Milosť dôstojného odchodu
Odpusťte mi túto chmúrnu tému, ale odchádzajúc z pohrebu priateľa, rozmýšľal som o tom, že dnešný svet je posadnutý mladosťou, úspechom, sexom a mocou, staroby a zániku sa štíti, preto umieranie odmieta. Starý človek sa považuje za chorého, ak sa ukončí jeho pracovná výkonnosť, stáva sa príťažou pre svoje okolie, odkladá sa do nemocnice, alebo starobinca, prípadne chradne a odchádza zo života v osamotení svojho domova. Keď umiera niekto blízky, väčšinou nevieme ako mu pomôcť, keď potom definitívne odíde, vec je uzavretá, jeho budúcnosť skončila. Živých ani len nenapadne, že umierajúci potrebuje pomoc, poslednú útechu, duchovnú starostlivosť. Väčšina sveta žije buď v odmietaní smrti, alebo v hrôze pred ňou. Kým dýchame, myslíme si, že sa nás tieto veci netýkajú. Ani veda neskúma, čo s faktom odchodu zo života a moderná medicína má tendenciu vnímať smrť ako vlastné zlyhanie. Zubami nechtami sa snaží ho zvrátiť, siahajúc niekedy aj k neprimeraným liečebným postupom. Nie vždy však staroba musí byť akútna choroba, v princípe ide o záverečnú prípravu na odchod. Spoločnosť posadnutá úspechom a prosperitou to takto vidieť nechce, na túto tému sa v magazínoch, plných reklám, nediskutuje. Výnimkou je smrť brutálna, pretože sa ponúka ako vhodný artikel pre masové skonzumovanie. Umieranie každodenné, len málo senzačné, zväčša smutné a bolestné, nikoho nezaujíma. Medicína si svoje vybaví a zbytok je už mimo akúkoľvek pozornosť, málokoho zaujíma psychické utrpenie umierajúceho, jeho úzkosť a bezmocnosť.
Len zlomok ľudí odchádza zo života násilnou, náhlou, nečakanou smrťou, drvivá väčšina umiera pokojne, v tichosti nemocnice, ústavu, domova. Komukoľvek, kdekoľvek sa tento všedný jav deje, nevie čo robiť. Ani ten najvyškolenejší personál zdravotníckeho zariadenia sa nikdy nezaoberal otázkami psychického utrpenia smrti, potrebami a kvalitou umierania. Ľuďom sa odopiera milosť dôstojného odchodu, tá úžasná vec, ktorej sa v dávnej minulosti venovalo tak veľa pozornosti, úvah, meditácií. Len zopár jednotlivcov, vďaka vlastnému úsiliu a hľadaniu tuší, že umieranie ako prirodzená súčasť žitia, je záležitosť hodná úcty, rovnako dôležitá ako hociktorý iný aspekt súcnosti. Štýl nášho života určuje hromadenie tovaru a snaha o pohodlie nám zakrýva obavy z odchodu. Jeho dôstojnému riešeniu nevenujeme ani kvapku pozornosti, spoliehame na lieky a reklamu. Všadeprítomný a mocne uctievaný kult krásy a mladosti je však len ilúziou bičovanej vášne, nie pravdou, či podstatou existencie. Myslím si, že je načase odkliať toto tabu a skúmať milosť dôstojného odchodu v spoločenskej praxi i v súkromí
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.