V letnej reštaurácii s Jakobym

V zbierkach košickej Východoslovenskej galérie Júliusa Jakobyho majú skvostný obraz, ktorý mám najradšej. Volá sa V letnej reštaurácii a pochádza z roku 1957. Je to olejomaľba s rozmermi 100,5 x 150 cm, namaľoval ju sám Július Jakoby. O Košiciach minulých aj dnešných povie viac ako sprievodca mestom, navyše pojednáva najmä o Košičanoch. Je to naozaj obraz ktorý rozpráva, ktorý žije neskutočne bujarou atmosférou, z ktorej dýcha neuveriteľne svieža radosť zo života. Tak si ho občas študujem, viac ako kompozíciu, symetriu, perpsektívu, harmóniu farieb, sledujem čo hovorí majster Jakoby. Maliarskemu kumštu sa učil najprv v slávnej košickej súkromnej škole u E. Halásza-Hradila, potom v Budapešti, ale celú svoju tvorbu, venoval rodnému mestu. Vytvoril sériu expresionistických výjavov a kurióznych figúrok Košičanov, medzi ktorými dominuje portrét nazvaný stroho – Žid a Kokoschkovský ladený expresívny obraz Maliar s čiernou mačkou.
Ale, toto, na čo sa teraz pozerám je letná reštaurácia a ja sa teším z tej teplej farebnosti, v ktorej cítiť syntetizujúce prúdy postimpresionizmu, ale aj uvoľnenosť a pohodu, akú dnes, žiaľ, nepozorujem v žiadnom košickom pohostinskom zariadení. Dnes sa v našich krčmách, aj v letných záhradách len tak nezáväzne tára, mierne kŕčovito, zvyčajne o politike, peniazoch a hokeji, teda takmer o ničom, ani jedna debatujúca postava, tvár či póza, grimasa, posunok, nemajú v sebe grandióznosť a noblesnú gráciu Jakobyho hedonistov usadených „V letnej reštaurácii.“ Určite tam vtedy bola jar, alebo leto, v pozadí všetko kypí zeleňou, v záhrade je plno, stoličky a stoly obsadené, naložené pijatikou. Páčia sa mi obaja čašníci v bielych kabátoch a s motýlikom, zovšadiaľ, z každého kúta tejto olejomaľby zaznieva živá riava slov, vľavo dokonca cítiť aj počuť náznaky vášnivej polemiky. Partia v popredí, chlapík v klobúku s cigaretou, vrchný, prinášajúci na stôl novú objednávku, muž s novinami, dve paničky, matka s dieťaťom nezúčastnene spočívajúcim v jej náručí, to je hotová oslava spontánnosti a prirodzenosti, až som závidel... Dohája, ako je to možné, že sa tí ľudia tak dobre zabávajú, v tomto meste, pár rokov po vojne, keď namôjveru nebolo veľa dôvodov na spokojnosť. Alebo že by bolo? Čo vlastne viem o tej dobe? O tom krátkom čase prebolených bolestí a vzrušujúcich mierových očakávaní, ktorý predchádzal nástupu totality. Jakoby svoj obraz maľoval v čase, na ktorý sa veľmi nepamätám. Ešte tak na jeho dozvuky zo začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia a na krčmu u Dvanástich apoštolov na Kováčskej ulici, kde som býval. Iba dym z populárnych Bystríc a smrad vychyteného tabaku Taras Buľba, zamračení chlapi pri pive, čierna dechtová dlážka, zápach toalety... Ale pena na pive, ktoré som otcovi v krčahu niesol domov, tá bola slastná. A hustá. Aj keď som mal vtedy len päť rokov, neodolal som nestrčiť do tej peny nos... Páni, to bolo niečo! Ale, kdesi na okolí bola vtedy aj tá Jakobyho letná reštaurácia. Veru, keby náš Julo Jakoby žil povedzme v Paríži, navštevoval Café de l ´Avenír na námestí Saint Michel, možno by ho dnes zaradili vedľa Maneta, Bonnarda, Chagalla, kritici celého sveta by žasli nad jeho majstrovstvom, nad kumštom s akým bez rozpakov narába so svetlom, štetcom, formou, vytvárajúc pri tom nový obsah, svoju vlastnú novú umeleckú hmotu, bez záväzkov k vonkajšiemu svetu. Jeho diela by zdobili galérie Paríža, Londýna, New Yorku, výtvarné školy by svojich žiakov učili jeho štýlu a videniu reality. Mám však pocit, že to nebola Jakobyho ambícia, že ako iní naši majstri tých čias, zaľúbení do Košíc – Ľudovít Feld, František Klimkovič, Jakub Alt, Andrej Doboš, Elemír Halász-Hradil či Konštantín Bauer, nachádzal svoju radosť, svoje osudové uplatnenie práve v tomto meste. Pretože, aby sa mesto mohlo stať zdrojom umeleckej inšpirácie, okrem tvorcov schopných piť z tohto žriedla, potrebuje disponovať a oným zvláštnym, tajomným, ak chcete magickým, no nesporným géniom loci – duchom miesta, tak výrazne prítomným najmä v Pražských uličkách.
Košický génius loci je nesporný, nesmrteľný, aj keď sa dnes často stráca pod nánosom gýča a všadeprítomného úpadku dobrého vkusu. Ono výrazné vitálne vyžarovanie mesta, jeho vibrácie, polarity, energetické polia prepojené s vesmírom, cítim nielen v historickom jadre, ale aj pri pohľade na Jakobyho obrazy. Možno práve V letnej reštaurácii pôsobivo pripomenul túto vlastnosť mesta Košice, tak dramaticky zmietaného poryvmi času, pohadzovaného z jednej ríše do druhej, z jedného štátu do druhého, z jedného systému do druhého...Bezpochyby o nej vedeli aj stavitelia Dómu sv. Alžbety či Urbanovej veže, kde dnes sídli panoptikum s vokovými figurínami. Asi to bola práve táto magická sila, ktorá k nám priviedla na návštevu aj pápeža Jána Pavla II., v lete roku 1995. Pobudol chvíľu v historickej budove konviktu pri Františkánskom kláštore, kde sa kedysi mladí ľudia vzdelávali v otázkach filozofie a teológie a možno pocítil to chvenie, o ktorom hovorím. Vy, čo tie rezonancie nikdy nikde necítite, nezúfajte. Raz sa všetko vráti do starých dobrých koľají. Stratia sa reklamy na cigarety a poisťovne, možno aj na banky a hypermarkety. Historické jadro mesta prestane byť len trojrozmerným súpisom pamiatkovo chránených či nechránených objektov, určených na predaj či zhodnotenie a opäť po čase pripomenie Košičanom, v čom tkvie pravé čaro Košíc, čo všetko vedeli starí Košičania dávno pred nami. Ako prípravu na tento nový pohľad odporúčam pokochať sa chvíľu v obraze Júliusa Jakobyho – V letnej reštaurácii.