Cesta do hlbín parku

Kedysi sa mu hovorilo Park generála Petrova. Slávny sovietsky osloboditeľ s tým miestom nemal veľa spoločného, preto si ho Košičania pomenovali jednoducho „Veľký park.“ Rád som tam chodieval ešte v časoch, keď touto časťou mesta tieklo jedno z ramien Hornádu, nazývané Mlynský potok. To bola paráda! Sadol som si na breh, ponoril nohy do vody a pozeral sa na labute. Plávali až k Jakabovmu palácu, honosnému sídlu staviteľa Arpáda Jakaba, v ktorom v máji roku 1945 dočasne sídlil aj československý prezident Eduard Beneš. Odraz tejto magickej budovy postavenej v pseudogotickom slohu a obrastenej brečtanom, na hladine pokojnej rieky, bol tým najkrajším pohľadom, aký mesto poskytovalo mojím dychtivým chlapčenským očiam. Tam si pán prezident, ešte nevediac ako to celé dopadne, rozložil svoj hlavný stan, kým oslobodenie nedorazilo na ruských tankoch až do Prahy. „Slováci a Česi budú budovať svoju novú štátnu jednotu ako rovnocenní a rovnoprávni činitelia,“ sníval Beneš. Ale, to mu už šliapal na päty netrpezlivý Klement Gottwald, s neskrývanými vyhrážkami: „Národ, ktorý prekonal také ťažké skúsenosti nestrpí návrat predošlých politických pomerov ani len v zamaskovanej forme, nestrpí najmä, aby sa na vedúce miesta ku kormidlu štátu dostali tie sociálne zložky a ich politickí predstavitelia, ktorí tak hanebne zlyhali a zradili!“

„Nešťastný Edo,“ rozmýšľal som v tých zriedkavých chvíľach historickej nostalgie, pozerajúc na naše maličké a dočasné Hradčany, „už sa na teba chystal Klemo a ty si o tom možno ani nevedel!“ Potom udreli zlé časy. Komunistická elita mesta rozhodla, že Košice zbaví rieky, labutí, divých kačíc, pstruhov, rybárov aj člnkárov. Mlynský potok, toto najmalebnejšie mestské zákutie, osvietení nomenklatúrni aparátčikovia nemilosrdne zlikvidovali. Východoslovenské Hradčany tak prišli o svoju Vltavu, a mesto o podstatnú časť duše. Potok odviedli ako votrelca za košické humná a nahradili ho betónovou cestou, pomenovanou po prvom robotníckom prezidentovi ČSR. Vonkajší objazd starým mestom nesúci Gottwaldovo meno sa stal na dlhé roky smutným pomníkom provinčných kazisvetov, pre ktorých génius loci – duch miesta, nemal žiadneho významu. To bol koniec aj Petrovmu sadu, tak ako ho poznali starí Košičania a môjmu potulovaniu sa v ňom. Z vyhľadávanej oddychovej zóny sa stalo územie nikoho, útočisko pre nepríčetných, tulákov, feťákov, kaukliarov, bludárov, bezdomovcov, zlodejov a kadejaké iné podozrivé živly.

Vždy, keď som neskôr zablúdil do týchto končín, cítil som sa ako vydedenec vo vyhnanstve. Veľký park bol studený aj za najhorúcejšieho leta a tie čudné tváre sa z neho vynárali ako prízraky. Tak sa tam raz vynoril môj starý kamarát, kedysi skvelý výtvarník, vtedy žobrák, ktorého žena vyhodila na ulicu. Dostala ho pijatyka, alkohol mu vyryl do tváre ten plachý a zároveň tupý pohľad ošarpaných tulákov spred pražského Hlavního nádraží. „Daj nejakú korunu,“ oslovil ma milo, otrčiac špinavú dlaň. Býval to fešák, ale jeho zarastená tvár sa dnes ponášala skôr na kôru stromu ako na zrkadlo ľudskej duše. Rozmýšľal som, či ma spoznal, voľakedy sme dosť často vysedávali v lacných krčmách a preberali Picassové tvorivé obdobia. Najradšej sme mali samozrejme belasé, pretože náš životný pocit mal akúsi podobnú tragickú príchuť ako géniove figúry spred „rúžového obdobia.“ Prekliatie aj irónia, súcit i sarkazmus, pohyb a smrť, to boli veci ktoré Paliho vtedy najviac vzrušovali. Keď som ho vtedy v parku uvidel, došlo mi že svoj osud si načrtol už dávno pred tým, ako sa ocitol na ulici. Prepadnúť sa za živa do pekla, od toho naozaj delí človeka vždy len krôčik... Chcel som mu povedať čosi príjemné, láskavé a dôležité, ale akosi som nenašiel žiadne správne slová a tak to skončilo iba hrsťou drobných, ktoré som mu nasypal do dlaní. Kráčal som priamo k Jakabovmu palácu, ktorý sa mal stať opäť sídlom hlavy „nežného“ štátu, presnejšie vysunutou kanceláriou prezidenta Česko – Slovenska. Z temných hlbín desivého parku som sa presunul do zodratých neogotických múrov. Mesto si pre tento atraktívny účel vytypovalo jednu zo schátralých miestností, plnú holubieho trusu, zrejme v snahe nenarušiť Benešovskú tragickú tradíciu. Samozrejme, nič z toho nebolo a celý ten neslávny periférny projekt skončil do roka a do dňa. Aj keď si jeden primátor na čas urobil z Jakabovho paláca svoje reprezentačné stanovište, tomuto objektu sa nikdy nepodarilo uniknúť z dosahu studeného parku, ktorý ho vstrebal do svojich chladných a rozľahlých útrob.

Keď občas pretínam túto pochmúrnu zónu mesta od železničnej stanice do centra, najradšej nepozerám do strán, aby som si nepríjemnými spomienkami nenarušil rytmus dňa. Veď, čo ak bude príjemný a harmonický? Náhodné stretnutie s Palim by mohlo túto nádejnú vyhliadku skomplikovať. Myslím si, že bojovný duch generála Petrova vysal z tohto prekliateho územia všetku pozitívnu energiu a nasadil tam zvláštne asymetrické geomorfologické rezonancie, ktoré nepríjemne vibrujú v srdci každej citlivejšej povahy. Jednoducho, nehoda, dokumentujúca zraniteľnosť každého mesta. Ale sú v Košiciach „týpci“, ktorí veľký Mestský park navštevujú so zanovitou obľubou a prináša im vraj neskutočné potešenia, najlepšie v noci, potešenia tajomné a príťažlivé asi tak ako atmosféra Célineho románu Voyage au bout de la nuit (Cesta do hlbín noci). Kolujú legendy, že v tomto teritóriu už pár ľudí aj zablúdilo, zmizlo, niektorí boli zabití, alebo prizabití a ich priškrtené duše sa údajne v parku zúfalo zmietajú, prekliate a uväznené akoby v akváriu, z ktorého niet úniku – ani do neba, ani do pekla.

.