Košické vetrisko

Košice sú mestom vetrov a víchric. Od detstva si pamätám, keď som z kopcov dnešnej Terasy často púšťal šarkany, že tu duli neprestajne, skoro každý deň, v rôznej intenzite, zväčša z jedného smeru, len s nepatrnými variáciami. Niekedy oblúkom z Ukrajiny ponad Slanské hory, občas fúknu od západu, z Volovských vrchov, ale najčastejšie dujú vetry od severu, z oblúku Karpát, riečišťom Hornádu, cez Košickú kotlinu dolu k južným hraniciam, kde ich nakoniec pohlcuje unudená pusta. Tak sa Maďarsko stáva trvalým pasívnym príjemcom slovenského vplyvu, v tomto prípade vetrov. Ide o dar mimoriadneho charakteru, pretože je stabilný, neopakovateľný a nevratný. „Persze!“, tak je to, trvá na svojom aj Žoli, ktorého do tohto mesta kedysi dávno z jeho rodnej dediny pravdepodobne doviala nejaká veterná reverzia, anomália, ktorá ako základný dejinný faktor, vždy priniesla čosi nové. Dva rumy U Legionárov Žolimu osviežili pamäť a starý bojovník si spomenul aj na vetry, na ktorých sa ako chlapec vozil, brali ho vychudnutého mládenca letkom dole úzkou, aerodynamicky tvarovanou Hlavnou ulicou až k Dómu, ktorý sa jediný, podoprený váhou svojho gotického majestátu, odhodlal postaviť vetriskám do cesty. Žoliho obvykle počas jázd na divých vetroch sprevádzalo niekoľko slabšie lietajúcich kamarátov, vetry duli, pánom zrážali klobúky, slečnám dvíhali sukne a dámam brali slnečníky a občas vyvrátili nejaký ten strom...

Bývali to také veselé, divoké veterné jazdy v dobrej nálade, len mamám sa to veľmi nepozdávalo. „Hát počkaj fickó, teremtete, dovtedy budeš lietala vonka, až teba víter nekade bude zobrať a viacej ťa už, te jeden gazember, nebude!“, hrešila Žoliho babička s mimoriadne nekonvenčným slovníkom. Ale chlapec sa nebál, vyhrážka mu bola lichôtkou, ba tajne dúfal, že sa splní, že v jeden taký veterný deň po ceste zo školy zľahka povyskočí, vietor ho schmatne a „Viszont látasra, fijacskám...!“, teda dovidenia všetci. „Najdôležitejšie je vystihnúť správny okamih výskoku a to sa mi doteraz, kissfijam moja milovaná, nepodarilo,“ zveril sa mi raz Žoli a smutne sa obrátil k svojmu malému Budvaru. U Legionárov ho čapovali odjakživa a na znamenie toho, že nikto nevie, kde sa tu vzal, zavesil krčmár na steny obrazy legionárov, ktorí tiež väčšinou netušili, odkiaľ ich vzali a kam ich pošlú: Rimanov do Škótska, Francúzov do severnej Afriky. Košičanov do Ruska... Celé to však akosi zapadá do seba a vytvára znepokojujúco logický, tak trochu kabalistický, symbol nestálosti. „Vietor veje kam chce. Počuješ jeho hlas, ale nevieš odkiaľ prichádza ani kam ide. Tak je to s každým, kto pochádza z ducha,“ prízvukoval od nepamäti Lacibáči slová evanjelií a zaradil sa tak k tým, ktorí za vetrom vidia viac než len masu plynu rozhýbanú podľa termodynamických zákonov. „Vietor je beťár ukecaný “ upozorňoval Lacibáči, až kým sa načisto nepomiatol a nezamrzol na Bankove, pred tým však stihol prezradiť: „Stále nám čosi hovorí a najlepšie sa počúva v konároch stromov.“

Dosť intenzívne sa vraj k obyvateľom Košickej kotliny prihováral aj skrze stromy, ktoré po oboch stranách lemovali Hlavnú. Tie však už dávno v plnej kráse nestoja. Pár mesiacov pred príchodom Červenej armády obesili maďarskí fašisti na každý z nich jedného Košičana. V ten deň ale bolo bezvetrie...
V zime sa vetry menia na fujavice, ktoré zvyknú na niekoľko dní pochovať mesto pod snehom. Žiaci sa tešia, lebo sa nemôžu dostať do školy, vchody do panelákov obchádzajú dôležití mestskí policajti, zisťujú, kto má na starosti poriadok a vypočúvajú: „Ako to, že ste neodpratali sneh?“ „Jój neskoro som vstal, nevládzem, starý som, nebirujem, reuma ma ničí, nehnevajú sa prosím pekne páni policajti, šak ja sa polepším, len čo trochu zosilniem, včera som bol hore dlho do noci..!“
Ak sneh zamrzne a opäť sa spustí vietor, neradno vychádzať z domu. Na klzkom ľade nie je možné pohybovať sa inak, než v súlade so smerom prúdenia vzdušných más. V podstate stojí mesto na prahu epochálneho vynálezu veterných saní v týchto zemepisných šírkach, chce to len doladiť pár technických detailov a onedlho bude možno súčasťou povinnej výchovy Košičana kurz windsurfingu na zmrznutom snehu. Základné znalosti z meteorológie však, tak či onak, už má každý. Nie je možné nevšimnúť si, že zrazené vetvy stromov padajú vždy jedným smerom. Len budovatelia sídlisk neprejavili dostatok pochopenia k prírodným zákonom a tak na kopcoch v okolí mesta postavili mohutné obytné vetrolamy – paneláky. Keď prídu divé vetry, je v takom vetrolame vždy veselo. Gigantická vzdušná masa sa zaprie do jednej strany betónového vetrolamu, ktorý v základoch nenápadne zapraská. Každý jeden byt sa stane veterným tunelom. Všetky dvere sa na povel s treskom pribuchnú, nedostatočne privreté okná padajú na zem, sklo sa triešti, deti výskajú, babičky sa modlia. Nápor vetru nakoniec prejde a nastane ticho. Hrobové, až zlovestné...

Už niekoľko rokov sa obyvateľom sídlisk odporúča nechávať okná zavreté. V lete je potom dusno, nešťastník si povie, čert to ber, nadýchnem sa, okno otvorím a už tu máme vetrisko, beťára jedného, čupiaceho za Jahodnou a číhajúceho na svoju príležitosť! Občas to však ten nezbedný darebák preženie a privanie spoza kopcov aj to, o čo veľa ľudí v meste nestojí. Od Tatárov, cez Omodejovcov, Maďarov, Matúšov Čákov a Rákocziovcov po trenčianskych Turkov. Tí sa potom mestom preháňajú v mene všetkých revolučných vetrov.

Raz dávno sa stalo, že bolo v Košiciach veľmi dlho bezvetrie. Ľudia v meste posedávali v záhradných reštauráciách a udivene sa pozerali na nehybné slnečníky. Ako to, že ich nekmáše vietor? Prečo dolu ulicou neletia igelitky, papieriky a čapice? Zmätené vtáky (Košice sú najmä od októbra plné vrán) nenachádzali chuť lietať. Na okamih všetko stmavlo a stíchlo. V diaľke sa rozplakalo dieťa. A keď to už bolo na nevydržanie, zazvonil zvonček električky a vetriská zmizli a vrátili sa v podobe ľahkého vánku. Obloha sa vyjasnila a opäť zaznela ľudská reč. Z úst nebohého Lacibáčiho v takých chvíľach zaznievala ďakovná modlitba: „Boha jeho už budem dobrý!“ Lebo košické mestské vetry majú výrazný katarzný charakter. Na jednej strane priháňajú do kotliny čistý vzduch, na druhej ničomu a nikomu nedovolia zdržať sa dlhšie a všetko ženú preč. Sú symbolom neustálej zmeny a pohybu, princípu každého bytia. No povedzte, čím by boli Košice bez vetrov?


.