Dvakrát na (nie len) ekologickú tému

Globálne oteplenie neslúži len ako zábavná téma pre niektorých politikov, ale občas aj niekoho skutočne naľaká. Mňa napríklad vystrašilo minuloročné letné krupobitie, ktoré z ničoho nič spustilo na moje nešťastné auto takú spŕšku, až sa mi zazdalo, že som pod paľbou samopalov. Radšej som zastavil a vystúpil. Lenže, kto a ako vystúpi z tejto planéty, keď začne vrieť? Jedna hlava štátu na poplašné bubnovanie ochrancov prírody pred časom reagovala insitnou štúdiou pokúšajúcou sa celú vec bagatelizovať a využiť problém otepľovania pre svoju popularitu. Dobre, aj názor že príroda si samotná so všetkým poradí je legitímny. No strach nezaženie. Najmä ak iná správa hovorí o zatvorení kúpaliska v istom meste, pretože sa tam vyskytli patogénne améby, ktoré môžu zapríčiniť vážne poškodenie zdravia kúpajúcich sa. Netreba vraj podliehať panike, pretože amébam sa podľa expertov najlepšie darí v tropických a subtropických pásmach. V akom sme ale my dnes pásme, keď sa v lete teplomer bez váhania vyšplhá aj na 35 stupňov Celzia? V subtropickom už určite, takže sa netešme. Menia sa klimatické pásma, meniť sa budú aj kalendáre našich dovoleniek. Améby signalizujú, že tu nie je niečo v poriadku, niečo sa deje...Sú spoľahlivým indikátorom zmeny. Určite by sa im darilo aj v politike, keby sa tam nejaké seriózne zmeny vyskytli.

Iný prípad. Severozápad Tichého oceánu. Už roky sa vie, že v tejto oblasti sa plaví obrovské pole odpadu, prevažne z plastov, podľa kalifornských vedcov veľké ako štát Texas. Ak to prevedieme na našu mierku, ide o plochu takmer dvadsaťkrát väčšiu ako územie Slovenska. Na komplexný prieskum tento odpadkový koberec na mori iba čaká, ale už dnes sa vie celkom jednoznačne, že ide najmä o plastikové predmety, fľaše, nádoby, hadice, nádrže, stojany, kreslá, stoly a potrubia, všetko predmety, ktoré ako nepotrebné vyhodili z lodí, prípadne ktoré spláchlo more z pláži. Taký plast vydrží veľa, prežije dlhý čas, ale ak sa náhodou rozdrobí, zjedia ho omylom ako potravu morský vtáci, či iné živočíchy. Po tejto dávke zvyčajne zahynú, alebo skončia v rybárskych sieťach a potom ako delikatesa na stoloch labužníkov, nielen v USA, či v Japonsku. Ekologický systém dostáva drvivú ranu a potravinový reťazec funguje. Jedmi sa kŕmia živočíchy a živočíchmi ľudia. Smutná predstava a desivá vyhliadka. Sme vnútrozemská krajina, pole z plastových odpadkov nás netrápi tak bezprostredne ako globálne otepľovanie. Ale záver bude rovnaký: ak niečo nepodnikneme, zahynieme. More nemáme, tak aspoň zakričme, že nechceme, aby bolo plné odpadkov. Že sa to svinstvo v severozápadnom Pacifiku týka aj nás. Sme súčasťou tejto planéty, aj u nás sa jedia morské živočíchy a oceán patrí aj nám. Nehádžeme plastový odpad z paluby do mora, ale vieme, že z toho mora vzišiel všetok život, teda aj náš. Kolíska človeka si zaslúži viac úcty, vážené morské štáty!