Putovanie na koniec cesty

Každoročné jesenné putovanie za zosnulými sa stalo rituálom, ktorého pravá podstata zostáva zahalená tajomstvom. Masívne presuny k hrobom blízkych však prezrádzajú aj zvláštnu príťažlivosť smrti, vnášajúcej do našich životov akúsi iracionálnosť, temnú osudovosť. Nič moderné, nič príjemné a predsa také nástojčivé! Pomyslenie na nevyhnutný odchod zo sveta zatláčame do najodľahlejších kútov vedomia v súlade so spoločenskou praxou, ktorá smrť vykázala do chladných a sterilných priestorov nemocníc, geriatrických kliník a starobincov. Je to pozoruhodné, ale postmoderný svet informačnej epochy sa ani o krôčik nepriblížil k lepšiemu poznaniu smrti. Na rozdiel od dávnejších, či „menej rozvinutých“ prírodných civilizácii, nedokážeme smrť pokojne a v harmónii prijímať ako bežnú súčasť života. Diskusia na túto tému sa zvyčajne vníma ako náboženská záležitosť, dotýkajúca sa posmrtného života, chabý vedecký výskum v tejto oblasti zahaľuje rúško šarlatánstva, s nádychom mágie. Napriek všadeprítomnému násiliu, terorizmu, etnickým konfliktom, živelným pohromám, chorobám, nehodám a kriminalite, je pritom práve prirodzená smrť, definitívne završujúca proces staroby, najčastejším ukončením ľudskej existencie.
Moderná veda vyspelých krajín v tejto sfére stroskotala, rozvinutej západnej spoločnosti neponúkla prijateľné chápanie smrti, alebo toho, čo sa počas umierania a po ňom deje, nanajvýš sa učíme prijímať smrť ako „povinnú“ totálnu deštrukciu a definitívnu stratu. Takmer všetky náboženstvá vybadali, že bez viery v posmrtný život niet žiadnej perspektívy ani nádeje vyhnúť sa bezbrehému sebectvu a hedonizmu. Moderná spoločnosť však vieru racionálne obchádza a smrť neberie ako významnú životnú skúsenosť, ktorá stojí za hlbšie poznanie. Vďaka tomu ľudia poväčšine umierajú nepripravení na smrť práve tak, ako žili nepripravení na život. Nejako to dopadne, hovorí si človek putujúci k hrobom tých, ktorí už majú život za sebou, v nádeji, že jeho sa to netýka, veď smrť je predsa ďaleko a je to celkom prirodzená vec... Áno, ale iba do chvíle, keď sa ma začne bezprostredne týkať. Dovtedy je smrť iba akousi výstrednou neprístojnosťou, ktorá si ako nechutná nehoráznosť nezaslúži väčšiu pozornosť, nanajvýš ak vo vymedzenom čase a v na tento účel určených priestoroch. Teda na dušičky a na cintorínoch!
Veľký pápež Ján Pavol II. nám v roku 2005 ponúkol výnimočnú lekciu z umierania. Doslova na verejnosti, pred očami miliónov ľudí na celom svete v pokojnom osobnom utrpení demonštroval fakt, že smrť je prirodzenou súčasťou života, že nejde o žiadneho mýtického démona, o žiadnu čiernu príšeru, ale o síce bolestivý, no motivujúci prvok bytia, posúvajúci človeka k činom. V priamom televíznom prenose ukázal, že pre pripraveného smrť neprichádza ako porážka, ale ako triumfálny okamžik života...Paradoxom zostáva, že jeho pôsobivé posolstvo hlbokej a oslobodzujúcej viery i obetavej skromnosti, si ľudia vyložili opäť len po svojom: pestovaním kultu. Jeho rodné Poľsko i mnohé iné krajiny zaplavili stovky rôznych pomníkov, pamätných tabulí, sôch, podobizní, reliéfov, monumentov, víťazných oblúkov a obeliskov, zobrazujúcich Poliaka Karola Wojtylu v najrôznejších variáciách, akoby sa ich tvorcovia a inšpirátori chceli vzoprieť prostému faktu smrti ako prirodzenému záveru jednej obdivuhodnej a vznešenej životnej cesty, ktorá nepotrebuje pominuteľné slávobrány.
Naše tradičné novembrové putovanie na koniec cesty života tiež pripomína, že najlepším pomníkom každého zosnulého človeka bol jeho život. Život, ktorého obraz sa uchoval v pamäti pozostalých.