Kastelán košickej revolúcie

Mohutná brána do priestorov Slovenského fondu výtvarných umení na rohu dnešnej Hlavnej a Alžbetinej ulice sa koncom novembra 1989 na šťastie nezavrela pred autorom týchto riadkov. Asi vďaka Ľubovi Badiarovi, ktorý bol nielen akýmsi "kastelánom" budovy, ale i živým srdcom komunity, ktorá si predsavzala už v zárodku podchytiť cestu k slobode. A pripojiť sa. Živé srdce napájalo zdravou krvou duchovných tvorcov udalostí, ktorých viedol jediný reálny košický disident, jediný známy, konkrétny, všeobecne akceptovaný nepriateľ komunistického režimu v Košiciach, Marcel Strýko. Chcel som s ním hovoriť. „Marcel je unavený," povedal mi vtedy Ľubo pokojným, no rozhodným tónom. Na poschodí práve zasadol koordinačný výbor VPN. Alebo, to bolo OF..? V tých pamätných dňoch nám totiž do Košíc priviezli špeciálnym vlakom bratislavských revolucionárov, známych aj menej známych osobností, s heslom: „Východniari prebuďte sa!", no a boli to rôzni herci a umelci, nasmerovaní do Košíc, aby tam naštartovali revolúciu. Lenže, tá tu bola v plnom prúde, čo mnohých z pasažierov vlaku zaskočilo. A tak nám namiesto pražského Občianskeho fóra nanútili patriotickejšie VPN. Darmo je, každá revolúcia si asi musí najprv poriešiť svoje národné záležitosti. Ľubo Badiar bol určite jediným praktickým človekom v tom chaose, plnom rôznych intelektuálov. Nastavil počítač, vymenil náplň do tlačiarne, opravil zásuvku, spustil fax, vyrobil plagát, vymenil zámok na dverách… No a ja som vtedy tými pootvorenými dverami kastelána Badiara prekĺzol dovnútra. „Boli to veľmi dôležité roky v mojom živote, najvýznamnejšie, bol som a chcel som byť pri tom, keď padali okovy a rodila sa sloboda," spomína Ľubo, „slobodná spoločnosť, v ktorej sa môžem naplno venovať duchovným veciam. Vďaka novembru 1989 môžem svoj život realizovať tak, ako som túžil. Na poli duchovnej obrody, ako diakon evanjelickej cirkvi, pomáhať rodinám v núdzi, aj tým, ktorí hľadajú cestu k Bohu."