Chodec "Nežnej" revolúcie

Keby nebolo Danyho, ešte stále by som si, zrejme aj po dvadsiatich rokoch myslel, že sme vo vesmíre úplne samé, opustené, bezmocné, slabé, ako zrnko prachu bezvýznamné bytosti, podriadené neúprosnej dialektike, definitívne smrteľné, hmotne hrubozrné, prázdne, zbytočné, bohom zabudnuté, beznádejné… Dany Liška vlieval energiu tam, kde sa strácala, objavil sa vždy v tej pravej chvíli na tom najpotrebnejšom mieste a jeho láskavý hlas všetku tu revolučnú hystériu vypätej chvíle zmierňoval, chlácholil, posväcoval. Keď potom Dany po nástupe V. Mečiara k moci odišiel z Košíc do Tibetu, bolo to v tej vrave trochu zakríknuté gesto súcitného človeka, nekonečne túžiaceho po slobode a láske a jednote všetkého so všetkým, Danyho vízia, to bola taká humanoidná homeostáza, ešte aj v politike skúšal krížiť možné s nemožným, plný viery, že raz sa to zmení a príde čas radosti. Kamene sa premenia na ľudí, zvieratá na mysliace bytosti, zlí ľudia na démonov, dobrí na anjelov no a potom príde osvietenie, aj vďaka viere v jeho obľúbenú tibetskú mántru: Óm mani padme húm! Košická VPN sa v tých časoch sťahovala z Alžbetinej na Hlavnú, trúfalo - rovno do Domu Košického vládneho programu, dnes Východoslovenskej galérie J. Jakobyho. Bola to paródia osudu - antikomunistickí revolucionári usídlení v pyšnej budove symbolizujúcej istý čas (veď pred tým to bol Župný dom) totalitný systém. Neudržateľná vec. Ulice v tom čase už boli prázdne, študenti sedeli v učebniach, všetko to nepokojné sa umravnilo, len pár idealistických revolucionárov ešte skúšalo postaviť hrádzu „prirodzeným" pohybom. Tie ale nechceli neprofesionálnych, aj keď čestných „nežných" amatérov. No a to bol už definitívny koniec nežných košických revolucionárov. „Aj tak to boli skvelé roky," hovorí Dany, básnik, cestovateľ, horolezec, priateľ, ktorý sám seba najradšej označuje za chodca, z básnického druhu Henryho Davida Thoreaua...: …" „Spoznal som vynikajúcich ľudí, som šťastný, že som bol pri tom. Zmena je tu, aj bez nás by bola prišla, ale my sme jej pomohli na svet. A boli sme mladší, oveľa krajší ako dnes, idealisti, bez šedín a plešiniek
Tibor Ičo