Návrat do Epikurovej záhrady

Hlboká myšlienka je dnes tým najbezcennejším tovarom. Zjavená či vyslovená múdrosť doslova unavuje. Nikto ju nechce. Žijeme časy sladkastej vizuálnej a akustickej plytkosti, ktorá sa z médií presúva do ľudského vedomia ako vytúžená, najžiadanejšia hodnota. Kdeže sú časy Platónových dialógov, kto stojí o Sokrata! Gýče sa velebia v nablýskaných chrámoch zábavy a pravda sa ponúka v zatuchnutých bazároch. Frázy ju už dávno premohli, napodobeniny zničili originál. Obchod a zábava dominujú nad myslením. Filozofa nahradil sofista, nesprávna veta a prázdna reč sa stali normou práve tak, ako zlá mienka a mylná predstava.

Nie my sme vymysleli módnu sofistiku, ale bol to už staroveký Platón, ktorý v diele Sofistés definoval sofistu: "Človek, zákerne užívajúci zdanie, aby zaplietal do rozporov, umelec preludov, kaukliar v rečiach." V súčasnom informačnom veku postmodernej kultúry a hedonistického životného štýlu sme si osvojili najvyššie kaukliarske umenie a postavili ho na piedestál úspechu. Nepoučili sme sa z varovania antického filozofa. Žneme preto ovocie povrchného lesku, zvnútra rozožieraného hrdzou. Ideálom nie je triezvy úsudok, ale rafinovaná vypočítavosť, krásou nie prirodzenosť, ale umelosť, vzorom úžerník, nie spravodlivý. Je to ako život na udici, sofisti nám na háčik vešajú lákadlá a my sa na ne zanietene vrháme. Globálny systém kolobehu spotreby a ponuky je nekonečným oceánom, v ktorom sa strácajú rozumné slová aj činy.

Kaukliari v rúchu samozvaných mesiášov, správcov a politikov vyplienili antickú Epikurovu záhradu. Toto rabovanie ducha ešte istý čas potrvá, minimálne dovtedy, kým človek nezistí, že všetky biedy života a sveta sú nad jeho sily, darmo si ako tak vyrieši svoje vlastné problémy, okolitý svet ho nepustí zo zovretia večnej dilemy: ako žiť? Koľko peňazí, sídiel, automobilov a lokajov potrebuje úspešný a bohatý človek, aby sa uspokojil? Nekonečne veľa, pretože ten spotrebný smäd po "radostiach" a hmotných statkoch je bezodný.

Myslím si že riešením je iba návrat do antickej záhrady, ktorú si tristo rokov pred naším letopočtom kúpil grécky filozof Epikuros a sám ju zveľaďoval. „Založil si v nej školu, viedol pokojný a príjemný život so svojimi žiakmi, ktorých vyučoval na prechádzkach a pri práci. Bol vľúdny a láskavý ku každému," píše kronikár tých zlatých čias, Fénelon, vo svojom diele určenom výchove mládeže.

Návrat do Epikurovej záhrady. Na prvý pohľad neskutočná ilúzia. V podstate však jediná možná cesta pre zachovanie ľudskej budúcnosti. A zdravého rozumu.

.