Aké zvláštne! Človek v detstve vníma svet cez pocity. Neskôr cez myšlienky a na sklonku životnej cesty opäť cez pocity. Už nie je podstatné, že všetko čo sa deje je len odrazom myšlienok v jeho hlave, už je jasné, že sú to pocity v jeho srdci, ktoré určujú chod vecí. Pocity nie sú odrazom ničoho, sú prameňom všetkého, sú alfou a omegou priestoru a času a bytia. Keďže v neskoršom veku človek akosi intenzívnejšie vníma neodvratnosť smrti, ktorú si nedokáže racionálne vysvetliť, pocity sa stávajú jasnejším odrazom skutočnosti, ktorá je na prahu premeny. Pocity sa stávajú nespochybniteľnou pravdou, definitívnym poznaním. Ak to nie sú iba pocity strachu je dobre, život za to stál, nebol zbytočný. Myšlienky nenachádzajúce zmysel ustúpili pocitom podobným tým, z ranného detstva. Sú krásne, jemné a čisté. Sú vzácne, lebo sa stali podstatou života odchádzajúceho do smrti. Pocity na rozhraní známeho a neznámeho majú moc zbavovať strachu. A koniec života bez strachu je ideálny stav.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.