Príbeh kina Uránia

Dlhé roky mladosti som trávil v košických kinách. Slovan, Úsmev, Tatra, Dukla, aj kino Čas. Fascinácia pohyblivými obrázkami, strieborným plátnom a celým magickým svetom kinematografie ma neopúšťala ani na chvíľu. V škole, doma, u otca v dielni, či na návšteve, stále som sa tešil iba na jedno: na kino. Bolo pre mňa všetkým, no najmä tunelom, ktorým som unikal zo všedného sveta do vesmíru nekonečných možností, kde sa priestor a čas museli podrobiť vôli a fantázii filmových tvorcov. Trvalo to až do chvíle , kým ten chlapec vo mne nezistil, že aj svet vonku, mimo kinosálu má svoj pôvab, svoje lákadlá, ale vzťah k filmu a kinematografii ma neopúšťal a pretrval do týchto dní. Ten večný chlapec vo mne zrejme zotrval práve v tej filmovej podobe, ktorá sa vysmieva času, aj šedinám. Preto mám rád film a všetko čo s ním súvisí, svet kinematografie zostal mojou obľúbenou sférou a dobrý film si cením nad mnohé iné umenia, alebo si ho aspoň staviam do svojej osobnej galérie, hneď vedľa hudby, literatúry a výtvarného umenia. Syntéza umení a technických zručnosti, tvoriaca substanciu každého filmu, pre mňa symbolizuje ľudskú dokonalosť, ktorá prekonáva fantáziu a v dobe virtuálno-digitálnej aj fyzikálne obmedzenia reality.

Som rád, že mesto v ktorom žijem sú Košice. Poskytli mi v chlapčenských rokoch úžasné zázemie pre spriadanie veľkých vízií a snov, ktoré sú dnes pre mňa takmer každodennou skúsenosťou. Kinematograf, pohyblivé obrázky, tajomné ticho kinosály, napäté očakávanie, pradúca premietačka za malým priezorom v zadnej stene, cez ktorý mohutný svetelný kužeľ vysielal na veľké premietacie plátno prvé neznáme zábery... To všetko zotrvalo v mojich spomienkach a ľahšie mi pomáha znášať permanentný šok z moderných komunikačných a digitálnych technológií, ktoré ovládam s nepochopiteľnou samozrejmosťou, hoci podstatu ich fungovania nepoznám. To ma priviedlo k hľadaniu faktov z minulosti o mojom rodnom meste ako eldoráde filmového kumštu, v jeho priekopníckych začiatkoch. Tak sa dostávam ku kinu Uránia, ktoré v Košiciach postavili v roku 1910, kedy už bol proces kinematografického nástupu do celého sveta nezvratný. Je to práve toto jedinečné kino, jedno z prvých v Uhorsku, ktoré otvára môj historický príbeh...

V bývalom Rakúsko - Uhorsku sa prvé kroky kinematografie na začiatku 20. storočia niesli v duchu príležitostnej jarmočnej zábavy. Novinky zo západnej Európy, z Francúzska, Anglicka, či Ameriky sa vnímali ako veselé šarlatánstvo, akési nové svetelné kúzelníctvo, ktoré môže byť skvelým liekom na zlú náladu, nudu, či trudnomyseľnosť. Novosť a atraktívnosť „pohyblivých fotografií“ však spôsobili nečakane rýchle a masové šírenie tejto zábavky po celej Európe, teda aj po vtedajšom Slovensku. Z rozprávania svojich rodičov viem, že móda, ktorou sa kinematografia postupne stávala, bola neodolateľná a do kina sa v meste chodilo priam z povinnosti. Kto len trochu mohol, šiel. Na Slovensku kiná nepribúdali tak rýchlo ako v okolitom svete, ale podnikanie v „kinopriemysle“ sa stávalo stále atraktívnejšie aj vo vtedajšom Uhorsku, najmä pre Nemcov, Rakúšanov a Maďarov. Slováci sa však nezadržateľne stávali divákmi a Košičania patrili k tým najaktívnejším. Film si ich podmanil. Povoľovanie prevádzky kina sa v tom čase opieralo o nariadenie ministerstva vnútra z roku 1875, podľa ktorého mali žandárske stanice právomoc odsúhlasiť všetky divadelné a iné verejné predstavenia a samozrejme nad nimi mali aj kontrolu. V roku 1901 vyšla novela tohto nariadenia, v ktorej sa okrem udeľovania licencií a povolení uvádzal napríklad aj zákaz predstavení „rôznych atrakcií“ počas divadelnej sezóny, pretože to poškodzovalo záujmy divadiel. Pod „rôznymi atrakciami“ sa najčastejšie rozumela produkcia kinematografov, premietanie pohybujúcich sa fotografií v kinách rastúcich ako huby po daždi, v ktorých reprezentanti aj aktéri tradičnej divadelnej zábavy samozrejme videli konkurenciu. Ale útok kina na divákov bol už nezastaviteľný. Stále pribúdajúce konkurenčné spory s divadelníkmi sa tak riešili najčastejšie kompromisom: rozdelením času programu medzi filmový a divadelný tábor, tak aby sa neprekrývali. Pre potreby kín sa najčastejšie upravovali staré verejné budovy, alebo sa improvizovalo v kaviarňach, či hostincoch, no v Košiciach sa špeciálne pre kino postavila nová budova – prvé miestne stále kino Uránia, ktoré slávnostne otvorili 30. mája 1909 a patrilo Spolku pre skrášľovanie mesta.(Vôbec prvým stálym kinom na území Slovenska sa stalo bratislavské Electro Bioscop – 1905.)O košické kino sa zaslúžil najmä mestský radca Lajos Ékes Körmendy, veľký nadšenec filmu, tiež vydavateľ prvého filmového časopisu na území Slovenska, ktorý vyšiel 1. júna 1909 pod názvom Mozi Ujság v Košiciach. Najprv ako programový týždenník kina Uránia, neskôr sa premenoval na Kassai Mozi Ujság a vychádzal do r. 1919. Košický radca L. É. Körmendy, bol tiež uznávaným dopisovateľom viacerých budapeštianskych filmových časopisov a v tamojšom vydavateľstve Singer és Wolfner dokonca aj vydal knihu A Mozi (Kino), ktorá pozoruhodným spôsobom sumarizuje základné hospodárske, spoločenské a kultúrno-umelecké otázky kinematografie v uhorských pomeroch. Tieto pekné prvenstvá určite potešia každého Košičana, ktorý má rád filmové umenie. Naznačujú, že naše mesto (v 17. storočí druhé najvýznamnejšie centrum Uhorska), si aj v periférnych pomeroch umierajúcej monarchie na začiatku 20. storočia uchovalo svoj metropolitný charakter. Košický filmový boom dokumentuje aj obrovský záujem verejnosti o premiéru filmu Kassai korzó mozivásznon (Nedeľná prechádzka na košickom Korze), ktorá sa konala 3. augusta 1909 v kine Uránia. Film v produkcii miestnej filiálky spoločnosti Uránia nakrútil Alexander Lifko a komparz si zabezpečil inzerátom v miestnych novinách, vyzývajúcim občanov, aby prišli na miesta nakrúcania: pred kaviareň Royal, k Dómu sv. Alžbety a ku kiosku v mestskom parku. Pamätám si dobre, aj po takmer polstoročí, čo to bol za veľkolepý rituál, korzovať po Hlavnej v Košiciach. Dokážem si predstaviť, aká veľká udalosť - filmovať sa na Korze - to v roku 1909 pre Košičanov bola! Podľa historických štatistík bolo v roku 1910 v celom veľkom Uhorsku okolo 250 kín, kým napríklad v Anglicku v tom čase bolo kín 500 a vo Francúzsku 750. A samozrejme, každý film sa u nás premietal s maďarskými, alebo nemeckými titulkami. Košice však zostávali metropolou filmu vtedajšieho Uhorska a spoločnosť Uránia nakrútila ďalší dokument: A Kassai 9 – ik honvéd gyalogezred gyakorlatai Hlinikon (Cvičenie 9. Košického pešieho pluku v Hliníku. Hoci už nemal takú odozvu, ako ten z Korza, Uránia o divákov núdzu nemala. Dokonca, ešte v roku 1920 si American Film Company, účastinná spoločnosť pre filmový priemysel na Slovensku, ktorej úlohou bolo zakladať kiná a požičiavať filmy, v roku 1921 zriadila filiálku v Košiciach a začala tu aj vyrábať filmy. Aj druhá spoločnosť Limbora, založená v roku 1921 v Liptovskom Mikuláši preniesla v roku 1924 svoju ústredňu do Košíc, akoby povzbudená filmárskym rozvojom v tomto meste... ale to bol už v tých turbulentných časoch začiatok konca. Najprv zanikla košická Uránia a v roku 1927 skrachovala aj Limbora.

Napokon sa ešte raz Košice predsa len zaskveli na kinematografickej mape našej histórie, keď v roku 1931 majiteľ požičovne Universal v Košiciach Zoltán Libertiny vydal jedno číslo Zvukového týždenného spravodajcu, vôbec prvého slovenského filmového týždenníka! A potom už sa kinematografické časy začali meniť v neprospech mesta Košice. Úlohu strediska filmového života postupne preberala Nitra a nakoniec definitívne - Bratislava. Tak či onak, kino aj film chvalabohu, pretrvali.