Noc je teplá, vlhká, príjemná. Apríl na pobreží Patraikos kolpos rozvoniava pozdnou jarou, všetko žiari vo svetle hviezd. Kráčam pešou zónou prístavného mesta Patra, ktoré šumí nespočetnými hlasmi rozosmiatych ľudí. Sedia v prútených kreslách rovno na ulici, popíjajú mliečne sfarbené ouzo zmiešane s vodou, alebo sa len tak ležérne opierajú o výklady plné lacného tovaru zo všetkých končín sveta. Alebo sa ponáhľajú na druhú stranu, k prístavu, privítať pútnikov zo severu aj z juhu, z východu i západu veselým balkánskym pokrikovaním. Patra je križovatkou sveta. Mesto rozložené v útulnej a bezpečnej Patraskej zátoke, ktorá je vlastne ústim mohutného Korintského zálivu, oddeľujúceho pevninskú Hellas od polo ostrovného Peloponnesu, prežíva svoj všedný každodenný večer. „Árista!“, skríkne mládenec vedľa mňa a s obdivom zapíska a akosi zasyčí v ústrety čiernovlasej kráske kráčajúcej okolo. Krásna Helena, akoby si koledovala o únos Parisom. Spontánne vyjadrené uznanie dievča očividne poteší, usmeje sa a kývne na pozdrav. Árista znamená výborne. Občas sa ozve zahvízdanie s pokrikom: „Zitó“, alebo: „Pós íste!“, (nech žijete, ako sa máte) čo tiež súvisí s ženskou krásou, ktorej sa tu skladajú verejne a nahlas všetky možné poklony. Cestou k prístavu ma čaká ešte prechod cez rušnú križovatku kde sa to hmýri ako v úli. Motorky sa miešajú s chodcami, medzi ktorých sa neprestajne zavrtávajú automobily, autobusy, naložení pouliční predavači. Je deväť hodín večer, najlepší čas na zábavu.
Rovno z centra mesta kráčam v ústrety obrovskej lodi s modrou hviezdou na žltom pozadí, ktorá sa vypína do neuveriteľnej výšky. Poplávam so spoločnosťou Blue Star Ferries, z Patry na západnom Peloponneze cez Igoumenitzu na severe, priamo do Benátok. Na deväťposchodovej lodi Blue Sky, najväčšej z modrej flotily spoločnosti Strintzis Lines. Rýchlosť 24 uzlov, maximálny počet cestujúcich 1100, kapacita garáži - 600 vozidiel. Boarding Pass, modrý palubný lístok ma stál 14 600 drachiem. Aj tak mám šťastie. V sezóne stojí vyše 25 tisíc drachiem. Do útrob tohoto obrovského trajektu sa ponárajú kamióny, autobusy, automobily a po strmých schodoch noví pasažieri. Lodná siréna hlási poslednú hodinu pred vyplávaním. Na siedmom poschodí sa väčšina cestujúcich rozchádza do kabín, skromnejší cestovatelia ako ja vystupujú na ôsmu palubu, do otvoreného priestoru, kde strávime 33 hodín plavby, pod šírim nebom. Pofukuje svieži vetrík od juhu. Teplota mora 18 stupňov, vzduchu 24. Doma je údajne nejakých osem stupňov nad nulou, zima a vietor. No skôr ako si to užijem, čaká ma vyše tisíc kilometrov plavby Iónskym a Jadranským morom.
Maíste kalá, majte sa dobre, Gréci a Grécko, marési, mám vás rád! Steward s viac úprimným ako profesionálnym úsmevom ma víta slovami: Kalispéra, oríste!, dobrý večer, vstúpte. (Doparoma, naozaj z tohoto jazyka pochádza aj moja reč?). O polnoci siréna zakvíli naliehavejšie a dlhšie ako predtým a motory veľké ako poschodové domy spustia nepredstaviteľný rachot. Kolos ležiaci na vode sa otrasie ako žrebec pred jazdou. Z ôsmej paluby mám celý prístav ako na dlani. Životom kypiaca Patra si odchod Blue Sky nevšíma, iba ja s úžasom hľadím z tej výšky na svet pod sebou, na svet, ktorý sa mi vidí byť neskutočný. Viac víziou ako realitou sú aj vysvietené staré Benátske pevnosti na oboch brehoch zátoky, od stredoveku chrániace vstup do prístavu. Dobrých desať metrov vysoký bok lode sa pomaly odráža od brehu, padá jedno kotevné lano za druhým, napokon posledné vlastnými rukami odviaže prístavný navigátor, chvíľu ho pridrží, nasmeruje kurz tisíce ton ťažkého monštra a zrazu sme na otvorenom mori. Z člnov, lodičiek a lodí hlboko pod nami, ktoré pripomínajú krajinu Liliputáncov, nám mávajú na pozdrav. Siréna kvíli stále silnejšie. Paluba, na ktorej by sa smelo mohol odohrať aj menší futbalový zápas, sa zakýva, čo zisťujem podľa mihajúceho sa horizontu. Vietor je však chladnejší a vlhší, noc temnejšia. Palubný rozhlas, v ktorom neustále vyhrávali grécke buzuky sa naraz odmlčí, zachrapčí a ženský hlas oznamuje grécky, nemecky, taliansky a anglicky, že sme vyplávali a práve prechádzame úžinou medzi ostrovmi Lefkada a Kefalonia. Ešte pár svetiel a potom už len hviezdy a žiarovky nad palubou.
O poschodie nižšie na siedmej palube sa odvíja obvyklý film o cestovaní na veľkej lodi. V herni rachotia hracie automaty, rozosmiatym Talianom sa sypú do vreciek drachmy v minciach, pol kila za dolár. Recepcia, zmenáreň, detský kútik, kaviareň, jedáleň, bystro, bar, luxusná reštaurácia, bežná reštaurácia, dlhočizné chodby s kajutami pre zámožnejších. V lodnom kine dávajú honkongský trhák Rómeo musí zomrieť!, na obrazovkách rozvešaných zo stropu na každom kroku bežia reklamy a staré grécke filmy. Och, keby tak dali gréka Zorbu s Anthony Quinom, želám si úpenlivo, ale sú to len také limonády, otravné slaďáky z päťdesiatych rokov. Popíjam Amstel z malej plechovky za 90 Sk (v prepočte) a rozhliadam sa po tvárach. Čo je pre mňa sviatkom a dobrodružstvom, to je tu bežná cestovná rutina. Gréci, Taliani, Nemci, Holanďania, Američania, počujem aj ruštinu, Francúzi, Španieli… a jeden Slovák, Košičan. Vlastne, boli sme dvaja od nás. Jana spala na karimatke v chodbe na medzipalubí. Identifikovala ma podľa knižky Kráľovská jóga, ktorá ma sprevádzala po Grécku a čítal som si ju aj v kaviarni a potom niesol pod pazuchou hore, na svoju palubu, kráčajúc okolo nej. Pekná blondínka s tmavými kruhmi pod očami. Vracala sa zo slovenského pracovného tábora kdesi na brehu zálivu Lakonikos, doslova na konci sveta a mala toho plné zuby. „Drina od rána do večera, pomaranče, mandarínky, citróny, jahody, melóny, paradajky, broskyne, práca aj cez víkend a to všetko, dvanásť hodín denne, za 150 korún v drachmach.“ Vďaka Albáncom a Rumunom práca zahraničných zberačov neuveriteľne zlacnela. Slováci, aj keď v malom počte, hrali len druhé husle vo všetkých kategóriách na poliach, v sadoch i v reštauráciách. Jana sa rozhodla po ťažkom mesiaci skúsiť šťastie v Taliansku. „Požičala som si na cestu, možno to tam bude lepšie.“
Nebude, odpovedám jej v duchu. Práca načierno nestojí za nič, nemá cenu, skôr je to otročina, ale človek sa aspoň dozvie ako chutí svet. V Grécku voňal po citrusových plodoch a mal slanú chuť. Mala nepekne doškriabané ruky. Nenapadlo ju vziať si na to chemicky postrekované a tŕním chránené ovocie rukavice.
Na našej palube, celkom hore, som si svoj spací vak ustlal pod prístreškom, ktorý chránil pred dažďom, ale nie pred vetrom a holým nebom. More som mal v očiach i ústach, vietor v ušiach a susedov v spacákoch: manželov z Rakúska, s dvoma malými, bledými a krásnymi dievčatkami, mládenca z kanadského Halifaxu, cestujúceho len tak po svete, nemecký manželský pár v zrelom veku a v žltých nepremokavých plášťoch, mohutného Rusa napájajúceho sa po celý čas škótskou whisky, Iránca s videokamerou a mladého muža zo Švjačiarska s obrovským bernardínom. Aj keď mal zaplatenú kajutu, povedal si že deväťhodinovú plavbu na sever do Igoumenitse, strávi na otvorenej palube.
„My všetci sme bratia,“ oznamuje prítomným putujúci a filmujúci Iránec Mansour Amini z mesta Mašhad. Bankový úradník, pravoverný moslim, popisuje slušnou angličtinou svoju krajinu ako raj. „Nie fundamentalizmus, nie násilie, ale sloboda a krása, taká je moja vlasť dnes,“ presviedča. Listuje v starom sprievodcovi v peržštine, obrázky miest z tridsiatych rokov minulého storočia nepôsobia aktuálne, ani presvedčivo. „Svet sa zmenil, veľmi zmenil,“ informujeme ho, pretože ide o jeho prvú cestu za hranice Iránu, „dnes všetko vyzerá inakšie, potrebujete veľa peňazí, aby ste precestovali celú Európu.“ Mansour totiž akýmsi zázrakom získal „šengenské víza“ a naplánoval si veľkolepý výlet do Ríma, Paríža, Londýna, Madridu, Amsterdamu, Berlína a Lisabonu. „Najprv si pozriem Benátky, potom Viedeň, Ženevu a tak ďalej,“ teší sa. Na poludnie si hneď vedľa môjho spacáku rozloží regionálne noviny Mašhadského okresu v peržštine na železnú podlahu, pokľakne a modlí sa, tak ako sa to na pravoverného moslima patrí. „Modlitebný koberček sa mi nezmestil do kufríka,“ vysvetľuje. Rakúske dievčatká ho pozorujú s neskrývanou úctou, tak ako napokon všetci okrem Rusa, ktorý zaspal na veľkej krabici so záchrannými vestami. Peter z Kanady vyrazil na cestu Európou v januári a do Halifaxu sa hodlá vrátiť v auguste. Cestuje na bicykli, ktorý ma počas plavby uložený o dve paluby nižšie, medzi autobusmi, kamiónmi a automobilmi. V devätnástich rokoch je už svetaznalým svetobežníkom.
„Skončil som strednú, dal si rok pauzu a cestujem. O rok budem pokračovať v štúdiu na univerzite,“ hovorí. Po vylodení, o tridsať hodín, prejde sever Talianska, Rakúsko a možno aj Česko. Poskytujem mu zopár informácii o Slovensku. „Stojí za odbočku,“ končím svoj propagačný príhovor. Peter rozmýšľa, študuje mapu, zvažuje, potom sa usmeje a skonštatuje: „Meiby aj traj…“ Rakúšania sú z Grácu a vracajú sa z kláštora na Athose. „Všetci sme to chceli vidieť už dávno a podarilo sa,“ teší sa Fredy i jeho manželka Anne. Natočili aj film a pozývajú nás pozrieť si ho niekedy, raz, ktovie, keď pôjdeme okolo Grácu. Manželia z Nemecka ich uisťujú že určite na videoprojekciu prídu. Chvejú sa v nepremokavých plášťoch a sťažujú sa na vlhko.
Čas na lodi plynie akosi svojsky, chvíľu rýchlo, občas neznesiteľne pomaly. More je zrána sivé, potom modré, popoludní zelené a večer splýva so šeďou oblohy. Driemoty neprichádzajú a tak sa s Mansourom prechádzame do neskorej noci po palube. Vymetáme všetky kúty, okrem strojovne a zakázaného kapitánskeho môstika. Iránec ešte trikrát rozprestrie svoj modlitebný koberček z novín a budeme v Benátkach. „Stále ďakujem Allahovi, že mi umožnil spoznať svet, uvidím celú Európu a doma to všetko porozprávam manželke, synom aj dcére. Ako dobre, že sú všetci ľudia bratia,“ raduje sa. Keď ešte predpoludním vystupoval Švajčiar s bernardínom v Igoumenitse, sťažoval sa všetkým, že počas celej plavby nevidel ani jediného delfína. „Delfin not,“ hovoril, „Ich bin sed, delfin not,“ a kýval smutne hlavou. Aj jeho obrovský bernardín s nízko visiacimi ušami pôsobil akosi smutne.
„Vďaka bohu za angličtinu,“ hovorím spolupasažierom z hornej paluby, „aspoň sme si všetci v tom babylone pokecali…“ Teda, všetci okrem Rusa, ktorý, len čo sa prebudil, dopil svoju whisky a opäť zaspal na veľkej bielej debni. Určite ma železnú náturu a nezobudila by ho ani potápajúca sa loď. Lenže, Blue Sky sa nemôže potopiť. „Blue Sky je nepotopiteľná,“ usmieval sa na nás jeden zo stewardov keď sme sa tackavými krokmi prechádzali s Mansourom po rozľahlej ôsmej palube. To sa Jadran, kdesi pri albánskych brehoch nečakane rozbúril a zatrepal niekoľkokrát lodným mamutom ako drobnou hračkou. „Pohoda,“ smial sa steward, „to je ako nič, musíte sa naučiť chodiť…“ Učenie sa podobá tackavým krokom opilca, ktoré na Slovensku nie je problém odkukať, ibaže musíte chodiť viac rozkročený, pomaly a veľmi rozvážne. Zopár žien zhýklo, počerný Iránec nápadne pobledol a ja som pocítil na chvíľu váhu svojho žalúdka. „Kdežeby, na morskú chorobu to nestačí,“ mávol rukou steward. Keď sa v tej chvíli pozeráte z výšky ôsmej paluby na šíre more, celý ten kolos na ktorom sa plavíte vám zrazu pripomína bezmocnú hračku v rukách vodného živlu. Spomínam si na film Dokonalá búrka. Ak by sa taká prihnala na Jadran Blue Sky by neprežil ani minútu. Alebo že by áno?
„Blue Sky je nepotopitelná loď,“ tvrdí steward. Mansour ani ja tomu veľmi neveríme, ale o chvíľu je po jadranskej búrke a nebo aj keď zamračené, sa odtrhne od hladiny. Večer to vyzerá akoby sme sa vznášali v akomsi fluide mimo priestor a čas. Motory hučia, všade dookola, hore i dolu rovnako sivo a v tej šedi sa vznáša tisíce ton vážiaca loď akoby letela vesmírom. Ráno pri Talianskych brehoch je už mimoriadne chladné. Trasieme sa v spacákoch aj bez nich. Iba Rus v pruhovanom tričku nerušene spí na mohutnej bielej debni. Sivý priestor všade dookola sa pomaly trhá na dve polovice, tmavšiu dolnú a svetlejšiu hornú. Zrazu vidíme horizont. Vracia sa nám predstava o svete, ktorý sa chvíľu videl byť všetkým nepravdepodobný. Vpravo je Rjeka, vľavo Ravenna.
Jana v medzipalubí sedí na karimatke a hnetie si dlaňami oči. „Pristávame?“, pýta sa, pretože všetko čo sa dalo prespala. Necítila náznak búrky, nevidela more ani ranný horizont, nepozerala sa z prednej paluby na vzdialené Chorvátske brehy, nepočula rachot motorov, necítila pach spálenej nafty ani slaný vietor, s nikým na hornej palube sa nestretla a nezoznámila. Zmohla ju únava z tej driny, ktorú mesiac odvádzala na juhu Grécka. Keď počuje, že pristaneme asi o hodinu, smutne si povzdychne: „Idem domov, nepôjdem do Talianska,“ oznamuje. Rozhodla sa hneď ako sa zobudila, pretože mala zle sny. „Doma je dobre, aj keď u nás na Kysuciach niet práce, nikde, ale je tam dobre, pekne, bezpečne…“
Lodná siréna opäť neznesiteľne kvíli. Mračná na oblohe sa trhajú. Všetko čo má nohy beží na našu najvyššiu palubu. K zábradliu, napriek silnému a studenému vetru. Slabo poprcháva, ale viditeľnosť je výborná. Okolo nás, bo oboch stranách sa rozprestierajú Benátky. Pozerám sa na ne zvrchu, akoby z lietadla a je to pohľad na celý život. Neuveriteľný, fatamorgána, vízia, zázrak. Pomaly sa vznášame, plávame na nebeskej lodi medzi kostolom S. Giorgio Maggiore a Dóžovým palácom, už teraz, ráno je námestie sv. Marka plné turistov, pozeráme ako očarení na oblé kupoly baziliky sv. Marka s ktorými sme v jednej rovine, tamto je kanál Grande, kostol Santa Maria della Salute… Teda, parádny záver dlhej plavby, len čo je pravda!
V prístave vystupujeme spoločne s Iráncom Mansourom. Kanaďan Peter sadá na bicykel. Zrazu pri nás stoja benátski karabinieri a pýtajú od Iránca pas. Dlho ho skúmajú a krútia hlavou. Mansoura Amini stiahnu na bok a zlou angličtinou mu vysvetľujú že je v Taliansku nevítaný. Počúvam, ako ho žiadajú, aby im ukázal cestovné lístky, peňažnú hotovosť, obsah batožiny. Mansour vzrušene gestikuluje a máva im pred očami pasom so šengenskými vízami. Policajti krútia hlavou, nie, do Európskej únie ho nepustia, kde má manželku, deti, prečo necestuje lietadlom, má vôbec EÚ s Iránom nejaké diplomatické styky, prečo prišiel práve do Talianska, ako je možné, že Iránec cestuje ako turista, čo ak ostane v Taliansku, nepustia ho a basta. Basta, iranesco! Malý útly moslim gestikuluje, prosí, pozerá na mňa zúfalo, ako stojím bezmocne obďaleč a myslím na to, kedy naozaj budú všetci ľudia na svete bratmi a sestrami a zmiznú všetky hranice a svet bude rovnako krásny a pohostinný pre všetkých a… Mansour ma zrazu s výkrikom žiada o pomoc: hej, Tibor, ken ju helpmi! Aj keď chápem, že sme na lodi strávili spoločne veľa času a spriatelili sa, túto výzvu nepovažujem za vhodnú ani primeranú, veď ako ja občan malého Slovenska, ktoré ani veľmi nechcú do EÚ, môžem zmeniť byrokratický postup talianskych policajtov..? Ti sa hneď zachmúrene obrátia na mňa: „Aj vy ste z Iránu, pane?“, pýtajú sa podozrievavo a rázne pristupujú ku mne. Mansoura si držia pekne v kruhu, aby neubzikol v tom prístavnom virvare. Zrazu si pripadám ako učeník Peter keď zaprel Krista: „Ja, kdeže, prosím ja som predsa Slovák, zo Slovenska, z Košíc, tu je môj pas. Prégo, siňóri!“
Vidia i počujú že nevyzerám na iránskeho moslima a tak sa zrazu len smejú a odháňajú ma preč, nech sa do veci nepletiem, lebo budú problémy. Úbohý Mansour! Vysvetľuje, že v zasľúbenej Únii nezostane, že má doma ženu a tri deti, že sa k ním vráti, že Irán je demokratická krajina s dobrým prezidentom, že Ajatoláh Chomejni tam už nevládne, že nerád cestuje lietadlom, že si už pozrel Turecko, Grécko, ešte chce Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Portugalsko, Holandsko, Anglicko, možno Rakúsko, Belgicko, Luxembursko…veď má šengenské vízum, koľko sa len natrápil a napodplácal doma kde koho, kým ho získal, prečo sú zrazu práve v Benátkach problémy, na pôde krásneho Talianska? Bela Itália, povedal. Viva Venezia! Nebol hlúpy, vyznal sa. Občas do svojej úpenlivej angličtiny zamieša aj pár slov perzsky čím policajtov úplne zmetie. Napokon rezignujú, chmúria sa ako sa na popredných predstaviteľov európskej byrokracie patrí, potom mu ráznym posunkom ukazujú aby zmizol. „Avanti, avanti!“, kývajú prísne rukami, už ho odháňajú. Mansour beží za mnou a chvíľu mlčky kráčame smerom k železničnej stanici.
„Tak neviem, neviem,“ ozve sa napokon, „ten šengenský svet sa mi akosi nepáči, asi to ešte potrvá kým budú všetci ľudia sveta bratmi a sestrami. Asi sa vrátim domov.“ Asi, perhaps…
„Ako vás vlastne v tom dave cestujúcich identifikovali?“, krútim nechápavo hlavou.
„Asi podľa fúzov,“ odvetí, „iránske fúzy sa pravdepodobne Európskej únii nepáčia. Mojej žene áno.“
Tibor Ičo, (vyšlo v Kultúrnom živote 2001)
Nádhera..!
OdpovedaťOdstrániť