Fejtón

Košická atrakcia

Turecký cestovateľ a spisovateľ Evlia Čelebi vo svojom rozsiahlom desaťzväzkovom cestopise opísal aj skúsenosti, ktoré v roku 1660 nadobudol v Uhorsku a Sedmohradsku. Košice navštívil ako člen skupiny poslov, ktorá mala za úlohu zmapovať situáciu v období politických zmätkov, ktoré tu nastali po smrti kniežaťa Juraja Rákoczyho II., s cieľom získať vplyv v sedmohradskom kniežatstve. Čelebi, obdarený bujnou orientálnou predstavivosťou rozpráva o našom meste tak farbisto, až sa človeku tají dych. O atrakcii, ktorú objavil neďaleko Dómu píše takto: „Pri tomto kostole v blízkosti sochy sv. Gabriela archanjela stojí na štvorhrannom mramorovom podstavci čierny bronzový slon, ktorý pohybuje hlavou, ušami a chobotom. Oči sa mu tiež pohybujú na spôsob hodinových rúčok. Na poludnie ostrým zvonkom dvanásť ráz bije sa chobotom v hruď, čo počuť na celom okolí, takže obyvatelia takto poznávajú, že je poludnie…“ Tento úryvok z cestopisu ma už od detstva inšpiruje k rôznym úvahám o tom, čo všetko sme tu kedysi mali a kde sa ten náš slon podel. Možnosti je niekoľko. Žiadny košický slon nikdy nebol a Turek si to všetko vymyslel. Zrejme sa bál vrátiť domov iba so všednými informáciami, o bežných veciach ktoré videl a takto si to vylepšoval. Možno sa hriešne opil, veď v Košiciach sme v tých časoch pestovali vynikajúce vína a namiesto obvyklej bielej myšky uvidel slona. Alebo sme tu slona naozaj mali a Turci nám ho ukradli. V každom prípade, niečo na tom bude, že si Čelebi pri opise nášho mesta spomenul práve na čierneho slona. Keby žil dnes, mohlo by sa to považovať za skvelý marketingový ťah v rámci rozvoja cestovného ruchu - veď kto na svete by odolal túžbe vidieť také bronzové čudo v centre mesta? Turisti by dorazili a namiesto slona by sme im ponúkli spievajúcu fontánu. Čudo ako čudo, keď ste už tu, pozrite čo máme...! Darmo je, poriadne mesto musí mať nejaký svoj magnet, ktorý pritiahne pozornosť každého. Spoliehať sa na architektonické pamiatky, krčmy či muzeálne exponáty nestačí, virtuálna epocha tretieho tisícročia chce poriadne unikátnu atrakciu, čím nezmyselnejšiu a bombastickejšiu tým lepšie. Veď taká eiffelovka uprostred Paríža bola vo svojej dobe na prvý pohľad monstruóznym nezmyslom ako hrom a dnes je najvýznamnejším symbolom tejto svetovej metropoly. Skúsený turista si skôr odpustí návštevu Louvru ako výstup na úchvatnú Eiffelovu vežu. Veľkosť nezmyslu je priamo úmerná miere zvedavosti. Svet musí byť najprv na mesto zvedavý, aby sa doň neskôr nahrnul. Aj keď by bol Čelebiho veľký bronzový slon bijúci sa v hruď v košickom kontexte skutočne senzačnou absurdnosťou, nie som si istý, či by doň mesto investovalo... Nie je totiž zahrnutý do projektu Európskeho hlavného mesta kultúry 2013.

Keď som o tom hovoril so svojim známym, ktorý sa nedávno vrátil z ročného pobytu v Španielsku, ako správny košický patriot sa najprv dôkladne zamyslel. Potom zvolal: „Veď my tu už máme atrakciu svetových parametrov!“ Navyše modernú, živú a dynamickú, doplnil, napínajúc moju zvedavosť. „Dvadsaťdva starostov plus primátor, v jednom meste, veď to je hotová bomba!“ Upresnil, na základe svojich excelentných barcelónských skúseností, že ide svojim spôsobom o málo využívaný unikát, ktorý by sa dobrou reklamou dal perfektne zhodnotiť. Každá mestská časť by mala mať svoju vlastnú vstupnú bránu, svoje vlastne sviatočné dni, s ktorými by sa prezentovala pred verejnosťou. Najmä počas letnej turistickej sezóny by sa dvadsaťdva starostov, v dobovom oblečení, ovenčených insígniami pretekalo v nápadoch ako pritiahnuť pozornosť zbytku mesta a jeho návštevníkov práve na tu svoju mestskú časť. Všetkými možnými aj nemožnými prostriedkami. Čím väčšia paráda, tým lepšie. Permanentný festival miestneho lokálpatriotizmu by mohol trvať od mája do mája a najkreatívnejší starosta by na Vianoce usporiadal ľudovú zábavu pre všetkých, v historickom jadre, alebo, keby počasie neprialo, vo vestibule magistrátu. Primátor, za asistencie tuš spievajúcich starostov by mu odovzdal cenu, repliku košického bronzového slona, ktorého okrem Turka Čelebiho nikdy nikto nevidel a práve preto by sa mohol stať veľmi slávnou a žiadanou trofejou. „Našich dvadsaťdva starostov by konečne objavilo pravý zmysel svojej funkcie a ľudia by ich už možno aj konečne zaregistrovali,“ zhodli sme sa aj na vedľajšom efekte našej atrakcie.