Rozmýšľanie v jarnom daždi

Nad krajinou sa rozprestrela dúha. Hýrivé farebné spektrum náznakom svojej dokonalosti spochybnilo všetko snaženie utrápených smrteľných bytostí. Na chvíľu sa dalo pozrieť rovno do neba. V tom vytrvalom daždi sa premývali myšlienky a mohlo sa vidieť jasnozrivo. Bol to čas prorokov, ale oni neprichádzali. Ľudia kráčali opatrne, akoby tušili že sú pozorovaní. V éteri znela hudba, tiché, nenápadné tóny sa miešali s farebnosťou jemného meča pretínajúceho sivé nebo. Už len niekoľko pohybov a prichádza zmena. Niet nikoho, kto by ju nepocítil. Náhodný chodec sa na chvíľu vymanil z depresie a pozerá sa hore. Pozerá a žasne. V dažďových kvapkách zakliatí malí démoni škrípali zubami. Radšej mohli padať žaby! Sivý svet šedivého dažďa prežiarila ranná dúha a vydržala do večera. So šerom mizli farby aby bolo jasné, že sú len výplodom svetla. Bez neho niet farebnosti. Noc má len svoje odtiene, podľa mesačnej svetelnej intenzity.

Rozmýšľanie v jarnom daždi sa skvie čistotou myšlienok aj svetla. Farby majú bližšie k pravde ako ilúzia iskrivého slnečného dňa. Podobne ako myšlienky, stúpajú z mystického otvoru uprostred hlavy, do ktorého vidia len dovnútra prevrátené oči. Je to ten otvor cez ktorý sa na konci životnej púte dostaneme ďalej, teda opustíme telo a s nim aj tento hmatateľný svet. Je to ten otvor, ktorý sa poddáva nevyhnutnej ľudskej potrebe uniknúť z tela. Len takto, s prevrátenými očami, možno vidieť vnútorné svetlo, s jeho vlastnými farbami. Sú fascinujúce, rozmanitejšie ako všetky odtiene dúhy… Prevláda tmavofialovozlatomodrá.

Ako je to možné, keď normálne farby sú len svetelným produktom, viac - menej ilúziou, sprostredkovanou optickými zreničkami? Existuje aj vnútorná ilúzia a má zrejme bližšie k pravde ako tá vonkajšia. Ak prevrátime oči, pozrieme si hlavu zvnútra, stačí predtým na chvíľu vidieť dúhu a berieme si ju tam, do hĺbok, so sebou. Je to jediný spôsob ako celé farebné spektrum preniesť do nezávislého, autonómneho vedomia. Takto sa dá ožiariť duša, zafarbiť myseľ. Vďaka pohľadu von si dúhu prenášame do seba a potom mimo slnkom osvietený priestor. Niet inej metódy ako na zlomok sekundy nahliadnuť do neznámeho sveta mimo vedomia, ako sa posunúť aspoň o krôčik, v hľadaní transcendentálna. Takéto nazerania bývajú zriedkavé a musia sa robiť uvážlivo, pretože veľmi ľahko sa možno nechtiac primknúť k vždy číhajúcim démonom. Majú radi temnotu a boja sa dúhy.

Jarné svetlo daždivého dňa vyniká zvláštnou jemnosťou, ktorá umožňuje neuveriteľné pohľady. Pohyby a zvuky sprevádza zvláštna malátnosť, akási vláčnosť, pripomínajúca okamih prebudenia zo sladkého sna. Jarné dažde odjakživa priťahovali spánok. Zažínanie svetla je predzvesťou prebúdzajúceho sa života prírody. To čo počujeme, vzdialene pripomína hudobnú skladbu, ponáša sa to na organovú kompozíciu v stredne vysokých tónoch. Aura via media! Vlhký nádych atmosféry spočíva v akejsi tajuplnej clivote, ktorá môže upokojovať, aj znepokojovať. Podobne ako u farieb, ide o psychickú silu, prejavenú dušu. Naše tajomné vnútro je farebné a muzikálne. Harmonicky rezonuje na všetky podnety. Nie je to temná prázdnota. Tento objav poteší. V takýchto okamihoch je splynutie s okolitým priestorom dokonalé, sme jeho súčasťou a on je v nás.

Kvapky padajúce z oblohy a stekajúce do pramienkov, kaluží, potôčikov, riek a veľtokov, pramienky vody pokorne stekajúce z vlasov, po tvári, šiji, k nohám, prinášajú vždy radostné posolstvo. Je to poznanie o tom, že sme stále ešte vo svojom prostredí, že na perách cítime absolútnu chuť a vnímame rovnakú vodu, aká tu bola pred stotisícom rokov, že je to tá istá voda v akej sa kúpali všetci naši predchodcovia od praveku po dnes. Takúto vodu pili zo zázračných studničiek všetci pútnici od stvorenia vekov, plní vďačnosti, aj každý, kto veril (aj neveril) v jej zázračnú liečivú moc. Dažďom sa spájame s minulosťou aj s budúcnosťou a stávame sa súčasťou nekonečna. Vzišli sme z vody a vrátime sa do svetla.

Tento proces jasne symbolizuje dúha na nebi vo chvíli keď sa dážď vyčerpáva a speje k záveru. Cítime vlahý pocit na tele a vo vnútri nám žiari farebné spektrum, ktoré jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že naša duša má božský pôvod. Naše zmysly o tom vedia viac ako my. V takejto chvíli sa môžeme nechať uniesť vnútornou energiou svojej bytosti a pocítime očistenie prvých ľudí na Zemi. Človek je čistý od svojej prirodzenosti jeho vnútorná sila je nádobou, ktorá sa sústavným napĺňaním a vyprázdňovaním stáva nevyčerpateľnou. Sme bytosti čistého ducha, máme to ukotvené v pamäti. Tam, v tom jej nekonečnom priestore je všetko, čo ľudstvo vstrebalo od nepamäti. Napohľad tichá, zastretá šerom a predsa farebná tak hýrivo, ako sa mi len zažiada…Pamäť, menej ľudská ako božská, o tom niet pochýb. Sú tam, v jej hlbinách všetky farby dúhy, všetky predstavy, túžby, nevyslovené želania, ukryté tajomstvá, tóny, pohyby, tvary, zvyky, vône, chute… Je tam všetko, od počiatku vekov a je tam toho toľko, tak strašne veľa, také obrovské množstvo, že sa to podobá nepochopenej večnosti a nekonečnosti. Sú tam ukotvené všetky pochybnosti o pominuteľnosti, tak úžasne vyjadrené už úvahami geniálneho rannokresťanského mysliteľa Aurelia Augustinusa: „Naozaj je môj duch tak obmedzený, že nechápe sám seba?“

Nepoznám to, čo v sebe nosím, strácam sa v oceáne vlastného vedomia, nechápem sa a nikdy sa nepochopím… Čo som? Kto som? Mohutná psychická sila vyjadrená farebnosťou našich pocitov a vnemov, harmóniou tónov a zvukov našej kreativity, preniká na svetlo, z nepredstaviteľnej hĺbky mysle. V tej nepoznanej dimenzii sa skrývajú všetky galaxie nekonečna a predsa nám nestačí, srdce nás poháňa ďalej, hľadáme povrchné náhrady namiesto „toho“ obrovského, čo v sebe nosíme.

Chce to ustálenie, krátke zmĺknutie, zastavenie, spočinutie, nahliadnutie a čisté vnímanie. Bez rušivých pocitov. Tento stav ľahkej koncentrácie, umožňujúci preniknúť do nášho vnútorného vesmíru, je pokojom jarného dažďa, ktorý sa neštíti ničoho, rovnako obmýva krásnu tvár, ako zapáchajúcu hnilobu, vlieva sa do sviežej rieky i smradľavej stoky, umyje špinavé ruky s rovnakým pokojom, s akým zavlaží nádherné lúky a vyschnuté polia. Máme ho vo svojej pamäti, ako pestrú dúhu a symfóniu zvukov, sme prítomní v sebe aj mimo seba. Nie je to dôvod pre radosť? Nie je to dôvod na nepokoj?