Skôr ako zhasne fajka

Človek je so svetom, v ktorom žije spojený putom jednoty a cíti neobyčajnú radosť, pokiaľ ju nájde, pretože si začne uvedomovať vo svojom okolí seba. Táto myšlienka z diela indického básnika Rabíndranátha Thákura sa mi vidí byť dobrým úvodom k dnešnej úvahe na tému smrti. Poviete si, otrasná téma a je to naozaj tak. Veď čo môže byť neotrasné na definitívnom konci bytia? Keby v pondelok nebolo sviatku Všetkých svätých a s ním Pamiatky zosnulých, bol by som si tento námet odpustil. Už Lewis Thomas, najliterárnejší vedec z tých najracionálnejších, ktorí sa venujú esejistike (a ktorého vždy čítam priam s hedonistickým potešením) označil každé náhodné stretnutie so smrťou za nevkus a šok. Napríklad taký zabitý pes, či mačka na ceste, doslova to človeka uráža, tá nehybnosť, ten nehorázny koniec! Je to šok, kombinovaný kusom smútku, nad ktorým vládne údiv. Aké nevhodné je uvidieť mŕtve zviera na ceste, aké urážlivé! Fakt, viditeľná smrť, nech sa odohráva kdekoľvek, je nepatričná. Nehodí sa do výhľadu, pretože aj keď vieme, že všetko živé umiera, neberieme to zvyčajne doslova. Sme náchylní myslieť si, že ide o akúsi fantastickú abstrakciu, ktorá sa nás síce dotýka, ale nemáme s ňou nič spoločné. Veď my predsa žijeme! Biológ Lewis hovorí o tom, že na svete žije miliarda miliárd druhov hmyzu, z nej väčšina len jeden deň. Svoju večnosť merajú svojou dennou mierou a keď zmiznú, vôbec o tom nevieme a vôbec sa nás to netýka. My totiž svoju večnosť odmeriavame svojsky, rozšafne, teda ľudsky, teda dosť chladne a nezúčastnene. Na rozdiel od hmyzu však o týchto svojich spôsoboch vieme a občas nás aj hnevajú. To keď sa niekedy myšlienka na smrť a na koniec života stáva neodbytnou, pretože sa nečakane a nevhodne pripomenula a infiltrovala do nášho vedomia.

Čosi také sa mi stáva vždy, keď o takomto čase zájdem na cintorín. Je to programovaná záležitosť, ktorú si spoločnosť dokázala sofistikovať do podoby akéhosi všeobecne akceptovaného rituálu, o ktorého zvláštnosti, nevhodnosti, či nevkusnosti sa už nehovorí. Čo je naordinované, to je prijateľné! Preto sa vo vymedzenom čase húfne vyberáme na hroby svojich blízkych. Takéto stretnutia so smrťou zvyčajne zahmlievame dojatím a nostalgiou, spomienky svojim zvláštnym éterickým životom totiž zastierajú fakt pominuteľnosti s neobyčajnou dôraznosťou. Keď tak stojím zoči-voči smrti, stále intenzívnejšie si uvedomujem, že času je málo. Že nim nemožno plytvať, na nepodstatné veci. Pritom je vesmíru i mne jasné, že času je toľko, koľko treba na dotiahnutie vecí života. To sú tie, v ktorých sa pomaly možno pripravovať na smrť. Smrť má času dosť, život len zlomok okamihu. Ten by bolo dobré využiť aj na prípravu k odchodu. Vždy je ho dosť na odchod, no tak málo na lásku! Človek by chcel ešte chvíľu milovať život, ale dá sa to? Fajka zhasla. Hustý sivomodrý dym, tá metafora času a pominuteľnosti bytia, sa rozplynul. Zmizol. Akoby som sa stratil s ním. Istá časť môjho ja sa stratí po každej takejto chvíli stretnutia so smrťou. Zostáva telo a tá časť mysle, ktorá už dávno vedela, že času je málo a treba ho lepšie, starostlivejšie využiť. A predsa, aj keď je času málo, stihnúť sa dá všetko.

Pred časom, sám hospitalizovaný, stál som pri lôžku na ktorom spočívalo paralyzované telo jedného mladého človeka. Nedávno sa ocitol na pokraji smrti a teraz sa z tejto desivej chvíle preberá. Je to pomalé, ťažké, boľavé precitanie, ktoré on sám pozoruje s jasnou mysľou. Aký bol ten moment, tesne po upadnutí do kómy? „Videl si žiarivé biele svetlo na konci tunela? Stúpal si k nemu cez prekážky, vyhýbajúc sa zlým démonom, ktorý ťa chceli kamsi strhnúť? Videl si sám seba…?“ Nevidel, nestúpal. Bolo len nič, a opäť nič, ani svetlo, ani vzdych, ani myšlienky. Zastal na prahu a akási sila ho vrátila späť. „Že tam niečo je, o tom ma presvedčil práve ten fakt, že som sa vrátil,“ povedal s chabým úsmevom. Nevládny, ale plný nádeje, zašepkal: „Niečo tam je, aj keď ti fajka zhasne a dym sa stratí a vôňa zmizne“ .

Viac buď nevedel, alebo neprezradil. Nie, nehodilo sa naliehať. Len si predstavme, aké je to pre každého z nás milosrdné, vedieť sa spontánne povzniesť nad koniec času a nepodliehať panike zo smrti!