Môj pohľad

O súcite a pokrytectve

Grécky spisovateľ Nikos Kazantzakis vo svojom románe „Kristus znova ukrižovaný“ to vystihol veľmi verne. Oddelil všedný deň a bežné starosti od chvíle dialógu s Bohom a načrtol takúto tému: všetko je to pekné, čo sa píše v Písme svätom, čo sa rozpráva v kostole, medzi slušnými ľuďmi, ale preboha, kto by sa takými pravidlami lásky a cti aj naozaj riadil v skutočnom živote? Človek predsa od narodenia musí veľmi jasne rozpoznať rozdiel medzi reálnym životom a rečami, čo ako pekne znejú! Všetko to ľudské, láskavé sa len tak hovorí, pre potechu chvíle, ale podstata je v inom, pravda je iná, pravda je skutočnosť a skutočnosť je sila a zlo a nenávisť a závisť a ohavnosť a neresť a špina, podlosť, vierolomnosť, faloš, žlč, hnev, lotrovina…

Od chvíle, keď dostaneme rozum musíme sa naučiť veľmi zručne narábať s touto povinnou falošnosťou, s týmto nevyhnutným pokrytectvom a vraj čím skôr zvládneme umenie pokrivených slov a skutkov, tým lepšie. Tak radia skúsení harcovníci životom. Ušľachtilé slová majú priestor len v situácii k tomu vytvorenej, teda len mimo každodennú realitu, v bežnom živote sa česť a spravodlivosť stávajú príťažou, Kto s ňou narába, vystavuje sa všeobecnému posmechu.

Románový otec Grigoris je človek skúsený, vie ako to v živote chodí, dokáže povedať veľa nádherných a šľachetných slov, ale keď prichádza na lámanie chleba, keď treba dobro vystaviť skúške pravdy, ustupuje. To predsa nemožno myslieť vážne, že by človek naozaj mal pomáhať blížnemu!? To sú len také sviatočné reči. Bratia, na láskavé reči nemožno spoliehať, život je o inom. Teraz sme my bratia, len obyčajní ľudia, každý zodpovedný sám za seba. Nikto nie je povinný láskou, súcitom, ohľaduplnosťou. Ešte to by chýbalo, veď keby sa je priveľa dostalo do sveta, bol by to jeho koniec. Rozvrat, anarchia. Nič také nie je možné, ak chceme aby sa svet a jeho zákony udržali! V tej Kazantzakisovej knihe je aj postava chlapca menom Manolios. On sa búri, pretože v pašiových hrách má zohrať úlohu Krista, bičovaného a ukrižovaného, preto sa v ňom vzoprie jeho prirodzená ľudskosť proti „normálnemu“ falošnému životu a chce zmeniť svet, seba, celú dedinu v ktorej žije. Uveril ilúzií, nedokáže oddeliť povinnú faloš od nevyhnutnej reality! Nevie sa obracať, somár…

Každá „moderná“ spoločnosť tkvie svojimi základmi v pokrytectve, čím väčšie, tým lepšie. Jej pýchou bývajú najzbožnejší pokrytci. To sú takí súcitní ľudia, ktorí vám pôsobivo vyrozprávajú o tom, aké mocné je ich sociálne cítenie, ako veľmi sa trápia nad biedou sveta, ale nečakajte, že hodia biednu almužnu do klobúka žobrákovi. Nikdy. To je taká „morálna“ zásada najsúcitnejších. Vidí sa mi, že keby Kristus opäť prišiel medzi nás, nepochodí lepšie ako v tom prvom prípade, opísanom v evanjeliu. Samé reči, samé frázy o láske, súcite, pomoci blížnemu, o povinnosti pomáhať, ale žiadny skutok. Pomoc v núdzi je viac slabosťou ako ľudskosťou. Pokrytectvo je chlebom každodenným, stáva sa povinnosťou pre všetkých, čo smerujú k úspechu. Najpokryteckejšia je takzvaná „sociálne cítiaca“ spoločnosť "vyvolených" politikov, osvietených vodcov ľudu. Ako len zápalisto sú schopní prázdnymi rečami brojiť proti nešťastiu iných, proti chudobe, ale keď sa jej treba priamo postaviť, niet ich. Akoby sa zem po nich zľahla.

Súcit a ušľachtilosť naozaj nie sú povinnosťou. Iba výsadou tých zopár jednotlivcov, ktorí dokážu posudzovať svet nie podľa kritérií spoločensky povinného pokrytectva, ale podľa svojho srdca. Takýto ľudia neoplývajú majetkom a väčšinu svojho života prežívajú v anonymite. Ich šťastím je dobro a láska, ktorú ponúkajú bez akejkoľvek túžby po vďake, či zisku. V ich každodennosti sa veci nemerajú efektom a profitom a či sa to vyplatí a čo z toho, čo za to? Nič také. Chodia medzi nami mlčky, nebijú sa v prsia, no ctia si spravodlivosť. Vedia, že ona sa nevymeriava funkciou ani schopnosťou slúžiť a vtierať sa do priazne mocných, vedia že mocní sú takí len chvíľu, ktorú im vymedzil čas, nečakajú na vnuknutie, ale pomáhajú už teraz. Prebudili sa zo sna sebectva a objavili svet plný ľudí. Je to aj ich svet, veď bez neho by žili len vo vzduchoprázdne. Vedia, že ten svet nečaká na plané reči, na frázy, na prázdne gestá, chce len trošku čistej ľudskej solidarity, bez pátosu a vzletných rečí pokrytcov.