Na balkóne Košickej vedeckej knižnice stál vedno s miestnymi revolucionármi v decembri 1989 spisovateľ a disident Václav Havel. Krátko potom prezident ČSFR. Nenápadný plachý muž, v zelenej bunde, zosobnenie nežnej revolúcie, s cigaretou. Niekto z prítomných mu zabehol do neďalekého Zlatého dukátu po fľašku Prazdroja. Už o pár dní mal byť novým prezidentom. V ten večer oslavoval spoločne s tisíckami Košičanov najúžasnejšiu novinu: skončila vedúca úloha KSČ v spoločnosti, zmenila sa ústava. „Občianske fórum je mostom od totality k skutočnej demokracii a pluralite, ktorú v dohľadnom čase zabezpečia slobodné voľby!," znelo jeho posolstvo„Nech žije Havel!", zaburácal stotisícový dav. Na balkóne nechýbal ani revolučný moderátor tých búrlivých dní Peter Rašev, bol tam aj neskorší federálny minister Jožo Bakšay, aj Slavomír Stračár, Marián Čalfa, Martin Hvozdík, Ivan Ľupták, určite bol v dohľade fotograf Gabriel Kládek, výtvarník Zbyňo Prokop, básnik Erik Groch… a mnohí iní Košičania. Slovom, revolucionármi preťažený balkón. A kdesi z neznáma sa už pomaly vynárali nové a nové postavy, ktoré postupne, s profesionálnou istotou preberali víťazné žezlo nesmelej soft-revolúcie. Na cestu im spieval bratislavský hosť, Ivan Hoffman, nástojčivo: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň…"
Tibor Ičo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.