Môj pohľad

Súčasná slovenská mentalita ľahostajnosti

Ľahostajnosť je stratégia ktorá sa vypláca. V samospáde spoločenského diania získava stále významnejšie miesto. Spoločne s indiferentnosťou, cynizmom a nezáujmom. Je to mentalita bezbrehého hedonizmu, postmoderná mentalita spoločnosti, ktorá dokáže, napriek súčasnej kríze, produkovať oveľa viac, než koľko môže skonzumovať. Princíp spočíva v tom, že všetko čo je ponúkané, sa balí do lákavého, silného a okamžitého zážitku. Ide teda o ponuku pôžitku a ilúzie, ktorá sa stáva jedným zo základných artefaktov postmodernej spoločnosti. Je to atraktívny tovar, takýto produkt postmodernej ľahostajnosti. Nie je určený slobodným ľuďom, pre ktorých sa vymyslela demokracia, ale konzumentom, ktorým je sloboda iba na príťaž. Človek spotrebiteľ nechápe slobodu ako prostriedok, vďaka ktorému sa môže rozvíjať smerom od materiálneho k duchovnému, ale ako možnosť slobodného výberu z bohatej ponuky. Ponáša sa na kupujúceho v hypermarkete, pre ktorého je priveľké intelektuálne vypätie (vrátane samostatnej aplikácie zdravého rozumu) skôr príťažou. Kritické rozmýšľanie je preň iba prekážkou na ceste k pôžitkom. Preto si väčšina občanov v televíznom programe skôr vyberie sledovanie zábavnej show ako napríklad dialóg verejných činiteľov. Samozrejme, len pokiaľ by aj oni sami nepredvádzali viac zábavný program ako serióznu diskusiu.

Tento trend smerujúci k rezignácii na záujem o správu veci verejných nie je len slovenskou špecialitou, aj keď zdanlivo odráža aktuálnu úroveň spoločenského systému, teda fakt, že po slobodnom zvolení svojich zástupcov v parlamente už nemáme žiadny vplyv na správu moci a svoj súhlas, či nesúhlas s ňou môžeme vyjadriť až v najbližších voľbách. Príklad Švajčiarska (tejto tradičnej a výkladnej skrini priamej demokracie, v ktorej je zákonodarcom, popri zvolených poslancoch aj ľud) by mohol viesť k domnienke, že tam občianska participácia prekvitá. Opak
je však pravdou. Svedčí o tom stále klesajúca volebná účasť, ktorá sa dnes pohybuje neraz hlboko pod hranicou 40 %. Dôvod tejto ľahostajnosti? Blahobyt, veľký priestor pre pestovanie iných záľub, ako politiky, pokles významu aj vplyvu politických strán, otrava vládou (na spolkovej, kantonálnej i obecnej úrovni), ktorá znechuteným voličom opäť a znova predkladá na schválenie už zamietnuté predlohy zákonov. Síce v mierne pozmenenej podobe, ale zmysel účasti vo voľbách to riadne spochybní.

Slovensko je na rovnakej ceste, aj keď z iných dôvodov. Vládnutie u nás už nie je snahou o rovnováhu medzi rozhodovaním väčšiny a nevyhnutným rešpektovaním oprávnených záujmov názorových menšín, ale silovým súbojom správcov moci so zvyškom občianstva. Tak nám politika predvádza prerastanie svojho vplyvu cez stále voľnejšie oddelený systém zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a politici stále sa znižujúcu mieru svojej zodpovednosti, vymedzenej už len horizontom svojho funkčného obdobia a úrovňou osobnej popularity (viď posledný škandál slovenskej polície s výbušninou, podstrčenou nič netušiacemu cestujúcemu letiacemu z Popradu do Dublinu). Sloboda mocných a vplyvných občanov už nekončí tam, kde začína sloboda ostatných, ale (ako základná výsada) sa s postmodernou tragikou vytráca z balíka štátnych priorít. Tejto tendencii nahráva aj súčasný volebný systém, preferujúci viac stranícku ako osobnú zodpovednosť zvoleného zástupcu, politika. V našom súčasnom politickom inkubátore sa tak húževnato zušľachťujú s obilím aj plevy, čo už skutočne málokoho zaujíma a volič to dáva najavo rastúcou neúčasťou na akýchkoľvek voľbách - komunálnych, regionálnych i parlamentných, čo uplatní bezpochyby aj vo volebnom roku 2010. Nájsť rozumné východisko z tohto smutného stavu je veľmi ťažké. Kým si totiž doživotní monarchovia boli vedomí svojej dlhodobej zodpovednosti, naši politickí demokrati ju vymeriavajú svojim funkčným obdobím. I toto je obraz spoločenskej postmoderny, mentality ktorá sa dostáva do čoraz tragickejšej konfrontácie s globalizáciou, ako procesom narastajúcej vzájomnej závislosti všetkých obyvateľov planéty bez výnimky.

Postmoderná mentalita hovorí však aj o tom, že človek je viac ako jeho práca, záleží iba na tom, akú alternatívu si k nej vyberie. Hedonizmus, bezbrehé užívanie si a konzumovanie je riešením, ibaže odtiaľto už vedie cesta - nikam.