Niet dnes veľa príležitosti hovoriť o knihe. Ocitla sa na okraji záujmu uponáhľanej spoločnosti. Preto ma vždy poteší príchod marca, mesiaca, s ktorým je v mojom vedomí kniha odjakživa veľmi úzko spojená. Veď kniha má po celý tento mesiac svoj sviatok, aj keď jeho význam zatieňujú rituály každodenného velebenia konzumu. To čaro splynutia s knihou a jej postavami, v jeden úžasný nadzmyslový celok, bez väčších nárokov na atmosféru a technológiu, však chvalabohu ešte celkom nevymizlo. Ak vám niekto povie, že knihy nečíta, pretože nemá čas, iba priznáva svoje zablúdenie. Nechal sa zviesť falošnou a povrchnou cestou do médií zakliateho života. Životné skúšky si nevyberáme sami, nepodrobujeme sa im dobrovoľne, prichádzajú a odchádzajú, ale kniha ostáva... Kniha. V marci o nej môžem rozmýšľať spoločne s vami bez toho, aby ma niekto obvinil, že sa zaoberám taľafatkami. Je predsa mesiac knihy, ktorý zatiaľ nikto nezrušil! Či už vznikol ako osvetový nápad bývalého režimu v socialistickom Československu, alebo sa slávi na počesť zberateľa a potulného predavača kníh Mateja Hrebendu (narodil sa a zomrel v marci) je oslavou Knihy.
Aký iný ľudský výtvor vám ponúkne možnosť tak hlboko a komplexne preniknúť do myslenia a cítenia iného človeka? Ak je ten človek skutočný spisovateľ, tým lepšie, dozvieme sa viac a viac sa aj pokocháme zákutiami jeho mysle, ak je to „len“ autor knihy, neprekáža, jeho myšlienkovým svetom sa môžeme tiež voľne prechádzať. Keď práve čítame knihu, očarúva nás nie harmóniou tvarov, farieb, vôni, ako to robí príroda s našími zmyslami povedzme počas krásnych jarných dní, ale symbolom. Písmenami vtesnanými do slov a viet, vypožičanými pre tento okamih z ľudskej reči. A hoci čítame aj v nevľúdnom čase, tie znaky v nás vyvolávajú úžasné, najrozmanitešie, priam božské obrazy. Sme v inom svete... Hotový zázrak! Zamilujete si básnika, dramatika, či prozaika a stane sa vám najkrajšou potechou, verným priateľom, alebo aspoň dobrým spoločníkom. Dokonca aj keď si prečítate slabšie dielo od horšieho autora, sotva naň úplne zabudnete... Stále to bolo poučenie.
Vždy ma fascinuje záporný hrdina knihy, nejaká ta nesympatická postava, ktorá sa neodbytne v tom svete fantazijného očarenia predvádza, znepokojuje, nudí, burcuje aj hnevá, ale je tam, len preto aby sa zámer diela zajagal ešte väčším jasom. Napríklad taký Tersites, príslovečne bezočivý grécky vojak, ktorého nesmrteľný Homér vo svojej nádhernej Iliade predstavil ako zlostného krikľúňa. Ten veľký antický básnik si to s ním v epose napokon vybavil profesionálne: keď protivný Tersites urazil kráľa Agamemnóna, Odyseus ho razantne umlčal päsťami. A bol pokoj, čitateľ sa potešil. Nevedel síce kedy sa ten otravný chlap v knihe opäť objaví, ale pre tú chvíľu boli veci v poriadku. Veď aj on, ten tárajúci a otravný vojačisko, bol predsa Homérovým knižným hrdinom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.