Môj pohľad

Zabudnuté ticho

Vždy, keď som sa po istom čase vracal zo svojej vidieckej chalupy do mesta, tešil som sa na ten hluk, pohyb a náhlenie, tak typické pre život v každom väčšom sídle.
„Keď som doma, v meste, intenzívne cítim že žijem, pretože vidím ten ruch okolo seba a stávam sa jeho súčasťou,“ nahováral som si spokojne. To bolo kedysi. Dnes už sám seba tak kruto neklamem, naopak, predstava návratu do toho chvatu a chaosu ma zväčša napĺňa ľútosťou. Je to presne naopak, v tom rachote motorov a džavote hlasov vôbec nepočujem tlkot svojho srdca, tep vo svojich žilách, šumenie vetra v ušiach, o speve vtákov ani nehovorím...Spomínam na ticho. Ten zvláštny stav vyrovnanosti, rovnováhy tela a mysle, v ktorom kryštalizuje každý charakter, sa nám stal cudzím. Bojujeme proti nemu všetkými možnými prostriedkami a tam kde technológia nezaberá, nasadíme príval slov. Reči, táraniny, taľafatky… Tlmíme tak strach z predstavy, že by sme sa na chvíľu mohli ocitnúť zoči-voči svojej stíchnutej duši. Čo nám povie, čo jej povieme, kto nám pomôže, ak si nebudeme vedieť dať s tichom a mlčaním rady? Príval slov, ktoré sa na nás valia v nepretržitom slede všetkými možnými cestami, signálmi, sieťami, kanálmi, hlasivkami, považujeme za prirodzenú situáciu moderného človeka, ktorý je predovšetkým tvorom spoločenským a záplava slov, tónov i kakofónie, mu predsa nemôže prekážať. Ak niekedy naďabíme na človeka, ktorý radšej počúva a mlčí, akoby mal sám rozprávať, sme v pokušení považovať ho za čudáka...

„Pozrite, stráni sa ľudí, odľud…“

Pritom môže ísť o milého a dobrého človeka, ktorý však príliš váži slovo, aby ním plytval, príliš ctí ticho, aby ho potláčal. Možno si váži ľudí natoľko, že ich nechce urážať svojimi rečami a preto radšej počúva. Ešte aj taký majster slova ako bol Johann Wolfgang Goethe písal o tom, že „rozprávame priveľa.“ A to sa písalo 18. storočie, kedy sa medziľudské informácie vymieňali výhradne v priamom dialógu, z oči do očí, z uší do uší. Vtedy sa na ľudí nevalili písané či hovorené slová z rádia, televízie, internetu, plagátov, novín, reklám. Slová hovorené, slová písané... Vtedy sa táralo podstatne menej. „Ja osobne by som sa najradšej úplne zriekol reči a najradšej by som len skicami prirodzene vyjadroval všetko, čo chcem povedať,“ priznáva spoemnutý nemecký velikán ducha a pokračuje: „Čím viac o tom premýšľam, tým viac jalovosti, priemernosti (a som v pokušení povedať) dokonca hlúposti na toku reči objavujem. Ako naproti tomu vydesí človeka vznešenosť prírody a jej ticho, ak stojí tvárou v tvár, ničím nerušený, pustote dávnovekých hôr.“

Iste, artikulovaná reč je ten nástroj, ktorý nás oddelil od ríše zvierat a postavil do úlohy mysliacich bytostí, ale môže sa stať, u niektorých systémov, z ktorých sme mali na počiatku úžitok je to zrejmé, že sa staneme ich obeťami. Vôbec totiž nie je ľahké, dokázať so slovom správne narábať. Ako priamy produkt ducha je mocným mystériom, ktorého energia, tak málo závislá na hmotnej podstate, môže byť aj ničivou zbraňou. V časoch ktoré žijeme zbraňou, plieniacou ľudský charakter. Stačí len na chvíľu podľahnúť monológom, či diskusiám rôznych „moderných“ profesionálov slova, napríklad politických rečníkov a stávame sa púhym nástrojom ich nespútaných ambícií. "Odmyslia" to všetko za nás a dokonca nás aj inšpirujú k pokračovaniu tárania, v jednom nekonečnom kruhu. Nie každý sa v takejto komplikovanej situácii dokáže zachovať dostatočne obozretne a ostražito.

Preto mi občas býva ľúto, keď sa z blahodárneho ticha vraciam do kypiaceho chaosu. Nie je jednoduché zorientovať sa v tej inflácii slov, symbolov, významov a signálov, ktorým sme nepretržite vystavený. A mlčanie sa môže poľahky považovať za hlúposť, či slabosť.

„Aha ho, mlčí, lebo nemá čo povedať, chudák...!“

Medzi knižkami, v ktorých si rád listujem žiari jedna útla, rozsahom veľmi skromná, no posolstvom mimoriadne mocná. Napísal ju vietnamsky básnik a zenový učiteľ žijúci vo Francúzsku Thich Nhat Hanh. Je to sprievodca meditácie v chôdzi pod názvom Chodím a meditujem. Prechádzate sa prírodou, vnímate ju, mlčíte, uvedomujete si každý svoj pohyb, kráčate uvoľnene, rovne, dôstojne, pokojne a pohodlne. „Kráčajte po zemskom povrchu tak, ako keď vládca otláča svoj pečatný prsteň na kráľovský dekrét,“ radí Nhat Hanh.

Nič iné, len kroky a človek a cesta ktorú si pre svoje zážitky z chôdze zvolil.