Málo bolo Havla

Košické udalosti spred tridsiatich rokov nemožno odtrhnúť od pražského Občianského fóra (OF) a jeho čelného predstaviteľa Václava Havla. Duch nežnerevolučných Košíc bol veľmi silne spriaznený s atmosférou vtedajšieho hlavného mesta Česko-Slovenska, kde často smerovali kroky nezabudnuteľného Košičana Marcela Strýka. Tak sa v Košiciach až po čase podarilo bratislavským nežnorevolučným lídrom presvedčiť tamojšie OF o nevyhnutnosti zmeny názvu na VPN. Václav Havel, ako prvý prezident demokratickej ČSFR, bol skutočným duchovným otcom košického demokratického hnutia, mal v našom meste veľa obdivovateľov aj priateľov a vždy ho vítali plné úlice a námestia. Pamätná bola jeho návšteva v decembri roku 1989, kedy sa z balkóna vedeckej knižnice prihovoril zhromaždenému davu ako posol OF z Prahy. Do Košíc pricestoval aj v júni 1990, krátko pred parlamentnými voľbami, kde sa mu dostalo ovácii od zhromaždených Košičanov. Spolu s ním sa mítingu zúčastnili M. Čalfa, F. Gál, Vl. Mečiar a Slavomír Stračár. Krátko na to, v lete toho istého roku prišiel V. Havel opäť do Košíc, aby sa zúčastnil smútočného obradu v krematóriu, pri poslednej rozlúčke so Sl. Stračárom, jedným z lídrov košickej VPN a vtedajším federálnym ministrom vlády ČSFR. V novembri roku 1991, bol V. Havel opäť v Košiciach, stretol sa s vtedajším primátorom, starostami mestských častí aj s občanmi a navštívil aj Dóm sv. Alžbety. Túto návštevu som už organizoval ja ako pracovník košickej pobočky kancelárie prezidenta ČSFR. Z našich rozhovorov bolo zrejmé, že V. Havel sa považuje ak už nie rovno za symbolického Košičana, tak za veľkého priateľa obyvateľov nášho mesta, predovšetkým ľudí, spriaznených so zmenami po 17. novembri 1989. K sedemdesiatinám bývalého prezidenta ČSFR vyšla v Bratislave publikácia pod názvom Málo bolo Havla. Spoločne s mnohými priateľmi som v nej publikoval nasledujúcu spomienku.

ROK A POL DLHÝ AKO ŽIVOT

„Nechci se změnit, ale chci být lépe sám sebou“, napísal Václav Havel v jednom zo svojich listov Oľge. Občas si v nich listujem a rozmýšľam o dávnom roku a pol ktorý som strávil v „blízkosti“ prvého ponovembrového prezidenta ČSFR. V blízkosti viac symbolickej ako skutočnej, pritom však skutočne reálnej a profesionálnej.

Keď mi môj (dnes už nebohý) priateľ a hlavný protagonista „nežnej revolúcie“ v Košiciach Marcel Strýko pred pätnástimi rokmi stručne povedal: „Pôjdeš robiť k Havlovi,“ bral som to nielen ako smelú výzvu, ale aj ako svoju karmu. Bolo by fajn byť viac a lepšie sám sebou! Desaťročia spolužitia s totalitným režimom v človeku môjho typu burcujú túžbu po zmene vlastnej osobnosti a povahy, čo je nemožné. Nepatril som nikdy medzi ľudí príliš váhavých a najrozvážnejších, preto som po novembri roku 1989 v Košiciach doslova vhupol do víru udalostí, ktorých chaotická povaha ma napodiv vôbec neznepokojovala. Naopak, z nie celkom jasných príčin som sa cítil v tých turbulentných časoch ako ryba vo vode. Viac ako na seba, na manželku, či na svojich troch dorastajúcich synov, som myslel na budúci bezpochyby nezvratný a nadovšetko skvelý dopad spoločenských zmien, ktoré nastali. Samozrejme, boli aj pochybnosti, vyplývajúce z bežných ľudských slabostí, (ako je napríklad celkom prostý strach z budúcnosti), nebol však čas ich rozoberať. A tak som šiel „robiť k Havlovi,“ lebo tak rozhodol osud, Marcel Strýko a napokon aj Miloš Žiak, môj vtedajší kolega vo vysunutej Bratislavskej kancelárii prezidenta.

Spomínam si na košické námestie pred Vedeckou knižnicou, necelý týždeň po 17. novembri, keď som (s vtedajšími svojimi novými revolučnými priateľmi, ktorí sa vynorili akoby spod zeme), skandoval s masami: „Nech žije Havel!“ Václav Havel v tom čase rečnil v Prahe z Melantrichu a do Bratislavy poslal účastníkom demonštrácie na námestí SNP pozdrav, ktorého odkaz k spolužitiu Čechov a Slovákov dorazil aj do „ďalekých“ Košíc: „Pred dvadsiatimi rokmi sme dosiahli federatívne usporiadanie. Bol by som veľmi rád a pevne verím a dúfam, že federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu, že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, ktoré budú spolunažívať v duchu svojich tradícií a ktorých priateľstvo bude skutočne autentické.“ Ešte aj dnes cítim mrazenie z týchto slov a trpkú príchuť konca roku 1992, keď všetko dopadlo inakšie. Kladiem si otázku, či aj ja, v tom čase drobný košický úradníček prezidentskej kancelárie na Pražskom hrade, mám nejakú vinu na tom, že to spolužitie v rámci spoločného štátu skrachovalo?

Fedor Gál v rozhovoroch s Janou Klusákovou, ktoré vyšli v knihe „Nadoraz“ tvrdí, že Václav Havel dostával v tých pohnutých týždňoch pred pádom republiky od svojho najbližšieho tímu poradcov nekvalitné a nepresné „filtrované informácie.“ Nemyslím si, že to bolo tak. Jeho nezvolenie za československého prezidenta (z vôle slovenskej časti vtedajšieho parlamentu) síce v roku 1992 nastúpilo proces rozdelenia štátu, ale bol to nevyhnutný dôsledok veľmi hlbokej polarizácie názorov na ďalšie spolužitie Čechov a Slovákov v jednom štáte. S odstupom času už som si nie celkom istý, či by referendum na túto tému niečo zachránilo. V politických aj občianskych kruhoch nebolo až tak veľa vôle zachraňovať republiku, ktorú sa „Mečiar s Klausom“ spoločne s mlčiacim davom, chystali rozdeliť. Myslím si, že prezident Havel to všetko veľmi dobre vedel, že vôbec nedoplácal na nepresnú informovanosť o stave spoločnosti. „Mám pocit, že Václav Havel žil v prostredí, kde bolo vedomie bezperspektívnosti spolužitia Čechov a Slovákov veľmi silné,“ povedal Fedor Gál v spomínaných rozhovoroch. Ono vedomie „bezperspektívnosti“ však vôbec nemuselo byť produktom údajne „nekvalitných“ informácií, ktoré prezidentov tím predkladal svojmu šéfovi. V krajine bola jednoducho všeobecne „blbá nálada“, ktorá nahrávala skeptikom a nacionalistom. Cítiť ju bolo aj na jednej z posledných porád prezidentskej kancelárie, ktorých som sa na Hrade zúčastnil. Michael Žantovský nám tichým a veľmi vážnym hlasom vysvetľoval, že veci zachádzajú príliš ďaleko a nie je isté, ako to všetko dopadne... Stále vidím ten jeho neprítomný pohľad, ktorým svoje slová sprevádzal. A pocítil som čosi ako smútok, ktorý sa ešte len predieral zo škrupinky poznania. Naozaj, vtedy nič nebolo isté a všetko celkom možné. Ktovie, možno stačil jasne vyhranený, nekompromisný, dôrazný, „prísnejší“ prejav prezidenta a veci mohli kráčať iným smerom. V deštruktívnej atmosfére zdevastovaného spoločného parlamentu, to však dosť dobre nebolo možné. Krajinu ovládla apatia. Ktosi nám rozdeľoval štát a nikomu a nechcelo hovoriť o vlastizrade. Načo referendum, keď už je všetko nezadržateľne rozbehnuté a rozhodnuté a spískané a dohodnuté, doparoma! Tá „blbá nálada“ mala v Košiciach silnejšie dozvuky ako v Bratislave.

Keď som napokon v októbri roku 1992 dostal z Kancelárie prezidenta ČSFR výpoveď z dôvodov zániku republiky, bolo mi jasné, že ma čakajú chmúrne roky. Čakal som viac úcty k dlhoročnému spoločnému dielu dvoch národov žijúcich v celku fungujúcom štáte, budovanom Tomášom G. Masarykom. Veril som, spoločne s ním, že humanitná a národnostná otázka je vecou svedomia každého jednotlivca, ktorý ak získa možnosť žiť slobodne v demokracii, bude sa správne rozhodovať. Preto som sa na Václava Havla nijako nemohol hnevať, že neurobil všetko pre udržanie spoločného štátu. Ak je otázka cti národa, otázkou každého jednotlivca, nemôže zlyhať a niesť vinu jediný, hoci aj výnimočný človek!

Môj ďalší život po roku a pol v „osviežujúcej a inšpirujúcej“ blízkosti Václava Havla, poznačilo časté rozmýšľanie nad jeho úvahami. Pomáham si Maxom Weberom a jeho Politikou ako povolanie, Erichom Frommom a jeho Strachom zo Slobody, ale aj Johnom Stuartom Millom, ktorý v knihe Úvahy o ústavnej vláde píše aj toto: „Človek, ktorý sa stará o iných ľudí, o svoju vlasť alebo o ľudstvo je spravidla šťastnejší ako ten, ktorý sa oň nestará, avšak čo prospeje hlásať toto tvrdenie človeku, ktorý sa nestará o nič iné než o svoje pohodlie, alebo o svoju kapsu? Nemohol by sa starať o iných ľudí, aj keby chcel.“ Dospel som k poznaniu, že každý má možnosť počúvať, učiť sa a zlepšovať, kto ju však odmieta je to jeho výsostné právo a slobodné rozhodnutie. Ak sa Václav Havel rozhodol pre osobnú zodpovednosť k sebe i celému ľudstvu, zvolil si cestu, ktorá je príkladom a nie príkazom. Ak je pre mňa vzorom Václav Havel a nie Vladimír Mečiar, to vôbec neznamená, že pre niekoho nemôže byť Vladimír Mečiar žiarivým príkladom. Bolo mojim osobným rozhodnutím žiť po roku 1992 na Slovensku, kde som doma. Nič na tom nemení fakt, že som sa cítil rovnako doma aj v Prahe.

Ak sa mám na záver zamyslieť nad tým, čím je pre mňa politik, umelec, mysliteľ, človek a občan Václav Havel najinšpiratívnejším, musím konštatovať, že statočnou poctivosťou. Cez ňu sa možno dopracovať k zodpovednosti, odvahe, aj múdrosti. Rinčanie zbraní nemusí byť najlepším bojiskom, ak je v hre ľudská dôstojnosť. A keďže národnosť je vec citu práve tak ako rozumu, štátna príslušnosť nemôže rozhodovať o kvalitách človeka. Václavovi Havlovi vďačím najmä za to, že cez jeho úvahy som sa naučil vnímať svoj život ako poslanie a svoj domov ako Slovensko, Európu a svet, na ktorom je i moje síce skromné, no zvrchované miesto, bez toho, aby som oň musel niekoho prosiť. Tak sa mi stal ten rok a pol v prezidentskej kancelárii dlhým ako celý môj doterajší život. Trvá a čas v ňom nehrá žiadnu rolu.

Tibor Ičo,
bývalý pracovník Kancelárie prezidenta ČSFR, 1991 - 1992