Motto: "Títo občania, predkovia mojich predkov, bránili svoje mesto nielen proti nepriateľským nájazdom koristnických družín dobyvateľských vládcov, ale bránili a ubránili ho aj pred nebezpečnejším nepriateľom, ubránili ho pred vnútorným nepriateľom ľudstva, zlými maniermi, lenivosťou a nezodovedným darebáctvom. Toto mesto s uzavretou priestorovou skladbou, nízkymi a vyskokými ostrými vežami, štítovými strechami, jednotným, pevným a sebavedmým spoločenstvom, povstalo zakaždým veľmi tvrdo proti všetkým, čo kedykoľvek zaútočili na jeho vnútornú harmóniu."
Sándor Márai, Košická pochôdzka, 1940
Sedíme oproti sebe, na malom námestíčku, kde sa križujú tri staré košické ulice. Pozeráme si do očí. Dialóg prebieha nebadane, v inej časopriestorovej dimenzii, ale my sa počujeme dobre. Sadol som si do prázdneho kresla bez dlhšieho váhania, veď tak akosi to chcel autor tohto súsošia, slovenský Maďar Péter Gáspar. Svoje dielo nazval Dialóg a súsošie poňal ako trojrozmernú pozvánku k debate v mestskom exteriéri, okrem plastiky spisovateľa ponúkli aj prázdnu stoličku pre náhodných okoloidúcich. Chce to len počúvať za mlčaním, nebáť sa strnulého bronzového ticha a zmobilizovať predstavivosť. Humanista, básnik, spisovateľ, publicista, esejista, filozof, citlivý pozorovateľ zániku usporiadaného meštianstva a nástupu novej doby nových hodnôt v boľavom svete kríz a vojen, o čom vydal bohaté umelecké svedectvo. Európan zmietaný poryvmi času, tragickými pádmi a bolesťami stredoeurópskeho priestoru. Ľudského, kultúrneho, politického. Jeho dielo, počítajúce takmer päťdesiatku kníh, básnických zbierok, románov a štúdií, divadelných hier, množstvo beletrizovaných spomienok, cestopisov, fejtónov, prekladov, po polstoročí svet opätovne objavuje a žasne. Každé nové vydanie niektorej z jeho kníh sa stáva okamžite literárnou senzáciou v Európe aj mimo nej. Na Slovensku zatiaľ nie, ale už sa blýska na lepšie časy. Košická kultúrna verejnosť stále citlivejšie vníma skutočnosť, že jedným z najväčších a v súčasnosti hádam najprekladanejších svetových spisovateľov je Sándor Márai, košický rodák, ktorý si svoje milované mesto po celý život starostlivo uchovával v srdci a dával mu väčší či menší priestor v každom svojom diele. Ambícia Košíc stať sa v roku 2013 Európskym hlavným mestom kultúry je vynikajúcou príležitosťou pripomenúť nášmu svetu, že jeden z jeho literárnych géniov pochádza z prekrásneho a historicky vznešeného mesta Košice.
Návrat s piskotom
Keď v decembri roku 2004 v Košiciach slávnostne odhalili sochu slávneho rodáka Sándora Máraiho, dôstojnosť tohto aktu narušil piskot a protesty časti zhromaždených. Neprišli sa pokloniť majstrovi, ale pokričať si na Katalin Sziliovú, predsedníčku maďarského parlamentu, ktorú na slávnosť sprevádzal podpredseda vlády Pál Csáky. Využili príležitosť, aby významnej predstaviteľke Maďarskej republiky dali najavo, čo si myslia o neúspešnej vládnej kampani Budapešti, vo veci referenda o dvojitom občianstve pre zahraničných Maďarov. Hoci Sándor Márai vo svojom pohnutom živote zniesol veľmi veľa, asi by ho pohľad na rozčúlený dav nepotešil. Možno to ani nemuseli byť košickí Maďari, ale opozičníci zo Zväzu mladých demokratov – Fidesz, ktorí si vyliali zlosť na pani Sziliovej. Hoci pískali, na pietnej dôstojnosti aktu odhalenia súsošia to nič neubralo. „Márai bol prísny nielen iným, ale aj sám k sebe,“ povedala šéfka budapeštianskeho parlamentu, „nikdy v živote neohol chrbát, radšej sa vzdialil, aj keď mu odlúčenie spôsobilo obrovskú bolesť. Preto mám radosť, že sa dnes mohol vrátiť nielen domov, do svojich rodných Košíc, ale tiež do našich sŕdc a duší.“ Ani P. Csáky nebral neželanú demonštráciu na vedomie: „Bolo už neudržateľné, že všade na svete Sándora Máraiho uctievali a odhaľovali mu pamätné tabule, ale v rodnom meste nemal žiadnu sochu!“
Umelec aj kritik
Iniciátorom myšlienky postaviť Máraimu pamätník bol okrem skupiny Košičanov, sústredených okolo Košického občianskeho kruhu (KOK) najmä bývalý maďarský generálny konzul v Košiciach Gyorgy Varga. Na jeho popud vyhlásil košický Maďarský spoločenský dom (resp. KOK) verejnú zbierku, ktorá zhromaždila od rôznych darcov (prispela maďarská i slovenská vláda) takmer milión korún. Vďaka tomu majú dnes Košičania na rohu Mäsiarskej ulice originálny pamätník, ktorého sa môžu stať, ak s vierou a angažovane vstúpia do dialógu, živou súčasťou. Možnosť sadnúť si v tichosti s Máraim a porozmýšľať o jeho tvorbe a živote stojí za to. Najmä ak dlhé polstoročie totalitného režimu naň ako nezmieriteľného demokrata, liberála a humanistu uvalilo prísnu kliatbu a väčšina stredoeurópskych krajín jeho meno vyškrtla z učebníc aj encyklopédií. Napriek tomu, že západná časť tohto sveta mala jeho dielo vo veľkej úcte. Maďarsky píšuci Košičan sa stal neúprosným kritikom totalitných režimov, ktoré uvrhli jeho rodnú krajinu do izolácie. Hoci Košice opustil a vydal sa do sveta už v mladom veku, rodnému mestu venoval veľa zmienok vo svojich knihách, ba dá sa povedať, že spomienky na mladosť strávenú v rodnom meste, v ktorom sledoval zánik tradičného meštianstva a hodnôt s ním spojených, prestupujú celým jeho pozoruhodným dielom. Zo vzťahu k mestu sa vyznáva v beletrizovaných memoároch Vyznanie mešťana, Košice sú prítomné aj v historickej dráme Košický mešťania, v úvahe Košická hliadka, i v románe Žiarlivci. Máraiho tvorbu však nemožno lokálne zužovať, je spätá s celou Európou, ktorej sa cítil zosobnením. Vo svojich najznámejších knihách Sviece horia do tla, Zem, zem, či Odkaz Ester sa prejavuje ako vynikajúci pozorovateľ, brilantný štylista, majster bravúrneho jazyka, drobnokresby a detailu, schopný s pozoruhodnou eleganciou zachytiť aj najnepatrnejšie pohnutia ľudskej mysle. Spôsob akým zmapoval tragickú pred a povojnovú európsku epochu 20. storočia zostáva veľkou inšpiráciou pre tvorcov z mnohých umeleckých oblastí. Patrí k ním aj dvoma oskarmi ocenený režisér Miloš Forman, ktorý si jeho knihu Sviečky horia do tla vybral ako predlohu pre natočenie filmu.
Tragický životný príbeh
Sándor Máriai, vlastným menom Alexander Grosschmidt sa narodil sa narodil 11. apríla 1900 v Košiciach, študoval v Budapešti, od roku 1923 žil striedavo vo Francúzsku a v Nemecku., Pracoval ako dopisovateľ niekoľkých maďarských novín a pražského listu Prager Tagblatt, ako publicista dôsledne mapoval pohyby a zmeny na európskej scéne a na tomto rušnom pozadí koncipoval aj svoje literárne diela. V tom čase už pracoval na prvých prekladoch diela Franza Kafku, s ktorým ho často porovnávali. Po roku 1928 žil v Maďarsku, odkiaľ v roku 1948 emigroval do Švajčiarska, neskôr Talianska a v roku 1952 odišiel do USA, kde v New Yorku pracoval v redakcii vysielača Slobodná Európa. Nasledovalo ešte niekoľko pobytov v Taliansku, od roku 1979 sa však natrvalo usadil v Spojených štátoch. Po náhlej smrti svojej manželky a neskôr i adoptívneho syna upadol do hlbokých depresií a 21. februára 1989 v San Diegu spáchal samovraždu.
Príloha:
http://www.kosice.sk/article.asp?id=1303
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.