Košické figúrky

Keby mestá nemali svoje talizmany, asi by vymreli. Asi by sa na nich história vykašľala. Italo Calvino, taliansky spisovateľ, mal rád neviditeľné mestá, ľudí ktorí cestujú a ešte nepoznajú mesto, ktoré ich čaká na ceste, iba sa pýtajú, aký bude kostol, palác, mlyn, divadlo, bazár, trhovisko, školy, aké budú kasárne... Človek, ktorý podľa neho dlho jazdí na koni divokou krajinou, náhle zatúži po meste, ktoré sa mu zdá byť celkom na dosah, kde sa žiadna túžba nestratí. Napríklad také mesto Zemrude vraj mení podobu podľa nálady toho, kto sa naň díva. „Keď pôjdeš mestom, budeš si hvízdať a s nosom dohora sledovať vznášajúci sa spev vtákov... Ak pôjdeš s bradou sklonenou na prsia, s nechtami zarytými do dlaní, tvoj pohľad sa zapletie tesne pri zemi do kanálov, žúmp, zbytkov rýb a odhodených papierov...“
Košice majú so Zebrude veľa spoločného, aj tu je podstatné, v akej nálade sa mestom práve poberáte. Možno vychádzate z rybej reštaurácie Caravela a vtedy sa vám môžu Košice zdať ako rybársky prístav aj keď poriadnu rieku z mesta komunisti už dávno vyhnali a jej koryto premenili na hradskú. Ryby by sa mohli nachytať pred takými tridsiatimi rokmi ešte aj v blízkom Hornáde, dnes len ich mŕtvolky, dačo možno uloviť v nádrži Bukovec, nad mestom, inak len ak na Ružíne, priehrade ktorá je predsa len už trochu vzdialená od mesta. Do Caravely, vtedy jedinej vegetariánskej reštaurácii v Košiciach však chodieval svojho času Marcel, presvedčený a nekompromisný vegetarián a zvykol sa s personálom rozprávať o rybách, ktoré sa práve ponúkali na jedálnom lístku. Dal si smažene olivy plnené štipľavými papričkami, k tomu jeden opečený zemiak a zanietene rozprával o rybách... „Viete, my sme tu kedysi mávali super rybníky a v nich krásne ryby, zlaté, červené, strieborné, len tak na okrasu, iba si šantili a zabávali Košičanov, to boli zlaté časy mesta,“ vysvetľoval Marcel napichujúc si na vidličku neposlušné olivy. Čašníci, servírky, aj vrchný ho zvykli počúvať bez reptania, len pokyvovali hlavami, že veru, mohlo to byť pekné, ale oni sú mladí, na nič také nepamätajú... Hostia počúvali v nemom úžase, bez dychu, čo je to zač, filozof, odkiaľ prišiel..? Prosto, Marcel bol figúrka, ktorú si vyklonovalo samotné mesto na prahu slobody ako svoju akútnu potrebu. Alebo taký Košičan Jožo, prezývaný Seifert. Po celý život túžil získať Nobelovu cenu a rozhodol sa, že to skúsi cez kostolnú vežu. Dominantná severná veža impozantného košického Dómu je totiž nedostavaná, údajne sa v 16. storočí mecenáši nedohodli na podmienkach financovania tohto gotického chrámu a zostal nedostavaný. Jožko, literárne prezývaný Seifert dokonca raz dávno zverejnil v lokálnej tlači svoj architektonicky návrh, ako by sa veža mala dobudovať, ibaže nenavrhol odkiaľ vziať peniaze na projekt. A tak ho iba ukazoval, presnú štúdiu, po krčmách a občas mu za tu námahu niekto zaplatil pivo, či dva deci košického vínka Cassovia.
Kto by však nepoznal nebohého uja Imra, môj mestský talizman, obľúbeného žobráka, ktorý býval boháčom, ale všetko čo sa dalo prehral v kartách, v kasíne hotela Slovan a čo zvýšilo nehanebne prepil. Samozrejme s kumpánmi, takými povaľačmi, ktorí o sebe zvykli tvrdiť, že sú zo šľachtického rodu, ale boli to iba agenti eštébe, udavači, fízli a grázli. Komunisti ho volali síce ironicky „Gróf“, no občas mu s obľubou vystrojili nejaké prieky. Žena ho nechala, deti opustili a on sa iba tak pretĺkal medzi Dvanástimi apoštolmi a Jaltou, tu pivko, tam rumík, občas nejaké to umelecké číslo na Hlavnej ulici: „Dámy a páni, dnes vám zaspievam áriu z Aidy!“ Imro spieval bez hanby no strašne, hoci veril, že raz získa angažmán v milánskej La Scale. Získal však iba trvalé miesto na záchytke a raz, keď mal veľmi dobrú náladu a spievajúci kráčal nočným mestom, ktosi ho ovalil po hlave, zobral mu tri koruny z vrecka a nechal ho tak, ležať na ulici. Záchranka, ktorú k nemu ráno zavolali konštatovala iba: smrť. Ktovie, možno že práve tadiaľto viedla jeho cesta do vysnívanej milánskej Opery. Na pohrebe v Barci sa mu vraj zišla sama nóbl spoločnosť, vrátane vtedajšieho predsedu okresného výboru strany, aj šéfa jednotného národného výboru. Neviem naisto, či je to pravda, ale údajne sa spoločne s bývalými kulakmi, udavačmi, protištátnymi živlami a fízlami potom všetci spili na kare u Dvanástich apoštolov, ešte pred rekonštrukciou, keď sa v tej bohumilej krčme pľúvalo rovno na dechtom natretú doštenú podlahu. Ale ujovi Imrovi to už mohlo byť jedno.
Spomínam si na deda Deža, vždy ohodeného, kravata, sako, zvykol si pýtať absint v starom Salkáze, keď absint nemali, popíjal fernet a veľmi smútil. „Toto je koniec dobrých starých časov,“ upozorňoval ma pri kávičke, ktorú sme spoločne tak radi popíjali kedysi u Meinla. V parku si zapálil smradľavú fajočku, napchal tarasbuľbom, ja som si dal vytrasenú Detvu a on spomínal. Bol to taký živý kôš spomienok, rád som ho počúval, vyznal sa v Židoch a remeselných cechoch. „Taký Újházy, jó ember, mal obuvníctvo, ale vyznal sa vo všetkom, stolárčil, rámarčil, garbiarčil, z dobrej poctivej rodiny bol, potom ich všetkých, celú jeho rodinu zviezli na hlavné námestie, nákladniakmi pozvážali do dobytčiakov a nimi do koncentrákov, rovno do plynu. Jakub Újházy sa kdesi zaplietol cestou na korbu nákladniaku a už nikdy svoju rodinu nevidel. Prežil, ale smútil...“ Ujo Dežo bol ako živá kronika, vedel všetko a o každom. Zomrel v chudobinci a vraj si pýtal namiesto farára poriadny silný sivar. Doniesli mu lacnú vyvetranú ruskú cigaru, nejakú machorku, potiahol si z nej a zahodil ju: „Svinstvo, chcem Havanu, doneste mi Kubánsku!“ Keďže sa rozčúlil, kamaráti ho chlácholili, aby sa na staré kolená uskromnil, Havana je drahá a aj tak ju nedostať, niekto mu vtlačil medzi zmodrané pery populárnu cigaretu Bystricu – „Len si poriadne potiahnite Dežibáči, aby vám zostalo aj na cestu do neba...“
A on ťahal, poťahoval koľko vládal, z uší sa mu zadymilo, až dušu vypustil...

Každé mesto má svoje rázovité figúrky a keď je to mesto neveľké, provinčné, iba sa rozpínajúce, akým boli Košice ešte pred štyridsiatimi rokmi, jeho charakteristické postavičky sa nedajú zabudnúť. Bolo ich veľa, pamätám len niektore. Nikto ich nezaznamenal do novín, kroník ani do honosných dokumentov zdobiacich archívy a predsa žijú svojim životom, bez ohľadu na to, čo sa rokmi prihodilo a časom pominulo. Slovom, také malebné košické figúrky.

.