Pätnásť rokov rokov bez Marcela Strýka

Už 15 rokov, vždy takto na jeseň, okolo sviatku zosnulých, spomínam na Marcela Strýka, pri jeho hrobe v Košiciach. Tak, ako sa nemôžeme rozpamätať na čas nášho narodenia a spoliehame sa bezvýhradne na informácie matky, nikdy sa nedozvieme ani čas svojho odchodu z tohto sveta. Vedia to pozostalí, ale ti veru nemajú príležitosť povedať to zosnulému. Dva základné medzníky života človeka teda zostávajú navždy zahalené rúškom tajomstva.

O Marcelovi Strýkovi, o jednom z mála košických disidentov, o znalcovi tajomstiev chasidských Židov, o filozofovi, výtvarníkovi, prozaikovi, poslancovi porevolučnej SNR, o tomto prvom nežnom revolucionárovi so srdcom básnika, viem aj dnes s istotou len to, že umrel pred šestnástimi rokmi, niekedy medzi 3. a 5. decembrom 1994. Svoj posledný literárny opus venoval problematike antisemitizmu, svoju poslednú, dávno plánovanú publicistickú stať, o postavení nášho mesta v budúcom košickom regióne, o veľkých nádejach ktoré sú pred nami, východniarmi, už nenapísal. Iba mi o tom porozprával, krátko pred odchodom do nemocnice, z ktorej potom odišiel na vlastnú žiadosť umrieť domov. Bol to Marcel, ktorý osobito poznačil priebeh udalostí po novembri 1989 v Košiciach a neskôr i v celej krajine. V prvých dňoch obklopený obdivovateľmi a nasledovníkmi, sa postupne prepadával do hlbokej osamelosti, akoby osud prvého košického revolucionára zákonite musel smerovať k tragédii. Neviem, či v novodobých dejinách nášho mesta jestvuje postava, ktorá by reprezentovala dramatickejší osud človeka. Cez výsluchy na eštébé, k zaplneným námestiam, od prednášok dejín filozofie, k politike, umeniu a smrti. Mrazivý deň prikryl ľadovým pancierom aj nápis na jeho hrobe, iba podobizeň, drobný obrázok, pozerá zdola nahor, rovno do očí každému, kto neodvráti zrak. Len kto ho poznal vie, že odpočíva práve tam, meno vyryté do kameňa v zime nemožno prečítať. Ten pohľad z obrázku je však neskutočne živý, tie plaché oči svietia tak, ako pred siedmimi rokmi, zvláštnou jemnou žiarou, o ktorej dnes viem, že to bola energia, akej sa ľudstvu dostáva raz za veľmi dlhý čas.

O tom ako odišiel na druhý breh zanechal pôsobivé svedectvo jeho verný priateľ, muž ktorý stále žije a seje dobro plným priehrštím, Košičan Dany Liška: „Brutálnu pečať premiešanú s nehou zanechal dokonca i v stopách po zomieraní. Ležal medzi nedočítaným Robespierom a Dantonom a prvé, čo mi prebleslo hlavou pri pohľade na kaluže krvi a purpurovú kaligrafiu stien, bola spomienka na Borgesov za vojny napísaný príbeh o Marcelovi a Danielovi. Borgesovho Marcela, znalca chasidských tajomstiev, našli 3. decembra ležať mŕtveho na zemi v izbe jedného z parížskych hotelov…“

Osamelý hrob s malou fotografiou mi dnes opäť pripomenul chabosť argumentov, svedčiacich o nutnosti nášho zúfalého snaženia bojovať s časom, v priestore pominuteľnosti. Určite po každom z nás zostane stopa, ktorej kvalita môže byť ideologicky, či zištne deformovaná, ale v podstate je trvalá, nemenná, odolná voči ľudským slabostiam. Taká stopa po človeku je viac ako žula, o ktorej nikto nemôže s istotou povedať, že sa časom nepremení na prach. Tá stopa po človeku zostáva vo vedomí všetkých pozostalých aj bez toho aby o tom vedeli, absolútne trvalá a jedinečná. Marcel, obeť morbídnych chúťok našej poslednej revolúcie, ju ozdobil slovami zo svojej eseje Bdenie na Červenej skale:
„Všetkými našimi bezstarostnými zablúdeniami, bláznovstvami, nevypočitateľnosťami, hrami a radostnými blúzneniami sa ako večnou ambróziou živia anjeli na nebesiach i všetky dobré sily vo vesmíre. Plesajú vždy keď človek zablúdi a je tomu rád, keď sa opája zázrakom nového a tajomného. Živia sa týmto životodárnym pokrmom, pokrmom, ktorý vzniká nepredvídateľne, a tak sa človeka ani nedotkne koniec, pretože vždy, keď sa zdanlivo blíži ku koncu, k zániku, k cieľu - smrti - zasa zablúdi."