Dvadsať rokov na ceste k duchovnej slobode

Prológ: Sub ratione boni

Pred dvadsiatimi rokmi sme sa vymanili z totalitného zakliatia jedinej povolenej a režimom nanútenej – komunistickej ideológie. Ideológie, ktorá bytie človeka zredukovala len na materiálnu úroveň, ideológie, ktorá umenie ako vzopätie ľudského ducha degradovala len na socialistický realizmus. Po dlhých rokoch temna sme konečne mohli prežívať slobodu v jej pravej podstate – duchovnú slobodu, ktorá je nevyhnutným predpokladom pokračovania a rozvoja civilizácie Sub ratione boni – so zreteľom k dobru. Pretože mieru slobody určuje jej uskutočňovanie v pravde a dobre. Jej základným prejavom je kultúra, ktorá vychádza z krásy a demonštruje sa v umeleckých dielach. Ako tvorivé vzopätie umelca, inšpirovaného krásou a neutíchajúcou túžbou po dokonalosti. Po oslave Boha, stvoriteľa neba i zeme. Povznášajúci pocit novonadobudnutej duchovnej slobody stál tiež na prahu vzniku Festivalu sakrálneho umenia (FSU) a Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností, ktoré viedli a vedú mesto Košice k duchovnej obnove. Devastácia duše si žiadala liek, ktorým sa pred dvadsiatimi rokmi v Košiciach stala kultúra a umenie ako jej vrcholný prejav. Kultúra ako miera humanistických ideálov, umenie ako univerzálna dokonalosť.

Ľudia, ktorí prebúdzali duchovný život v meste Košice, akoby tušili, že práve v umení pretrvávajú bez zmeny sloboda a inšpirácia. Umenie, ktoré po celé stáročia sprevádzalo kresťanskú civilizáciu nádhernými dielami majstrov, vykročilo pred dvadsiatimi rokmi z kostolov, kaplniek a modlitební k dušiam prahnúcim po kráse. Vďaka FSU, ojedinelému a jedinečnému doslova v celoeurópskom kontexte, sa zmysel slobody a kultúry opäť naplnil: kresťanské umenie sprítomňuje božie zjavenie, teší a povznáša každého vnímavého človeka. Hudba, spev, výtvarné umenie, či literatúra sa v rámci Festivalu sakrálneho umenia stávajú neodmysliteľnou súčasťou každej košickej jesene a do palety jej farieb prinášajú ako prameň živej vody vysmädnutému mestu bohaté dúšky krásy a novej nádeje. Svojím univerzálnym jazykom sa prihovárajú každému srdcu túžiacemu po radosti a vznešenosti.

„Do ľudskej kultúry je od začiatku veľmi hlboko vpísaný prvok krásy. Krása vesmíru sa akoby odrážala v Božích očiach, o ktorých bolo povedané: „A Boh videl všetko čo urobil a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31). Základ kultúry sa prejavuje v umeleckých dielach, či už sú to výtvarné diela, sochy, architektúra, hudobné diela, alebo iné výsledky tvorivej predstavivosti a myslenia. Každý národ žije v dielach svojej kultúry. Je nutné dbať o správny pomer medzi ekonomikou a kultúrou, aby nedošlo k zničeniu dobra, ktoré je väčšie a ľudskejšie, ako civilizácia peňazí, diktatúra jednostranného ekonomizmu.“
Pápež Ján Pavol II.: Pamäť a identita, Miláno, 2005

Festival sakrálneho umenia

„Oblasť sakrálnosti v umení je najvznešenejším prejavom človeka, je spevom, básňou i materiálnym monumentom krásy a nádhery sveta a človeka.“ThDr. Michal Hospodár, predseda Spolku sv. Cyrila a Metoda

Najprv bola pieseň, najprirodzenejší z prejavov ľudského ducha bažiaceho po kráse. Prvý ročník (8. – 9. septembra 1990) mal názov Festival náboženskej a folkovej piesne. Pri jeho zrode stála malá skupina nadšencov a v éteri ešte doznievali prísľuby veľkých spoločenských zmien, nádeje a očakávania. Ľudia si ešte pamätali revolučnú pieseň slobody: Sľúbili sme si lásku!
O rok na to sa zrodil Festival sakrálnej piesne. Odtiaľto bol už len krôčik k názvu, pod akým podujatie žije od roku 1992 podnes: Festival sakrálneho umenia. Zmenil sa aj hlavný organizátor – Národný výbor mesta Košice vystriedal Magistrát mesta Košice. Pridala sa Kresťanská demokratická mládež Slovenska a kultúrne inštitúcie mesta Košice. Pribúdali súbory, scénické predstavenia. Sakrálny spev ako obeta Bohu vstupuje na koncertné pódiá, duchovná hudba, zborový chorál, moderná hudba v liturgii, vzorové bohoslužby, to všetko prináša duchovný a umelecký zážitok aj za múry košických kostolov. V roku 1993 sa k festivalu pridáva a jeho program obohacuje opera a balet Štátneho divadla v Košiciach, košické Konzervatórium, prezentujú sa bohoslovci zo Spišskej Kapituly aj z Prešova, v Galérii J. Jakobyho sa otvára vernisáž výstavy diel Vincenta Hložníka. Nechýba ani slovo v autorskom čítaní z duchovnej tvorby východoslovenskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov. V roku 1995 sa v rámci bohatého programu FSU prezentujú napríklad Biblické témy na grafických listoch 16. - 17. storočia, o rok neskôr sa v programe medzi koncertnými vystúpeniami objavuje výstava fotografií pod názvom Cesty, o púti vozíčkarov a ich priateľov z Varšavy do Czenstochovej. Záujem umelcov a umeleckých kolektívov o účasť na FSU v Košiciach rastie každým rokom. Pribúdajú mladí ľudia, budúci uznávaní umelci z konzervatórií v Bratislave, Banskej Bystrici, speváci z bohosloveckých fakúlt, prednášatelia z radov pedagógov, kňazov, spisovateľov, virtuózni interpreti...Jubilejný 10. ročník FSU sa koná v rámci Roku kresťanskej kultúry na Slovensku, s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR a do programu prináša žánrovú novinku: divadlo jedného herca v priestoroch Dominikánskeho kostola. Miroslav Částek z Brna hrá v Citadele, na motívy Saint-Exupéryho. V programe sa objavujú filmy, recitály, ekumenické koncerty, latinské sväté omše v hudobnej úprave. Rok 2000 je majestátny, čo podčiarkuje koncert na počesť Johana Sebastiana Bacha. Zbor Schola Cantorum zo Spišskej Kapituly spieva hymnický žalm v spracovaní Agostina Agazzariho: Jasaj Bohu celá zem, hrajte a spievajte na slávu jeho mena, vzdávajte mu slávu. Nech sa ti klania celá zem, nech ospevuje tvoje meno!“
V roku 1992 vznikajú spevácke zbory bohoslovcov pri Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte a Pravoslávnej bohosloveckej fakulte UPJŠ v Prešove – ako reakcia na pozvanie od organizátorov festivalu v Košiciach. Nad 18. ročníkom FSU (2007) prevzal záštitu Ján Figeľ, v tom čase člen EK, zodpovedný za vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mládež. Konal sa v jubilejnom roku 800. Výročia narodenia sv. Alžbety Uhorskej – Durínskej, patrónky Dómu sv. Alžbety i mesta Košice. Festival otvorilo predstavenie Legenda o ruži, fragmenty zo života sv. Alžbety v podaní študentov košického Konzervatória.

Ekumenické hnutie

„Všetky cirkvi chcú pretvárať a poľudšťovať svet.
Preto sa nemôžu vzdať krásy, ktorá je tak mocne spätá s láskou, preto sa nesmú uspokojiť s málom, preto sa každá cirkev chce stať domovom krásy a pravdy.“
Anton Konečný, predseda organizačného výboru FSU, 1992

História cirkvi hovorí aj o chybách a omyloch, hovorí o nenávisti i násilí, hovorí o rozdelení aj odcudzení, ktoré malo často dramatickú podobu. Podľa pápeža Jána Pavla II. dráma sveta a ľudstva začína v srdci a vo svedomí človeka, preto aj terapia musí začať ozdravením ľudského srdca a svedomia. Prvým vážnym krokom v rozdelenom kresťanskom svete musí byť zmierenie, vzájomné uznanie a odpustenie všetkých krívd, ktoré si v minulosti kresťania navzájom spôsobili. A potom môže nastať dialóg...
V tomto smere vznik a pôsobenie ekumenického hnutia v Košiciach natrvalo zostáva dôstojnou súčasťou slovenských i európskych cirkevných dejín. Prvé zárodky ekumenického hnutia v Košiciach sú spojené so vznikom FSU. Už v jeho počiatkoch sa v programe objavujú interpreti umenia rôznych cirkví a v roku 1991 sa uskutočňuje prvé spoločenské stretnutie predstaviteľov rôznych konfesií, samosprávy mesta, spoločenského života, kultúrnych osobností a duchovenstva, ktorých spája túžba po duchovnej obrode v nových slobodných podmienkach života.
Tretí ročník festivalu, už pod terajším názvom FSU je manifestáciou zmierania v duchu ekumeny. V programe festivalu sa striedajú a prezentujú predstavitelia Rímskokatolíckej, Gréckokatolíckej, Pravoslávnej, Evanjelickej cirkvi a. v., evanjelikálnych cirkví, Reformovanej kresťanskej cirkvi aj ŽNO a tento charakter je udržiavaný podnes. Okrem spoločného loga a zvučky ich zjednocuje predovšetkým snaha o zvestovanie radostného posolstva Boha a evanjelií, vychádzajúceho z nádeje v spásu ľudstva. Spočiatku spontánna spoločná účasť na kultúrnych a umeleckých podujatiach napokon vyvrcholila v oficiálny vznik Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností na území mesta Košice. Prvá ekumenická bohoslužba sa uskutočnila v roku 1994 na popud košickej organizácie Matice slovenskej.
V roku 1995, vyhlásenom za rok zmierenia a tolerancie, sa ekumenická bohoslužba uskutočnila v Dome umenia. V jubilejnom 10. ročníku v roku 1999 sa ku košickému ekumenickému spoločenstvu symbolicky pripája aj ŽNO, s ktorou si po prvý krát predstavitelia rôznych cirkvi pripomínajú násilné deportácie Židov v Košiciach. Košická ekumena, ktorej pozitívny ohlas už dávno prekročil hranice mesta, Slovenska i stredoeurópskeho regiónu, dnes združuje Apoštolskú cirkev, Bratskú jednotu baptistov, Cirkev bratskú, Cirkev českoslovenkú husitskú, Evanjelickú cirkev a. v., Gréckokatolícku cirkev, Reformovanú kresťanskú cirkev, Pravoslávnu cirkev a Rímskokatolícku cirkev. 20. júna 2000 sa v Košiciach uskutočnila ustanovujúca schôdza ES Košice, ktorá prijala Štatút spoločenstva. Aj formálne sa tak zavŕšilo desaťročné pôsobenie ekumenického hnutia v Košiciach.
Zo Štatútu Ekumenického spoločenstva: „Ekumenické spoločenstvo na území mesta Košice sa usiluje žiť Božie slovo a nabáda občanov mesta Košice k pokojnému nažívaniu v meste, k dialógu a tolerancii.“
„Ekumenizmus je dielo Ducha Svätého a tých, ktorí sa ním dajú viesť. Som rád, že i v mojej katedrále sa konajú ekumentické bohoslužby.“
Mons. Alojz Tkáč, košický arcibiskup – metropolita (In: Ekumena, Košice 2001)

Nové sakrálne stavby

„Severná veža košického Dómu, puritánsky prostá a vážna, zdobená jedine ušľachtilou patinou svojich starobylých kameňov, vznešene sa vypína nad mestom a nad obnoveným Dómom. Poskytuje nielen krásny rozhľad po širokom okolí, lež ako svedkyňa veľkých časov, aj vo vzdialenej budúcnosti bude hlásať zbožnosť, horlivosť, obetavosť a vysokú kultúru niekdajších obyvateľov mesta.“
Dr. Vojtech Wick: Dóm svätej Alžbety v Košiciach, Mesto Košice 1936
Nové chrámové stavby, ktoré sa v Košiciach postavili po roku 1989, svojím významom i staviteľským charakterom akoby symbolicky nadväzovali na odkaz a majstrovstvo budovateľov košického Dómu sv. Alžbety, architektonickej perly, ktorá natrvalo určuje príslušnosť nášho mesta k vyspelému západnému civilizačnému okruhu kresťanskej kultúry. Stali sa výrazom duchovnej vitality Košičanov, ktorí po roku 1989, svoju vieru i radostný pocit zo slobody vyjadrujú aj budovaním nových kostolov.

Duchovná obnova

„Sloboda je slobodou do takej miery, do akej sa uskutočňuje v pravde a dobre.“ Pápež Ján Pavol II.

Svätý Otec, pápež Ján Pavol II. uskutočnil vyše 100 apoštolských ciest po celom svete. Vážili si ho nielen kresťania, ale aj ľudia iných náboženstiev či neveriaci. Mal veľmi dobrý vzťah k Slovensku, ktoré navštívil trikrát - v rokoch 1990, 1995 a 2003. V pamäti obyvateľov Slovenska zostávajú natrvalo zapísané jeho pamätné slová, ktorými akoby naznačil novú cestu našej duchovnej obnovy: “Nebojte sa!” Bolo to tiež sugestívne vyjadrenie a dodanie odvahy občanom Slovenska, ktorí sa vydávajú na cestu slobodného národa v spoločenstve iných, slobodných európskych národov. Išlo tiež o kľúčové slová pre pochopenie jeho pôsobenia na čele cirkvi, ktoré Ján Pavol II. vyslovil na začiatku svojho pontifikátu - 22. októbra 1976: "Nebojte sa! Nemajte strach. Otvorte dvere Kristovi, otvorte mu ich dokorán. Otvorte jeho vykupujúcej moci hranice štátov, hospodárske a politické systémy, rozsiahle oblasti kultúry, civilizácie, pokroku. Kristus vie, čo je v človeku. Len on to vie."

Epilóg: Per fidem

Per fidem, skrze vieru človek prekročí svoje prirodzené obmedzenia a prekoná sám seba. Skrze vieru získa nádej a oslobodí sa z pozemských pút, aby sa priblížil k Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Skrze vieru, lásku a krásu vedie cesta k spáse. Sakrálne umenie, ekumenizmus a duchovná obnova sa v uplynulých dvadsiatich rokoch jedinečným spôsobom zapísali do novodobých dejín nášho mesta Košice, ako žiarivá hviezda prebúdzajúcej sa strednej Európy, na seba prevzali úlohu vlastnú mestám už v stredoveku: byť jasným svetlom slobody, ktoré postupne ožiari celú krajinu. Ambícia pozdvihnúť ducha z temnôt neslobody k Bohu našla svoj výraz v umení a zmierení, opierajúc sa o krásu, dvíhajúcu myseľ nahor, v snahe o osobné, až intímne spojenie s Bohom. V odhodlaní šíriť posolstvo evanjelia a presadzovať jeho princípy v každodennom živote človeka. V duchu kresťanského vnímania kultúry, ako ju definoval pápež Ján Pavol II.: „Kultúra je o ľuďoch. Je mierou humanistických ideálov.“

(Moje sprievodné slovo k výstave
20 rokov na ceste k duchovnej slobode,
otvorenej v Košiciach, átrium Teologickej fakulty KU, 19. 11. 2010.)