Sebavedomie, vec verejná

Otázka národnej, kultúrnej i štátnej vízie Slovenska, ani po našej integrácii do EÚ nestráca na aktuálnosti. Práve naopak. Ak nechceme donekonečna blúdiť v labyrinte indiferentného konformizmu, ak chceme vidieť ďalej, za horizonty súčasného i nastávajúceho času, poznačeného zjednocovaním Európy, musíme rozmýšľať aj o našom miestne v nej, o našom vklade do spoločnej pokladnice civilizačných hodnôt, ale aj otvorene hovoriť o našich pocitoch, komplexoch, omyloch, sklamaniach, nevýhodách a iných, viac, či menej skrytých problémoch. Nielen ekonomických, ale i ľudských, takpovediac mentálnych, ku ktorým možno prirátať i otázku zdravého, produktívneho, perspektívneho, individuálneho i národného sebavedomia.

Boľavé vytriezvenie

V časoch československej totality, počas dlhého komunistického polstoročia rôzne negatívne a rozporuplné národné stereotypy v krajine síce skryto, no nebezpečne prezrievali. Hrozili nielen stratou národnej identity väčšiny obyvateľstva spoločného štátu, ale tiež jeho deštrukciou, čo sa neskôr, po novembri 1989 zreteľne prejavilo. Sebapreceňovanie, sebapodceňovanie, pocity ohrozenia, nedôvera k susedom, k modernizácii, obraz nepriateľa, xenofóbia síce prenikli do každej národnej kultúry 19. a prvej polovice 20. storočia, no národy, ktoré žili v demokratických krajinách, sa s týmito rizikami po druhej svetovej vojne slobodne vyrovnávali, otvorene o nich diskutovali, jasne definovali ich ohraničenú časovú podmienenosť. Mohli si tak nerušene posilňovať občiansku hrdosť, tolerantný postoj k odlišnostiam a okoliu, ako aj pocit vlastnej a pozitívnej perspektívy v západoeurópskom priestore. Súčasne kládli dôraz na tie historické tradície a hodnoty, ktoré spájajú, nie rozdeľujú. Národy strednej Európy (s výnimkou Rakúšanov) nemali možnosť absolvovať takúto slobodnú sebareflexiu. Ich životu dominovali absurdné heslá, zjednodušujúce skutočnosť na obraz ideológie, ktoré sa menili na prázdne frázy. Racionálne, vecné uvažovanie bolo potlačované deklarovanými heslami, memorovaním marxistických poučiek, skepsu nahradilo prehnané, ničím nepodložené, umelé budovateľské sebavedomie, zodpovednosť sa podriadila prospechárskemu utilitarizmu, slobodné rozhodnutia podliehali zložitej sústave príkazov a zákazov. Kvalitu potlačila do pozadia kvantita, namiesto serióznych argumentov sa používala manipulácia, demagógia a skreslené štatistiky, ilustrujúce nejestvujúce úspechy. Vytriezvenie, ktoré prišlo po novembri 1989 zasiahlo negatívne celú spoločnosť a ťažko poznamenalo sebavedomie väčšiny ľudí. Byť občanom druhoradého štátu, so zlou povesťou, izolovaného od okolitého, vyspelejšieho sveta, už beztak pošramotenému sebavedomiu neprospelo. Dozrievanie samostatného Slovenska pre integrovanú Európu bol preto a stále je nielen ťažký, zdĺhavý, ale i boľavý proces. Na ceste k demokracii sa musela upevňovať najmä dôveryhodnosť krajiny, schopnej čitateľných krokov a postojov. Svet nás veľmi pozorne sledoval a závery si robil nie podľa politických deklarácií, ale konkrétnych činov. Až do roku 1998 však naša štátna reprezentácia konala činy, ktoré vzbudzovali v demokratických krajinách nevôľu a dlhodobo nás diskvalifikovali zo spoločenstva vyspelých štátov. V takejto spoločenskej atmosfére a geopolitickej situácii občianske sebavedomie na Slovensku logicky stagnovalo, čo bezpochyby zle vplývalo aj na upevňovanie sebavedomia jednotlivcov. Pocit národnej hrdosti sa stal zväčša politickou agendou niektorých strán a len málokto z demokraticky zmýšľajúcich, najmä mladších ľudí, bol ochotný identifikovať sa s národom a jeho štátnou reprezentáciou. Pozitívny posun v tomto smere nastal až po našom začlenení sa do EÚ – integrácia sa stala rukolapným dôkazom o našej historickej príslušnosti k Západu. Aby však mohlo dôjsť k celoplošnému upevneniu individuálneho, občianskeho i národného sebavedomia, musí Slovensko absolvovať ešte zložitú cestu spoločenských reforiem a sociálnej transformácie, tak aby sa každý občan mohol na svoj štát nielen odvolávať, ale i spoliehať, ako na záruku svojich primeraných životných istôt. Individuálne sebavedomie ešte nepreniklo do kolektívnej formy, ešte stále je skôr ojedinelým úkazom.

Sebavedomie ako proces

Posilňovanie sebavedomia je proces. Nemalo by sa zamieňať so stratou schopnosti citlivo vnímať realitu, ani s agresívnym presadzovaním osobných ambícií. To čo nazývame zdravím sebavedomím nemôže byť sebectvom, ani skresleným obrazom „hrdého“ národa, ktorý si vynucuje svoju pozíciu. Na druhej strane je dôležité vedieť o sebe vydať svedectvo, vedieť sa predať v dobrom, hoci aj lepšom ako skutočnom svetle, pretože skutočnosť je premenlivá a čas dynamický. Niet pochýb o tom, že sebavedomie môže byť pre úspech krajiny rovnako ak nie aj dôležitejšie ako politicky presadzované reformy. Dobrá reputácia spoločne s dobrým obrazom dokážu inšpirovať k pozitívnym pohybom celú spoločnosť. Proces upevňovania sebavedomia si vyžaduje robiť dobré veci, pretože tie prinášajú dobrú povesť, dobrý obraz, dobrý kredit... O to sa však nemôžu starať iba ojedinelé úspechy našich športovcov, prípadne umelcov, ale aj štedrejšie investície štátu do vedy, vzdelávania, propagácie, cestovného ruchu, marketingu, reklamy, komunikácie, slovom do vylepšovania kvality populácie a imidžu krajiny. Má to potom veľmi praktické dôsledky: dobrý obraz o nej priťahuje investorov, zlacňuje úvery, láka turistov a posilňuje sebavedomie miestnych občanov. Pretože každý občan v demokratickej spoločnosti má právo žiť v krajine s dobrou povesťou. Odtiaľto je už len krok k vlastenectvu, ktoré nie je výsledkom propagandy, ale prirodzeného vývoja človeka. Pozoruhodným príkladom ilustrujúcim našu tému bol nedávny let čínskej rakety Dlhý pochod II., ktorá vyniesla na orbit vesmírny modul Sen – čou s kozmonautom Jang Li – veiom. Skeptici by mohli namietať, že to zbytočná akcia uskutočnená na báze zastaralých a odpozorovaných sovietskych technológii, ktorá svetu nič užitočné neprinesie, ale pre Čínu to bol veľký okamih. Mimoriadna udalosť, pretože vstúpila do exkluzívneho vesmírneho klubu k Rusku a USA. Každý Číňan, ktorý sa o tomto vesmírnom dobrodružstve dozvie, bude mať pocit hrdosti na to, čo jeho vlasť dokázala a čo všetko ešte dokáže. Raketa sa takto stáva nástrojom upevňovania sebavedomia miliónov Čiňanov, aj ich krajiny. Možno trochu úsmevné, ale nie hlúpe. Nie každá vec, na pohľad neužitočná, je takou naozaj. Keď Eiffel postavil svoju vežu uprostred Paríža, čelil tvrdej kritike významných osobností, odsudzujúcich železné monštrum v metropole vkusu a umenia. Časom sa toto monstrum stalo najznámejším symbolom nielen technickej vyspelosti svojej doby, ale aj samotného mesta nad Seinou. Veža sice odporovala stáročnej idei výtvarnej krásy, ale postavila proti nej novú hodnotu, ktorá potom dobyla celý svet: hodnotu funkčnú. Eiffelovke dnes popularitou aj návštevnosťou vážnejšie nekonkuruje ani katedrála Notre – Dame, ani slávny Louvre. To však neznamená, že by sa Slovensko, pri upevňovaní svojho sebavedomia a vylepšovaní obrazu o sebe malo zamerať na realizáciu gigantických zbytočností. Na druhej strane by možno hocijaký výnimočný imidžový projekt nepôsobil tak giganticky zbytočne, ako predvádzanie sa našej politickej reprezentácie, s obľubou narábajúcej s frázami. Myslím si, že posun od sebavedomia jednotlivca k sebavedomiu národa a krajiny skôr zabezpečia osobnosti kultúry, vedy, umenia, skôr celebrity šoubyznisu, ako štátni prominenti.

Viac pravdivej komunikácie

Podľa viacerých prieskumov špecializovaných agentúr sme v rebríčku národnej hrdosti, na rozdiel napríklad od Poliakov, či Maďarov, hlboko pod európskym priemerom. Dôvodov je viacero: periférna poloha a s ňou súvisiaci, akýsi „geosociálny“ komplex druhoradosti, stále zaostávajúca ekonomika, krátkotrvajúca štátnosť, dlhodobo podradnejšie národne postavenie v rámci Uhorska, neskôr aj Československa, ale sú to aj subjektívne, mentálne sklony Slovákov: negativizmus, sebectvo, hrubosť, závisť, strach, nenávisť, nízke právne aj občianske vedomie, slabá politická kultúra, uzavretosť, pasivita, sklony k konzervativizmu, nekritické uprednostňovanie trvalých istôt, obavy zo zmien, chamtivosť, ničím nepodložená pýcha, zbožňovanie samozvaných autorít, bezvýhradný obdiv moci a majetku, podliehanie emóciám, nábehy na depresie, atď. To všetko skôr definuje labilný národný charakter ako nabáda k sebavedomiu, samozrejme česť výnimkám. V globalizujúcom sa svete presýtenom informačnými technológiami sa tieto črty stávajú veľmi rýchlo celosvetovým fenoménom, nemožno ich utajiť nemožno sa ani dosť dobre izolovať. Možno ich však strategicky skúmať a hľadať cesty, ako presadiť sebavedomie do každodenného života politikou presýtených občanov Slovenska. Základom je sústavné, pravdivé, primerané informovanie, teda aj nepretržitý komunikačný tok vo vnútri i navonok, motivácia k väčšej občianskej angažovanosti, dôsledná práca s verejnosťou na všetkých úrovniach, cieľavedomá, pravdivá no optimistická (najmä audiovizuálna) prezentácia krajiny, jej predností a jej umenia, nepretržitý vplyv výnimočných a mienkotvorných osobností. Na verejné tribúny, najmä prostredníctvom médií, by sa mali vrátiť ľudia disponujúci prirodzenou autoritou, menej politickí angažovaní, no viac mienkotvorní, predovšetkým skutoční intelektuáli (bez dehonestujúceho zafarbenia tohto slova) a publicisti, schopní precízne aj zrozumiteľne formulovať stanoviská ozrejmujúce všetky aspekty života v spoločnosti, transformujúcej sa na demokratickú, trhovú, občiansku a otvorenú.
Tibor Ičo