Môj pohľad

Odraz spoločenských zmien v ponovembrovej žurnalistike na Slovensku

(Reflection of the social changes in the post-november journalism in Slovakia )

Nemecký historik, sociológ a filozof Max Weber: „...Dobrá žurnalistická práca si vyžaduje prinajmenšom toľko „ducha“ ako ktorákoľvek iná vedecká činnosť, predovšetkým preto, lebo tento výkon musí podať ihneď, na rozkaz, lebo jeho výkon má pôsobiť okamžite a to v úplne odlišných podmienkach tvorby.“

Požičal som si tento výrok aj preto, lebo práve tá abstraktná „miera ducha“ v žurnalistickom prejave po roku 1989 je hlavnou témou tohto zamyslenia. Možno ju označiť aj za tvorivosť, bez ktorej sa nezaobíde ani vedec, ani žurnalista. Použiť v tejto súvislosti sa dá aj pojem inšpirácia, ktorá je na začiatku tvorivej cesty vedca, umelca, aj žurnalistu. Podobnosť tejto trojice však končí tam, kde začína novinárska povinnosť: okamžite podať hotový výkon. Teda, na rozkaz šéfa, či danej situácie byť pohotový, aktuálny, objektívny, presný, ale aj zrozumiteľný. A všetko to poskytnúť čitateľovi jasným, primerane pútavým, stručným, spravodajským, či komentujúcim spôsobom.

Nie všetci novinári pred novembrom 1989 disponovali takouto profesionálnou i ľudskou výbavou. V podmienkach vlády jednej politickej strany a všadeprítomnej cenzúry, musel tvorivý novinár s veľkým nasadením hľadať najrozmanitejšie spôsoby a nástroje pre uchopenie i spracovanie danej témy, tak aby bola v súlade s „rozkazom“ totalitnej moci, ale tiež s kritériami novinárskej tvorby a vlastným svedomím novinára. V istom zmysle bol novinár pred novembrom nútený viac rozmýšľať nad výrazovými prostriedkami použitými v článku a menej nad ich obsahom. Ten bol totiž zväčša daný: oslava socialistického spôsobu života! V každej možnej aj nemožnej súvislosti. Po novembri sa situácia dramaticky zmenila. Pád totality, nástup demokracie, ekonomická a spoločenská transformácia priniesli nové, zložité aj zaujímavé témy, o ktorých bolo nutné predovšetkým informovať. Z vlastnej skúsenosti pred i ponovembrového novinára viem, že to bol čas konca tej starej, vyváženej, učebnicovej, klasickej žurnalistiky. To rozhranie zhruba medzi rokmi 1989 – 1990. Čas konca, ale tiež začiatok nového procesu skúmania, opisovania, zobrazovania, aj vysvetľovania objektívnej a aktuálnej reality. V umení dokonávala metóda socialistického realizmu, v spoločenských vedách skončil východiskový princíp marxizmu-leninizmu a v žurnalistike nastalo vákuum. Ešte sa mohla opierať o niektoré stále platné teoretické princípy, najmä v oblasti sociológie, spoločenského vedomia a jazykovedy, ale ako nástroj socialistickej politickej ideológie, propagandy a agitácie – skončila. Bol to krok do neznáma a novinári, bez akejkoľvek teoretickej prípravy, sa s ním museli vyrovnať. Veľmi rýchlo zistili, že aj v nových podmienkach budovania demokracie zostáva významnou súčasťou politiky a vplyvným nástrojom formovania verejnej mienky. Média naďalej informovali, mobilizovali, kritizovali, ale z rôznych zorných uhlov, slobodne, bez cenzúry, podľa toho kto ich vydával a aké záujmy reprezentovali. Metódy novinárskej tvorby sa nezmenili, iný bol však obsah médií, ktoré sa postupne transformovali do dnešnej podoby.
Veľmi zaujímavý problém odrazu ponovembrového vývoja v slovenskej žurnalistike predstavuje žánrológia. Tu si dovolím oprieť sa o svoje praktické skúsenosti novinára. Niekedy koncom novembra 1989 bol som pozvaný vtedajšími predstaviteľmi OF (neskôr VPN) v Košiciach na diskusiu o novej informačnej stratégii v nastupujúcich demokratických podmienkach, ktoré sa v tomto okruhu ľudí už považovali za nezvratné. Zvažovali sme vydávanie periodika, ktoré by dokázalo zrozumiteľne a pravdivo objasňovať zložitú situáciu v transformujúcej sa spoločnosti. V tom istom čase, 23. novembra 1989, denník Pravda zverejnil redakčnú úvahu z ktorej citujem: „Rozhodne odsudzujeme rôzne nátlakové akcie, štrajky, nepovolené demonštrácie. Aj keby sa skrývali za neviem aké krásne frázy a heslá. Odkedy študujúca mládež kladie podmienky vláde? Kto jej dal na to právo? Kde je morálka organizátorov nepokojov, keď vyháňajú deti do ulíc a sami sa skrývajú za ich chrbát? Toto je ich demokracia, takúto my nepotrebujeme. Plne podporujeme vyhlásenie vlády ČSSR, ČSR a SSR zo dňa 20. novembra 1989. Súdruhovia, žiadame vás, aby ste boli rozhodní a jednotní. Ustupovať už niet kde. Dosť bolo tolerancie!“

Ako jediný profesionálny novinár prítomný na spomenutom zasadnutí prípravného výboru košického OF, cítil som po prečítaní týchto riadkov, z vtedy najvplyvnejších novín tých čias, zvláštne mrazenie. Položil som si otázku: dokážeme v amatérskych podmienkach čeliť takejto sile, profesionálnej demagógii, vydieraniu, hrozbám? Redakcia Pravdy týmto článkom demonštrovala mohutný manipulačný potenciál ktorým disponovala jej žurnalistická obec. Ak novinári najvplyvnejšieho periodika na Slovensku dokážu vyzývať „súdruhov“ k rozhodnému postupu proti tolerancii, čo čaká spoločnosť, túžiacu po demokratických zmenách? O pár mesiacov neskôr, sme v novom týždenníku KV VPN Akcia zverejnili redakčný úvodník, z ktorého citujem: „Myslíme si, že pádom totalitného režimu končí aj obdobie tlače ako hlasnej trúby jedinej privilegovanej strany. Chceme sa pozerať na svet otvorenými očami, z rôznych zorných uhlov, slobodne a nezávisle aj keď nezakrývame, že hneď na začiatku budeme fandiť úsiliu o dosiahnutie skutočnej demokracie v našej spoločnosti.“ Bola to nepriama odpoveď denníku Pravda po štyroch mesiacoch, počas ktorých Slovensko už definitívne vykročilo na cestu demokratizácie. V oboch prípadoch sa využili rovnaké metódy cieľavedomého a zámerného žurnalistického pôsobenia smerom k verejnosti, ale s diametrálne odlišným obsahom. Propaganda, ako intenzívne šírenie istých myšlienok so zámerom, aby si ich čitateľ osvojil a v súlade s nimi konal, teda nachádzala svoje uplatnenie aj v ponovembrových, výrazne polarizovaných spoločenských podmienkach. Ako ukázala prax aj v iných demokratických médiách, nešlo o protiútok, pretože hlavný nepriateľ, organizovaná moc totalitného násilia, už nejestvoval, prinajmenšom bol v rozklade. Pre ďalšie smerovanie slovenskej žurnalistiky to znamenalo veľmi veľa. Profilovala sa v podmienkach, kedy hlavného nepriateľa – komunizmus, vystriedalo veľa vnútorných nepriateľov: nacionalizmus, korupcia, chamtivosť, závisť, nenávisť. Toto všetko musela nová žurnalistika reflektovať v zložitých podmienkach ekonomických zmien, ktorých odrazom bolo neraz aj sociálne napätie. Z vlastných skúseností redaktora viem, že na teóriu, hlbšiu analýzu, vedecký prístup, štylistickú objavnosť, či žánrovú pestrosť vo vtedajších médiách, najmä v tlačových, nebolo ani pomyslenia. Žurnalistika šla vlastnou cestou. Po Akcii sa zrodil týždenník Domino, neskôr celoslovenský denník Verejnosť, po ňom nakrátko Denný telegraf, vznikla Národná obroda, z bývalej Smeny denník Sme, z Večerníka Košický večer, z Východoslovenských novín Slovenský východ, atď. V spomenutých periodikách som pôsobil či už ako redaktor, alebo spolupracovník. Úplne z blízka, takmer na vlastnej koži som mohol pozorovať proces, ktorým prechádzali. Najčastejšie to bola cesta od zrodu k zániku, trvala rok, dva, niekedy aj viac, ale zánik bol takmer bez výnimky neúprosný. Súvisel so zmenenými spoločenskými a ekonomickými podmienkami, s veľkými a často nenaplnenými očakávaniami zmenami zväčša frustrovanej verejnosti, ale tiež so žurnalistickou praxou. Na verejnosti sa chytalo len hektické spravodajstvo, rozhovory a dôrazne, výrazne kriticky, niekedy aj demagogicky, silne emotívne ladené komentáre a subjektívne podložená publicistika racionálneho typu. Pre teoretika žurnalistiky hotová katastrofa, pre novinára nevyhnutná odozva na dopyt čitateľa. Subjektívne pocity prenikli do tohto typu žurnalistiky takmer celoplošne, na úkor beletristických žánrov, ktoré sa z médií celkom vytratili. Obraznosť a umelecká publicistika zahynuli na krásu. Skončili fejtón, reportáž, črta, besednica, esej, stĺpček, kurzíva. Vystriedali ich žánrové novotvary poznačené subjektivizmom, zakódované v komentároch, analýzach a správach všetkého druhu.

Vo vzťahu k tlačovinám s dennou periodicitou možno konštatovať, že tie ktoré vydržali a prežili, si za uplynulých dvadsať rokov svoju žánrovú skromnosť a amorfnosť nielen udržali, ale ešte posilnili. Aj média, tak ako politika, iba odrážajú istý stav spoločnosti, istú úroveň ktorú dosiahla. Ak ju dnes označujeme za konzumnú, postmodernú, hedonistickú, inklinujúcu k pôžitkárstvu a zábave, skôr ako o úpadku, hovoríme o diagnóze. Uvedený vývoj žurnalistiky v uplynulých rokoch nebol tiež dogmou. Vznikali a stále vznikajú pokusy o menej konzumný typ žurnalistiky. Prezentovala sa napríklad v dvakrát oživenom a dvakrát zaniknutom týždenníku Kultúrny život, alebo v mesačníku Dilema, či v znovu oživenom Domino-efekte, zanikli aj vznikli viaceré časopisy rôzneho druhu s ambíciou byť viac mienkotvornými, kultúrno-spoločenskými, ako bulvárnymi. Ich prínos a vplyv v procese dvadsaťročného budovania demokracie na Slovensku si bude vyžadovať ešte podrobnú analýzu.Podstatné ale je, že rozhodujúce média dnes odrážajú pestrú realitu súčasnosti v celej jej šírke a zložitosti pomerne splošteným spôsobom, monotónnymi žurnalistickými prostriedkami, zväčša v žánrovej plytkosti. Na druhej strane – paradoxne - spôsobom živým, novými výrazovými prostriedkami a celkom originálnymi a novými nástrojmi masovej komunikácie, medzi ktorými dnes kraľuje internet. Viac ako webové vydania novín sa do popredia pretláčajú globálne virtuálne sociálne siete ako Yotube, Facebook, či Twitter, ktoré postupne preberajú viacero funkcií tradičných médií – informačnú, propagačnú, reklamnú. Nové formy politickej publicistiky a prezentácie na internete sa stále účinnejšie presadzujú v konkurenčnom boji médií a je iba otázkou času, kedy celkom prevážia nielen v rozvinutých a vyspelých demokraciách, ale na celom svete. To sú už ale otázky, ktoré prekračujú rámec našej témy.

Spoločenské zmeny uplynulých dvadsiatich rokov na Slovensku zasiahli všetky oblasti nášho života. Komunikácia na všetkých úrovniach a najrôznejšími spôsobmi sa stala rovnako dôležitá ako rozvoj informačných technológií, výber a spracovanie informácií, ich transport stále menej tradičnými spôsobmi, čo v konečnom dôsledku stavia našu spoločnosť pred nové výzvy a neustále sa meniace okolnosti. Žurnalistika sa im nemôže vyhnúť a za predpokladu, že sama prejde dôsledným transformačným procesom si v spoločenskom živote uchová aj upevní svoju nezameniteľnú pozíciu tvorivého prvku, v pestrej mozaike objektívnej reality. Myslím si že aj proces ktorým prešla od roku 1989 môže byť pre spoločnosť v mnohom poučný, aj inšpirujúci.