu plynúcich rokov, jedného jediného majiteľa? Podvod! Ústa zakryté holiacou penou akoby chceli protestovať. „Aký podvod, človeče, pozri sa na seba!“ „Veď sa pozerám!“ odseknem. Nie je to príjemné, keď ma hnevá vlastná tvár. Ale, čo ak naozaj nie je moja? Veď ja by som predsa človeku, ktorého neznášam, toľko nelichotil! „To bola povinná zdvorilosť,“ hovoria mi oči pripomínajúce čiernu dieru. Opäť ma tá cudzia tvár poučuje. Povinná zdvorilosť predsa nejestvuje, je to hlúposť. Je to obyčajná vypočítavosť. Slabosť. Pokrytectvo. Bol som to dnes ráno, pri tom stretnutí s tým nepríjemným chlapom naozaj ja, alebo to bol niekto iný? Tvár sa však nenechá oklamať. „Ty si to bol!“

Predstavil som si, čo by sa dalo objaviť, ak by sa z akejkoľvek ľudskej tváre stiahla koža. Zmizla by mimika, výraz, vrásky, grimasa, zostala by len taká anatomická nevyhnutnosť. Určite by to bolo ohavné, ale veľmi pravdivé. Výraz tváre často zrádza, ak ho zlikvidujeme, nezradí. Tu kdesi sa zrodil pojem: kamenná tvár. Studený úsmev. Bezvadná vec, ale aká desivá! Svet plný kamenných tvári by bol predsa neznesiteľný! Ona jediná je akým - takým náznakom toho, čo si jej nositeľ myslí, čo cíti. Bez nej je to všetko dookola len jedna veľká nekonečná záhada, labyrint tajomstiev a záhad. Srdce by bolo tou najneznámejšou vecou aká jestvuje, vlastne by bolo zbytočné. Ale potom by už stačila iba maska. Na každú príležitosť iná, všetko ostatné vo vnútri človeka by bolo tabu. Pohodlné, lákavé, ale strašné. Dobrovoľná strata tváre by zrejme načisto zmenila ľudstvo aj kolobeh dejín. Vládla by beztvárnosť. Krása a forma zjednotené v harmónii by sa stali najväčšou zbytočnosťou. Bŕŕŕ! „Ty, tvár, počúvaj, si moja, alebo nie?“ Výzva to bola priama a tvár ju tak aj prijala. Lícne svaly sa zachveli, i kútiky úst. Vrásky okolo očí sa prehĺbili, práve tak aj tie ryhy medzi obočím. Ale oči to všetko prezradili: je to moja tvár. Ale kto som?