Wieskirche u "zbičovaného Spasiteľa"

Najkrajšia rokoková stavba na svete, aj takto sa zvykne hovoriť pútnickému kostolu Wieskirche, neďaleko bavorskej osady Steingaden, na úpätí Álp. Impozantný, v preklade "lúčny" kostol, postavený v rokoch 1745 - 1754 na pozadí alpského masívu Trauchberg je epicentrom jedného z najznámejších pútných miest v Európe, ktoré každoročne navštívia milióny turistov z celého sveta.

Kráčajúc v treskúcom mraze, na sklonku februára 2011, priamo oproti tomuto monumentálnemu objektu, ktorý sa v roku 1983 stal súčasťou Svetového kultúrneho dedičstva (World Heritage)UNESCO, míňam po ceste zástupy japonských turistov,ktorí sa pred chvíľou vyrojili z autobusov a od návštevy tohto miesta ich neodradil krutý mráz, ani zamknutá brána kostola. Čas návštevných hodín už dávno uplynul, no návštevníkom z Ázie to neprekáža, starostlivo nasvietený "nebesky" žiariaci exteriér stavby sa aj v slabom snežení stáva vďačným cieľom objektívov.

Nádhera, z dielne tzv. Wessobrunskej umeleckej školy. Dielo staviteľa Dominika Zimmermanna vyniká jemnými no dôkladne premyslenými architektonickými detailami kombinovanými mohutným staviteľským plánom i vzopätím, ktoré v celkovom dojme akoby kostol povznášalo a stavbu zbavovalo gravitácie. O vnútornú výzdobu rokokovej krásy sa postaral brat staviteľa, Johan Babtiste Zimmermann.

Kochal som sa v nej až druhého dňa večer, keď sa mi vďaka omši, slúženej v rámci programu medzinárdného kongresu venovaného európskym farmárom v blízkom školiacom stredisku Katholische Landvolk Bewegung, podarilo uzrieť aj interiér Wieskirche "U zbičovaného spasiteľa." Rokoko, vo svojej podstate rozmarne dekoratívny sloh 18. storočia rozvíjajúci predchádzajúce baroko, svoju ozdobnú pompéznosť v tomto prípade prísne a účelne podriadilo celkovému dojmu a jednoznačnému zámeru budovateľa -vytvoriť nádherný Boží stánok, doslova nebeský chrám. Tématika nebies zasiahne každého návštevníka, ktorý hneď po vstupe do kostola mimovoľne, no v súlade s programom staviteľa, zdvíha hlavu vysoko k úžasne komponovanému stropu vyzdobenému monumentálnou freskou - je to pohľad do neba. Hlboká viera po stáročia prítomná v každodennom živote tunajších usadlíkov, horalov, statkárov, gazdov, poľnohospodárov, či farmárov, nachádza v chrámovej výzdobe vďaka genialite jej tvorcu J.B.Zimmermana svoj pôsobivý odraz na pozadí rokokového expresionizmu a iluzionizmu, ktorý ako umelecký štýl pôsobí priamo na city konkrétneho vnímateľa s neobyčajne hravou honosnosťou. Až by sa zdalo, že tento špecifický umelecký štýl nepatrí do kostola, do chrámu Božieho, predovšetkým pre svoju jednoznačnú nezakrývanú stratégiu: páčiť sa. A Wieskirche sa páči, musí sa páčiť... Možno práve tento aspekt spôsobil, že začiatkom 19. storočia sa tu údajne objavili aj úvahy kostol zbúrať, zdemolovať, zrovnať zo zemou, akoby sa priečil čistej viere, jej vážnej dôstojnosti, najmä z protestantského uhlu pohľadu. Prevažujúci katolícky princíp bol však zrejme zmierlivejší, "Lúčny" kostol pod Alpami odolal nežičlivým tendenciám, pretrval, v rokoch 1985 - 1991 prešiel rozsiahlou obnovou a stal sa svetovým kultúrnym dedičstvom. Jeho staviteľ vraj venoval svojmu dielu podstatnú časť života, usadil sa v blízkom domčeku a bedlivo ho zdokonaľoval.

Rokoko bolo umením jemnej spoločnosti, citlivej na emócie, rezonovalo najmä v spirituálne nadnesených, radostných, až mierne euforických dušiach, čo v prípade Wieskirche jasne vidieť, aj cítiť. Dekoratizmus je tu možno až príliš bohatý, napriek tomu nepôsobí samoúčelne a pompéznosť akoby bola zahalená zvláštnym závojom miery a vkusu. Vďaka tejto filozofii stavba nepripomína rokokovo rozmarné miesto bujarej "francúzskej zábavy", ako ho cítiť z apartmánov Versailles, ale svojím vznešeným poňatím akoby stále upozorňovala, kde sa nachádzame: v chráme Božom. Interiér s pravidelne zoskúpenými stĺpmi tvorí rozumne primarané pozadie pre oslnivú ozdobnosť rokokového skulpturálneho ornamentu, hravého i brilatného v bielych, zlatých aj iných farbách. Krása povznášajúca, na zemi i hore, na nebesiach!

Táto architektonická podalpská metafóra v prvej chvíli berie dych, keď som sa ale pomaly započúval do harmonických tónov dychového orchestra nahradzujúceho tóny organu, (ktorý je zrejme v teplotách pod nulou ťažké oživiť k plnému rozmachu), postupne som sa z "rokokového poblúznenia" prebúdzal. Napokon, aj toto úžasné bavorské pútne miesto má svoj pôvod v povesti, ktorej pravdivosť mi neprislúcha riešiť. Podľa nej vraj 14. júna 1738 sedliačka Mária Lory videla slzy v očiach miestnej drevenej sochy Krista, pripútaného k stĺpu a pripraveného na zbičovanie. Chýr samozrejme preletel celým Bavorskom a do širokého okolia, čo údajne inpširovalo mníchov z blízkeho kláštora v Steingadene, k postaveniu tohto jedinečného kostola. Zbytok príbehu už poznáme...